znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 214/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. P., M., ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a 3   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici z 20. februára 2003 č. k. 8 C 69/02-43 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. septembra 2003 sp. zn. 15 Co 131/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2003 doručená sťažnosť J. H., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. P., M., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   z 20.   februára   2003   č.   k.   8   C   69/02-43   a postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   zo 17. septembra 2003 sp. zn. 15 Co 131/2003.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   listín   vyplýva,   že   Okresný   súd   v Banskej Bystrici o návrhu sťažovateľa a A. D., rod. H. (ďalej aj „navrhovatelia“), ktorým sa podľa zákona   č.   229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o pôde“) domáhali náhrady za znehodnotenú obytnú a hospodársku budovu, za znehodnotené koliby, trvalé porasty a za živý a mŕtvy inventár, rozhodol čiastočným rozsudkom z 27. apríla 1995 č. k. 17 C 234/93-136 tak, že navrhovateľom priznal náhradu vo výške 123 669 Sk, a to formou podielov na imaní odporcu, ktorým bolo Poľnohospodárske družstvo Podlavice. Okresný súd uvedeným rozsudkom nerozhodol o uplatnenom nároku navrhovateľov, ktorý sa týkal živého a mŕtveho inventára. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktorému Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 18. septembra 1995 sp. zn. 11 Co 2730/95 nevyhovel   a napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   dovolanie   sťažovateľa,   ktoré   podal   proti   uvedenému   rozhodnutiu krajského súdu, rozsudkom z 25. marca 1997 sp. zn. 3 Cdo 166/96 zamietol.

Sťažovateľ sa svojím žalobným návrhom zo 14. februára 2002 na okresnom súde domáhal zaplatenia sumy 278 863 Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným čiastočným rozsudkom okresného súdu z 27. apríla 1995 č. k. 17 C 234/93-136.   Uvedené   rozhodnutie   považoval   sťažovateľ   za   nezákonné   z dôvodu,   že   sa   v ňom konštatuje,   že   majetok   jeho   matky   prešiel   na   štát,   pričom   toto   konštatovanie   podľa sťažovateľa nezodpovedá pravde, pretože majetok jeho matky na štát nikdy neprešiel, táto súdená nikdy nebola, zažila však politickú perzekúciu a vyhnanstvo na severnú Moravu. Podľa tvrdenia sťažovateľa na štát prešiel len majetok jeho otca, ktorý nechcel podpísať prihlášku   do   JRD,   preto   bol   aj   uväznený.   Sťažovateľ   si   na   okresnom   súde   uplatnil reštitučné nároky podľa zákona o pôde, celý postup okresného súdu však až do vydania čiastočného   rozsudku   č.   k.   17   C   234/93-136,   ako aj   toto   rozhodnutie   považoval   za nezákonné a z tohto titulu si uplatnil náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, vychádzajúc aj z toho, že jeho nárok nemôže byť premlčaný, pretože sa vlastnícke právo nepremlčuje.Okresný súd žalobu sťažovateľa o náhradu škody spôsobenej uvedeným nezákonným rozhodnutím okresného súdu rozsudkom z 20. februára 2003 č. k. 8 C 69/02-43 zamietol predovšetkým z dôvodu, že „podľa § 4 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, nárok na náhradu   škody   nemožno   uplatniť,   dokiaľ   právoplatné   rozhodnutie,   ktorým   bola   škoda spôsobená pre nezákonnosť nezrušil   príslušný orgán. Rozhodnutím   tohto orgánu   je súd rozhodujúci   o náhrade   škody   viazaný“.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal sťažovateľ odvolanie, krajský súd však svojím rozsudkom zo 17. septembra 2003 sp. zn. 15 Co   131/2003   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   a bol   toho   názoru,   že „okresný   súd   správne   vo   veci   rozhodol,   keďže   navrhovateľ   nepreukázal   základnú podmienku pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to   existenciu   rozhodnutia   príslušného   orgánu   o zrušení   rozhodnutia,   ktorým   mala byť škoda   spôsobená   pre   nezákonnosť.   Navrhovateľ   existenciu   takéhoto   rozhodnutia nepreukázal,   ba   práve   naopak,   bolo   preukázané,   že   rozhodnutie,   ktoré   navrhovateľ považoval za nezákonné, bolo potvrdené rozsudkom odvolacie súdu a jeho dovolanie bolo zamietnuté“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že jeho „podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 3 zákona č. 58/1969 si súd úmyselne nevšíma“   napriek tomu, že „využil   možnosť   podať   proti   nezákonnému   rozhodnutiu   súdu   odvolanie   (...)“, ako   aj dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom relevantnom rozhodnutí uviedol, že „keď majetok neprešiel na štát, patrí oprávnenej osobe finančné vyrovnanie“, a nie podiely na základnom imaní poľnohospodárskeho družstva, tak ako to určil okresný súd vo svojom rozsudku z 27. apríla 1995 č. k. 17 C 234/93-136. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd „sa úmyselne nezaoberal“ ustanoveniami „§ 3 a 4 odst. 2 zákona 58/1969   Zb.“,   pretože   podľa   sťažovateľa   tieto   ustanovenia   citovaného   zákona „úplne anulujú argumentáciu“ uvedenú v napadnutom rozsudku okresného súdu a krajského súdu. Podľa   sťažovateľa „je   až   zarážajúce   poškodenému   nič   nedať   za   zničený   dom,   koliby a trvalý porast“. Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu   neboli   spravodlivé,   súdy   neboli   nezávislé   a nechránili „moje   základné   právo v majetkovej veci“, a ďalej dodáva, že „je až zarážajúci výklad práva a zákonov uvedenými súdmi“, a preto sa obracia so svojou sťažnosťou na ústavný súd a domáha sa toho, aby ústavný súd rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici z 20. februára 2003 č. k. 8 C 69/02-43 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. septembra 2003 sp. zn. 15 Co 131/2003 zrušil a zaviazal Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, poskytnúť „finančnú náhradu sťažovateľovi za dom, koliby a trvalý porast 123 669 Sk a úroky z tejto sumy vo výške 155 194 Sk, ako aj trovy konania“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Z obsahu podania vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy postupom a rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici z 20. februára 2003 č. k. 8 C 69/02-43 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. septembra 2003 sp. zn. 15 Co 131/2003.

Sťažovateľ   vo   svojom   podaní   na   ústavný   súd   namietal „nezávislosť   sudcu rozhodovať   spravodlivo“ podľa   ústavy   a zákonov,   a   poukázal   na   to,   že   okresný   súd ani krajský súd napadnutými rozhodnutiami „nechráni moje základné právo v majetkovej veci“. Ďalej sťažovateľ uviedol, že postup okresného súdu a krajského súdu „v predmetnej kauze je veľmi neobjektívny, takmer nepochopiteľný, odporuje v plnom rozsahu reštitučným zákonom, ba čo viac aj Európskej konvencii o ochrane ľudských práv“. Podľa sťažovateľa „je až zarážajúci výklad práva a zákonov uvedenými súdmi“.

Ústavný súd konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ napadol tak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože o odvolaní voči tomuto rozsudku rozhodoval krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Pokiaľ   ide   o   tú časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich základných práv postupom a rozsudkom krajského súdu zo 17. septembra 2003 sp. zn. 15 Co 131/2003, sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uvádza, nevyplýva žiadna možnosť porušenia čl. 46 ods. 3 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a sťažovateľ,   ktorý   je   v konaní   pred ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.  

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s názorom krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ „nepreukázal základnú podmienku pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to existenciu rozhodnutia príslušného   orgánu   o zrušení   rozhodnutia,   ktorým   mala   byť   škoda   spôsobená   pre nezákonnosť. Navrhovateľ existenciu takéhoto rozhodnutia nepreukázal, ba práve naopak, bolo   preukázané,   že   rozhodnutie,   ktoré   navrhovateľ   považoval   za   nezákonné,   bolo potvrdené rozsudkom odvolacie súdu a jeho dovolanie bolo zamietnuté“.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, lebo podľa svojho presvedčenia „splnil podmienky na uplatnenie nároku na uplatnenie škody podľa § 3 zákona č. 58/69“, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu.   Posúdenie   podmienok   pre   uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom, v danom   prípade   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu,   namietané   nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo   všetkých uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2003