SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 212/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Jurajom Tibenským, Štefánikova 15, Nitra, vo veci namietanéhoporušenia základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajskéhosúdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 61/2011 zo 16. februára 2015 v častitýkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkomKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) zo 16. februára 2015 v konaní vedenompod sp. zn. 7 Co 61/2011 v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania (ďalej aj„napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súdnapadnutým rozsudkom nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania, ktorý vydalv odvolacom konaní proti rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 18 C 79/2005 z 1. apríla2010. Proti napadnutému rozsudku iba v časti nepriznania náhrady trov konania sťažovateľpodal dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) tak, že ho uznesením sp. zn. 3 Cdo 353/2012 zo 14. januára 2015 odmietol akoneprípustné.
3. Sťažovateľ poukazuje na to, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárnya krajský súd vychádzal z nesprávneho skutkového zistenia veci (krajský súd vôbecneskúmal majetkové pomery navrhovateľky a sťažovateľa), ako aj z nesprávneho právnehoposúdenia veci, a tiež nesprávne aplikoval zákonné ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“), konkrétne ustanovenia § 150 ods. 1 a § 213 ods. 2 OSP(sťažovateľ uvádza, že podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 5/2011z 18. januára 2012 je ustanovenie § 213 ods. 2 OSP „plne aplikovateľné i v konaní súdu o trovách konania.“). Ak krajský súd v konaní nepostupoval v súlade s uvedenýmustanovením a nevyzval sťažovateľa na vyjadrenie sa k použitiu ustanovenia § 150 ods. lOSP, odňal mu možnosť konať pred súdom (v sťažnosti uvádza napr. rozhodnutienajvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 322/2009 z 27. októbra 2010 uverejnené v Zbierke stanovísknajvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 3/2011). Sťažovateľ v konaní o určenieneplatnosti kúpnopredajnej zmluvy chránil svoje práva, a ak krajský súd mu v konanív súlade s § 243d ods. 2 OSP poskytol ochranu, niet preto rozumného dôvodu, aby muneboli priznané trovy konania, ak zároveň svojím správaním pred podaním žaloby nedalžiadny dôvod na začatie konania. Spravodlivé by preto bolo, ak by trovy konaniasťažovateľovi boli priznané v plnej výške, pretože ustanovenie § 150 ods. 1 OSP nedávadôraz na majetkové pomery účastníkov konania, ale na správanie účastníkov konania.
4. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmtonálezom:
„... Krajský súd v Nitre rozsudkom sp. zn.: 7Co/61/2011-695 zo dňa 16.02.2012 v časti nepriznania náhrady trov konania odporcovi v 2. rade (sťažovateľovi) porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛.. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy...
... Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 7Co/61/2011-695 zo dňa 16. 02. 2012 v časti nepriznania náhrady trov konania odporcovi v 2. rade sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 294,44 €... na účet advokáta, JUDr. Juraj Tibenský... do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrhna začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,I. ÚS 352/06).
8. Sťažovateľ sa domáha toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušeniejeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súduz dôvodov uvedených v bode 3 tohto rozhodnutia. Sťažovateľ je presvedčený, že mu malabyť krajským súdom priznaná ako úspešnému účastníkovi náhrada trov konania, a nosnédôvody jeho sťažnosti spočívali v tom, že krajský súd ho mal s poukazom na § 213 OSPvyzvať, že chce inak rozhodnúť o trovách konania (teda nie v zmysle zásady úspechuv konaní podľa § 142 ods. 1 OSP), a ak tak neurobil, je jeho rozhodnutie prekvapivé, náhlea nespravodlivé a postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdompodľa § 237 písm. f) OSP.
9. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konaťa rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajúporušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity(podobne napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04 a I. ÚS 170/2011).
10. Ústavný súd na základe uvedeného považuje za potrebné zdôrazniť, že akonezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti nemá právomoc preskúmať námietky sťažovateľavo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu (body 3 a 9), keďže tieto skutočnostimal možnosť sťažovateľ napadnúť v zmysle § 237 písm. f) OSP na najvyššom súde.Sťažovateľ napokon tak aj urobil a jeho námietky v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu(sú v podstate totožné s jeho námietkami v podanom dovolaní) boli preskúmané najvyššímsúdom, ktorý nezistil ich dôvodnosť a bližšie dôvody vyjadril v uznesení sp. zn.3 Cdo 353/2012 zo 14. januára 2015 na s. 3 až s. 6. V sťažnosti doručenej ústavnému súduvšak sťažovateľ už dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu v petite (ústavný súd je petitompodľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) a ani v odôvodnení sťažnosti nenapáda(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), hoci je pritom kvalifikovane zastúpený advokátom.
11. Za týchto okolností, ak napáda výslovne iba predchádzajúce rozhodnutiekrajského súdu (nie aj dovolacie rozhodnutie) platí tu princíp subsidiarity, pre ktorý saústavný súd vecne jeho námietkami vo vzťahu ku krajskému súdu zaoberať nemohol.
12. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.
13. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľa dodáva, že v rozsahusťažovateľom namietaných nosných dôvodov navyše nezistil ani arbitrárnosť a ani zjavnúneopodstatnenosť prijatých právnych záverov zo strany krajského súdu a ani taký výklada aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v okolnostiach danejveci, ktorým by krajský súd zásadne poprel ich účel a význam. Okrem toho porušeniesvojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy sťažovateľ tiež v sťažnosti vôbecneodôvodnil, teda sťažnosť v tejto časti ani nespĺňa zákonom o ústavnom súde predpísanénáležitosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015