znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 213/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., L., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20, čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 243/07 a jeho rozsudkom z 5. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2008 faxom a 6. mája 2008 poštou doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného   čl.   20   ústavy,   základného   práva   na   spravodlivé   a uspokujúce   pracovné podmienky   zaručeného   čl.   36   písm.   c)   ústavy,   základného   práva   na   osobitnú   ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie zaručeného čl. 38 ods. 2 ústavy a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeného čl. 39 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 243/07 a jeho rozsudkom z 5. februára 2008.

1.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ „v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Prievidza pod sp. zn. 6 C 115/2003 sa domáhal náhrady za stratu na zárobku po a počas pracovnej neschopnosti u zamestnávateľa H. a. s. (...) za obdobie od 1. 11. 2001 do 20. 12. 2003“.

Sťažovateľ uviedol, že „Rozdiel medzi náhradou za stratu na zárobku,   ktorý mi zaplatil odporca (...) a nárokom, ktorý som si vypočítal a požadoval ja spočíval (...) v tom, že žalovaný mi odpočítaval   tzv.   fiktívny   zárobok.   Ja   som s týmto   postupom nesúhlasil. Žalovaný   sa   pridŕžal   toho   názoru,   že   zárobok   vo   výške   tzv.   fiktívneho   zárobku   som si opomenul   zarobiť.   Vychádzal   z   toho,   že   situácia   na   trhu   práce   mi   ako   zdravotne postihnutému znemožnila sa zamestnať a teda neexistuje príčinná súvislosti medzi vznikom tejto časti škody a chorobou z povolania.“.

Okresný   súd   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   z   31.   mája   2007 sťažovateľovu   žalobu   zamietol.   Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ 20. augusta 2007 odvolanie, o ktorom v sťažnosti uviedol:

Poukazoval   som   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej   republiky, č. k. IV US 568/2000.   (...) Vychádzajúc   z   tohto   právneho   názoru,   ktorý   je   podľa   môjho názoru   jednoznačný   a logický   mám   za   to,   že   súd   mal   vykonať   primerané   dokazovanie. V mojom prípade, keďže súd rozhoduje konkrétne veci mal vychádzať z konkrétne zisteného skutkového stavu. To znamená, všeobecná situácia na trhu práce sa skúma potiaľ, pokiaľ ovplyvňuje moje konkrétne postavenie na trhu práce. (...) Mal zisťovať, čo bolo hlavnou príčinou toho, že som nemohol prijať ponúknuté miesta, ktoré by môjmu zdravotnému stavu vyhovovali. Súd toto neskúmal (...) zamietol moje nároky.“

O sťažovateľovom odvolaní krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 Co 243/2007 z 5.   februára   2008   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Sťažovateľ   uviedol, že „Krajský   súd   prišiel   k   záveru   v   súlade   so   záverom   okresného   súdu,   že   u   mňa   bol zachovaný   istý   pracovný   potenciál,   ktorý   mi   umožňoval   vykonávať   istú   prácu.   Strata na pracovnom   potenciály   sa   mala   premietnuť   do   priznania   invalidity   a   invalidného dôchodku. Podľa názoru krajského súdu som nemohol uplatniť svoj pracovný potenciál na trhu   práce   v dôsledku   nedostatku   voľných   pracovných   miest,   ktoré   zodpovedajú zdravotnému stavu, kvalifikácii a schopnostiam. (...)“

2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46, odsek 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 písm. c) Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   osobitnú   ochranu   v   pracovných   vzťahoch   a   na pomoc pri príprave na povolanie podľa čl. 38 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   konaním   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   17   Co/243/2007-89 a rozhodnutím zo dňa 5. 2. 2008 bolo porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/243/2007-89 zo dňa 5. 2. 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľovi   na   účet   advokáta   JUDr.   I.   G.   vo   výške   7.941   Sk   v   lehote   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20, čl. 36 písm.   c),   čl.   38   ods.   2   a čl.   39   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 17 Co 243/2007-89 z 5. februára 2008 a jemu predchádzajúcim postupom v odvolacom konaní.

1.   K časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 160/08).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   I.   ÚS   57/08).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Sťažovateľ   v podstate   namietal,   že   krajský   súd   svojím   rozsudkom sp. zn. 17 Co 243/2007 z 5. februára 2008 porušil čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že sa uspokojil s výsledkami dokazovania vykonaným okresným súdom   a stotožnil   sa s jeho faktickými a aj právnymi závermi (pozri bod 1 I. časti odôvodnenia) prezentovanými v odôvodnení prvostupňového rozsudku.

Vychádzajúc   z uvedeného   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní posudzovanej sťažnosti bolo zistiť, či sú právne závery, z ktorých krajský súd vychádzal pri svojom rozhodnutí z 5. februára 2008 o odvolaní sťažovateľa, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Za týmto účelom ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý inter cetera v odôvodnení uviedol:

„Okresný   súd   zamietol   návrh   navrhovateľa   (...).   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil zisteným   skutkovým   stavom,   na   základe   ktorého   dospel   k   právnemu   záveru,   že   nie   sú splnené zákonom predpokladané podmienky na náhradu podľa § 190 ods. 3 a § 193 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., resp. § 198 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. (...) Skutočnosť, že navrhovateľ nemôže pre chorobu z povolania nastúpiť do nového zamestnania len v dôsledku nedostatku pracovných príležitostí, nie je spôsobená chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce. Nie je tu teda daná príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a škodou - stratou na zárobku, preto odporca nezodpovedá za škodu z dôvodu,   že   navrhovateľ   nepracuje v dôsledku   nedostatku vhodných pracovných príležitostí. (...) Škoda - strata na zárobku mu vznikla v dôsledku nedostatku vhodných pracovných príležitostí, preto je jeho návrh neopodstatnený. (...) Proti tomuto rozsudku navrhovateľ   podal   (...)   odvolanie.   (...)   Podľa   jeho   právneho   názoru   prvostupňový   súd nesprávne posudzoval otázku zodpovednosti odporcu za škodu, ktorá mu vznikla stratou na zárobku. Okolnosť, že je nezamestnaný nie je spôsobená len situáciou na trhu práce, ale vyplýva   z   jeho   zdravotného   stavu   v   dôsledku   choroby   z   povolania,   za   ktorý   stav   je zodpovedný   odporca.   Poukázal   na   to,   že   o   zamestnanie   sa   uchádzal   a   nezískal   ho   v dôsledku svojej choroby, za ktorú zodpovedá odporca. Nepovažuje preto za opodstatnené, aby sa do jeho zárobku započítaval fiktívny zárobok a o túto sumu sa mu krátila náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. (...)“

Svoje právne závery v posudzovanej veci prezentoval krajský súd takto:„Zodpovednosť   zamestnávateľa   za   škodu   spôsobenú   pracovným   úrazom   alebo chorobou   z   povolania   predpokladá   existenciu   škody   na   strane   zamestnanca   a   priamu príčinnú súvislosť medzi úrazom (chorobou z povolania) a škodou.

V   danom   prípade   navrhovateľ   uplatňuje   nárok   na   náhradu   škody   za   stratu na zárobku   po   skončení   práceneschopností   za   obdobie   jeho   nedobrovoľnej nezamestnanosti.

Odvolací   súd   považuje   za   správny   a   korešpondujúci   s   ustálenou   súdnou   praxou postup   prvostupňového   súdu   pri   posudzovaní   tohto   nároku   navrhovateľa,   keď   sa   stal nezamestnaným po skončení pracovného pomeru s odporcom podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. (nadbytočnosť v dôsledku organizačných zmien).

V   záujme   požiadavky   konvergentnosti   súdnych   rozhodnutí,   aj   v   danej   veci   bolo potrebné vychádzať zo skutočnosti, že profesionálna choroba navrhovateľa obmedzila jeho pracovný potenciál, čo sa premieta v priznaní invalidity a invalidného dôchodku. Zostal mu však   zachovaný   pracovný   potenciál,   ktorý   nemohol   uplatniť   na   trhu   práce   v   dôsledku nedostatku   voľných   pracovných   miest,   ktoré   zodpovedajú   jeho   zdravotnému   stavu, kvalifikácii a schopnostiam.

Súdna prax dospela k právnemu záveru, že okolnosť, že sa navrhovateľ v dôsledku nedostatku   voľných   pracovných   miest   nemohol   zamestnať,   nie   je   v   priamej   príčinnej súvislosti   s   chorobou   z   povolania,   ale   vyplýva   z   iných   príčin,   preto   za   tento   stav nezodpovedá zamestnávateľ a nemá ani povinnosť na náhradu za stratu na zárobku. Účelom inštitútu náhrady za stratu na zárobku je nahradiť to, čo zamestnanec nie je spôsobilý v dôsledku choroby z povolania alebo pracovného úrazu zarobiť v takej výške, ako pred poškodením zdravia. Okolnosť, že zamestnanec sa stal nezamestnaný v dôsledku organizačných   zmien   u   zamestnávateľa,   neznamená,   že   došlo   k   zmene   pomerov poškodeného zamestnanca podľa § 202 Zákonníka práce. Ekonomické a sociálne dôsledky nezamestnanosti nemajú pôvod v následkoch choroby z povolania (pracovného úrazu), ale postihuje   aj   iných   zamestnancov,   a   to   aj   tých   zo   zmenenou   pracovnou   schopnosťou vzniknutou zo všeobecných príčin. Postavenie a nároky týchto subjektov upravujú osobitné predpisy, napr. zákon o službách zamestnanosti a pod.

V danom prípade navrhovateľovi zostal zachovaný pracovný potenciál vykonávať takú   prácu,   ktorú   vykonával   na   povrchovom   pracovisku   bane   -   prevádzkový   zámočník a ktorú prestal vykonávať len v dôsledku organizačných zmien a následnej nadbytočnosti. Okolnosť, že z nedostatku pracovných príležitostí na trhu práce nemôže využiť svoj zostávajúci pracovný potenciál a preto nezarobí, neznamená, že je za tento stav zodpovedný zamestnávateľ   a   preto   je   opodstatnené,   aby   navrhovateľovi   bola   poskytovaná   náhrada skutočnej škody, za ktorú zodpovedá odporca v priamej príčinnej súvislosti, teda je potom správny   postup   vedľajšieho   účastníka,   ktorý   plnenie   poskytuje,   keď   pri   určení   výšky náhrady za stratu na zárobku zohľadňuje ako zárobok navrhovateľa tzv. fiktívny zárobok, t. j. zárobok, ktorý by bol schopný zarobiť s ohľadom na svoj pracovný potenciál, nebyť objektívnej situácie na trhu práce.“

Ústavný súd   po   oboznámení sa   s obsahom napadnutého   rozsudku   krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Zákonníka práce v aktuálnom znení podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval. Úvahy   krajského   súdu   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom legitímne   a právne   akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   aktuálnych pracovnoprávnych   noriem, ako aj zákonného procesnoprávneho ustanovenia o potvrdení vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (a   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd)   nie   je   záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 160/08).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označeného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedených   skutočností   ústavný   súd   uvádza,   že   poukazovanie sťažovateľa na   rozhodnutie Ústavného   súdu   Českej   republiky   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. IV. ÚS 568/2000 neobstojí, pretože toto rozhodnutie nie je jednak precedentné pre rozhodovanie   ústavného   súdu   v danej   veci   a jednak   nerieši   primárne   sťažovateľom nastolený   problém   (či   bolo,   alebo   nebolo   možné   v okolnostiach   danej   veci   vychádzať z pravdepodobného zárobku).

2. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 2 a čl. 39 ods. 1 ústavy len z dôvodov súvisiacich s porušením základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím   krajského súdu, ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa osobitne   uvedeným   článkami   ústavy, ktoré mali byť podľa neho taktiež porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi   napadnutým   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   a možným   porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru), nemožno   vzhľadom   na   to uvažovať ani   o   porušení   ďalších   sťažovateľových   základných   práv   podľa   čl. 20,   čl.   36 písm. c), čl. 38 ods. 2 a čl. 39 ods. 1 ústavy.

Absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciu pod príslušné právne normy.

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

3. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2008