znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 213/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., N. - B., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., P., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 2 D 118/95 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2003 doručená sťažnosť J. T., N. – B.   (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. D., P., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 2 D 118/95.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 13. septembra 1995 bolo po jeho matke na okresnom súde začaté dedičské konanie pod sp. zn. 2 D 118/95. Okresný súd však podľa názoru sťažovateľa bol v tejto veci nečinný do 11. septembra 1997, keď vydal uznesenie o nadobudnutí   dedičstva,   ktoré   mu   bolo   doručené   až   18.   mája   1999,   a naviac   v tomto uznesení   došlo   k omylu,   a preto   na   návrh   právneho   zástupcu   sťažovateľa   muselo   dôjsť 4. októbra 1999 k vydaniu opravného uznesenia.

Proti   uvedenému   uzneseniu   o   nadobudnutí   dedičstva   podala   neter   sťažovateľa odvolanie, v dôsledku ktorého Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. januára 2001 č. k. 20 Co 33/00-120 zrušil napadnuté dedičské rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení predmetného spisu okresnému súdu bol podľa sťažovateľa tento súd opäť nečinný, preto podal sťažnosť na prieťahy v konaní Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a predsedovi okresného súdu, ktorý prikázal súdnej komisárke vo veci konať, k čomu napokon došlo 8. septembra 2003.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   na   okresnom   súde   v danom   dedičskom   konaní „nesporne   k zbytočným   a neúmerným   prieťahom,   a to   od   13.   septembra   1995   do 10. septembra 2003, teda plných 8 rokov (...)“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ J. T. bol poškodený na svojom ústavnom práve podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a priznáva sa mu proti Slovenskej republike   náhrada   majetkovej   ujmy   vo   výške   144.766   Sk   ako   aj   trovy   právneho zastupovania“.

Sťažovateľ   k svojej   sťažnosti   pripojil   aj   osvedčenie   o dedičstve   sp.   zn.   V-2-2 D 118/95,   D   not   80/95   opatrené   doložkou   právoplatnosti,   z ktorej   vyplýva,   že   toto osvedčenie o dedičstve nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve 8. septembra 2003.

  II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ uplatnil ochranu svojho základného práva podaním zo 4. novembra 2003 doručeným ústavnému súdu 7. novembra 2003, v ktorom namietal zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava III v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 2 D 118/95, právoplatne skončenom 8. septembra 2003.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

V kontexte   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (napr. I. ÚS 161/02, I. ÚS 156/03).

Predmetná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 7. novembra 2003, pričom je nesporné, že sťažovateľ sa o „inom zásahu“ do jeho práv dozvedel najneskôr 14. júna 2003, keď „opäť   podal sťažnosť   proti nečinnosti   predsedovi“ okresného   súdu,   ktorý   prikázal súdnej   komisárke,   aby   konala, na   to   bolo   nariadené   ostatné   dedičské   pojednávanie,   na ktorom   bolo   vydané   osvedčenie   o dedičstve,   keď   dedičia   (vrátane   sťažovateľa)   „sa   po vyhlásení osvedčenia o dedičstve vzdali možnosti podať žiadosť o pokračovanie v konaní o dedičstve“.

Sťažovateľ   podal   teda   sťažnosť   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej zákonom na jej podanie. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02) ochrana základného práva vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo.   Podľa   tvrdenia   obsiahnutého v sťažnosti a podľa priloženého osvedčenia o dedičstve o takýto prípad v danej veci nejde.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. novembra 2003