znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 213/06-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. T. P., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   základného   práva   konať pred   súdom a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 1 písm. a) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v konaní vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod   sp. zn. 2   Ndob   16/2006, 3 Ndob 14/2006, 4 Ndob 13/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. T. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2006   doručená   sťažnosť   JUDr.   T.   P.,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. I. H., T.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, základného práva konať pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   14   ods.   1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1 písm. a) paktu v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Ndob 16/2006, 3 Ndob 14/2006, 4 Ndob 13/2006.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv vyplývajúcich z ústavy, listiny, dohovoru a paktu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndob 16/2006, 3 Ndob 14/2006, 4 Ndob 13/2006 z 28. marca 2006 (ďalej len „napadnuté   uznesenie“),   ako   aj   konaním,   ktoré   predchádzalo   vydaniu   napadnutého uznesenia   s tým, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. H.

Zo sťažnosti vyplýva, že na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) prebieha konkurz voči úpadcovi. Sťažovateľ je jedným z konkurzných veriteľov a považuje konkurznú   sudkyňu   za   zaujatú.   Toto   jeho presvedčenie   vyvolala u neho   skutočnosť,   že konkurzná sudkyňa v apríli 2005 rozhodla o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov bez splnenia zákonných podmienok. Zároveň ho to primälo k tomu, aby začal dávať zvýšený pozor   na   informácie   týkajúce   sa   konkurzu.   Z telefonického   rozhovoru   s predsedom veriteľského výboru sa 1. marca 2006 dozvedel, že konkurzná sudkyňa písomnou výzvou ešte   z 1. decembra   2005   upozornila   správcu   konkurznej   podstaty,   aby   sa   z konkurznej podstaty   vyňal   mlyn   v R.,   hoci   tento   majetok   je   predmetom   dosiaľ   neukončeného incidenčného súdneho konania, ktorého úlohou je vyriešiť, či mlyn patrí alebo nepatrí do konkurznej podstaty. Vyradenie tohto majetku z konkurznej podstaty vôbec nebolo možné legálne nariadiť výzvou, ktorú konkurzná sudkyňa vydala, keďže incidenčné konanie ešte nie je ukončené. Pretože voči tejto výzve nebol opravný prostriedok prípustný, rozhodol sa sťažovateľ   podať   námietku   zaujatosti   konkurznej   sudkyne.   Túto   datoval   1. marca   2006 a doručil ju 2. marca 2006, teda hneď potom, čo sa z telefonického rozhovoru dozvedel o rozhodujúcej skutočnosti. Zároveň v rovnakom čase datoval a podal aj námietku zaujatosti voči   predsedníčke   senátu   JUDr.   Z.   a voči   sudcom   senátu   najvyššieho   súdu,   teda   voči sudcom senátu najvyššieho súdu 4 O. Nadobudol totiž dôvodné pochybnosti o nestrannosti sudcov   senátu   najvyššieho   súdu   4   O so   zreteľom   na   ich   doterajší   pomer   k veciam konkurzného konania na majetok úpadcu a osobitne so zreteľom na ich doterajší pomer v otázke predpojatosti konkurznej sudkyne. Sudcovia senátu najvyššieho súdu 4 O totiž už 28. februára 2006 neobjektívne rozhodli o otázke predpojatosti konkurznej sudkyne. O tejto skutočnosti   sa   sťažovateľ   náhodne   dozvedel   1.   marca   2006.   Až   po   podaní   námietok zaujatosti voči konkurznej sudkyni a voči sudcom senátu najvyššieho súdu 4 O dozvedel sa sťažovateľ   8.   marca   2006   o ďalších   dôležitých   skutočnostiach,   ktoré   sú   dôkazom   tak o zaujatosti konkurznej sudkyne, ako aj o zaujatosti sudcov senátu najvyššieho súdu 4 O. Išlo   o informácie   o nezákonných   úkonoch   pri   konaní   o skoršej   námietke   zaujatosti   voči konkurznej sudkyni, ktorú podal iný konkurzný veriteľ z iných dôvodov a o ktorej rozhodli 28. februára 2006 práve sudcovia senátu najvyššieho súdu 4 O. Konkrétne išlo o to, že v súvislosti   s rozhodovaním   o predchádzajúcej   námietke   zaujatosti   nemal   najvyšší   súd k dispozícii úplný súdny spis, hoci obsah námietky zaujatosti si vyžadoval znalosť celého spisu.   Najvyšší   súd   na   predložení   úplného   spisu   netrval.   Vzhľadom   na   tieto   ďalšie skutočnosti sťažovateľ svoje námietky zaujatosti z 1. marca 2006 a doručené 2. marca 2006 doplnil podaniami z 8. marca 2006. Sťažovateľove námietky zaujatosti voči konkurznej sudkyni a voči senátu najvyššieho súdu 4 O boli zaevidované na najvyššom súde pod sp. zn. 4 Ndob 13/2006 a sp. zn. 3 Ndob 14/2006. Námietka zaujatosti voči konkurznej sudkyni bola pôvodne vedená pod sp. zn. 4 Ndob 13/2006, to znamená, že bola pridelená senátu najvyššieho súdu 4 O. Následne bola tak námietka zaujatosti konkurznej sudkyne, ako aj námietka   zaujatosti   senátu   najvyššieho   súdu   4   O pridelená   na   rozhodnutie   senátu najvyššieho súdu 3 O pod sp. zn. 3 Ndob 14/2006. Tento senát najvyššieho súdu je vedený predsedníčkou JUDr. M.. Z rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2006 vyplýva, že za situácie, kedy senát 4 O (vedený JUDr. Z.) nemohol o námietkach zaujatosti sťažovateľa rozhodovať, keďže sťažovateľ namietal aj zaujatosť senátu 4 O, stali sa zákonnými sudcami na   konanie   a rozhodnutie   o týchto   námietkach   zaujatosti   sudcovia   senátu   s najbližším nižším   poradovým   číslom,   teda   sudcovia   senátu   najvyššieho   súdu   3   O na   čele s predsedníčkou   JUDr.   M.   To   znamená,   že v konečnom   dôsledku   stali   sa   zákonnými sudcami   na   rozhodovanie   o námietkach   zaujatosti   sťažovateľa   voči   konkurznej   sudkyni a voči senátu najvyššieho súdu 4 O sudcovia senátu najvyššieho súdu 3 O. Až po doručení napadnutého uznesenia, ku ktorému došlo 11. apríla 2006, dozvedel sa sťažovateľ o tom, že napadnuté uznesenie nevydal senát najvyššieho súdu 3 O, ktorého sudcov treba považovať za zákonných sudcov, ale bol vydaný senátom 2 O na čele s predsedom senátu JUDr. Š. Stalo sa tak preto, že iný konkurzný veriteľ (Ing. M.) namietol zaujatosť sudcov senátu najvyššieho súdu 3 O. Táto námietka zaujatosti bola pridelená do senátu 2 O. Podľa názoru sťažovateľa   členovia   senátu   najvyššieho   súdu   2   O stali   sa   zákonnými   sudcami   len   na konanie a rozhodnutie o námietke zaujatosti podanej konkurzným veriteľom Ing. M. Pokiaľ sa   mali   stať   členovia   senátu   2   O zákonnými   sudcami   nielen   na   konanie   a rozhodnutie o námietke   zaujatosti   podanej   Ing.   M.,   ale   aj   o námietkach   zaujatosti   podaných sťažovateľom,   potom   bolo   nevyhnuté   vydať   písomné   uznesenie   o spojení   oboch   vecí týkajúcich sa konania a rozhodnutia o námietkach zaujatosti na spoločné konanie. Keďže takéto   uznesenie   vydané   nebolo,   nemohlo   ani   dôjsť   zákonným   spôsobom   k zmene v osobách   zákonných   sudcov   príslušných   konať   a rozhodnúť   o námietkach   zaujatosti podaných sťažovateľom. Ďalšie pochybnosti vzbudzuje okolnosť, že sťažovateľ nedostal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam a dôkazom uvádzaným Ing. M. To platí aj opačne, lebo aj Ing. M. mal právo sa vyjadriť k námietkam sťažovateľa. Popri konaní, ktoré vydaniu napadnutého   uznesenia   predchádzalo,   ani   samotné   napadnuté   uznesenie   nie   je   v súlade s právom.   Najvyšší   súd   totiž   napadnutým   uznesením   konanie   o všetkých   námietkach zaujatosti   zastavil.   Poukázal   pritom   na   to,   že   sťažovateľ   svoje   námietky   odôvodnil nezákonným postupom sudcov v konkurznej veci. Dospel k záveru, že nevyhnutné zákonné predpoklady konania a rozhodovania o námietke zaujatosti neboli splnené. Preto krajský súd nemal ani povinnosť predložiť spisy nadriadenému súdu. Pokiaľ ich predsa predložil, urobil tak   skôr   z opatrnosti   ako   z povinnosti.   Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnuté   uznesenie zjavne   nie   je   riadne   odôvodnené   a vychádza   zo   skreslených   a povrchných   skutkových zistení   a právnych   záverov,   ktoré   sú   ústavne   nekonformné   a neospravedlniteľné,   ba   až arbitrárne. Okrem toho nie je pravdou, že by sťažovateľ namietal nezákonný postup sudcov v konaní,   pretože   v skutočnosti   sťažovateľ   namietal   vykonanie   nezákonných   úkonov v konaní. Je rozdiel medzi postupom v konaní a úkonom v konaní. Nemožno súhlasiť ani s tým tvrdením najvyššieho súdu, podľa ktorého námietka voči členom senátu najvyššieho súdu   4 O nebola konkrétna, lebo namietaní sudcovia   neboli menovite označení.   Stačilo predsa, keď bola menovite označená predsedníčka senátu najvyššieho súdu 4 O. Totožnosť ostatných   členov   senátu   bola   aj   bez   uvedenia   ich   mien   dostatočne   známa.   Rovnako neobstojí   ani   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   ako   námietku   spochybňujúcu nezaujatosť sudcu nemožno úspešne uvádzať okolnosť, že sudca je v priateľskom pomere s iným sudcom.

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd zastavil tak konanie o vylúčenie konkurznej   sudkyne,   ako   aj   konanie   o vylúčenie   predsedníčky   senátu   a členov   senátu najvyššieho súdu 4 O, ale aj o vylúčenie predsedníčky senátu a členov senátu najvyššieho súdu 3 O. Najvyšší súd konal jednak o námietkach zaujatosti sťažovateľa, ako aj o námietke zaujatosti ďalšieho konkurzného veriteľa Ing. M., ktorý namietol zaujatosť sudcov senátu najvyššieho súdu vedeného predsedníčkou senátu JUDr. M., pričom zaujatosť celého senátu mala spočívať v tom, že JUDr. M. je dlhoročnou priateľkou JUDr. Z., a preto objektívne nezhodnotí jej zaujatosť. Podľa názoru najvyššieho súdu senát najvyššieho súdu 2 O ako senát nadriadeného súdu (vo vzťahu ku krajskému súdu ako konkurznému súdu) a ako „iný senát“ najvyššieho súdu (vo vzťahu k namietaným senátom najvyššieho súdu) predtým, než by spochybnenie nezaujatosti sudcov prerokoval, skúmal, či sú splnené procesné podmienky pre   taký   postup.   Podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) sudcovia sú vylúčení z prerokovania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,   k účastníkom   alebo k ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti   o ich   nezaujatosti. Podľa odseku 3 dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu   v konaní   o prerokúvanej   veci.   Podľa   §   15a   ods. 1   OSP   účastníci   majú   právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku o zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prerokovať a rozhodnúť. Podľa odseku 3 v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený a kedy sa účastník podávajúci námietku   zaujatosti o dôvode   vylúčenia   dozvedel.   Na   podanie,   ktoré nespĺňa náležitosti zaujatosti,   súd   neprihliadne   a   v takom   prípade   sa   vec   nadriadenému   súdu   nepredkladá. Podľa odseku 5 ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci (§ 14 ods. 3), súd na námietku zaujatosti neprihliada a v takom   prípade   sa   vec   nadriadenému   súdu   nepredkladá.   Tieto   nevyhnutné   zákonné podmienky neboli v návrhu ani len uvedené. Dôvodom vylúčenia sudcu z prejednávania veci   nie   sú   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v postupe   sudcu   v konaní   o prerokúvanej   veci. Krajský   súd   podľa   citovaných   ustanovení   nemal   ani   povinnosť   predložiť   spisy nadriadenému   súdu   a predložil   ich   skôr   z opatrnosti   ako   z povinnosti.   Nemožno   ako námietku   spochybňujúcu   nezaujatosť   sudcu   úspešne   uvádzať   okolnosť,   že   sudca   je v priateľskom pomere s iným sudcom. Aspoň takým dôvodom by bolo, keby tí istí sudcovia boli v nepriateľskom   pomere.   Sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   nezávislí a bolo by pod ich dôstojnosť   prenášať   svoje   osobné   vzťahy   do   sporov   účastníkov.   Ďalším   procesným pochybením   namietajúcich   účastníkov   je,   že   možno   proti   konkrétnemu   sudcovi   vzniesť konkrétne námietky, ale nemožno namietať súd alebo senát. Len keď sú vylúčení všetci členovia súdu alebo senátu, dochádza k stavu, kedy sa určí iný senát alebo iný súd. V tejto veci ani mená členov senátu neboli uvedené, a tým aj námietka sa stala neurčitou. Spôsob namietania zaujatosti zvolený konkurznými veriteľmi len zbytočne sťažuje postup v konaní súdu. Zákon počíta s tým, že súd pri rozhodovaní v odvolacom konaní môže mať rovnaký alebo odlišný právny názor na prejednávanú vec. Práve systém riadnych a mimoriadnych opravných   prostriedkov   dáva   účastníkovi   možnosť   domáhať   sa   v konaní   nápravy.   To neznamená, že súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, nemohol tak postupovať v rámci svojej   nezávislosti.   Nemožno   v tom   vidieť   zaujatosť   sudcu.   Keďže   neboli   splnené podmienky pre rozhodovanie o vylúčení sudcu, tento nedostatok nebolo možné odstrániť, najvyšší súd ako nadriadený súd konanie podľa § 104 ods. 1 OSP zastavil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05, I. ÚS 11/06).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 11/06).

Zo skutočnosti, že interpretácia a aplikácia zákonov prislúcha všeobecným súdom, vyplýva aj ďalší záver, podľa ktorého splnenie podmienok konania tiež prislúcha skúmať všeobecnému   súdu.   Táto   skutočnosť   je   v danom   prípade   osobitne   významná,   pretože najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   zastavil   konanie   o námietkach   zaujatosti   preto,   že podľa   jeho   názoru   neboli   splnené   zákonom   predpísané   podmienky   pre   takéto   konanie. Predovšetkým išlo podľa názoru najvyššieho súdu o skutočnosť, že v námietkach zaujatosti sa vytýkal postup sudcu v konaní. Okrem toho námietky neboli podľa názoru najvyššieho súdu ani dostatočne konkrétne z hľadiska identifikácie sudcov, voči ktorým tieto námietky smerovali. Ústavný súd nevidí dôvod do úvah najvyššieho súdu zasahovať, a to tým viac, že z podanej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ považuje konkrétne kroky namietaných sudcov za nesprávne, a preto pochybuje o ich nezaujatosti. Nemožno však tvrdiť, že by tieto kroky svedčili o subjektívnej zaujatosti namietaných sudcov. Je bežné, že v súdnom konaní niektoré   postupy,   či   kroky   sudcu   (sudcov)   vyvolávajú nevôľu   účastníka   konania a jeho presvedčenie o absencii nezaujatosti konajúceho sudcu (sudcov). Uvedené skutočnosti vedú zároveň k záveru, že napadnuté uznesenie nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo dokonca za arbitrárne.

Ústavný súd sa nemôže stotožniť so zásadným právnym názorom sťažovateľa, podľa ktorého právomoc senátu najvyššieho súdu 2 O (pod vedením predsedu JUDr. Š.) bola daná iba na rozhodnutie o námietke zaujatosti podanej Ing. M. s tým, že iba vydaním uznesenia o spojení konaní o námietkach podaných sťažovateľom a Ing. M. by sa boli členovia senátu najvyššieho súdu 2 O stali zákonnými sudcami aj na rozhodnutie o námietkach zaujatosti podaných sťažovateľom. Ustanovenia OSP o možnosti spojenia viacerých súdnych konaní do jedného konania sa vykladajú tak, že sa majú pritom na mysli konania vo veci samej. Nemožno tieto ustanovenia aplikovať aj na určité (procesne relatívne nezávislé a oddelené) časti konania vo veci samej. Vzhľadom na tieto závery možno povedať, že členovia senátu najvyššieho súdu 2 O v dôsledku námietky zaujatosti Ing. M. sa stali zákonnými sudcami nielen   na   rozhodnutie   o jeho   námietke   zaujatosti,   ale   aj   na   rozhodnutie   o námietkach zaujatosti podaných sťažovateľom, keďže pôvodní zákonní sudcovia zo senátu najvyššieho súdu 3 O boli z rozhodovania vylúčení v dôsledku námietky Ing. M.

K obdobným záverom treba dospieť aj v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej nemal možnosť zaujať stanovisko k tvrdeniam a dôkazom Ing. M. Aj tu totiž platí, že právo   vyjadrovať   sa   k stanoviskám   a dôkazom   protistrany   (princíp   kontradiktórnosti súdneho konania) je spravidla súčasťou konania vo veci samej.

Napokon   treba   poznamenať,   že   sťažovateľ   nie   je   aktívne   legitimovaný   namietať závery napadnutého uznesenia týkajúce sa námietky zaujatosti uplatnenej Ing. M.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2006