znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 213/2011-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., P., zastúpeného advokátkou JUDr. O. M., P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov, Exekútorského úradu JUDr. A. D. v Košiciach a Sociálnej poisťovne v Bratislave v bližšie neoznačených konaniach a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 6. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný   súd“),   Exekútoského   úradu   JUDr.   A.   D.   v Košiciach   (ďalej   len   „exekútorský úrad“)   a Sociálnej   poisťovne   v Bratislave   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“)   v bližšie neoznačených konaniach.

2.   Z obsahu   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   mu   bolo 28. marca 2011 doručené písomné oznámenie Sociálnej poisťovne č. 400 606 7750 o tom, že   mu   budú   s účinnosťou   od   18.   apríla   2011   vykonávané   pravidelné   zrážky z poberaného dôchodku v sume 89,24 € na podklade exekučného príkazu č. EX 3174/2010-20 MA z 28. februára 2011 vydaného exekútorským úradom pre uspokojenie pohľadávky oprávneného A., a. s., B., vo výške 173,49 €. Do doby doručenia predmetného písomného vyrozumenia   zo   Sociálnej   poisťovne   sťažovateľ   nemal   vedomosť   o žiadnej   svojej pohľadávke voči spoločnosti A., a. s., „Nemám vôbec vedomosť o tom, aby som bol povinný zaplatiť poisťovni A., a. s. sumu 173,49 EUR...“. V tejto súvislosti ďalej namietal to, že „Nebolo mi nikdy doručené žiadne rozhodnutie či upovedomenie v tejto, a to súdom ani súdnym exekútorom.“, dôsledkom čoho „Neviem... ani ktorým presne z uvedených orgánov a inštitúcií k porušeniu zákona došlo.“, pričom zdôraznil skutočnosť, že „... súdny exekútor mohol   konať   len   na   základe   poverenia   súdu   na   vykonanie   exekúcie   a na   základe právoplatného   a vykonateľného   súdneho   rozhodnutia...“,   s tým,   že „...   mi   malo   byť doručené   súdne   rozhodnutie   a upovedomenie   súdneho   exekútora   o začatí   exekúcie,   ak dostal od súdu poverenie na vykonanie exekúcie.“ Dôsledkom uvedeného postupu orgánov verejnej moci je porušenie ním označených základných práv. „Som... toho názoru, že v tejto veci došlo k porušeniu zákona a môjho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného Dohovoru na spravodlivé konanie.“

3. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Ústavný súd vyslovuje, že konaním Okresného súdu v Prešove, Exekútorského úradu   v Košiciach...   a Sociálnej   poisťovne   ústredie   Bratislava   došlo   k porušeniu základného ústavného práva sťažovateľa – zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného Dohovoru.

2. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,00 Eur, ktoré je mu povinný vyplatiť porušovateľ základného práva – Okresný súd v Prešove..., ako aj vyplatiť neprávom zrazené z dôchodku na základe exekučného príkazu a nahradiť trovy tohto konania k rukám jeho právneho zástupcu.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Rovnako   môže   ústavný   súd   odmietnuť   sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

5. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou materiálnou stránkou veci, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   resp.   podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   ako prostriedku   ochrany   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

6.   V súvislosti   s podaním   sťažovateľa   ústavný   súd   podotýka,   že   sťažovateľ (kvalifikovane zastúpený právnou zástupkyňou) v ňom síce všeobecne označil porušenie svojich práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak bez uvedenia, ktorý konkrétny atribút uvedených práv namieta, a tiež neuviedol, resp. spisovou značkou alebo číslom   konania   neoznačil,   v príčinnej   súvislosti   s akým   postupom,   resp.   konaním ktorého orgánu verejnej moci (v akom konaní ) malo dôjsť k ich porušeniu – „Neviem pri tom   ani   ktorým   presne   z uvedených   orgánov   a inštitúcií   k porušeniu   zákona   došlo.“. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou pri ochrane ústavnosti, ktorej sa sťažovateľ domáha, vyberať si z možných porušovateľov základných práv, ktorých sťažovateľ označí ako   potencionálne   možných   – „...   konaním   Okresného   súdu   v Prešove,   Exekútorského úradu   v Košiciach...   a Sociálnej   poisťovne   ústredie   Bratislava...“,   a svojou   ďalšou činnosťou identifikovať konania a rozhodnutia, v ktorých k možnému porušeniu základných práv malo/mohlo dôjsť, ale je vecou samotného sťažovateľa (o to viac, ak je zastúpený advokátom, pozn.) v intenciách § 20 zákona o ústavnom súde presne identifikovať orgán verejnej moci a konanie, v ktorom, resp. rozhodnutie ktorým, k možnému porušeniu práv malo/mohlo dôjsť. Navyše, ústavný súd poukazuje na už z podanej sťažnosti a jej príloh vyplývajúce zistenie, že sťažovateľ na jednej strane tvrdí, že nemá vedomosť, na základe čoho mu mali byť zrážky z dôchodku v rámci exekučného konania realizované, pretože mu údajne nebol doručený ani exekučný titul, avšak na druhej strane uvádza, že sa tak dialo na návrh   exekútorského   úradu   vydaním   exekučného   príkazu   č.   EX   3174/2010-20   MA v prospech A., a. s., z dôvodu evidovanej pohľadávky v sume 173,49 €.

7.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   s prihliadnutím   na   zásadu subsidiarity   (pozri   bod   5)   dospel   k záveru,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   všetky   účinné prostriedky   nápravy,   k použitiu   ktorých   bol   oprávnený   podľa   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“).   V exekučnom   konaní   má   sťažovateľ   ako   povinný k dispozícii viaceré účinné právne prostriedky ochrany ním označených základných práv. Medzi základné a priamo uplatniteľné patria námietky proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku), návrh na odklad exekúcie (§ 56 Exekučného poriadku) a návrh na zastavenie exekúcie (§ 57 Exekučného poriadku). Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví,   pričom   viaceré   z týchto   dôvodov   závisia   od   preskúmania   exekučného   titulu. Využitie týchto účinných právnych prostriedkov nápravy zakladá právomoc všeobecného (exekučného)   súdu   na   konanie   a rozhodovanie   o nich   v súlade   s ústavou   a dohovorom. Právomoc všeobecného súdu na takéto konanie a rozhodovanie zároveň vylučuje ústavný súd   z konania   a rozhodovania   o prípadnom   porušení   sťažovateľom   označených   práv v konaní   o podanej   ústavnej   sťažnosti.   Keďže   z obsahu   sťažnosti   nevyplýva,   že   by sťažovateľ využil niektorý z už uvedených právnych prostriedkov nápravy, ktorých využitie determinuje konanie ústavného súdu, a s prihliadnutím na skutočnosť, že ústavný súd je sťažnosťou   viazaný   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   bolo   na   mieste   rozhodnúť o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti.

8.   V   súvislosti   s nedostatkom   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažnosti (predovšetkým   v petite   nekonkretizované   porušenia   práv   a neoznačené   konania porušovateľov) ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátkou. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05).

9. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011