znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 212/2014-24

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod sp. zn.   Rvp   23819/2013   –   sp.   zn.   Rvp   23855/2013   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a zároveň   namietaného   porušenia   čl.   47 Charty   základných   práv   Európskej   únie   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   a   jeho uzneseniami   sp.   zn.   6   CoE   207/2013   z 18.   júla   2013,   sp.   zn.   6   CoE   292/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 24 CoE 210/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 23 CoE 243/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 95/2013 z 25. júla 2013, sp. zn. 23 CoE 268/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 6 CoE 50/2013 z 27. augusta 2013, sp. zn. 10 CoE 263/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 10 CoE 99/2013 z 18. septembra 2013, sp. zn. 24 CoE 253/2012 zo 7. augusta 2013, sp. zn. 3 CoE 103/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 277/2013 z 30.   septembra   2013,   sp.   zn.   3   CoE   129/2013   z 24.   septembra   2013, sp. zn. 11 CoE 48/2013   z 23.   júla 2013,   sp.   zn.   6   CoE   278/2013   z 26.   septembra   2013, sp. zn. 3 CoE 79/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 3 CoE 141/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 9 CoE 249/2012 z 30. júla 2013, sp. zn. 3 CoE 95/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 9 CoE 255/2012 z 30. septembra 2013, sp. zn. 6 CoE 225/2013 z 27. augusta 2013, sp. zn. 5 CoE 251/2012 z 27. augusta 2013, sp. zn. 5 CoE 250/2012 z 27. augusta 2013, sp. zn. 21 CoE 296/2012 z 26. augusta 2013, sp. zn. 3 CoE 102/2013 z 9. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 280/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 6 CoE 123/2013 z 27. augusta 2013, sp. zn. 24 CoE 341/2012 z 11. septembra 2013, sp. zn. 3 CoE 45/2013 z 9. septembra 2013, sp. zn. 21 CoE 210/2012 z 28. júna 2013, sp. zn. 24 CoE 319/2013 zo 17. septembra 2013, sp. zn. 24 CoE 298/2012 z 18. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 262/2013 z 27. júna 2013, sp. zn. 10 CoE 261/2013 z 27. júna 2013, sp. zn. 23 CoE 223/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 3 CoE 100/2013 z 24. septembra 2013 a sp. zn. 3 CoE 99/2013 z 9. septembra 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu   Galanta sp. zn. 13 Er   977/2007 z 20. februára 2013, sp. zn. 13 Er 3/2009 z 28. januára 2013, sp. zn. 23 Er 950/2007 z 13. decembra 2012, sp.   zn.   13   Er   177/2008   z 15.   januára 2013,   sp.   zn. 23 Er   172/2007   z 23.   marca 2012, sp. zn. 25   Er   776/2008   z 29.   októbra   2012,   sp.   zn.   24   Er   672/2009   z 19.   marca   2012, sp. zn. 16   Er   683/2005   z 11.   júna   2012,   sp.   zn.   23   Er   877/2009   z 27.   marca   2012, sp. zn. 23 Er   1022/2009   z 29.   marca   2012,   sp.   zn.   8   Er   313/2004   z 28.   marca   2012, sp. zn. 16   Er   1280/2007   z 29.   októbra   2012,   sp.   zn.   16   Er   876/2007   zo   17.   júla 2012, sp. zn. 23   Er   605/2009   z 23.   marca   2012,   sp.   zn.   16   Er   785/2007   zo   7.   januára   2013, sp. zn. 5 Er   594/2003 z 21.   júna 2012, sp.   zn. 13 Er   344/2009 zo 16. novembra 2012, sp. zn. 8   Er   541/2009   z 23.   apríla   2012,   sp.   zn.   15   Er   322/2009   z 3.   augusta   2012, sp. zn. 24 Er 846/2008 zo 14. decembra 2011, sp. zn. 16 Er 737/2008 zo 7. decembra 2012, sp.   zn.   8   Er   606/2009   z 24.   apríla   2012,   sp.   zn.   26   Er   214/2009   z 2.   júla   2012, sp. zn. 20 Er 648/2008   z 2.   decembra   2011,   sp.   zn.   16   Er   455/2005   z 11.   júna   2012, sp. zn. 23   Er   800/2009   z 27.   marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   3/2010   z 23.   novembra   2012, sp. zn. 7 Er   424/2005 z 29.   novembra 2011, sp.   zn. 23 Er   716/2009 z 27. marca 2012, sp. zn. 8   Er   767/2005   z 11.   januára   2012,   sp.   zn.   5   Er   211/2003   z 21.   júna   2012, sp. zn. 8 Er 1050/2009   z 24.   apríla   2012,   sp.   zn.8   Er   843/2008   zo   17.   mája   2012, sp. zn. 8 Er 443/2008 zo 16. mája 2012, sp.   zn. 7 Er 709/2004 zo 14.   novembra   2012, sp. zn. 13 Er 253/2005 z 18. decembra 2012 a sp. zn. 13 Er 685/2006 z 5. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 23819/2013 – sp. zn. Rvp 23855/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23819/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. decembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej   len   „charta“)   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) a jeho   uzneseniami   sp.   zn.   6   CoE   207/2013   z 18.   júla   2013,   sp.   zn.   6   CoE   292/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 24 CoE 210/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 23 CoE 243/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 95/2013 z 25. júla 2013, sp. zn. 23 CoE 268/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 6 CoE 50/2013 z 27. augusta 2013, sp. zn. 10 CoE 263/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 10 CoE 99/2013 z 18. septembra 2013, sp. zn. 24 CoE 253/2012 zo 7. augusta 2013, sp. zn. 3 CoE 103/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 23 CoE 277/2013 z 30.   septembra   2013,   sp.   zn.   3   CoE   129/2013   z 24.   septembra   2013, sp. zn. 11 CoE 48/2013   z 23.   júla 2013,   sp.   zn.   6   CoE   278/2013   z 26.   septembra   2013, sp. zn. 3 CoE 79/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 3 CoE 141/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 9 CoE 249/2012 z 30. júla 2013, sp. zn. 3 CoE 95/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 9 CoE 255/2012 z 30. septembra 2013, sp. zn. 6 CoE 225/2013 z 27. augusta 2013, sp. zn. 5 CoE 251/2012 z 27. augusta 2013, sp. zn. 5 CoE 250/2012 z 27. augusta 2013, sp. zn. 21 CoE 296/2012 z 26. augusta 2013, sp. zn. 3 CoE 102/2013 z 9. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 280/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 6 CoE 123/2013 z 27. augusta 2013, sp. zn. 24 CoE 341/2012 z 11. septembra 2013, sp. zn. 3 CoE 45/2013 z 9. septembra 2013, sp. zn. 21 CoE 210/2012 z 28. júna 2013, sp. zn. 24 CoE 319/2013 zo 17. septembra 2013, sp. zn. 24 CoE 298/2012 z 18. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 262/2013 z 27. júna 2013, sp. zn. 10 CoE 261/2013 z 27. júna 2013, sp. zn. 23 CoE 223/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 3 CoE 100/2013 z 24. septembra 2013 a sp. zn. 3 CoE 99/2013 z 9. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Galanta   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   sp.   zn.   13   Er   977/2007   z 20.   februára   2013, sp. zn. 13 Er 3/2009   z 28.   januára   2013,   sp.   zn.   23   Er   950/2007   z 13.   decembra   2012, sp. zn. 13   Er   177/2008   z 15.   januára   2013,   sp.   zn.   23   Er   172/2007   z 23.   marca   2012, sp. zn. 25   Er   776/2008   z 29.   októbra   2012,   sp.   zn.   24   Er   672/2009   z 19.   marca   2012, sp. zn. 16   Er   683/2005   z 11.   júna   2012,   sp.   zn.   23   Er   877/2009   z 27.   marca   2012, sp. zn. 23 Er   1022/2009   z 29.   marca   2012,   sp.   zn.   8   Er   313/2004   z 28.   marca   2012, sp. zn. 16   Er   1280/2007   z 29.   októbra   2012,   sp.   zn.   16   Er   876/2007   zo   17.   júla 2012, sp. zn. 23   Er   605/2009   z 23.   marca   2012,   sp.   zn.   16   Er   785/2007   zo   7.   januára   2013, sp. zn. 5 Er   594/2003 z 21.   júna 2012, sp.   zn. 13 Er   344/2009 zo 16. novembra 2012, sp. zn. 8   Er   541/2009   z 23.   apríla   2012,   sp.   zn.   15   Er   322/2009   z 3.   augusta   2012, sp. zn. 24 Er 846/2008 zo 14. decembra 2011, sp. zn. 16 Er 737/2008 zo 7. decembra 2012, sp.   zn.   8   Er   606/2009   z 24.   apríla   2012,   sp.   zn.   26   Er   214/2009   z 2.   júla   2012, sp. zn. 20 Er 648/2008   z 2.   decembra   2011,   sp.   zn.   16   Er   455/2005   z 11.   júna   2012, sp. zn. 23   Er   800/2009   z 27.   marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   3/2010   z 23.   novembra   2012, sp. zn. 7 Er   424/2005 z 29.   novembra 2011, sp.   zn. 23 Er   716/2009 z 27. marca 2012, sp. zn. 8   Er   767/2005   z 11.   januára   2012,   sp.   zn.   5   Er   211/2003   z 21.   júna   2012, sp. zn. 8 Er 1050/2009   z 24.   apríla   2012,   sp.   zn.8   Er   843/2008   zo   17.   mája   2012, sp. zn. 8 Er 443/2008 zo 16. mája 2012, sp.   zn. 7 Er 709/2004 zo 14.   novembra   2012, sp. zn. 13 Er 253/2005 z 18. decembra 2012 a sp. zn. 13 Er 685/2006 z 5. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných   v úverových   zmluvách.   Po   zročnosti   pohľadávok   a   v   nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou   Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných konaniach vedených na podklade už uvedených exekučných titulov okresný súd rozhodol svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov vyhlásil za neprípustnú a následne zastavil, resp. zastavil podľa § 57 ods.   2   Exekučného   poriadku   s poukazom   buď na §   574   ods.   2   zákona č.   40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) alebo s poukazom predovšetkým na § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“), teda z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu alebo notárska zápisnica, na podklade ktorých by bolo možné viesť exekúciu proti povinnému. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).   V ostatnom   sťažovateľka   poukázala   na   to,   že „Všeobecné   súdy   postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai   a   porušili   tak   požiadavky   na   účinnú   súdnu   ochranu   práv,   ktoré   sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne   predpisy.   Na   podporu   svojej   argumentácie   poukázala   aj   na vybrané rozhodnutia   Ústavného   súdu   Českej   republiky   a Súdneho   dvora   Nemeckej   spolkovej republiky.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci   vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   § 112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 23819/2013 – sp. zn. Rvp 23855/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd   uplatniac   citované   právne   normy   tak,   ako   to   je   uvedené   v   bode   l   výroku   tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností, ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc ako exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade   neprijateľných   podmienok   v úverových zmluvách, ako aj rozhodcovských   doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti   na podmienky   v nich   uvedené.   Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp. zn. I. ÚS 379/2012   z 22. augusta   2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS   220/2011   z 9. júna   2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. II. ÚS   337/2012   z 13. septembra   2012, sp. zn.   III.   ÚS   488/2012   z 2. októbra   2012...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované   svoje   rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu   z uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   18 CoE 641/2011   zo   dňa   30.   11. 2012“ ústavný   súd   považuje   za   potrebné   (k existencii   obsahovo   odlišnej   judikatúry všeobecných   súdov)   doplniť,   že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

13.   K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I. ÚS 3/2013   zo 16. januára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   I. ÚS 157/2013   z 13. marca   2013,   I.   ÚS   146/2013 z 13. marca   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   365/2013 z 26. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne   názory   vyslovené   v predošlých   rozhodnutiach,   na ktoré   preto   v podrobnostiach odkazuje,   a konštatuje,   že   svoje   už   vyslovené   právne   názory   k nastoleným   otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu za neopodstatnenú. Navyše, ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky aj na rozhodnutia Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08,   C-227/08   a C-76/10)   dotýkajúcu   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré podporujú   právne   závery   ústavným   súdom   predostreté   v jeho   predošlých   rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho   dvora   z   27. februára   2014   vo veci   C-470/12,   bod   41   (v rámci   sporu,   ktorého účastníkom   je   sťažovateľka,   pozn.),   v ktorom   Súdny   dvor   výslovne   deklaroval,   že „možnosť   súdu   skúmať   nekalú   povahu   podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný prostriedok   na dosiahnutie výsledku   stanoveného v článku 6 smernice   Rady   93/13/EHS, teda   zabránenie   tomu,   aby   bol   jednotlivý   spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou, a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa   stanoveného   v článku   7   tejto   smernice,   pretože   takéto preskúmanie môže   mať odradzujúci   účinok smerujúci   k ukončeniu   používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky   z 21. novembra   2002,   Cofidis,   C-473/00,   Zb.   s. I-10875,   bod   32,   a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

14. V spojitosti   s argumentáciou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   postupu   všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   v predmetných   sťažnostiach vedených pod sp. zn. Rvp 23819/2013 – sp. zn. Rvp 23820/2013, sp. zn. Rvp 23822/2013 – sp.   zn.   Rvp   23823/2013,   sp.   zn.   Rvp   23825/2013   –   sp.   zn.   Rvp   23829/2013,   sp.   zn. Rvp 23831/2013   –   sp.   zn.   Rvp   23834/2013,   sp.   zn.   Rvp   23836/2013   –   sp.   zn. Rvp 23841/2013,   sp.   zn.   Rvp   23843/2013,   sp.   zn.   Rvp   23845/2013   –   sp.   zn. Rvp 23846/2013 a sp. zn. Rvp 23849/2013 – sp. zn. Rvp 23855/2013 boli vydané mimo rámca   účinnosti   spomenutej   právnej   úpravy.   Je   preto   zarážajúce,   prečo   sťažovateľka v týchto podaných sťažnostiach vytýka postupu všeobecných súdov nerešpektovanie v tom čase   neúčinnej,   resp.   neplatnej   alebo   neexistujúcej   právnej   úpravy.   V súčasnom   období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania   pred   rozhodnutím   exekučného   súdu   o zastavení   vedeného   exekučného konania podľa   §   57   ods.   1   písm.   a) až j)   len   ako   s fakultatívnou   možnosťou,   a to   len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

15.   V prípade   sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   23821/2013 týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 24 CoE 210/2013 z 30. júla 2013 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 23 Er 950/2007 z 13. decembra 2012, sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 23824/2013 týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 CoE 268/2013 z 30.   septembra   2013   v spojení   s uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   25   Er   776/2008 z 29. októbra 2012, sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 23830/2013 týkajúcej sa uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   23   CoE   277/2013   z 30.   septembra   2013   v spojení   s uznesením okresného súdu sp. zn. 16 Er 1280/2007 z 29. októbra 2012, sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp   23835/2013   týkajúcej   sa   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   CoE   141/2013 z 24. septembra   2013   v spojení   s uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   13   Er   344/2009 zo 16. novembra 2012, sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 23839/2013 týkajúcej sa sp. zn. 6 CoE   225/2013   z 27.   augusta   2013   v spojení   s uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 16 Er 737/2008   zo   7.   decembra   2012   a sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   23848/2013 týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 CoE 123/2013 z 27. augusta 2013 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 13 Er 3/2010 z 23. novembra 2012 spočíval dôvod zastavenia exekučného konania na ustanovení § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení predovšetkým s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, vychádzajúc z § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorý tento okresným súdom zvolený spôsob zastavenia exekučného konania   nebol   viazaný   na   §   57   ods.   5   Exekučného   poriadku,   a to   aj   za   účinnosti   už spomenutej právnej úpravy (bod 14). K obdobnému záveru dospel ústavný súd aj v prípade sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   23842/2013   týkajúcej   sa   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 23   CoE   223/2013   z 30.   septembra   2013   v spojení   s uznesením   okresného   súdu sp. zn. 7 Er 709/2004 zo 14. novembra 2012, sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 23844/2013 týkajúcej   sa   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   CoE   100/2013   z 24.   septembra   2013 v spojení   s uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   13   Er   253/2005   z 18.   decembra   2012 a sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 23847/2013 týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 CoE 99/2013 z 9. septembra 2013 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 13 Er 685/2006 z 5. októbra 2012 z dôvodu zastavenia exekučného konania podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V prípade týchto   sťažností   ústavný   súd   zisťuje,   že   argumentácia   sťažovateľky   je   postavená   na neexistujúcich   právnych   skutočnostiach,   v dôsledku   čoho   konštatuje   jej   zjavnú neopodstatnenosť   so   skutkovým   stavom   jednotlivých   exekučných   vecí,   predovšetkým spôsobu zastavenia exekučného konania.

16.   K námietke   sťažovateľky   k postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní (sťažovateľkou   namietané   porušenie   §   214   ods.   1   OSP)   konštatuje,   že   podľa   svojej konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní. Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru,   a preto   právomoc   ústavného   súdu   pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu   sťažovateľa   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú   výkon   ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako sú   splnené/nesplnené   podmienky   na   postup   všeobecného   súdu   v odvolacom   konaní (v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo stotožnenia   sa   odvolacieho   súdu   s jej   pocitom   diskriminovaného   účastníka   exekučného konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

17. K argumentácii sťažovateľky   o porušení práva na účinný prostriedok   nápravy a na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   47   charty   a z neho   vyplývajúcej   zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky/podmienok vyplývajúcich z úverových zmlúv ako nekalých nedali účastníkom konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka   odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti napadnutým rozhodnutiam okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v ktorom brojila proti postupu tohto súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi   sa   krajský   súd   vo   svojich   napadnutých   rozhodnutiach   náležite   zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutia okresného súdu ako   vecne   správne.   Pre   ústavnú   udržateľnosť   postupu   a rozhodnutí   všeobecných   súdov z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutými rozhodnutiami bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

18.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti týkajúce sa   postupu   a rozhodnutí krajského súdu   v   tejto   ich   časti   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti   a nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Keďže   boli   sťažnosti   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

19.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný súd   dodáva,   že nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o. Tieto   sú   pre   všetkých   zainteresovaných   už   notorietou,   preto   nie   je   potrebná   ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán   vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

20.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť   už   dopredu   vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014