znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 213/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť V. R., B., t. č. vo väzbe, B., zastúpeného JUDr. L. J., B., ktorou namieta:

1) porušenie práv podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 0 Tp 139/06 z 27. novembra 2006 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tpo 107/06 zo 4. januára 2007,

2)   porušenie   práv   podľa   čl.   5   ods.   4   a čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   a základného   práva   podľa   čl.   50   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1 To 43/07 zo 14. mája 2007,

3)   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v dovolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Tdo 33/2007,

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2007 doručená sťažnosť V. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal:

1) porušenie práv podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0Tp 139/06 z 27. novembra 2006 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 107/06 zo 4. januára 2007,

2) porušenie práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 dohovoru a základného práva podľa čl. 50 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1 To 43/07 zo 14. mája 2007,

3) porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 33/2007.

Sťažnosť   neobsahovala   všetky   náležitosti   požadované   zákonom Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), preto ústavný súd vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podania.

Sťažovateľ podaním z 27. septembra 2007 (doručeným ústavnému súdu 3. októbra 2007)   predložil   požadovaný   dôkazový   materiál   (sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutia všeobecných súdov) a oznámil dátumy doručenia mu týchto rozhodnutí. Súčasne predložil doplnený   (opravený)   petit   sťažnosti,   ktorým   navrhol,   aby   ústavný   súd „rozhodol nasledovne:

1. Okresný súd Bratislava IV uznesením sp. zn. č. OTp 139/06 zo dňa 27. 11. 2006 ktoré   bolo   obvinenému   doručené   4.   12.   2006   a obhajcovi   7.   12.   2006   a Krajský   súd Bratislava   uznesením   sp.   zn.   4   Tpo   107/06   zo   dňa   4.   1.   2007   ktoré   bolo   obvinenému doručené 22. 1. 2007 a obhajcovi 20. 1. 2007, ktorými rozhodli o predĺžení lehoty trvania väzby   obvineného   V.   R.   bez   toho,   aby   pred   týmito   rozhodnutiami   súdov   bol   vypočutý k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby, porušili jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajský   súd   Bratislava   uznesením   sp.   zn.   1   To   43/07   zo   dňa   14.   05.   2007, doručeným obvinenému dňa 24. 5. 2007, ktorým rozhodol o zrušení uznesenia OS BA IV o odmietnutí   obžaloby   a súčasne   o zrušení   časti   uznesenia   o prepustení   V.   R.   z väzby na slobodu a jeho ponechaní vo väzbe z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. bez toho, aby ho vypočul k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby, porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a tiež   právo   na   realizáciu   riadnej   obhajoby   v zmysle   čl. 50   Ústavy   SR   a čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

3. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 33/2007 vo veci konania o dovolaní voči rozhodnutiu Krajského súdu Bratislava č. 1 To 43/07 zo dňa 14. 05. 2007 porušil   základné   právo   V.   R.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko o dovolaní   podanom   8.   6.   2007   rozhodoval   až   dňa   25. 07.   2007   a rozhodnutie   bolo obvinenému doručené až 31. 08. 2007 a obhajcovi dokonca až 25. 09. 2007.

4. Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1 To 43/07 zo dňa 14. 05. 2007 v časti   týkajúcej   sa   ponechania   V.   R.   vo   väzbe   zrušuje   a prikazuje   prepustiť   V.   R. neodkladne z väzby na slobodu a to z dôvodu porušenia jeho práv v zmysle bodov 1. 2. a 3. tohto petitu.

5.   V.   R.   priznáva   náhradu   trov   konania   v sume   7   424,50   Sk   (slovom sedemtisícštyristodvadsaťštyri   slovenských   korún   a päťdesiat   halierov),   ktoré   je povinný zaplatiť najvyšší súd Slovenskej republiky v stanovenej výške jeho právnemu zástupcovi JUDr. L. J., B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Ak   sťažovateľ   má   alebo   v minulosti   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany namietaného porušenia svojich práv pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného   súdu   konať o jeho   sťažnosti.   Nedostatok   právomoci   ústavného súdu   vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   sa   vzťahuje   len   na   neprípustnosť   sťažnosti spočívajúcu   v nevyužití   iných   ako   súdnych   prostriedkov   ochrany   označených sťažovateľových práv.

Z obsahu   sťažnosti   (a   jej   doplnenia)   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   (v sťažnosti) namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 139/06 z 27. novembra 2007 podal riadny opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd. Preto ústavný súd nemá   právomoc   na   konanie   o tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie sťažovateľových práv uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 139/06 z 27. novembra 2007.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že v časti proti namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 139/06 z 27. novembra 2007 nie je daná jeho právomoc, a preto odmietol sťažnosť v uvedenej časti tak, ako je vo výroku tohto rozhodnutia uvedené.

2. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu   sťažnosti   (a   jej   doplnenia)   vyplýva,   že   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 4 Tpo   107/06   zo   4.   januára 2007   bolo sťažovateľovi doručené   22.   januára 2007 (a jeho   právnemu   zástupcovi   20.   januára   2007)   a   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 1 To 43/07   zo   14.   mája   2007   bolo   doručené   sťažovateľovi   a jeho   právnemu zástupcovi 24. mája 2007. Sťažovateľ 8. júna 2007 podal proti tomuto uzneseniu dovolanie (dovolanie   sa   podáva   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   súdu,   pozn.).   Najvyšší   súd uznesením z 25. júla 2007 dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že predmetné uznesenie najvyššieho súdu nebolo v spojitosti s namietaným uznesením krajského súdu (sp. zn. 1 To 43/07 zo 14. mája 2007) sťažnosťou napadnuté; napadnuté boli „iba“ prieťahy v postupe najvyššieho súdu v súvislosti s konaním o dovolaní sťažovateľa.

Sťažovateľova   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   17.   augusta   2007,   teda v súvislosti s namietanými uzneseniami krajského súdu po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej   lehoty   na   jej   podanie.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v časti namietajúcej protiústavnosť   označených   rozhodnutí   krajského   súdu   (uznesenia   sp. zn. 4 Tpo   107/06 zo 4. januára 2007 a uznesenia sp. zn. 1 To 43/07 zo 14. mája 2007) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

3. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v dovolacom konaní.Ústavný súd sa v tejto časti posudzovanej veci   osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti   sťažnosti   sťažovateľa,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť,   že   celková   doba   konania   pred   súdom,   ako   aj   postup   zákonného   sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), ďalej ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. ak „na základe skutočností uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý   by   signalizoval   pri   predbežnom   prerokovaní   možné   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   z predloženej   sťažnosti,   k nej   pripojených písomností   a   tiež dopytom   na   najvyššom   súde   zistil,   že   sťažovateľ   podal   8.   júna 2007 dovolanie, ktoré bolo spolu so súdnym spisom doručené 22. júna 2007 najvyššiemu súdu, ktorý ho uznesením z 25. júla 2007 odmietol. Súdny spis bol 22. augusta 2007 expedovaný okresnému súdu, ktorému bol doručený 24. augusta 2007.

Berúc do úvahy celkovú dĺžku dovolacieho konania (od 22. júna 2007 do 22. augusta 2007) a postup najvyššieho súdu v ňom, ako aj dôvody odmietnutia dovolania (dovolanie nebolo prípustné), ústavný súd odmietol sťažovateľovu sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti,   pretože   nie   je predpoklad,   že   by   po   eventuálnom   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   boli   zistené   také nedostatky v postupe najvyššieho súdu, ktoré by v konečnom dôsledku odôvodňovali záver o porušení sťažovateľom označených práv v predmetnom dovolacom konaní.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   neposkytol   ani dôkazy   preukazujúce   využitie   jeho   práva   domáhať   sa   nápravy   podaním   sťažnosti na prieťahy v konaní, resp. na nečinnosť súdu v zmysle príslušných zákonných ustanovení (§ 55 Trestného poriadku).

Preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

4. Keďže sťažnosť bola omietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

5. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2007