znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 212/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., T., zastúpeného advokátom Mgr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Sžnč   2/2010 z 31. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním z 30. marca 2011 označeným ako „Osobné stanoviska sťažovateľa“, ktorou namietal porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžnč 2/2010 z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 26. mája 2010 domáhal, aby najvyšší súd začal konanie proti nečinnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „MO SR“), a žiadal, aby mu uložil povinnosť konať a rozhodnúť vo veci prepustenia sťažovateľa zo služobného pomeru profesionálneho vojaka iniciovaného jeho podnetom „na začatie konania... v zmysle § 70 ods. 1 písm. j) zák. č. 346/2005 Z. z. v platnom znení“ doručeným MO SR 30. apríla 2010.

3. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sžnč 2/2010 z 31. januára 2011 sťažovateľov návrh zamietol.

4. Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom („konaním“) a rozhodnutím najvyššieho súdu „k porušeniu môjho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... tým, že sa tento odmietol zaoberať (ako aj uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia) otázkou existencie personálneho rozkazu ministra obrany Slovenskej republiky, nakoľko podľa jeho názoru túto otázku nie je oprávnený riešiť v konaní o nečinnosti“.

5. Podľa k sťažnosti pripojenej fotokópie „personálneho rozkazu“ označeného ako „Rozkaz Ministra obrany Slovenskej republiky (vo veciach personálnych) č. 389 zo dňa 19. dec.   1995   podľa   ustanovenia   §   26   ods.   2   písm.   e)   zákona   č.   76/1959   Zb.   v znení neskorších predpisov – pre služobnú nespôsobilosť – sa dňa 18. apríla 1996 prepúšťa zo služobného pomeru vojaka z povolania a nasledujúcim dňom sa prekladá do zálohy major Ing. M. K...“.

6. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 22. mája 1996 domáhal na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) určenia neplatnosti   jeho   prepustenia   zo   služobného   pomeru.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 10 C 37/1996   z 27.   septembra   1999   konanie zastavil   pre   nedostatok   právomoci   vo veci konať s poukazom na ustanovenie § 248 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“).   Odvolací   súd   –   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením   sp.   zn.   13 Co 335/2000   z 31.   januára 2001 potvrdil   prvostupňové uznesenie. Sťažovateľov   návrh   na   obnovu   konania   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   33   C   94/01 z 30. júna   2003   zamietol.   Toto   rozhodnutie   potvrdil   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 6 Co 278/2003 z 19. marca 2004.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sžnč 2/2010 z 31. januára 2011 porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Žiadal   tiež,   aby   ústavný   súd   predmetné   uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý má právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

12. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) patrí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky,   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením   dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

13.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

14. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

15. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s dôvodmi, pre ktoré najvyšší súd zamietol   jeho návrh   na uloženie   povinnosti   MO   SR konať a rozhodnúť o jeho podnete vo veci   prepustenia   zo   služobného   pomeru   (bod   2),   najmä   však   právnym   názorom najvyššieho súdu, že sa v konaní proti nečinnosti nemôže zaoberať skúmaním zákonnosti postupu   správneho   orgánu,   ako   i zákonnosti   personálneho   rozkazu   pri   prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru (bod 4).

16. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05). Ústavný súd v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil,   že   posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

17.   Z uvedených   princípov   ústavný   súd   vychádzal   pri   posudzovaní   namietaného rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorý   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   v podstatnom uviedol:

a) «Navrhovateľ   sa   návrhom   zo   dňa   26.   5.   2010   doručeným   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   dňa   31.   5.   2010   domáhal   postupom   podľa   §   250t   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), aby súd uložil odporcovi povinnosť začať konať vo veci prepustenia navrhovateľa zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle § 70 ods.   1   písm.   j)   zákona   č.   346/2005   Z.   z.   o   štátnej   službe   profesionálnych   vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon   č.   346/2005   Z.   z.“).   Navrhovateľ   mal   za   to,   že   je   v   služobnom   pomere profesionálneho   vojaka   Armády   Slovenskej   republiky,   nakoľko   Rozkaz   ministra   obrany Slovenskej republiky č. 389 zo dňa 19. 12. 1995, ktorým bol prepustený zo služobného pomeru, v tom čase neexistoval, a tento dokument datovaný spätne k 19. 12. 1995 bol podľa neho len nedávno vyhotovený. Odporca mal podľa názoru navrhovateľa začať ex offo konať o jeho prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle ustanovenia § 70 ods. 1 písm. j) zákona č. 346/2005 Z. z., nakoľko mu uplynula doba výsluhy v hodnosti majora   a   nebol   zaradený   do   programu   udržiavania.   Poukázal   ďalej   na   to,   že   na všeobecných   súdoch   a   aj   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   napadol   platnosť uvedeného rozkazu, avšak bezúspešne, nakoľko súdy namietali nedostatok svojej právomoci. Uviedol,   že   odporcovi   adresoval   podnet   na   začatie   konania   ex   offo   o   prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle § 70 ods. 1 písm. j) zákona č. 346/2005 Z. z., ktorý listom zo dňa 3. 5. 2010 vyhodnotil podnet navrhovateľa za bezpredmetný a bez právneho titulu, nakoľko disponuje právoplatným rozkazom ministra obrany   Slovenskej   republiky   vo   veciach   personálnych   č.   389   zo   dňa   19.   12.   1995,   na základe ktorého bol navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v zmysle ustanovenia § 26 ods. 2 písm. e) zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení účinnom do 10.1.1997 (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“)... Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu konštatoval, že navrhovateľ bol riadne prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania ešte v roku 1995, pričom k skončeniu jeho   pomeru   došlo   18.   4.   1996,   preto   v   súčasnej   dobe   neprichádza   do   úvahy   žiadna nečinnosť, a teda ani prípadné uloženie povinností konať vo veci prepustenia navrhovateľa zo služobného pomeru vojaka z povolania...

Odporca poukázal na to, že navrhovateľ bol dňa 19. 12. 1995 vyrozumený o svojom prepustení zo služobného pomeru na základe Rozkazu ministra obrany Slovenskej republiky č. 389 z 19. 12. 1995 v prítomnosti plk. Gšt. doc. Ing. J. K., CSc., plk. Mgr. K. M. a pplk. Ing.   P.   K.,   avšak   potvrdenie   o   vyrozumení   odmietol   podpísať.   Uviedol,   že   v   priebehu trojmesačnej lehoty na prepustenie došlo na základe opravy č. 55/4-115 z 31. 12. 1995 najskôr k prerušeniu výkonu funkcie podľa § 10c ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. a následne na základe opravy č. 162/5-21 z 18. 4. 1996 k zmene termínu skončenia služobného pomeru na   deň   18.   4.   1996,   o   ktorých   skutočnostiach   bol   navrhovateľ   rovnako   vyrozumený, potvrdenie   o   tom   však   tiež   odmietol   podpísať.   Navrhovateľove   teórie   o falšovaní personálneho   rozkazu   považuje   za   neodôvodnené   a   ničím   nepodložené.   Zdôraznil,   že v rozhodnej dobe bol vydaný len jeden originál rozkazu o prepustení vojaka z povolania zo služobného   pomeru,   ktorý   bol   podpísaný   ministrom   obrany   Slovenskej   republiky,   a   na evidenčné účely bolo spracovaných ďalších päť odpisov, ktoré už však neboli podpísané ministrom,   ale   bola   na   nich   uvedená   doložka   „v.   r.“.   Podľa   názoru   odporcu   bol navrhovateľ riadne prepustený zo služobného pomeru, a preto neexistuje dôvod pre konanie podľa štvrtej hlavy piatej časti O. s. p., zdôrazniac, že navrhovateľ podal návrh na konanie o nečinnosť až po viac ako 13 rokoch od jeho prepustenia. Žiadal preto návrh zamietnuť...»

b) „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. b) O. s. p., preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 250t ods. 4 veta prvá O. s. p.) a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.“ Po citovaní na vec sa vzťahujúcich ustanovení relevantných všeobecne záväzných právnych predpisov „Podľa § 250t ods. 1 O. s. p... Podľa § 250t ods. 8 O. s. p... Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb.... Podľa § 26 ods. 2 písm. e) zákona č. 76/1959 Zb.... Podľa § 26 ods. 6 zákona č. 76/1959 Zb.... Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb.... Podľa § 70 ods. 1 písm. j) zákona č. 346/2005 Z. z.... Podľa § 73 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z...“ najvyšší súd uzatvoril svoje faktické zistenia a právne názory takto:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   oboznámení   sa   so   spisovým   materiálom dospel   k   záveru,   že   návrh   navrhovateľa   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti   O.   s.   p.   je nedôvodný. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k uvedenému záveru po dôkladnom zvážení okolností daného prípadu ako i na základe výkladu ustanovenia § 250t ods. 1 a nasl. O. s. p. Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva úmysel zákonodarcu zabezpečiť ochranu práv fyzických alebo právnických osôb, ak orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný tak, že sa fyzická alebo právnická osoba môže domáhať, aby súd vyslovil   povinnosť   orgánu   verejnej   správy   konať   a   rozhodnúť.   Predpokladom   priznania uvedenej ochrany fyzickej alebo právnickej osoby súdom v zmysle uvedenej právnej normy je   preukázanie,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom,   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   a   jeho nečinnosťou by mohli byť práva alebo právom chránené záujmy fyzickej alebo právnickej osoby, domáhajúcej sa takejto ochrany návrhom, porušené alebo inak dotknuté.

Navrhovateľ vo svojom návrhu poukazuje na to, že odporca je v konaní nečinný, nakoľko nezačal konanie ex offo podľa § 70 ods.   1 písm.   j)   zákona č.   346/2005 Z.   z. v platnom   znení,   zastávajúc   názor   že   k   dnešnému   dňu   je   stále   v   služobnom   pomere profesionálneho vojaka Armády Slovenskej republiky, nakoľko personálny rozkaz ministra obrany SR č. 389 datovaný k 19. 12. 1995 v tom čase neexistoval a uplynula mu doba výsluhy v hodnosti majora a nebol zaradený do programu udržiavania.

Tvrdenia   navrhovateľa   o   tom,   že   odporca   je   nečinný,   nemožno   považovať   za dôvodné. Nečinnosť je v podstate pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny   orgán   konal   a   rozhodol.   Nečinnosť   sa   najčastejšie   prejavuje   v   opomenutí predpísaných   úkonov   (napr.   vykonávanie   úkonov   bez   vedomia   účastníkov,   opomenutie predvolať   účastníka)   alebo   v   zbytočných   prieťahoch   (v   nerobení   žiadnych   úkonov)   pri postupe správneho orgánu, ale môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom v spise a pod.. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, robiť určené procesné úkony vrátane rozhodovania.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva že, navrhovateľ bol zo služobného pomeru prepustený dňa 18. 4. 1996 podľa zákonnej úpravy platnej vtom čase, teda zákona č. 76/1959 Zb. v znení účinnom do 10. 1. 1997.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že sa v konaní proti nečinnosti, nemôže   zaoberať   skúmaním   zákonnosti   postupu   správneho   orgánu   ako   i   zákonnosti personálneho   rozkazu   pri   prepustení   navrhovateľa   zo   služobného   pomeru,   pretože predmetom konania podľa štvrtej hlavy piatej časti O. s. p. nie je skúmanie a posudzovanie otázky   zákonnosti   postupu   a   rozhodnutia   správneho   orgánu   v   predošlom   konaní o prepustení   navrhovateľa   zo   služobného   pomeru   a   či   bol   navrhovateľ   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy na svojich právach a právom chránených záujmoch, ale tvrdená bezdôvodná nečinnosť tohto orgánu.

Z ustanovení   zákona   č.   346/2005   Z.   z.   síce   vyplýva   povinnosť   veliteľa,   za predpokladu splnenia dôvodov uvedených v § 70 uvedeného zákona, spracovať návrh na prepustenie   vojaka   zo   služobného   pomeru   a následne   jeho   predloženie   vedúcemu služobného úradu, ale to jedine pokiaľ služobný pomer trvá, resp. existuje.

Pri zotrvaní na rozsahu ochrany, ktorú ustanovenia O. s. p. v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti pripúšťajú a na základe faktov, vyplývajúcich z administratívneho spisu, nemožno zotrvať na názore, že odporca je nečinný, keď nekoná v zmysle ustanovenia § 70 ods. 1 písm. j) zákona č. 346/2005 Z. z., pretože mu takýto postup zo žiadneho zákonného ustanovenia citovaného zákona v prípade už ukončeného služobného pomeru nevyplýva. Tvrdenie navrhovateľa ohľadne trvania jeho služobného pomeru, nie je ničím preukázané, ide iba o navrhovateľov relevantnými skutočnosťami nepodložený právny názor, ku ktorému nemôže súd v tomto konaní prihliadnuť. Pokiaľ sa mienil navrhovateľ domáhať ochrany svojich práv preskúmaním zákonnosti personálneho rozkazu, mal takéto prostriedky právnej ochrany k dispozícii v rozhodnom čase (viď. nález II. ÚS SR 50/01-50). Domáhať sa takejto ochrany ex post, v konaní proti nečinnosti, nemôže zásadne viesť k úspechu. Taktiež je potrebné uviesť, že otázku existencie resp. pravosti personálneho rozkazu ministra obrany Slovenskej republiky, nie je oprávnený riešiť súd v rámci konania o nečinnosti, ale príslušné orgány činné v trestnom konaní. Vzhľadom na uvedené sa súd ďalej nezaoberal ďalšími, účastníkmi konania vznesenými námietkami.

S poukazom na uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že návrh je nedôvodný, a preto ho podľa § 250t ods. 4 veta štvrtá O. s. p. zamietol.“

18. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nepovažuje jeho právne závery v ňom obsiahnuté za svojvoľné alebo ústavne neudržateľné. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžnč 2/2010 z 31. januára 2011 boli svojvoľné a že by zasahovali do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného   súdu   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení   zákona   (najmä   Občianskeho   súdneho poriadku) je namietané uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa podľa § 250tž OSP na vyslovenie povinnosti orgánu verejnom správy konať za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného práva, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ďalšími návrhmi sťažovateľa už nebol dôvod sa zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011