znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 213/05-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F,   s.   r.   o.,   so   sídlom   K,   ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Úradom justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 a porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2005   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F,   s.   r.   o.,   so   sídlom   K   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8,   čl. 10 a čl. 17 Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   (ďalej   len   „deklarácia“),   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) Úradom justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K (ďalej len „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 a porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 ústavy, čl. 8, čl. 10   a čl.   17   deklarácie,   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   základných   práv   vyšetrovateľom   a generálnou   prokuratúrou,   prikázal vyšetrovateľovi v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 konať bez prieťahov a v budúcnosti sa zdržať porušovania zákona. Požaduje tiež prikázať generálnej prokuratúre zaoberať sa prípadným podnetom sťažovateľky v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001, túto vybaviť v súlade so zákonom a skutkovým stavom veci a neodkladne odstrániť a napraviť všetky zistené porušenia zákona. Napokon požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk od vyšetrovateľa a vo výške 200 000 Sk od generálnej prokuratúry.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 6. decembra 2000 podala trestné oznámenie vo veci nezákonného odňatia zákazkovej produkcie. Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 z 12. februára 2003 bolo začaté trestné stíhanie vo veci krádeže podľa   §   247   ods.   1   až   4   Trestného   zákona.   Podaním   z 26.   apríla   2003   požiadala sťažovateľka Okresnú prokuratúru Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) o zaistenie ukradnutej zákazkovej produkcie. Okresná prokuratúra žiadosť odstúpila vyšetrovateľovi, ktorý však sťažovateľku o spôsobe vybavenia žiadosti nevyrozumel. Potom, ako koncom roku 2003 došlo k zmene vyšetrovateľa, nový vyšetrovateľ bol vo veci nečinný. Podaním z 27. septembra 2004 sťažovateľka požiadala vyšetrovateľa o preskúmanie postupu, žiadosť však ostala bez odpovede aj po urgencii z 13. decembra 2004. Keď sa sťažovateľka v marci 2005 z tlače dozvedela, že jej ukradnutý zákazkový tovar bol v rámci inzerátu ponúknutý na predaj   cestou   verejnej   obchodnej   súťaže   organizovanej   osobou   podozrivou   z jeho ukradnutia,   vyzvala   sťažovateľka   19.   marca   2005   vyšetrovateľa   opätovne   na   zaistenie ukradnutého majetku. Okresná prokuratúra prípisom z 21. marca 2005 potvrdila prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001. Keďže o opakovanej žiadosti o zaistenie   ukradnutého   majetku   vyšetrovateľ   nerozhodol,   sťažovateľka   6.   mája   2005 požiadala okresnú prokuratúru o preskúmanie postupu vyšetrovateľa. Odpoveď nedostala. Z tohto dôvodu sa sťažovateľka 10. júna 2005 obrátila na Krajskú prokuratúru Košice (ďalej len „krajská prokuratúra“), avšak ani táto nereagovala. Krajská prokuratúra nereagovala ani na   ďalšie   žiadosti   sťažovateľky   z 11.   júna   2005,   ktorými   žiadala   celkové   preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa. Napokon 18. júla 2005 bol sťažovateľke doručený prípis generálnej   prokuratúry   z 11.   júla   2005,   v ktorom   jej   bolo   oznámené,   že   na   jej   ďalšie podnety týkajúce sa správkyne konkurznej podstaty JUDr. I. S. nebude reagované.

Z prípisu   generálnej   prokuratúry   č.   k.   IV   Gn   3034/03-44   z 11.   júla   2005 adresovaného   Ing.   V.   K.   vyplýva,   že   v zmysle   §   34   ods.   2   zákona   č. 153/2001   Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov generálna prokuratúra v súvislosti s trestnými oznámeniami   na   správkyňu   konkurznej   podstaty   JUDr.   I.   S.   vyčerpala   všetky   zákonné možnosti preverovania podnetov Ing. V. K., Ing. H. K. a sťažovateľky, ktorých obsahom sú skutočnosti   uvádzané   v dosiaľ   podaných   podnetoch,   námietkach,   sťažnostiach,   prípadne inak označených podaniach. Preto, pokiaľ by obsahovali už známe skúsenosti, nebude na takéto podania reagované.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05).

«Účelom,   podstatou   a zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom   tohto   základného   práva   je   to,   že   jeho   ochrana   sa   uplatňuje   vo   veci účastníka,   v jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného   poriadku,   ktorý   upravuje   postup   orgánu   verejnej   moci   pri   prejednaní   veci účastníka....

... Trestné stíhanie sa vykonáva podľa ustanovení Trestného poriadku. Podľa § 1 prvej vety Trestného poriadku je účelom tohto zákona upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel Trestného poriadku nie je výslovne vyjadrený, a preto je vecou   samou   v trestnom   konaní   zistenie   trestných   činov   a spravodlivé   potrestanie   ich páchateľov. Podľa § 2 ods. 4 a 5 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú   orgány   činné   v trestnom   konaní   z úradnej   povinnosti;   musia   trestné   veci prejednávať   čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať   občianske   práva   zaručené   ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Možnosť   uplatnenia   nároku   na   náhradu   škody   v trestnom   konaní   nie   je   v tomto konaní vecou   samou   v takom   zmysle,   ako to   je uvedené   v čl.   48 ods.   2   ústavy,   podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. To platí aj pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý ustanovuje o „jeho záležitosti“, čo je synonymum pre jeho vec podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (IV. ÚS 92/04, mutatis mutandis aj IV. ÚS 4/02, IV. ÚS 166/03. I. ÚS 39/05, I. ÚS 158/05). »

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   napáda   jednak   postup   vyšetrovateľa   a nižších   orgánov   prokuratúry v rámci trestného stíhania vedeného vo veci krádeže majetku sťažovateľky a jednak postup generálnej prokuratúry, ktorá prehlásila, že ďalšími podaniami sťažovateľky sa už nebude zaoberať, pokiaľ tieto nebudú obsahovať nové skutočnosti.

V súvislosti s napadnutým postupom generálnej prokuratúry treba uviesť, že podľa nej   opakované   podnety   sťažovateľky   sa   svojím   obsahom   nelíšia   od   predchádzajúcich, ohľadom   ktorých   už   zaujala   stanovisko.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   generálna prokuratúra poučila sťažovateľku, že jej ďalšími podaniami sa môže zaoberať len vtedy, ak tieto   budú   obsahovať   nové   skutočnosti.   Ústavný   súd   v takomto   postupe   generálnej prokuratúry nevidí porušenie základných práv sťažovateľky.

Vo vzťahu k postupu vyšetrovateľa namieta sťažovateľka predovšetkým celý rad skutočností zakladajúcich podľa jej názoru zbytočné prieťahy. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju vyššie citovanú judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovateľka ako poškodená   v trestnom   konaní   vedenom   vo   veci   bez   vznesenia   obvinenia   sa   nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Ďalej   sťažovateľka   vytýka   v súvislosti   s prebiehajúcim   vyšetrovaním   veľké množstvo procesných pochybení týkajúcich sa najmä toho, že na jej podania sa neprihliada, že sa neposkytuje ochrana jej majetku atď. Podľa názoru ústavného súdu až z konečného rozhodnutia   v trestnej   veci   bude   možné usúdiť,   či   skutočnosti   namietané sťažovateľkou budú alebo nebudú mať dopad na jeho výsledok z hľadiska označených základných práv sťažovateľky. Z tohto pohľadu je sťažnosť zjavne neopodstatnená preto, lebo sa javí ako predčasná.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2005