znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 213/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Klaudiou Azariovou, konateľkou advokátskej kancelárie AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základných práv podľa čl. 16 a čl. 19 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4   Sžd 3/2013 z 24. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 7. januára 2014 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v odvolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžd 3/2013 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2013.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu v konaní   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, Krajského dopravného inšpektorátu v Žiline č. k. KRPZ-ZA-KDI-SK-77/2012   z 20.   júla   2012   (ďalej   aj   „žalovaný“),   ktorým   potvrdil   rozhodnutie Okresného   dopravného   inšpektorátu   v Liptovskom   Mikuláši   č.   ORPZ-LM-ODI2-P-113/2012 z 25. apríla 2012 (ďalej len „okresný inšpektorát“), ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Predmetná vec   bola   vedená   Krajským   súdom   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod sp. zn. 21 S 91/2012,   ktorý   rozsudkom   z 27.   marca   2013   sťažovateľovu   žalobu   zamietol. Odvolaniu   sťažovateľa   najvyšší   súd   nevyhovel   a rozsudkom   sp.   zn.   4   Sžd   3/2013 z 24. septembra 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu z 27. marca 2013.

3. Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   zdravotnícke   zariadenie (I. stomatologická   klinika   Univerzitnej   nemocnice   L.   Pasteura   v Košiciach)   poskytla na dožiadanie okresného inšpektorátu (v rámci jeho zisťovania dôvodu neúčasti sťažovateľa na ústnom pojednávaní o priestupku) informáciu údajne o jeho zdravotnom stave v rozpore s príslušnými   ustanoveniami   zákona   č.   578/2004   Z.   z.   poskytovateľoch   zdravotnej starostlivosti,   zdravotníckych   pracovníkoch,   stavovských   organizáciách   v   zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“).

Týmto   postupom   zdravotníckeho   zariadenia   a najmä   sťažovateľom   tvrdenou skutočnosťou, že „bol zdravotný stav sťažovateľa riešený v súdnom a správnom konaní, hoci   na   to   neboli   splnené   zákonné   podmienky   a navyše   z uvedeného   dôvodu   boli   voči sťažovateľovi   vyvodené   zákonné   sankcie,   bolo   jednoznačne   zasiahnuté   do   súkromného života   sťažovateľa   a uvedeným   postupom   boli   porušené   jeho   základné   práva,   ktoré garantuje Ústava Slovenskej republiky“.

4. Najvyššiemu súdu ďalej vytýkal, že „sa absolútne nevysporiadal so skutočnosťou, či sťažovateľ bol, alebo nebol v čase kontroly policajnou hliadkou vodičom alebo nie, iba jednoducho konštatoval, že o tom nemal pochybnosti bez náležitého odôvodnenia“, čo malo v konečnom dôsledku porušiť jeho „právo na spravodlivé súdne konanie resp. právo na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy... “.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžd 3/2013 porušil základné právo sťažovateľa na súkromie podľa čl.   16 Ústavy...,   právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 Ústavy..., ako aj právo na ochranu   upravené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy...,   čl.   36   ods.   1   Listiny...,   ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... (Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, pozn.).

2.   Ústavný   súd   zrušuje   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu...   vedené   pod   sp.   zn. 4 Sžd 3/2013 v zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. a vracia mu ho na ďalšie konanie v zmysle ods. 3 písm. b) predmetného zákonného ustanovenia.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 331,13 EUR...“

II.

6.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   [§   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] ústavný súd nahliadol do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 21 S 91/2012.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.... Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (pozri tiež body 3 a 4), že postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžd 3/2013 a jeho rozsudkom   z 24. septembra 2013 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (body 1 a 5).

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   rozsudkom   (ktorým   potvrdil prvostupňové rozhodnutie), najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne zisteného skutočného stavu a naň nadväzujúcich nesprávnych právnych záverov.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov, ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   (čl.   36   ods.   1   listiny),   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 4 Sžd 3/2013 z 24. septembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.

14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.V odôvodnení po uvedení podstaty rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho správneho orgánu   (t.   j.   okresného   a krajského   dopravného   inšpektorátu),   žalobných   dôvodov, rozhodnutia   krajského   súdu   a odvolacej   argumentácie   sťažovateľa   najvyšší   súd   svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   odvolací   (§   246c   ods.   1   veta   prvá Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O. s. p.“, v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa   §   250ja   ods.   2   O.   s.   p.   odvolací   súd   rozhodne   o   odvolaní   spravidla   bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

Odvolací súd vzhľadom na vykonané dôkazy preukazujúce vinu žalobcu nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 24. septembra 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí   a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   3   O.   s.   p.   rozhodnutiami   správnych   orgánov   sa   rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia   alebo   zrušujú   oprávnenia   a   povinnosti   fyzických   alebo   právnických   osôb   alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických   osôb   priamo   dotknuté.   Postupom   správneho   orgánu   sa   rozumie   aj   jeho nečinnosť.

Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie, ktorým bol žalobca uznaný za vinného z priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. e) zákona   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   (ďalej   iba   ZP)   na   vyššie   uvedenom   skutkovom základe, za ktorý mu bola podľa § 22 ods. 2 písm. c/ ZoP uložená sankcia - pokuta vo výške 250 Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 10 mesiacov a povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 Eur.

Podľa § 2 ods. 1 ZP, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde   o   iný   správny   delikt   postihnuteľný   podľa   osobitných   právnych   predpisov,   alebo o trestný čin.

Podľa § 22 ods. 1 písm. e) ZoP, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto ako vodič počas vedenia vozidla požije alkohol alebo vedie vozidlo   v   takom   čase   po   jeho   požití,   keď   sa   na   základe   vykonaného   vyšetrenia   podľa osobitného predpisu alkohol ešte nachádza v jeho organizme.

Podľa § 4 ods. 2 písm. c) ZCP vodič nesmie viesť vozidlo v takom čase po požití alkoholu alebo inej návykovej látky, keď sa alkohol alebo iná návyková látka ešte môžu nachádzať v jeho organizme.

Podľa § 51 zákona ZoP, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

Preskúmaním predloženého spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací zistil, že správne orgány aplikovali správne najmä ustanovenia zákona o priestupkoch na vzniknutú situáciu, najmä na posúdenie skutku a uloženie sankcie. Zo skutkových zistení vyplýva jednoznačne, že žalobca bol zastavený počas toho ako riadil osobné motorové vozidlo a nesedel v ňom vyberajúc si veci. V čase riadenia vozidla mal   v   dychu   0,34   mg   etanolu   na   liter   vydychovaného   vzduchu.   Takýto   stav   po   požití alkoholických   nápojov   ovplyvňuje   najmä   pozornosť   a   sústredenie   -   čo   sú   nevyhnutne žiaduce vlastnosti pri riadení   vozidla.   Za   takéhoto stavu vodič nesmie na jazdu použiť vozidlo, pretože predpoklad spôsobenia dopravnej nehody nie je pre ovplyvnenie alkoholom možné vylúčiť. Z dôvodu ochrany všetkých účastníkov cestnej premávky vrátane žalobcu a majetku, je nevyhnutné brániť a zabrániť vjazde všetkým osobám, ktoré sú pod vplyvom alkoholu, či iných návykových látok. To je účel ustanovenia priestupkového zákona, ktorý bol použitý na kvalifikáciu - právne posúdenie konania žalobcu.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal neprihliadnutie na doplnok žaloby s prílohami z 1. októbra 2012, ktorý zaslal žalobca po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, odvolací súd k tomu uvádza, že z obsahu jednak napadnutého rozhodnutia žalovaného, ale aj rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že argumentáciu i podklady k nej vzal i žalovaný i   krajský   súd   do   úvahy.   Oba   orgány   sa   zaoberali   dostatočne   argumentáciou   uvedenou v podaní z 1. októbra 2012. Jednalo sa o argumenty týkajúce sa doručenia ospravedlnenia neúčasti žalobcu na ústnom pojednávaní a dôvodu tohto ospravedlnenia.

Podľa   názoru   žalovaného   i   súdu   prvého   stupňa   sa   žalobca   nedostavil   na   ústne pojednávanie bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.

Odvolací súd si po preskúmaní predložených spisov osvojuje najmä z dôvodu, že žalobca mal dostatok času od prevzatia predvolania upovedomiť správny orgán o potrebe zmeny   termínu   pre   vyšetrenie   chrupu.   Navyše   odvolací   súd   je   po   vyjadrení   dr.   H. presvedčený, že vyšetrenie v Košiciach bolo možné odložiť - nebolo akútne a už vôbec nie bolestivé, o čom svedčí odchod žalobcu z čakárne ordinácie lekára po štyroch hodinách čakania a po vycestovaní z Liptovského Mikuláša do Košíc. Odvolací súd hodnotí postup žalobcu   ako   obštrukciu   v   snahe   vyhnúť   sa   ústnemu   pojednávaniu   pri   prejednávaní priestupku.

Prvostupňový priestupkový orgán preto nepochybil, ani neodňal možnosť žalobcovi vyjadriť sa pred ním, konať s ním, navrhovať dôkazy vyvracajúce alebo oslabujúce jeho vinu. Ústne pojednávanie konané 25. apríla 2012 na Okresnom dopravnom inšpektoráte v Liptovskom Mikuláši preto podľa názoru odvolacieho súdu netrpí žiadnou vadou, ktorá by mala   byť   dôvodom   pre   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   a   to   i   napriek   tomu,   ak   by ospravedlnenie   žalobcu   bolo   doručené   pred   ústnym   pojednávaním.   Podľa   názoru odvolacieho súdu so zreteľom na zistenia správnych orgánov i súdu prvého stupňa bolo možné považovať také ospravedlnenie za ospravedlnenie bez dôležitého dôvodu.

Ak by bolo vyšetrenie, pre ktoré žalobca vycestoval v deň ústneho pojednávania o priestupku z Liptovského Mikuláša do Košíc tak nevyhnutné pre jeho zdravotný stav, že preň riskoval zmarenie ústneho pojednávania o priestupku a pri určovaní jeho termínu naň neupozornil ošetrujúcu lekárku, ktorá termín údajne dohovárala, nebol by z neho odišiel. Ak ho však opustil bez jeho absolvovania, odvolací súd sa oprávnene domnieva, že pre žalobcu nemal podstatný význam z hľadiska udržania jeho zdravia a preto mal uprednostniť konanie o priestupku. Ak tak neurobil, neospravedlnil sa bez dôležitého dôvodu.

Priestupkové konanie, vrátane ústneho pojednávania, bolo z tohto dôvodu vykonané v súlade so správnym poriadkom a zákonom o priestupkoch a v ňom zistený skutkový stav opierajúci   sa   najmä   o   vysvetlenia   dvoch   príslušníkov   polície   P.   P.   a P.   F.   a   výsledok merania alkoholu v dychu certifikovaným prístrojom Alcotest, preukazuje, že skutok sa stal, je priestupkom uvedeným v právnom označení skutku a sankcia, ktorá bola za priestupok uložená sa so zreteľom na osobu obvineného z priestupku javí skôr mierna než prísna, pretože z evidenčnej karty vodiča - žalobcu je zrejmé, že doposiaľ uložené sankcie nemali preventívny   účinok   a   neodradili   žalobcu   od   ďalšieho   porušovania   pravidiel   cestnej premávky, najmä jazdenia pod vplyvom alkoholu. Odvolací súd však nemohol tento stav zmeniť v súlade so zásadou reforamtio in peius - zásadou zákazu zmeny k horšiemu. Odvolací   súd   nemal   pochybnosti   ani   o   tom,   že   žalobca   vo   vozidle   nesedel   a nevyberal si veci (ako to tvrdil on), keď ho oslovili príslušníci a žiadali ho o doklady a zistenie alkoholu vdychu, ale riadil vozidlo, bol zastavený príslušníkmi polície a následne kontrolovaný. Odvolací súd je presvedčený, že v prípade pravdivosti žalobcovho tvrdenia, by ho bol následne podložil ďalšími tvrdeniami alebo dôkazmi, ktoré by ho umocňovali. Keďže sa tak nestalo, nemali ani správne orgány, ani vo veci konajúce súdy dôvod neuveriť logickým   tvrdeniam   príslušníkov   polície   zapadajúcim   do   kontextu   ďalších   dôkazov, vykonaných v tejto veci.

V podrobnostiach odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.»

15.   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (nadväzujúce   na   právny   názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

16.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované základné   právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m.   IV. ÚS 112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 4   Sžd   3/2013   z   24.   septembra   2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený ani povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd   ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Sťažovateľ ďalej namieta porušenia základných práv zaručených čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy (pozri tiež bod 5 a 8). Keďže namietaným postupom najvyššieho súdu a jeho   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sžd   3/2013   z 24.   septembra   2013   nedošlo   k porušeniu základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   (čl.   36   ods.   1   listiny)   a ani   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 18), nemohlo následne dôjsť ani k porušeniu týchto ďalších sťažovateľom označených práv. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

20.   Ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   rozhodnutie   žalovaného   bolo   posúdené v rámci   dvojinštančného   konania   pred   všeobecnými   súdmi   a v postupe   a rozhodnutiach týchto   súdov   nezistil   také   porušenia   všeobecne   záväzných   práv   predpisov,   ktoré   by odôvodňovali kvalifikovanie týchto rozhodnutí ako protiústavných.

21. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za dôvodné ešte uviesť ďalej uvedené pre posudzovanú vec relevantné zistenia a z nich plynúce skutkové závery.

a) Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 21 S 91/2012 ústavný súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   v odvolacom   priestupkovom   konaní,   v žalobe z 19. septembra 2012, doplnení žaloby z 1. októbra 2012 ani na pojednávaní krajského súdu konanom   27. marca   2013   nenamietal   ním   v ústavnej   sťažnosti   tvrdenú   protizákonnosť postupu   zdravotníckeho   zariadenia   pri   poskytovaní   informácie   okresnému   dopravnému inšpektorátu   o jeho   účasti   na   predoperačnej   konzultácii.   Sťažovateľ   taktiež   nenamietal porušenie   základných   práv   podľa   čl.   16   ods.   1   a čl.   19   ods.   2   ústavy   v priebehu administratívneho   konania   a konania   na   krajskom   súde   (a   ani   odvolacieho   konania na najvyššom   súde).   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   z 27.   marca   2013 (k sťažovateľom   tvrdenému   posudzovaniu   jeho   zdravotného   stavu   súdom) uviedol: „Z potvrdenia   zo   dňa   6.   7.   2012   od   UPJ   ŠFL,   zástupcu   kliniky   MUDr.   H., nachádzajúce sa v administratívnom spise, ktoré zabezpečil ku konaniu žalovaný správny orgán vyplynul nakoniec záver, že žalobca sa predmetného vyšetrenia resp. konzultácii ani nezúčastnil, pričom z potvrdenia vyplynulo aj to, že diagnóza vo vzťahu k žalobcovi nebola akútna a nevyžadovala si vyšetrenie práve v uvedený deň s tým, že toto vyšetrenie sa mohlo dohodnúť a aj urobiť aj v iných deň. Z tohto dôvodu žalovaný vyhodnotil podľa názoru súdu správne uvedenú námietku neúčasti na ústnom pojednávaní žalobcu za nedôvodnú, keď uvedenú skutočnosť nepovažoval za vadu konania pre ktorú by bolo potrebné pojednávanie zopakovať. Z tohto dôvodu ani podľa názoru súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred správnym orgánom navrhovať dôkazy a vyjadriť sa k veci.“

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaný dopravný inšpektorát v rámci zisťovania sťažovateľom   tvrdených   dôvodov   jeho   neúčasti   na   pojednávaní   o priestupku   konanom 25. apríla 2012 žiadal od zdravotníckeho zariadenia podanie informácie, či sťažovateľ „bol 25. 04. prítomný na konzultáciách, či bol na túto konzultáciu vopred objednaný, alebo či sa na   tieto   konzultácie   dostavil   dňa   25.   04   bez   vopred   dohodnutého   termínu?“;   (citované zo zápisnice o pojednávaní na krajskom súde z 27. marca 2013).

Až   v odvolaní   z 30.   apríla   2013   proti   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľ   (a to v súvislosti odôvodňovaním svojej neúčasti na predmetnom priestupkovom pojednávaní – bod III odvolania) uviedol:

„Prvostupňový súd navyše v plnom rozsahu prebral bez akéhokoľvek odôvodnenia skutočnosti   uvedené   žalovaným,   týkajúce   sa   účasti   žalobcu   na   predoperačných konzultáciách, s tým, že tieto konzultácie resp. vyšetrenie mohli byť vykonané v iný deň a neboli   nevyhnutné,   pričom   samotný   žalobca   mal   opustiť   ordináciu   bez   predmetného vyšetrenia.   Nevyhnutnosť   predmetného   vyšetrenia   je   absolútne   vylúčená   z predmetného skúmania súdom a prvostupňovým orgánom keďže samotné vyšetrenie zdravotného stavu a všetky   skutočnosti   týkajúce   sa   zdravotného   stavu   žalobcu   sú   predmetom   lekárskeho tajomstva a preto ani ošetrujúci lekár nebol oprávnený tieto skutočnosti uvádzať. Navyše, porovnávanie nevyhnutnosti lekárskeho ošetrenia a konzultácií z dôvodu nadchádzajúceho operačného   zákroku   s ústnym   prejednaním   bežného   dopravného   priestupku   je   viac   ako nemožné.“

Touto námietkou sa najvyšší súd dostatočne zaoberal a vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku z 24. septembra 2013, keď uviedol:

„Odvolací súd si po preskúmaní predložených spisov osvojuje najmä z dôvodu, že žalobca mal dostatok času od prevzatia predvolania upovedomiť správny orgán o potrebe zmeny   termínu   pre   vyšetrenie   chrupu.   Navyše   odvolací   súd   je   po   vyjadrení   dr.   H. presvedčený, že vyšetrenie v Košiciach bolo možné odložiť - nebolo akútne a už vôbec nie bolestivé, o čom svedčí odchod žalobcu z čakárne ordinácie lekára po štyroch hodinách čakania a po vycestovaní z Liptovského Mikuláša do Košíc. Odvolací súd hodnotí postup žalobcu   ako   obštrukciu   v   snahe   vyhnúť   sa   ústnemu   pojednávaniu   pri   prejednávaní priestupku.“ ( pozri tiež bod 14).

b) Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy samostatne namietal až v ústavnej sťažnosti. Jeho úvahy o protiprávnosti postupu zdravotníckeho zariadenia a následne aj krajského súdu najvyšší súd   dôvodne   kvalifikoval   ako   súčasť   jeho   argumentácie   ospravedlňujúcej   neúčasť sťažovateľa na pojednávaní o dopravnom priestupku konanom 25. apríla 2012. Z obsahu súdneho   spisu   nevyplýva   záver   (tvrdenie   sťažovateľa,   pozn.),   že   vo   veci   konajúce všeobecné súdy (a ani správne orgány) sa zaoberali posudzovaním jeho zdravotného stavu.

c)   Zo   súdneho   spisu   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   na   ústne   pojednávanie o priestupku   konanom   25.   apríla   2012   o 10.00   h   predvolaný   písomným   predvolaním z 28. marca 2012, ktoré prevzal 4. apríla 2012. Jeho právna zástupkyňa prevzala písomné upovedomenie o ústnom pojednávaní 5. apríla 2012.

22. Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014