znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 212/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Úradu justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v B.   v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV – 921/20-2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., a. s., o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2007 doručená   sťažnosť   spoločnosti   K.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Úradu justičnej a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru v B.   (ďalej   len   „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV – 921/20-2001.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že: «...podala v pozícii poškodeného dňa 6. 8. 2001 trestné oznámenie. (...) sa firma K. podaním z 27. 2. 2003 obrátila na Okresnú prokuratúru B. Listom z 22. 4. 2003 prokurátor konštatoval, že polícia v r. 2002 vo veci absolútne nekonala. Preto prokurátor záväzným pokynom upravil vyšetrovateľa ako má ďalej postupovať. (...) prokuratúra listom z 14. 10. 2003 konštatovala, že polícia je naďalej liknavá. Preto firma K. listom z 20. 10. 2003 požiadala o riadiaci zákrok Úrad kontroly Ministerstva vnútra SR. (...) Krajským úradom justičnej polície PZ v B. - dňa 26. 11. 2003 bolo vyrieknuté, že firma K. sa sťažuje opodstatnene.

(...) Na list z 2. 11. 2005 neprišla z Okresnej prokuratúry B. žiadna odpoveď a na poslednú urgenciu firmy K. z 1. 3. 2007 odpovedala Okresná prokuratúra B. síce pozitívne komponovaným, no príliš všeobecným listom, ktorého obsah sa nelíši od predchádzajúcich „ukľudňovaní“.

Právne rušivý stav v neprospech oprávneného (sťažovateľa v tomto kontexte) vyplýva z toho, že Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva policajného zboru B. dodnes v predmetnej trestnej veci - napriek opakovaným urgenciám sťažovateľa i zásahom štátnych   inštancií   -   nezabezpečil   na   škodu   sťažovateľa   riadne   vyšetrenie   všetkých relevantných skutočností súvisiacich s trestnou činnosťou páchateľovu a tým marí efektívne vedenie   prípravného   konania.   Zdôrazňujeme,   že   márne   plynutie   času   len   sťažuje dokazovanie trestnej činnosti a súčasne výrazne zhoršuje šance poškodeného dosiahnuť napr.   v   adhéznom   konaní   návratnosť   jemu   spôsobenej   straty   uplatňovaním   škody   voči páchateľom trestnej činnosti.»

Podľa tvrdenia sťažovateľky: „... postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva policajného zboru B. v konaní vedenom pod sp. zn.: ČVS: OÚV- 921/20-2001   došlo   a   neustále   dochádza   k   porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   článkom   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   sa   viackrát   pokúsil   dosiahnuť   nápravu   prostredníctvom   opakovaných podnetov na Okresnú prokuratúru B. v súlade so zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Opatrenia   prokuratúry   vykonané   na   odstránenie   porušenia   zákona   ale   neviedli k odstráneniu rušivých zásahov do základného práva sťažovateľa a na druhej strane nemali žiadny vplyv na relevantný vecný posun v danom trestnom konaní. Opakovaným podaním podnetu prokuratúre sťažovateľ vyčerpal všetky právne prostriedky,   ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základného   práv   dáva   k   dispozícii.   Došlo   tak   k   splneniu   podmienky prípustnosti ústavnej sťažnosti stanovenej v § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. (...)“.

Na základe už uvedených skutočností sa sťažovateľka domáha vydania nasledovného rozhodnutia ústavného súdu:

„1. Základné právo spoločnosti K., a. s. (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Úradu   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva policajného zboru B. v konaní vedenom pod sp. zn. OÚV-921/20-2001 porušené bolo.

2. Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva policajného zboru B. sa   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   OÚV-921/20-2001   prikazuje   konať   bez   zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti K., a. s. (...) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,-Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva policajného zboru B. povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva policajného zboru B. je povinný uhradiť spoločnosti K., a. s. (...) trovy súdneho konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozhodnutia, na účet jej právneho zástupcu (...), a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   a   nahliadnutím do vyšetrovacieho   spisu   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v B.,   Úradu justičnej a kriminálnej polície B. (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: KRP-112/DEK-BA-05 zistil nasledovný stav sťažovateľkou namietanej veci.

Sťažovateľka podala 6. augusta 2001 Okresnej prokuratúre B. (ďalej len „okresná prokuratúra“) trestné oznámenie na „muž, ktorý sa predstavil priezviskom V. a vystupujúci ako predstaviteľ firmy B.“.

Okresné riaditeľstvo uznesením sp. zn. ČVS: OÚV-921/20-2001 z 11. októbra 2001 začalo   trestné   stíhanie   vo   veci.   Po   vykonaní   preverovacích   a vyšetrovacích   úkonov (výsluchy   poškodeného,   svedkov,   zabezpečenie   písomností   z obchodného   registra, daňového úradu, a iných dôkazov) okresné riaditeľstvo uznesením z 12. mája 2004 začalo stíhať ako obvineného P. K. (ďalej len „obvinený“) pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona.

Proti   obvinenému   bolo   v tomto   období   (rok   2001)   začaté   trestné   stíhanie   aj   za spáchanie ďalších skutkov (podvodu):

- na základe trestného oznámenia spoločnosti E. s. r. o., S. z 23. augusta 2001 bolo uznesením   okresného   riaditeľstva   z 11.   októbra   2001   začaté   trestné stíhanie   vo   veci a uznesením z 2. mája 2004 trestné stíhanie obvineného (sp. zn. ČVS:OÚV-919/20-2001),

- uznesením okresného riaditeľstva z 11. októbra 2001 bolo začaté trestné stíhanie vo veci (poškodená spoločnosť E., s. r. o., B.) a uznesením z 12. mája 2004 trestné stíhanie obvineného (sp. zn. ČVS: OÚV-920/20-2001).

Obvinený   podal   proti   všetkým   uzneseniam   o začatí   trestného   stíhania   sťažnosti, o ktorých rozhodovala okresná prokuratúra.

Uznesením   okresného riaditeľstva   z 13.   mája 2004   boli uvedené tri   veci   spojené na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. ČVS: OÚV-921/20-2001.

Uznesením   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   T.   z 28.   júna   2004 (sp. zn. ČVS:   ORP–2757/1-OSV-TN-2004)   bolo   začaté   trestné   stíhanie   a obvinený   bol stíhaný   za   štyri   skutky   podvodu   (sľúbil   vybaviť   úver   v P.   a od   poškodených   prevzal províziu).

Uznesením okresného riaditeľstva z 29. júla 2004 bola trestná vec pokračujúceho trestného   činu   podvodu   obvineného   (uznesenie   z 13.   mája   2004)   spojená   na   spoločné konanie s trestnou vecou obvineného vedenú Okresným riaditeľstvom Policajného zboru T. (uznesenie z 13. mája 2004). Spoločné konanie bolo ďalej vedené pod sp. zn. ČVS: OÚJP-921/20-2001).

Opatrením krajského riaditeľstva sp. zn. ČVS: KRP-112/OEK-BA-2005 z 27. apríla 2005   bola   určená   výberová   vecná   príslušnosť   k vyšetrovaniu   predmetnej   trestnej   veci (doteraz   vedenej   okresným   riaditeľstvom   pod   sp.   zn.   ČVS:   OUV-921/20-2001) vyšetrovateľovi krajského riaditeľstva „pretože sa jedná o závažnú vec a pre urýchlenie konania“.

Uznesením   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   T.   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1313/OVS-TO-04   zo   16.   augusta   2005   bolo   začaté   trestné   stíhanie   za   trestný   čin porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom proti M. P. a P. K.

Uznesením krajského riaditeľstva z 29. novembra 2006 sp. zn. ČVS: KRP 112/OEK-BA-2005 boli veci pôvodne vedené proti obvinenému pod sp. zn. ČVS: OUV-921/20-2001 spojené   s vecou   vedenou   proti   nemu   Okresným   riaditeľstvom   Policajného   zboru   T. Spoločné konanie je vedené pod sp. zn. ČVS: KRP-112/OEK-BA-2005.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   preto   v rámci   predbežného   prerokovania   veci   preskúmal   existenciu príčinnej súvislosti medzi označeným postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV – 921/20-2001 a namietanými základnými právami sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka si uplatnila nárok na náhradu škody pred vyšetrovateľom 25. októbra 2001 pri výsluchu jej pracovníčky A. Ď., ktorú splnomocnila, „aby zastupovala spoločnosť pred orgánmi činnými v trestnom konaní vo veci oznámenia na neznámeho páchateľa...“, pričom okresné riaditeľstvo začalo stíhať obvineného   na základe   uznesenia   z 12.   mája 2004   (pre   podozrenie   zo   spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona).

Prax   ústavného   súdu   je   doteraz   jednotná   v názore,   že   vo   veci   poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia (I. ÚS 18/06). Obvinenie proti konkrétnej osobe v predmetnej trestnej veci bolo vykonané uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 12. mája 2004, teda od uvedeného dňa sa vo veci poškodenej začína konanie o náhrade škody   v rámci   prebiehajúceho   trestného   konania,   t.   j.   od   uvedenej   doby   sa   môže sťažovateľka domáhať tiež ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom,   podstatou   a zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka,   v jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo   iným   orgánom   právnej   ochrany,   ktorej   prerokovanie   a rozhodnutie   je   zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní veci účastníka.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   posudzoval   označené   porušenie   práv sťažovateľky   vo   vzťahu   k   porušovateľovi,   ktorého   označila.   Sťažovateľka   sa   v petite sťažnosti   domáhala   ochrany   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v súvislosti s postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-921/20-2001, čím ohraničila domáhanie sa ústavnej ochrany iba voči okresnému riaditeľstvu v konaní pod sp.   zn.   ČVS:   OÚV-921/20-2001   v období   od   12.   mája   2004   (uznesenie   o vznesení obvinenia) do 27. apríla 2005 (uznesenie o určení výberovej vecnej príslušnosti), odkedy je vec vedená krajským riaditeľstvom pod sp. zn. ČVS: KRP-112/OEK-BA-2005 (z obsahu sťažnosti, ani jej petitu nevyplýva, že sťažovateľka namieta prieťahy v konaní vedenom krajským riaditeľstvom pod sp. zn. ČVS: KRP-112/OEK-BA-2005, pozn. ústavného súdu).

Sťažovateľka   namietala   prieťahy   v konaní   okresného   riaditeľstva   vedenom   pod sp. zn.   ČVS:   OÚV-921/20-2001,   ktoré   v okamihu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (od 27. apríla 2004) už o tejto veci nekonalo. Z toho vyplýva, že okresné riaditeľstvo v čase podania sťažnosti už nemohlo žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohlo ani porušovať sťažovateľkou označené práva. Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte dochádza alebo porušenie v tom čase ešte trvá (podobne I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako je vo výroku uvedené, t. j. sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   nad   rámec   dôvodov,   pre   ktoré   odmietol   sťažnosť,   poukazuje na skutočnosť,   že   sťažnosť   by   bola   odmietnutá   aj   pre   jej   neprípustnosť   (§   25   ods.   2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov). Ústavný súd uznáva opakovaný podnet podľa zákona   o   prokuratúre   ako   účinný   prostriedok   ochrany   základných   práv   vrátane   takého práva, ktoré uplatnila sťažovateľka (konanie orgánov prípravného konania bez zbytočných prieťahov). Sťažovateľka v tomto ohľade uviedla, že jej podnety boli podané len okresnej prokuratúre, bez toho, aby tvrdila a preukázala, že využila ďalšie možnosti podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre (opakovaný podnet nadriadenej prokuratúre). Vynechanie tejto inštancie v sústave orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť orgánov   prokuratúry   vo vlastnej   kompetencii   nielen   zistiť   skutočnosti,   ktoré   tvrdí sťažovateľka, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu   procesných   alebo   faktických   prekážok   postupu   príslušného   orgánu   činného v prípravnom   konaní   (pozri   napr. IV.   ÚS   330/04, IV.   ÚS   158/03,   IV. ÚS 126/07). Z uvedeného   vyplýva,   že v posudzovanej   veci   zákon   o prokuratúre   poskytoval   a stále poskytuje   sťažovateľke   prostriedok   nápravy   –   opakovaný   podnet   (podľa   § 31   až   § 36 zákona   o prokuratúre),   ktorým   sa   mohla,   resp.   môže   domáhať   preskúmania   zákonnosti napadnutého postupu okresnej prokuratúry v predmetnej veci. Uvedený právny prostriedok umožňoval   sťažovateľke   dosiahnuť   účinnú   nápravu   vzhľadom   na   právomoc   krajského prokurátora (prípadne následne generálneho prokurátora Slovenskej republiky) záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu okresnej   prokuratúry,   ak   by   na základe   podnetu   sťažovateľky   dospel   k záveru, že označené   rozhodnutie   okresnej   prokuratúry,   príp.   postup,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.

Pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že jej nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní bola spôsobená škoda, má možnosť domáhať sa jej náhrady spôsobom a na orgáne na to určenom príslušnými ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   514/03   Z.   z.   o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. októbra 2007