znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 212/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   L.,   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaniach vedených pod sp. zn. 16 C 7/2005 a sp. zn. 17 C 60/2007, ako aj vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 20/2007 zo 7. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2008 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia práva na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Nitra (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   16   C   7/2005 a sp. zn. 17 C 60/2007, ako aj vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 20/2007 zo 7. novembra 2007.

Sťažovateľ   súčasne   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   konanie   pred ústavným súdom.

2.   a)   Sťažovateľ   uviedol,   že „podal   na   okresný   súd   v Nitre   ešte   v roku   2003 dva žalobné návrhy, ktoré sa v súčasnosti prejednávajú na uvedenom súde v konaniach č. - 16 C 7/2005, - 17 C 60/2007. Avšak dodnes tieto veci neboli nielenže ukončené, ale vo veci ku dnešnému dňu nebolo (ani v jednej...) spravené ani len jediné hlavné pojednávanie.... čím došlo k porušeniu práva na konanie v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 Dohovoru).“

b) Sťažovateľ ďalej uviedol, že «stál ako obvinený v konaní pred krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 1 T 1/2005 v roku 2005 až 2007. Uznesením zo dňa 17. októbra 2006 ho predseda senátu KS Nitra JUDr. Š. H. sp. zn. 1 T 1/2005, prenechal na disciplinárne potrestanie   riaditeľom   ústavu   za   to,   že   údajne   rušil   priebeh   pojednávania.   Ako   dôkaz predseda senátu... predložil (...) svoje tvrdenie, ktoré si sám zaprotokoloval do zápisnice o hlavnom   pojednávaní.   Sťažovateľ   proti   predmetnému   uzneseniu   podal   sťažnosť,   ktorú riešil Najvyšší súd SR. Tento súd sťažovateľovu sťažnosť/odvolanie zamietol...

Sťažovateľ namieta porušenie:

-   princípu   prezumpcie   neviny,   lebo   jeho   „vina“   nebola   dokázaná   zákonným spôsobom.   Súdy   neprejednali   žiadny   forenzný   dôkaz   ani   výpoveď   svedka,   ale   o vine rozhodli len na podklade tvrdenia predsedu senátu KS – Nitra v konaní č. 1 T 1/2005.

-   nesprávne   hodnotenie   dôkazov,   nesprávne   zistenie   skutkového   stavu   veci a nerešpektovanie zásady „in dubio pre reo“. Lebo súdy nepredložili proti sťažovateľovi jediný forenzný dôkaz, jedinú svedeckú výpoveď, proste nič. Jediné na podklade čoho bolo rozhodnuté o „vine“ sťažovateľa, bolo/je tvrdenie predsedu senátu JUDr. Š. H.».

3. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd:

- vyslovil porušenie označeného práva v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 16 C 7/2005 a pod sp. zn. 17 C 60/2007, uložil okresnému súdu konať v týchto sporoch bez prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk a náhradu trov konania a

-   vyslovil   porušenie   označeného   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   a   2   dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 20/2007 zo 7. novembra 2007, zrušil predmetné uznesenie   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a priznal   mu   náhradu   trov   jeho   právneho zastúpenia.

II.

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   vyžiadal z okresného súdu súdne spisy sp. zn. 16 C 7/2005 a sp. zn. 17 C 60/2007 a z Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) súdny spis sp. zn. 1 T 1/2005.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   namietané porušenie   v sťažnosti   uvedených   ľudských   práv   v sťažovateľom   označených   konaniach menovanými súdmi.

Nahliadnutím   do   predložených   súdnych   spisov   ústavný   súd   zistil   vo   vzťahu k predmetu   pojednávanej   sťažnosti   tieto   relevantné   skutočnosti   potrebné   na   posúdenie dôvodnosti (opodstatnenosti) sťažnosti v štádiu jej predbežného prerokovania:

A. Z obsahu súdneho spisu okresného sudu sp. zn. 16 C 7/2005

Sťažovateľ podal 23. mája 2003 okresnému súdu žalobu proti Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v N. (ďalej len „KR PZ“) o náhradu škody. Vec bola vedená okresným súdom pod sp. zn. 11 Nc 3388/03).

Okresný súd 24. júna 2003, 29. júla 2003 a 20. októbra 2003 vyzval sťažovateľa na doplnenie podania.

Keďže sťažovateľ podaniami zo 4. júla 2003, 13. augusta 2003, 10. septembra 2003 a 28.   októbra   2003   nedoplnil   žalobu   podľa   predstáv   okresného   súdu,   okresný   súd 12. decembra 2003 jeho žalobu uznesením č. k. 11 Nc 3388/03-38 odmietol.

O odvolaní   sťažovateľa   z 23.   januára   2004   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 5 Co 65/2004-53 z 31. mája 2004 tak, že zrušil prvostupňové uznesenie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 23. júla 2004.

Predmetná   vec   bola   26.   októbra   2004   pridelená   novej   sudkyni   a prevedená do registra C, kde dostala spisové označenie 16 C 7/2005. Okresný súd 25. januára 2005 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v sume 200 000 Sk.

Okresný   súd   o sťažovateľovej   žiadosti   zo   14.   februára   2005   o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov rozhodol uznesením z 5. apríla 2005 tak, že mu nepriznal oslobodenie.

O odvolaní   sťažovateľa   z 20.   apríla   2005   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 25 Co 75/2005-73 z 31. mája 2005 tak, že zrušil prvostupňové uznesenie a vec vrátil (22. júla 2005) okresnému súdu na ďalšie konanie.

Zákonná   sudkyňa   JUDr.   Ľ.   F.   27.   septembra   2005   vzniesla   námietku   svojej zaujatosti. O jej vylúčení rozhodol krajský súd uznesením z 21. novembra 2005. Predmetná vec bola pridelená 6. decembra 2005 sudkyni JUDr. M. M.

Okresný   súd   26.   januára   2006   vyzval   sťažovateľa   na   preukázanie   jeho   hmotnej núdze, Ústav na výkon väzby N. (ďalej len „ÚVV“) na oznámenie zárobkových pomerov sťažovateľa   a Obecný   úrad   v Ž.   (ďalej   len   „obecný   úrad“)   na   oznámenie   majetkových pomerov   sťažovateľa.   Dotazované   inštitúcie   24.   februára   2006   (ÚVV)   a 9. marca   2006 (obecný úrad) dali o príjmoch, resp. majetku sťažovateľa negatívnu odpoveď.

Okresný súd 10. mája 2006 zaslal sťažovateľovi tlačivo („Potvrdenie o osobných majetkových... pomeroch...“), ktoré mu bolo vrátené 14. júla 2006 vyplnené.

Okresný súd 22. augusta 2006 vyzval Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, úrad inšpekčnej služby Policajného zboru B. (ďalej len „MV SR – ÚIS“) na oznámenie výsledku preverenia trestného oznámenia sťažovateľa na žalované KR PZ.

Požadované inšpekčné spisy boli okresnému súdu predložené 21. septembra 2006.V súdnom spise sa nachádza úradný záznam bez uvedenia dátumu „od 27. 9. 06 štúdium spisu 16 C a spisov z MV SR“.

Okresný súd uznesením z 2. mája 2007 neustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov.

O odvolaní sťažovateľa z 25. mája 2007 (súdny spis bol predložený odvolaciemu súdu 6. júna 2007) rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 Co 129/2007-130 z 28. augusta 2007 tak, že zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu (6. decembra 2007) na ďalšie konanie.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   C   7/2005-133   zo   7.   decembra   2007   ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu advokáta JUDr. M. K., N. (ďalej len „advokát“), ktorý 19. decembra 2007 nahliadol do súdneho spisu sp. zn. 16 C 7/2005.

Okresný súd 29. januára 2008 vyzval advokáta na predloženie kvalifikovanej žaloby. Sťažovateľ 13. februára 2008 podal okresnému súdu sťažnosť na advokáta, ktorú okresný   súd   14.   februára   2008   zaslal   advokátovi   na   vyjadrenie.   Súdny   spis sp. zn. 16 C 7/2005 bol 17. marca 2008 predložený ústavnému súdu k nahliadnutiu.

B. Z obsahu súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 60/2007

Sťažovateľ   podal   10.   decembra   2003   okresnému   súdu   žalobu o zaplatenie   sumy 313 100 000 Sk proti žalovanému ÚVV.

Okresný   súd   17.   decembra   2003   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov podania.   Po   odpovedi   sťažovateľa   z 27.   februára   2004   okresný   súd   žalobu   uznesením č. k. 11 Nc 5068/03-23 z 21. apríla 2004 odmietol.

O   odvolaní   sťažovateľa   z 12.   mája   2004   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 6 Co 187/04 z 12. októbra 2004 tak, že zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil (14. októbra 2004) okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   bola   27.   decembra   2004   doručená   výzva   na   zaplatenie   súdneho poplatku 200 000 Sk.

Sťažovateľ 10. januára 2005 požiadal okresný súd o odpustenie platenia súdnych poplatkov.

Okresný   súd   16.   februára   2005   doručil   sťažovateľovi   výzvu   na   predloženie vyplneného a potvrdeného tlačiva („Potvrdenie o osobných majetkových... pomeroch...“), súčasne žiadal žalovaného o oznámenie príjmov sťažovateľa (žalovaný 22. februára 2005 oznámil, že sťažovateľ nemá žiadny príjem, lebo nie je zaradený do práce).

Sťažovateľovi   bola 29. marca   2005 doručená   urgencia   okresného súdu,   na ktorú odpovedal listom z 1. apríla 2005, v ktorom inter cetera uviedol: „od Okresného súdu Nitra som   obdržal   výzvu   (...),   aby   som   zaslal   vyplnené   potvrdenie   o osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch na súd. Vzhľadom k tomu, že konanie súdu v predmetnej veci trvá neprimerane dlho (...) rozhodol som sa obrátiť sa radšej na Európsky súd pre ľudské práva so svojou vecou, lebo v orgán, tohto štátu som stratil dôveru. Z vyššie   uvedených   dôvodov   nebudem   zasielať   súdu   predmetné   tlačivo,   lebo   nemienim v konaní pokračovať pred vnútroštátnymi súdmi.“

Podanie bolo doručené okresnému súdu 7. apríla 2005. Okresný súd 15. apríla 2005 zaslal dopyt Sociálnej poisťovni, pobočka N., a Úradu práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   v N.   týkajúci   sa   posledných   (pred   vzatím   do   väzby) pracovných aktivít sťažovateľa. Uvedené inštitúcie zaslali okresnému súdu 22. apríla 2005, resp. 25. apríla 2005 negatívne odpovede.

Okresný súd 24. mája 2005 vyzval Správu katastra v N. (ďalej len „katastrálny úrad“) a matriku Mestského úradu v N. (ďalej len „matrika“) na oznámenie majetkových pomerov sťažovateľa, resp. na oznámenie mena jeho manželky.

Katastrálny úrad 3. júna 2005 oznámil, že sťažovateľ je vlastníkom rodinného domu v obci Ž. a matrika 10. júna 2005 odporučila obrátiť sa s výzvou na obecný úrad, lebo sťažovateľ nie je v N. evidovaný.

Okresný súd 23. júna 2005 vyzval Geodetický a kartografický úrad v B. (ďalej len „GKÚ“) na oznámenie vlastníctva sťažovateľa k nehnuteľnostiam. Súčasne bol požiadaný obecný   úrad   oznámiť,   či   je   sťažovateľ   ženatý   (a   ak   áno,   tak   o oznámenie   mena   jeho manželky).

GKÚ 14. júla 2005 oznámil, že nemá v evidencii záznam o vlastníctve sťažovateľa k nehnuteľnostiam   (má   v evidencii   uvedeného   len   jeho   menovca   s inými   osobnými identifikačnými údajmi).

Okresný   súd   24.   júla   2005   doručil   sťažovateľovi   uznesenie   z 21.   júla   2005 o nepriznaní   mu   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   (č.   k.   11   Nc   5068/03-52),   ktorý ho napadol   10.   augusta   2005   odvolaním,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 5 Co 235/2005-59 z 28. októbra 2005 tak, že prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil (29. decembra 2005) okresnému súdu na ďalšie konanie. Druhostupňové uznesenie bolo   26. januára   2006   vrátené   okresnému   súdu   späť   s poznámkou,   že   sťažovateľ   bol premiestnený   do   iného   väzobného   ústavu.   Po   zistení   miesta   výkonu   väzby   a doručení druhostupňového rozhodnutia vyzval 23. apríla 2007 okresný súd sťažovateľa, aby oznámil, vzhľadom na jeho neochotu spolupracovať so súdmi v Slovenskej republiky („nemienim v konaní   pokračovať   pred   vnútroštátnymi   súdmi“),   ktorú   vyjadril   vo   svojom   podaní z 1. apríla   2005,   či   berie   svoj   návrh   späť,   alebo   mieni   pokračovať   v konaní.   Odpoveď sťažovateľa urgoval okresný súd 15. mája 2007.

Sťažovateľ   25.   mája   2007   oznámil   okresnému   súdu,   že   sa   k veci   bez   pomoci advokáta nevie vyjadriť, a preto požiadal okresný súd o právnu pomoc, lebo Slovenská komora advokátov na jeho žiadosť dosiaľ neodpovedala. Žiadal tiež o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia, čomu okresný súd listom zo 6. júna 2007 vyhovel.

Sťažovateľ 22. júna 2007 požiadal okresný súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a o ustanovenie mu právneho zástupcu z radov advokátov.

Okresný   súd   uznesením   z 23.   októbra   2007   ustanovil   sťažovateľovi   právneho zástupcu   advokáta,   ktorý   7.   novembra   2007   nahliadol   do   súdneho   spisu sp. zn. 17 C 60/2007.

Okresný súd 27. novembra 2007 vyzval advokáta, aby oznámil, či sťažovateľ trvá na podanom návrhu, a ak áno, nech predloží kvalifikovanú žalobu.

V odpovedi   doručenej   okresnému   súdu   3.   januára   2008   advokát   oznámil, že sťažovateľ   trvá   na   podanej   žalobe,   konkretizoval   označenie   žalovanej   (Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) a predložil žalobu o ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 313 miliónov Sk.

Okresný   súd   28.   januára   2008   predložil   žalovanému   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky („ďalej len „MS SR“) žalobu na vyjadrenie.

Okresnému   súdu   bola   23.   januára   2008   doručená   sťažovateľova   sťažnosť   na advokáta, v ktorej žiadal, aby bez jeho predchádzajúceho schválenia (parafovania) nebolo okresným súdom prihliadnuté na písomnosti predkladané mu advokátom. Súčasne pripojil záväzný pokyn z 18. januára 2008 advokátovi, v ktorom okrem iného uviedol:

Okamžite   oznámte   príslušnému   súdu,   že   ten   žalobný   návrh   (jeho   opravu a doplnenie), ktorý ste na súd podali vo veci konania č. 17 C 60/2007 dňa 3. 1. 2008, ste podali bez môjho vedomie a súhlasu a bez toho, aby som vedel čo je obsahom návrhu! Ako aj bez toho, aby ste do návrhu namontoval všetky porušenia mojich práv, ktoré namietam – teda návrh je neplatný. (... Zakazujem Vám, aby ste na súdy podávali návrhy bez môjho vedomia a súhlasu! Budete to robiť tak isto ako ostatní zástupcovia, ktorí mi boli ustanovení v iných   veciach   –   t. j.   pošlete   opravený   žalobný   návrh   (resp.   jeho   opravu,   alebo vyjadrenie...   a pod.,   ako   napr.   zmena   návrhu,   jeho   rozšírenie,   zúženie   a pod.),   ktorý podpíšem na znak súhlasu, a až potom ho podáte na súde.“

Okresnému súdu bol 13. februára 2008 doručený list sťažovateľa z 10. februára 2008, ktorým považuje žalobu napísanú advokátom za bezpredmetnú. V tomto ďalej uviedol, že „... dávam súdu na vedomie aj to, že žiadam súd, aby každý dokument, ktorý ustanovený advokát JUDr. K. podá súdu bez môjho podpisu (...) považoval za bezpredmetný a nekonal na   jeho   podklade   žiadne   úkony   a nevydával   žiadne   rozhodnutia,   lebo   ak   takýto dokument/písomnosť   ktorá   neobsahuje   môj   podpis   je   zo   strany   ustanoveného   advokáta podaná   nad rámec   našej dohody,   nie je   prejavom mojej vôle a smeruje k tomu,   že ma poškodzuje na mojich právach“.

Okresný súd 14. februára 2008 doručil sťažovateľovi svoje vyjadrenie z 24. januára 2008 sp. zn. 17 C 60/2007 ako reakciu na jeho podania z 18. januára 2008 a z 10. februára 2008 tohto znenia:

„...Ustanovený advokát   je povinný   (v   zmysle zákona   o advokácii   pri   zastupovaní postupovať v zmysle   zákona   o advokácii,   kde   sú   upravené   tak práva,   ako   aj povinnosti advokáta).   V prípade,   ak   nie   ste   spokojný   s poskytovanou   právnou   pomocou   týmto advokátom, môžete podať sťažnosť na advokáta Slovenskej advokátskej komore, prípadne si sám môžete zvoliť iného advokáta, ktorý Vás bude zastupovať na základe Vami danej plnej moci advokátovi (...). Ustanovený zástupca má podľa § 31 OSP rovnaké postavenie ako zástupca na základe plnomocenstva pre celé konanie, súd nemôže akceptovať Vašu žiadosť, aby neakceptoval podanie urobené právnym zástupcom, ktorý Vám bol ustanovený. Vzhľadom k tomu, že uznesenie, ktorým Vám súd ustanovil zástupcu z radov advokátov, je právoplatné,   súd   bude   ďalej   konať   o návrhu,   ktorý   predložil   ustanovený   právny zástupca.“

Okresný   súd   zaslal   14.   februára   2008   list   sťažovateľa   z 10.   februára   2008 na vyjadrenie advokátovi. Predloženie vyjadrenia okresný súd 11. marca 2008 urgoval. Vyjadrenie žalovaného z 5. februára 2008 k žalobe bolo doručené okresnému súdu 11. marca 2008.

Súdny spis sp.   zn. 17 C 60/2007 bol 17. marca 2008 doručený ústavnému súdu k nahliadnutiu.

C.   Na   sťažovateľovu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   v jeho   veciach   vedených okresným súdom pod sp. zn. 16 C 7/2005 a sp. zn. 17 C 60/2007 odpovedal okresný súd „vyrozumením“ sp.   zn.   Spr.   1958/2007   z 11.   januára   2008   (ktoré   bolo   sťažovateľovi doručené 28. januára 2008) tohto znenia:

„Potvrdzujem príjem Vašej sťažnosti zo dňa 17. 12. 2007, z obsahu ktorej vyplýva, že namietate prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Nitre pod sp. zn. 16 C 7/2005 a 17 C   60/2007.   (...)“ Po   oboznámení   chronológie   úkonov   súdu   v oboch   konaniach podpredsedníčka   okresného   súdu   uviedla:   „vzhľadom   k tomu,   že   v oboch   veciach   ide o konanie začaté v roku 2003, v záujme zabezpečenia plynulosti ďalšieho konania budem postup v nich i naďalej sledovať.“

D. Z obsahu súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 1/05

1.   Podľa „Zápisnice   o hlavnom   pojednávaní“ konanom   na   krajskom   súde od 16. októbra 2006 do 18. októbra 2006 v trestnej veci „proti obžalovanému P. L. a spol. pre trestný čin vraždy...“ (str. 4215 a následne z citovaného trestného spisu) je na stranách 10 až 12 zápisnice (t. j. na stranách 4224 až 4226 súdneho spisu) uvedené: «Počas toho ako predseda senátu vyzval obhajcu (...) na prednesenie záverečnej reči obžalovaný L. začal hovoriť k obhajcovi a to bez toho, aby mu bolo dané slovo, na čo ho predseda   senátu napomenul a   dal mu výstrahu,   že   v prípade   ak   bude   pokračovať   v takomto rušení hlavného pojednávania môže a bude vykázaný z pojednávacej miestnosti. (...)

Obžalovaný počas diktátu predsedu senátu predniesol výrok „choďte do...“ potom, čo sa pozrel na neho predseda senátu uviedol, že to nebolo voči súdu, ale ukazuje, že voči obhajcovi...“ Následne bolo prijaté uznesenie „podľa § 66 ods. 1, 2 Tr. por. predseda senátu   ponecháva   obžalovaného   (...)   riaditeľovi   nápravnovýchovného   ústavu na disciplinárne potrestanie, pretože rušil pojednávanie a správal sa k obhajcovi urážlivo. Predseda   senátu   dal   poučenie,   že   proti   tomuto   uzneseniu   je   prípustná   sťažnosť v lehote do 3 dní odo dňa jeho oznámenia a dal stručné odôvodnenie...“.

2. Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 1 T 1/2005-4503 zo 17. októbra 2006, ktorým „podľa § 66 odsek 1, 2 Trestného poriadku (...) prenecháva obžalovaného (...) riaditeľovi   nápravnovýchovného   ústavu   na   disciplinárne   potrestanie,   pretože   rušil pojednávanie   a správal   sa   k obhajcovi   urážlivo“, uviedol,   že «obžalovaný   (...)   napriek predchádzajúcim upozorneniam   (...)   opätovne svojvoľne   rušil   priebeh   tohto   hlavného pojednávania tým (...,) že hovoril bez toho, aby mu bolo udelené slovo (...) Obžalovaný zároveň   predniesol   výrok   „choďte   do  ...“   a   následne uviedol,   že   tento   adresoval obhajcovi“. Po odcitovaní ustanovení § 203 ods. 1, 2 a   § 66 ods. 2 Trestného poriadku uviedol: „pretože   predchádzajúce   ústne   i   písomné   upozornenia,   výstrahy,   vykázanie obžalovaného z pojednávacej miestnosti, jeho dvojnásobné potrestanie podľa § 66 ods. 1, 2   Tr.   por.   nesplnili   svoj   účel   a   neviedli   k   tomu,   aby   obžalovaný   dodržiaval   zákon, a tento opakovane a svojvoľne pokračoval v rušení hlavného pojednávania   a   zároveň sa svojvoľne a bezdôvodne správal urážlivo k obhajcovi, predseda senátu rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.»

3. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť z 8. mája 2007, v ktorej uviedol: „dňa 7. 5. 2007 som obdržal uznesenie (...) zo dňa 17. 10. 2006 (...) vydané morálne zvrhlým a skorumpovaným mafiánskym sudcom JUDr. Š. H. (...) Uvedený skorumpovaný a mafiánsky sudca ma potrestal za to, že som mal povedať svojmu ustanovenému obhajcovi aby išiel do..., čím som mal rušiť hlavné pojednávanie. (...) nevidím odôvodnenie, že prečo a akým právom sudca počúval komunikáciu medzi obvineným a jeho obhajcom, (...) prečo súčasť uznesenia netvoria dôkazy ako napr. zápisnica o hlavnom pojednávaní (...) V rozpore s právom na spravodlivý proces a právom na účinný oprávnený prostriedok je aj spôsob akým sudca mi umožnil podať opravný prostriedok: dal mi lehotu iba 3 dni, aby som si nemohol   za   tak   krátky   čas   zabezpečiť   právnu   pomoc   a mohol   som   napísať   iba nekvalifikované   podanie   (sťažnosť),   čo   samé   osebe   hovorí   o morálnej   bezcharakternosti sudcu.“

4.   Sťažovateľovu   sťažnosť   proti   uzneseniu   predsedu   senátu   krajského   súdu zo 17. októbra 2006 sp. zn. 1 T 1/2005 najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 20/2007 zo 7. novembra 2007 „podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 1. januára 2006“ zamietol.

Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 10. januára 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  Predmetom sťažnosti (ako už bolo uvedené v bodoch 2 a 3 I. časti odôvodnenia) je sťažovateľovo tvrdenie, že:

A.   okresný   súd   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   16   C   7/2005   a pod sp. zn. 17 C 60/2007 porušil   sťažovateľovo   právo,   aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná, zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

B. najvyšší   súd uznesením sp.   zn. 1 Tost   20/2007 zo 7.   novembra 2007 porušil sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 dohovoru.

A. K namietanému porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd pripomína, že si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie   veci   v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 178/07), a teda aj judikatúra ústavného súdu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému čl. 48 ods. 2 ústavy je súčasne aktuálna (plne sa vzťahuje) aj na právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04, I. ÚS 178/07).

Pri posudzovaní predmetnej veci sa ústavný súd osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti   tejto   časti   sťažnosti,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a teda aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť,   že   celková   doba   konania   pred   súdom,   ako   aj   postup   zákonného   sudcu nesignalizovali   reálnu   možnosť   vzniku   zbytočných   prieťahov,   a tým   ani   porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. že „na základe skutočností uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu   považovať   za   taký,   ktorý   by   signalizoval   pri   predbežnom   prerokovaní   možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

A.1 Konanie vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   16   C   7/2007 (pozri   bližšie chronologický prehľad úkonov okresného súdu uvedený v bode A II. časti odôvodnenia).

Vychádzajúc   z chronologického   postupu   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní ústavný súd konštatuje, že od 23. mája 2003, keď bola podaná žaloba v uvedenej veci, do 12. decembra 2003, keď bola žaloba odmietnutá, sa okresný súd (skoro 6 mesiacov) zaoberal odstraňovaním nedostatkov žaloby.

Po odvolacom konaní (trvajúcom od 9. marca 2004 do 1. júla 2004) a preradení veci do registra „C“ (26. októbra 2004) sa okresný súd od 25. januára 2005 (výzva sťažovateľovi na zaplatenie súdneho poplatku) do 11. januára 2008 (doručenie uznesenia okresného súdu sťažovateľovi),   t.   j.   v trvaní   skoro   tri   roky,   zaoberal   procesnými   návrhmi   sťažovateľa (žiadosť   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   a pridelenie   advokáta,   odvolanie sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu),   ďalej   zisťoval   podklady   potrebné na rozhodnutie o týchto jeho návrhoch   (zisťovanie majetkových a zárobkových pomerov sťažovateľa), ďalej okresný súd zisťoval skutočnosti relevantné na preukázanie právneho základu sťažovateľovej žaloby (t. j. výsledkov prešetrenia trestného oznámenia sťažovateľa na žalovaného),   zaoberal   sa   tiež   námietkou   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   (JUDr.   Ľubice Farkašovej)   a od   13.   februára   2008   aj   sťažnosťou   sťažovateľa   na   ustanoveného mu advokáta.

A.2 Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 17 C 60/2007 (pozri bližšie chronologický prehľad úkonov okresného súdu a účastníkov konania uvedený v bode B II. časti odôvodnenia).

Od   podania   žaloby   10.   decembra   2003   do   3.   novembra   2004   (doručenie druhostupňového   rozhodnutia   sťažovateľovi)   sa   okresný   súd   zaoberal   odstraňovaním nedostatkov žaloby. Následne od 27. decembra 2004 (výzva sťažovateľovi) do 24. júla 2006 (doručenie   prvostupňového   rozhodnutia   sťažovateľovi)   okresný   súd   zabezpečoval relevantné podklady   na   rozhodnutie   o sťažovateľovej   žiadosti   o oslobodenie   od   platenia súdnych   poplatkov,   pričom   za   významnú   treba   považovať   skutočnosť,   že   sťažovateľ nereagoval   na   výzvu   okresného   súdu   na   predloženie   potvrdenia   o jeho   majetkových pomeroch (16. februára 2005) a ani na urgovanie jej splnenia (29. marca 2005), ale 7. apríla 2005 oznámil okresnému súdu, že mu nič nebude zasielať a obráti sa radšej na ESĽP. Po odvolacom konaní (od 28. októbra 2005 do 29. decembra 2005) mal okresný súd problémy s doručením   druhostupňového   rozhodnutia   sťažovateľovi,   keďže   sťažovateľ   bol premiestnený do iného zariadenia na výkon trestu odňatia slobody (okresný súd prvýkrát expedoval zásielku 26. januára 2006). Po doručení druhostupňového uznesenia sa okresný súd   od   23. apríla   2007   (výzva   sťažovateľovi)   zaoberal   zisťovaním   záujmu   sťažovateľa o ďalšie pokračovanie konania vo veci (vzhľadom na obsah jeho listu zo 7. apríla 2005) a jeho   žiadosťou   z 22.   júna   2007   o oslobodenie   od   platenia   poplatkov   a o   ustanovenie mu právneho zástupcu.

Po ustanovení právneho zástupcu z radov advokátov (23. októbra 2007) sa okresný súd opätovne zaoberal odstraňovaním nedostatkov žaloby (nová žaloba bola predložená okresnému súdu 28. januára 2008), vyžadovaním stanoviska odporcu k žalobe (predložené okresnému   súdu   11.   marca   2008)   a podaniami   sťažovateľa   (z   23.   januára   2008 a z 10. februára 2008) vyjadrujúcimi nespokojnosť s postupom advokáta v jeho veci.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   8/01)   pri   posudzovaní a rozhodovaní   o zbytočných   prieťahoch   treba   zohľadniť   špecifiká   každého   jednotlivého prípadu   so   zohľadnením   predmetu   konania.   Nielen   dĺžka   lehoty   nečinnosti   alebo neefektívnej činnosti príslušného orgánu, ale aj okolnosti a povaha preskúmavaného prípadu ovplyvňujú   rozhodnutie   ústavného   súdu   o zbytočných   prieťahoch   v konaní   s cieľom poskytnutia reálnej súdnej ochrany v rozumnom čase.

K porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy, a teda aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   môže   dôjsť   jednak   v dôsledku   nekonania   všeobecného   súdu   (bez   existencie relevantnej zákonnej prekážky) a jednak v dôsledku takého jeho postupu, ktorý nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľa vo veci, s ktorou sa obrátil na súd (II. ÚS 9/01).

V zmysle   ustálenej   súdnej   praxe   ústavného   súdu   uplatňovanie   zákona   v súdnom konaní   a postup   súdu   v súlade   s platným   a účinným   zákonom   (procesnými a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   o občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Dobu   potrebnú   na   vykonanie   procesných   úkonov,   ktoré   plynulo   smerujú k odstráneniu   právnej   neistoty,   nemožno   hodnotiť   ako   zbytočné   prieťahy   (napr. II. ÚS 57/00).

Ojedinelá   nečinnosť   súdu   hoci   aj v trvaní   niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a teda aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 35/01, I. ÚS 195/07).

Vychádzajúc z citovaných právnych záverov, a s prihliadnutím na analýzu postupu okresného súdu v posudzovaných konaniach sp. zn. 16 C 7/2007 a sp. zn. 17 C 60/2007 ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú. Keďže okresný súd v oboch veciach v zásade plynulo konal (pozri prehľad úkonov), nemožno jeho postup   v konaní   vo   vzťahu   k celkovej   dĺžke   konania   v oboch   posudzovaných   veciach hodnotiť   ako   postup   spôsobujúci   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Konanie   o procesných návrhoch   sťažovateľa,   t.   j.   využitie   možností   daných   mu   procesnými   normami na presadzovanie   a uplatňovanie   jeho   práva   v súdnom   konaní   síce   významnou   mierou ovplyvnilo dĺžku oboch posudzovaných konaní, nemožno ho však kvalifikovať ako postup okresného súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy. Ústavný súd tiež pripomína, že základným predpokladom domáhania sa ochrany označených základných práv je podanie takej žaloby (návrhu) všeobecnému súdu, ktorá má všetky zákonom požadované náležitosti, ako   aj   včasné   zaplatenie   súdneho   poplatku,   resp.   včas   podanú   a náležite   odôvodnenú žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov (napr. I. ÚS 35/04). Čas konania okresného súdu o odstraňovaní nedostatkov v uvedenom smere nemožno pripočítať v jeho neprospech. Taktiež nedostatočná súčinnosť sťažovateľa (v konaní sp. zn. 17 C 60/2007 – pozri jeho podanie zo 7. apríla 2005) pri zabezpečovaní podkladov na rozhodnutie súdu negatívne pôsobila na dĺžku konania.

Predĺženie konania vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 60/2007 spôsobené problémami s doručovaním   druhostupňového   rozhodnutia   sťažovateľovi   (v   trvaní   od   prvého expedovania   zásielky   26.   januára   2006)   spôsobilo   síce   vykonanie   ďalšieho   procesného úkonu   okresného   súdu   až   23.   apríla   2007   (doručená   výzva   sťažovateľovi,   či   trvá na pokračovaní   v konaní),   uvedenú   dobu   však   (aj   vzhľadom   na   zmenu   miesta   výkonu obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa) s prihliadnutím na dovtedajší postup okresného súdu   (v zásade   plynulé   konanie   smerujúce   k rozhodnutiu   v merite   veci)   ústavný   súd nekvalifikuje ako dobu s prieťahmi v konaní. Ojedinelá nečinnosť všeobecného súdu hoci aj v trvaní   niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   znamenať porušenie   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (podľa čl. 48 ods. 2 ústavy), teda aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote (podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), hoci by aj v konečnom dôsledku podstatnou mierou prispela k doterajšej dĺžke konania vo veci (napr. I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/02, I. ÚS 162/04).

S ohľadom na všetky tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup   okresného   súdu   v označených   konaniach   (sp.   zn.   16   C   7/2007 a sp. zn. 17 C 60/2007)   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   kvalifikoval (aj s ohľadom   na   už   citovanú   judikatúru   ústavného   súdu)   bez   ďalšieho   ako   namietané porušenie práva sťažovateľa na prejednanie jeho veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti už pri   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť aj pre jej neprípustnosť.

V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku,   na uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa   § 17   ods. 1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v   znení   neskorších   predpisov   [platného   do   31.   marca   2005   (ďalej   len   „zákon o štátnej   správe   súdov“)]   a od   1. apríla 2005   podľa   § 3   ods. 7   a   § 62   a nasl.   zákona č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa   zákona   o   štátnej   správe   súdov   a v súčasnosti   podľa   zákona   o súdoch,   alebo   ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľa   v   okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať   za   splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov   v konaní   pred orgánom   štátnej správy súdov. Ústavný súd zastáva názor, že podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu 17.   decembra   2007,   t.   j. v krátkom   čase   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu (15. februára 2008) sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú)   lehotu   na prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   vo   veci   samej (m. m. IV. ÚS 306/04,   III. ÚS 78/05,   IV. ÚS 194/05).   Podpredsedníčka   okresného   súdu sa vo   svojej   odpovedi   z 11.   januára   2008   (doručenej   sťažovateľovi   18.   januára   2008), t. j. necelý   mesiac   pred   podaním   sťažnosti   na   ústavný   súd,   v podstate   stotožnila s neprimeranou   dĺžkou   konania   v oboch   veciach   a uviedla,   že   „v záujme   zabezpečenia plynulosti ďalšieho konania budem postup v nich i naďalej sledovať“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti aj podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

B.   K namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (a   práva na prezumpciu neviny)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Sťažovateľ namieta porušenie práva „na spravodlivý súdny proces zaručený v čl. 6 ods.   1   a ods.   2   Dohovoru“ uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tost   20/2007 zo 7. novembra 2007, ktorým zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. októbra 2006 a ktoré mal spôsobiť tým, že „porušil princíp prezumpcie neviny, nesprávne zistil skutkový stav a nesprávne vyhodnotil dôkazy“ [pozri body 2 b) a 3 I. časti odôvodnenia].

Účelom   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a práva na spravodlivé konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v súlade s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v občianskoprávnom,   resp. v trestnoprávnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   by došlo   vtedy,   ak by komukoľvek   bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Vo   veci   sťažovateľa   však   nešlo   o taký   prípad   majúci   za   následok   porušenie základných   práv,   ale   o prípad,   keď   sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   o spôsobe   jeho disciplinárneho   potrestania   podľa   §   66   ods.   1   a 2   Trestného   poriadku,   účinného do 1. januára 2006, sťažnosť, o ktorej najvyšší súd rozhodol, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Sťažovateľova nespokojnosť s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie   je   dôkazom   jeho   neústavnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd v rámci rozhodovania o jeho sťažnosti porušil ním namietané   základné   práva,   pretože   sa   dostatočne   nezaoberal   dôvodmi   sťažnosti spočívajúcimi   v zásade   v poukazovaní   na   nedostatočne   zistený   skutkový   stav a nedostatočné vyhodnotenie dôkazov.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   čl.   46   ods.   1   ústavy poskytuje ochranu jednak právu na prístup k súdu a jednak právu na spravodlivý proces, ktorého ochranu zaručuje aj č. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivý proces garantuje aj určitú kvalitu súdneho konania najmä v podobe procesných záruk spravodlivého procesu. Súčasťou procesných záruk spravodlivého súdneho konania je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

Vyjadruje to aj znenie § 176 ods. 2 Trestného poriadku (v tom čase § 134 „starého“ Trestného poriadku), podľa ktorého v odôvodnení uznesenia treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti. Už zo samotnej dikcie ustanovenia § 176 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že len ako príklad uvádza obsah odôvodnenia zdôrazňujúc pritom povahu veci. Všeobecný súd teda nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z toho aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z týchto úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Najvyšší súd vychádzal zo skutkových zistení krajského súdu a na právne posúdenie veci aplikoval v tom čase aktuálne právne normy.

V odôvodnení inter cetera uviedol „...Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti obžalovaného podľa § 147 ods. 1 Tr. por., účinného do 1. januára 2006, preskúmal správnosť a odôvodnenosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu   predchádzalo   a zistil,   že   rozhodnutie   predsedu   senátu   krajského   súdu   je   správne a v súlade so zákonom.“. Ďalej po odcitovaní § 66 ods. 1,2 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 uviedol: „Najvyšší súd (...) z obsahu spisového materiálu, konkrétne zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom dňa 17. októbra 2006 zistil, že obžalovaný (...)   v priebehu   tohto   pojednávania   opakovane   rušil   jeho   priebeh   tým,   že   počas protokolovania   vyjadrenia obhajcu,   predsedom   senátu,   hovoril   bez   udelenia   slova a predniesol   aj   vulgárne výroky   na   adresu   obhajcu.   Pritom   z   obsahu   tejto   zápisnice vyplýva,   že   obžalovaný takto   konal   opakovane,   aj   napriek   predchádzajúcim upozorneniam zo strany predsedu senátu. Z uvedených okolností teda nepochybne vyplýva, že obžalovaný (...) na hlavnom pojednávaní dňa 17. októbra 2006 sa správal spôsobom predpokladaným   vo   vyššie   citovanom   ustanovení   §   66   ods.   1   Tr.   por.,   účinného   do 1. januára 2006. Preto podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predseda senátu   krajského   súdu,   po   opakovanom   upozornení   obžalovaného   na   nevhodné správanie   a   následné   ďalšie   výroky   obžalovaného,   postupoval   v   plnom   súlade s ustanovením   § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a rozhodol o prenechaní obžalovaného na disciplinárne   potrestanie   riaditeľovi   nápravnovýchovného   ústavu,   v   ktorom   obžalovaný vykonáva trest odňatia slobody. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody Najvyšší súd (...) sťažnosť obžalovaného (...) zamietol.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých   porušenie   sa   namieta,   a napadnutým   rozhodnutím   všeobecných   súdov   prípadne postupom, ktorý im predchádzal (napr. I. ÚS 364/06).

Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tost 20/2007 zo 7. novembra 2007 a konanie mu predchádzajúce, ktorým zamietol sťažnosť   sťažovateľa.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   jeho svojvoľný   postup   nemajúci   oporu   v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal   a vysporiadal   s dôvodmi   sťažovateľa,   ale pretože sa s nimi nestotožni, odvolanie sťažovateľa zamietol.

Toto koncipované odôvodnenie je zákonné a ústavne konformné, je zárukou toho, že výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny   a neosvedčuje   okolnosti   majúce   za   následok sťažovateľom namietané porušenie jeho práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 2 dohovoru (čl. 50 ods. 2 ústavy) ústavný súd uvádza,   že   z prezumpcie   neviny,   ktorá   je   v predmetnom   článku   dohovoru,   resp.   ústavy upravená, nevyplýva zákaz, aby s tým, proti komu sa trestné konanie začalo, nebolo možné zaobchádzať   ako   s obvineným   (resp.   obžalovaným),   pričom   (a   v dôsledku   uvedeného) obvinený   (obžalovaný)   je   povinný   strpieť   určité   obmedzenia,   akým   je   napríklad   väzba (čl. 17   ods.   5   ústavy),   prípadne   ďalšie   obmedzenia   v súlade   s Trestným   poriadkom. Rôznorodé obmedzenia a opatrenia, ktoré je obvinený (obžalovaný) povinný strpieť, však nenarušujú prezumpciu neviny, keďže ich účelom nie je ani zistenie a ani vyhlásenie viny, t. j. nahradenie právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu (PL. ÚS 12/98, II. ÚS 243/06).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutie   krajského   súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. októbra 2006 a naň nadväzujúce rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.   1 Tost   20/2007   zo   7.   novembra   2007   z právneho   hľadiska   nemá   účinky   takého rozhodnutia,   ktoré   by   bolo   spôsobilé   porušiť   označené   základné   práva   a slobody sťažovateľa,   a preto   bola   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnutá   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   posudzovanú   sťažnosť   ako   celok,   nepovažoval za potrebné a dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2008