znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 213/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   V.,   Z.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 14/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2013 doručená sťažnosť JUDr. M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 14/2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „SAK“) rozhodnutím č. 3615/11 z 9. septembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie z 9. septembra 2011“) rozhodlo o vyčiarknutí sťažovateľa zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. f) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), pretože sťažovateľ nezaplatil príspevok na činnosť SAK za rok 2010.

Po podaní obžaloby na sťažovateľa pre trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a) a 3 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005 predsedníctvo SAK rozhodnutím č. 1176/2006 z 28. apríla 2005 rozhodlo o pozastavení výkonu advokácie sťažovateľovi podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii. Rozsudok, ktorým   bol   sťažovateľ   odsúdený   za   úmyselný   trestný   čin,   nadobudol   právoplatnosť a vykonateľnosť   26.   novembra   2009,   následne   bol   však   najvyšším   súdom   v   rámci dovolacieho   konania   zrušený   a   vec   bola   vrátená   Okresnému   súdu   Zvolen   (ďalej   len „okresný súd“) na prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa sťažovateľa predsedníctvo SAK malo na základe už uvedeného právoplatného odsúdenia   sťažovateľa   pristúpiť   k   vydaniu   rozhodnutia   o   vyčiarknutí   sťažovateľa zo zoznamu   advokátov   z   tohto   dôvodu   ex   offo   v   zmysle   §   7   ods.   1   písm.   d)   zákona o advokácii k 26. novembru 2009, pretože zákon o advokácii vylučuje, aby bolo možné vykonávať   advokáciu   po   právoplatnosti   odsúdenia   za   úmyselný   trestný   čin,   a   preto sťažovateľovi nemohla vzniknúť povinnosť platiť príspevok na činnosť SAK za rok 2010. Napriek uvedenému predsedníctvo SAK vyčiarklo sťažovateľa zo zoznamu advokátov až na základe rozhodnutia z 9. septembra 2011 pre nezaplatenie príspevku na činnosť SAK.

Proti   rozhodnutiu   z   9.   septembra   2011   podal   sťažovateľ   v   zákonom   ustanovenej dvojmesačnej lehote žalobu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia predsedníctva SAK na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd žalobu sťažovateľa   zamietol   rozsudkom   sp.   zn.   23   S   83/2011   z   18.   januára   2012   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu“).

Po   podaní   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 14/2012 z 13. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie, pričom sa stotožnil s jeho odôvodnením zdôrazňujúc nesplnenie oznamovacej povinnosti sťažovateľa voči SAK týkajúcej sa nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku v jeho trestnej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že je proti nemu vedené disciplinárne konanie začaté na základe podnetu predsedu revíznej komisie z 30. novembra 2010 pre nezaplatenie príspevku na činnosť SAK za rok 2010 a príspevku do sociálneho fondu SAK za rok 2010. Súčasne je proti nemu vedené súdne konanie na okresnom súde sp. zn. 17 C 261/2012, ktorého   predmetom   je   rovnako   zaplatenie   príspevku   na   činnosť   SAK   za   rok   2010 a príspevku do sociálneho fondu SAK za rok 2010.

Podľa sťažovateľa požiadavka na zaplatenie príspevku na činnosť SAK „za obdobie po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku je tiež v príkrom rozpore s právom sťažovateľa vlastniť majetok a predstavuje v danom čase citeľný zásah do jeho majetkovej sféry, keď na jednej   strane   počas   pozastavenia   výkonu   advokácie   alebo   vyčiarknutia   zo   zoznamu advokátov   nemôže   či   nesmie   vykonávať   advokáciu   alebo   sa   zamestnať   a   mať   tomu zodpovedajúci   príjem,   na   strane   druhej   musí   zaplatiť   príspevok   na   činnosť   SAK a do sociálneho fondu SAK.“.

Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd rozhodol   o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť rozsudku   najvyššieho súdu   do   právoplatného rozhodnutia   vo veci samej, pretože vyčiarknutie zo zoznamu advokátov preňho znamená, že „nemôže vykonávať povolanie advokáta a mať príjem, z ktorého by mal možnosť hradiť svoje osobné potreby, ako aj ďalšie životné náklady“. Uvedené platí tým skôr, že sťažovateľ mal v období od 3. mája 2006 do   18. augusta   2011 rozhodnutím predsedníctva   SAK   pozastavený výkon advokácie pre prebiehajúce trestné konanie, ktoré po zrušení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa skončilo oslobodením sťažovateľa spod obžaloby (právoplatné 18. augusta 2011). Na základe pochybení okresnej prokuratúry, ako aj všeobecných súdov konajúcich v trestnej veci sťažovateľa tento nemohol vykonávať advokáciu a súčasne pre zápis v registri trestov mal   znemožnené   zamestnať   sa   a   vykonávať právnické   povolanie.   Po   odpadnutí   jedinej prekážky   brániacej   sťažovateľovi   vykonávať   advokáciu   predsedníctvo   SAK   rozhodlo o vyčiarknutí sťažovateľa zo zoznamu advokátov pre nezaplatenie príspevku na činnosť SAK.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„1/ Základné právo JUDr. M. V. vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8Sžo/14/2012, bolo porušené.

2/ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 12. 2012, sp. zn. 8Sžo/14/2012, zrušuje a vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade považoval za dôležité poukázať na to, že sťažovateľ, hoci sám   je,   resp.   bol   advokátom,   nedoložil   splnomocnenie   pre   advokáta   na   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Napriek uvedenému nedostatku sťažnosti, ktoré by mohlo viesť   aj   k odmietnutiu   sťažnosti   sťažovateľa   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí,   najmä   vzhľadom   na   kvalifikovanosť   samotného   sťažovateľa   ústavný   súd v záujme materiálnej ochrany práv sťažovateľa preskúmal jeho sťažnosť.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   378/08)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníctva SAK o „vyčiarknutí“ sťažovateľa zo zoznamu advokátov pre nezaplatenie príspevku na činnosť SAK za rok 2010. Podľa sťažovateľa v jeho prípade bol postup predsedníctva SAK chybný, pretože o jeho vyčiarknutí zo zoznamu advokátov malo dôjsť podľa § 7 ods. 1 písm. d) zákona   o   advokácii   z   dôvodu   jeho   právoplatného   odsúdenia   pre   úmyselný   trestný   čin k 26. novembru 2009, a nie až rozhodnutím z 9. septembra 2011 vydaného na základe § 7 ods. 1 písm. f) zákona o advokácii pre neplatenie príspevku na činnosť SAK za obdobie po právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bol uznaný vinným a odsúdený za úmyselný trestný čin.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dal na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní   v   napadnutom   rozsudku   adekvátnu   a   jasnú   odpoveď,   ktorú   podrobne a jednoznačne odôvodnil, a ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu vyhodnotil ako ústavne udržateľný.

V   odôvodnení   rozhodnutia   najvyšší   súd   najprv   citoval   viaceré   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ako aj zákona o advokácii a uznesenia SAK, z ktorých vychádzal   pri   svojom   rozhodovaní,   a   v   závere   stotožňujúc   sa   s odôvodnením   rozsudku krajského   súdu   konštatoval: „Z   obsahu   pripojených   spisov   je   zrejmé,   že   predmetom preskúmania je uznesenie predsedníctva žalovanej č. 3615/11 zo dňa 9. 9. 2011, ktorým vyčiarkla žalobcu zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. f/ zák. o advokácii, podľa ktorého komora vyčiarkne zo zoznamu advokátov toho, kto je v omeškaní so zaplatením príspevku   na   činnosť   komory   o   viac   ako   šesť   mesiacov   a   príspevok   nezaplatil   ani   do jedného   mesiaca   po   tom,   čo   ho   komora   vyzvala   na   zaplatenie   spolu   s   poučením   o následkoch nezaplatenia.

Krajský súd dospel k záveru, že pre rozhodnutie žalovanej boli splnené podmienky a toto bolo vydané v súlade so zákonom, a ani Najvyšší súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa   mal   od   právneho   názoru   vysloveného   krajským   súdom   odchýliť,   pričom   odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť jeho správnosť. S odôvodnením krajského súdu sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. plne stotožňuje, na zdôraznenie správnosti uvádza:

Pokiaľ   mal   žalobca   za   to,   že   ku   dňu   právoplatnosti   rozsudku   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   ho   mala   žalovaná   vyčiarknuť   zo   zoznamu   advokátov,   v   súlade s povinnosťami ustanovenými mu zák. o advokácii a vnútornými predpismi žalovanej, mal oznámiť, že k právoplatnému odsúdeniu došlo.

Žalobca sám však bol nečinný, rozhodujúce skutočnosti komore neoznámil, a preto táto nemohla vydať rozhodnutie o vyčiarknutí zo zoznamu advokátov. Bolo v žalobcovom záujme dôsledne si splniť oznamovaciu povinnosť; nemožno sa ex post svojvoľne určovať či prezumovať deň vyčiarknutia zo zoznamu advokátov na deň právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, keď o vyčiarknutí zo zoznamu je potrebné vydať rozhodnutie s účinkami v právnej sfére   adresáta   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (nie   samotnou   právoplatnosťou odsudzujúceho rozhodnutia súdu).

Žalovaná o vyčiarknutí síce rozhoduje ex offo, čo značí, že pre začatie konania nie je potrebné podanie návrhu, nie však to, že advokát oznamovacej povinnosti v zmysle zák. o advokácii, ako sa to domnieval žalobca.

Pokiaľ žalobca uviedol, že zák. o advokácii vylučuje, aby bolo možné vykonávať advokáciu po právoplatnosti odsúdenia za úmyselný trestný čin, najvyšší súd sa stotožňuje s týmto   záverom,   avšak   je   potrebné   doplniť,   že   prípade   neprávoplatného   odsúdenia   za úmyselný   čin   (obligatórne)   prípadne   už   začatím   trestného   stíhania   za   trestný   čin (fakultatívne), komora pristúpi k pozastaveniu výkonu funkcie advokáta, počas ktorého nie je   advokát   oprávnený   poskytovať   právne   služby   podľa   zák.   o   advokácii.   Žalobca   mal v rozhodnom čase pozastavený výkon funkcie advokáta, a preto právne služby poskytovať nemohol.

Námietku žalobcu, pokiaľ v súvislosti s oneskoreným oznámením úmrtia advokáta poukázal na trvajúcu povinnosť uhradiť poplatok na činnosť žalovanej, najvyšší súd uvádza, že   v takomto   prípade   sa   jedná   o   osobitný   postup   upravený   predpismi   komory   a   ak   je advokát vyčiarknutý zo zoznamu advokátov z dôvodu úmrtia, Slovenská advokátska komora odpustí   povinnosť   zaplatenia   príspevku   (čl.   V   Uznesenie   Predsedníctva   Slovenskej advokátskej   komory   č.   19/8/2008   zo   4.   7.   2008,   ktorým   sa   stanovuje   úprava   platenia príspevku na činnosť Slovenskej advokátskej komory a poistného pri pozastavení výkonu advokácie   a   vyčiarknutí   zo   zoznamu   advokátov   vedenom   Slovenskou   advokátskou komorou).“

Krajský súd vo svojom rozhodnutí, z ktorého odôvodnením sa najvyšší súd v plnom rozsahu stotožnil, v jeho relevantnej časti uviedol: „Z obsahu spisu, ako aj z vyjadrení účastníkov mal súd za preukázané, že žalobcovi bol rozhodnutím žalovaného zo dňa 28. 4. 2006 súčinnosťou od 3. 5. 2006 pozastavený výkon advokácie podľa § 8 ods. 2 písm. b) Zákona o advokácii. Žalovanému na základe jeho žiadosti oznámil Okresný súd vo Zvolene listom z 22. 11. 2010 skutočnosti, ktoré uviedol aj žalobca v žalobe (odsúdenie žalovaného rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene č. k. 2T 137/2005 zo dňa 17. 12. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2To 54/09 zo dňa 26. 11. 2009 s tým, že na základe dovolania Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 10. 2010 zrušil vyššie uvedené rozsudky a prikázal okresnému súdu v potrebnom rozsahu vec prerokovať a rozhodnúť). Zároveň   bolo   žalovanému   oznámené,   že   doposiaľ   nebolo   vo   veci   nanovo   rozhodnuté. Na ďalšie   žiadosti   vo   veci   informácie,   či   už   bolo   proti   žalobcovi   vydané   právoplatné rozhodnutie v predmetnom trestnom konaní súd odmietol poskytnúť informácie a odkázal žalovaného   na   vyžiadanie   odpisu   z   registra   trestov.   Žalovanému   bol   dňa   8.   9.   2011 doručený   odpis   z   registra   trestov   na   žalobcu,   ktorý   stále   vykazoval   záznam o predchádzajúcich rozsudkoch Okresného súdu vo Zvolene a Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2T 137/05 zo dňa 17. 12. 2007 a 2To 54/09 zo dňa 26. 11. 2009. Žalovaný sa takto   nemohol   spoliehať   na   informáciu   z   odpisu   registra   trestov,   pretože   už z predchádzajúceho listu okresného súdu zo dňa 22. 11. 2010 mal vedomosť o tom, že uvedené rozhodnutia boli zrušené. A preto ani nemohol rozhodnúť o vyčiarknutí žalobcu zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. d) Zákona o advokácii. Nakoľko však nedošlo ani   k   zrušeniu   pozastavenia   výkonu   advokácie   žalobcovi   vznikla   povinnosť   zaplatiť príspevok za činnosť komory, na ktorú bol vyzvaný výzvou zo dňa 9. 11. 2010. Žalovaný v tomto prípade dodržal postup stanovený v ust. § 7 ods. 1 písm. f) Zákona o advokácii, pričom žalobcu okrem výzvy a poučenia o následkoch nezaplatenia pozýval preukázateľne aj   na   zasadnutia   predsedníctva   advokátskej   komory,   najmä   za   účelom   vyjadrenia   sa k dôvodom   vyčiarknutia   zo   zoznamu   advokátov.   Žalobca   sa   nedostavil   na   zasadnutie predsedníctva komory, ani sa vo veci nijakým spôsobom nevyjadril. Preto žalovaný správne zvolil   postup   vyčiarknutia   zo   zoznamu   advokátov   podľa   §   7   ods.   1   písm.   f)   Zákona o advokácii. Vychádzal pritom z jemu dostupných vyššie uvedených informácií o trestnom konaní   žalobcu   a   z nesporných   podkladov o nezaplatení príspevku na činnosť   komory. Pokiaľ sa žalobca domáhal toho, aby došlo k jeho vyškrtnutiu zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. d) citovaného zákona, tak k tomuto by zrejme bolo došlo, ale iba vtom prípade,   ak by si žalobca splnil včas svoju   oznamovaciu povinnosť podľa § 28 ods.   3 Zákona   o   advokácii.   Žalobca   si   však   túto   povinnosť   vo   vzťahu   k   odsúdeniu,   ani k oslobodeniu   spod   obžaloby   nesplnil   a   ani   sa   nedostavil   na   objasnenie   veci na predsedníctve žalovaného, keď ako to uviedol na pojednávaní oznamovaciu povinnosť si nesplnil, pretože mal iné povinnosti, ktoré boli závažnejšie.

Čo sa týka námietky žalobcu o dvojitom trestaní za ten istý skutok, tak táto námietka bola vznesená prvýkrát na pojednávaní dňa 18. 1. 2012, čo bolo po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie námietok v zmysle § 250 b ods. 1 O. s. p., a preto súd na túto námietku nemohol prihliadnuť. Okrem toho podľa názoru súdu nešlo o porušenie zásady nebis in idem, pretože v prípade rozhodnutia disciplinárneho senátu disciplinárnej komisie Slovenskej advokátskej komory č. DS VIII-108/10:4250/2010 dr. On/Fá zo dňa 6. 5. 2011 išlo o previnenie za to, že žalobca nezaplatil príspevok na činnosť advokátskej komory splatný   podľa   platných   predpisov   do   30.   4.   2010   a   to   ani   do   troch   mesiacov   od   jeho splatnosti,   pričom   k   vyčiarknutiu   zo   zoznamu   advokátov   došlo   na   základe   naplnenia podmienok stanovených v § 7 ods. 1 písm. f) Zákona o advokácii, ktoré podmienky sú odlišné od podmienok disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 a 2 Zákona o advokácii. Krajský súd preto po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo   vydané   v   súlade   so   zákonom   a   z   vyššie   uvedených   dôvodov   žalobu   žalobcu   ako nedôvodnú zamietol.“

Vychádzajúc z týchto rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich vo veci sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že právne odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu vychádzajúce zo   skutkových   záverov   zistených   krajským   súdom   nevybočilo   z   medzí   a   hľadísk ustanovených zákonom. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutom rozsudku použil   takú   interpretáciu   a   aplikáciu   právnych   noriem   (Občianskeho   súdneho   poriadku a zákona o advokácii), ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli zjavne   protirečivými   alebo   popierali   pravidlá   formálnej   alebo   právnej   logiky   a   závery najvyššieho   súdu   nie   sú   zjavne   jednostranné   a   ani   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti.   Vychádzajúc z   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   medzi   postupom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   skutkové   a   právne závery najvyššieho súdu ani krajského súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Ústavný súd tiež poukazuje aj na okolnosť, že sťažovateľ   nevyužil   možnosť   oboznámiť   predsedníctvo   SAK   s   dôvodmi   nezaplatenia príspevku   na   činnosť   SAK,   ani   neoznámil,   že   došlo   k   jeho   právoplatnému   odsúdeniu za úmyselný trestný čin, ani sa žiadnym spôsobom nevyjadril. V súvislosti s uvedeným postupom sťažovateľa ústavný súd pripomína jednu zo základných zásad práva, ktorou je,,vigilantibus iura“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, ktorá zdôrazňuje   aj   vlastné   pričinenie   na   ochranu   svojich   práv   vyžadujúc,   aby   aj   sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich   ohrozovaniu   a   poškodzovaniu.   Táto   zásada   teda   predpokladá,   že   sťažovateľ   musí využiť   prostriedky,   ktoré   mu   poskytuje   zákon,   a   následne   vykonať   prípadné   potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup najvyššieho súdu obsahuje   dostatok   záverov   na   jeho   výrok   a   ústavný   súd   nezistil   porušenie ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   týmto   súdom,   a   tiež   ani   to,   že   by   závery, ku ktorým   dospel,   boli   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore   či   urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd taktiež nezistil, aby postupom najvyššieho súdu či jeho rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa vrátane jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013