znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 212/06-23Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   Š.,   bytom   Ž.,   t. č. v Ústave   na   výkon   trestu   odňatia slobody,   I.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   S.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako   aj   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd   v konaní   vedenom   na   Špeciálnom   súde   Slovenskej   republiky   pod sp. zn.   PK   2   Tš   9/2005   a vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Toš 25/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a.O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 19. apríla 2006 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 21. apríla 2006 a jeho doplnením z 10. mája 2006 doručeným ústavnému súdu 16. mája 2006, označeným ako „Sťažnosť“ R. Š., bytom Ž., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, I. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. J. S., B., namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Špeciálnom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „špeciálny   súd“)   pod sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 a tiež aj porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Toš 25/2006.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 21. marca 2006 a tiež aj porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 25/2006 z 5. apríla 2006 s tým, aby boli obe uznesenia zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej požaduje špeciálnemu súdu a najvyššiemu súdu   zakázať   v pokračovaní   nezákonného   obmedzovania   osobnej   slobody   sťažovateľa. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.. Zo sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že 27. októbra 2004 bola podaná na sťažovateľa obžaloba   pre   trestné   činy   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a 5,   založenia,   zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1, vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2, lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 a 3 a porušovania domovej slobody podľa § 238 ods.   1   a 3   Trestného   zákona   účinného do   31.   decembra   2004   (ďalej   len   „starý   trestný zákon“). Sťažovateľ bol vzatý do väzby s účinnosťou od 7. februára 2002 a v súčasnosti sa nachádza   v Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   I.   Väzba   mu   bola   naposledy predlžená uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntvš 1/2005 zo 7. novembra 2005, a to do 7.   júla   2006.   Na hlavnom   pojednávaní   konanom   na   špeciálnom   súde   21.   marca   2006 požiadal   sťažovateľ   o prepustenie   z väzby,   pričom   uznesením   špeciálneho   súdu sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 21. marca 2006 bola žiadosť zamietnutá. Sťažovateľ podal proti uzneseniu   sťažnosť,   ktorú odôvodnil   podaním   obhajcu   23.   marca   2006.   Uznesením najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Toš   25/2006   z 5.   apríla   2006   bola   sťažnosť   zamietnutá   ako nedôvodná.   Z dosiaľ   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti ústavnému súdu bola osobná sloboda sťažovateľa obmedzená po dobu presahujúcu štyri roky a dva mesiace. Táto skutočnosť je v rozpore so zákonom, lebo došlo k prekročeniu maximálne prípustnej dĺžky trvania väzby vyplývajúcej z ustanovenia § 76 ods. 6 v spojení s ustanovením § 564 ods. 7 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový trestný poriadok“). Znamená to v konečnom dôsledku aj porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru. Sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 76 ods. 6 písm. c) nového trestného poriadku, podľa ktorého celková doba   trvania väzby v prípravnom   konaní spolu   s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť 48 mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Vzhľadom na intertemporálne ustanovenie § 564 ods. 7 v spojení s ustanovením § 564 ods. 3 a 4 nového trestného poriadku možno vyvodiť, že maximálna prípustná dĺžka trvania väzby v tzv. prechodnom období, teda v čase, keď orgány činné v trestnom konaní v niektorých prípadoch postupujú ešte podľa Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005   (ďalej   len   „starý   trestný   poriadok“)   a v niektorých   prípadoch   už   podľa   nového trestného   poriadku,   nesmie   presiahnuť   v prípade   sťažovateľa   48   mesiacov,   resp.   48 mesiacov a ďalšie najviac ešte 3 mesiace. Hoci v trestnej veci sťažovateľa sú orgány činné v trestnom   konaní   povinné   postupovať   podľa   starého   trestného   poriadku,   pri   správnom výklade intertemporálnych ustanovení nového trestného poriadku treba dospieť k záveru, že maximálne   prípustná   doba   trvania   väzby   v prípade   sťažovateľa   vyplýva   už   z nového trestného   poriadku.   Kým   podľa   starého   trestného   poriadku   mohla   väzba   trvať   najviac 5 rokov, zatiaľ podľa nového trestného poriadku v prípade obzvlášť závažných zločinov môže trvať najviac 48 mesiacov. Opačný výklad by znamenal u osôb väzobne stíhaných pred   1. januárom   2006   a po   tomto   dátume   vytvorenie   stavu   nerovného   postavenia z hľadiska trvania obmedzenia osobnej slobody. Treba pritom prihliadnuť aj na zásadu, podľa ktorej zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,   ktoré   spĺňajú   ustanovené   podmienky.   Pokiaľ   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že v prípade sťažovateľa i naďalej treba považovať za platnú možnosť obmedzenia osobnej slobody väzbou najviac na 5 rokov, nemožno s týmto názorom súhlasiť. Najvyšší súd sa tým dostal do rozporu aj s uznesením iného svojho senátu sp. zn. 4 Ntv 2/2006 z 31. januára 2006. Vzhľadom na rozdielne posudzovanie problematiky porušil najvyšší súd aj princíp právnej   istoty   vyplývajúci   z čl. 1 ods.   1   ústavy.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo sťažovateľovi doručené 18. apríla 2006.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu zo 17. mája 2006, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 29. mája 2006, vyplýva, že najvyšší súd navrhuje sťažnosť odmietnuť ako zjavne   neopodstatnenú.   Je   toho   názoru,   že   pri   správnom   výklade   dotknutých ustanovení nového trestného poriadku, ústavy a dohovoru treba uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 25/2006 z 25. apríla 2006 považovať za správne.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 25/2006 z 5. apríla 2006 vyplýva, že ním bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   a ďalších   spoluobvinených   proti   uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 21. marca 2006. Keďže obžaloba bola podaná 27. októbra 2004, podľa § 564 ods. 4 nového trestného poriadku treba o veci konať podľa starého   trestného   poriadku.   Vzhľadom   na   ustanovenie   §   564   ods.   5   nového   trestného poriadku aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby sa v tomto prípade riadi starým trestným poriadkom. To znamená, že v súlade s ustanovením § 71 ods. 2 poslednej vety starého trestného poriadku celková doba trvania väzby v prípade obzvlášť závažného trestného činu nesmie   presiahnuť   5   rokov.   Jedinou   výnimkou   z pravidla   zakotveného   v   §   564   ods.   5 nového trestného poriadku je ustanovenie § 564 ods. 7 týkajúce sa výlučne lehôt trvania väzby v prípravnom konaní. Podľa tohto ustanovenia vo veciach, v ktorých sa začala väzba pred   1.   januárom   2006,   začnú   plynúť   lehoty,   v ktorých   treba   rozhodnúť   v prípravnom konaní   o predĺžení   väzby,   odo   dňa   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona.   Tým   nie   sú dotknuté ustanovenia o prípustnom trvaní väzby okrem prípadov, ak bolo (opäť ale len v prípravnom   konaní)   právoplatne   rozhodnuté   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   pred 1. januárom 2006 na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo ods. 7 nového trestného poriadku. V týchto prípadoch sa končí lehota väzby najneskôr uplynutím troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti nového trestného poriadku (31. marca 2006). V posudzovanom prípade došlo naposledy k právoplatnému predĺženiu lehoty trvania väzby sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntvš 1/2005 zo 7. novembra 2005, a to do 7. júla 2006. Preto výnimku upravenú v ustanovení § 564 ods. 7 nového trestného poriadku na posudzovaný prípad nie je možné aplikovať a väzba u sťažovateľa môže na podklade uvedeného   uznesenia   trvať   až   do   7.   júla   2006,   keďže   o predĺžení   lehoty   väzby   bolo rozhodnuté v štádiu konania pred súdom, a nie v prípravnom konaní. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu právna úprava týkajúca sa rozhodovania o väzbe osôb trestne stíhaných pre obzvlášť závažný zločin podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový   trestný   zákon“),   resp.   pre   obzvlášť   závažný   trestný   čin   podľa   starého   trestného zákona, ktoré sa nachádzajú k 1. januáru 2006 v súdnej väzbe (teda obžaloba bola na ne podaná pred 1. januárom 2006), nijako nenarúša ústavný princíp rovnosti garantovaný čl. 13 ods.   3   ústavy,   keďže   v zmysle   tohto   ustanovenia   sa   rovnaké   zákonné   obmedzenia základných   práv   a slobôd   majú   vzťahovať   na   osoby,   ktorých   situácia   je   rovnaká   alebo analogická, čo znamená, že za tých istých podmienok musia platiť pre každého rovnaké obmedzenia ustanovené zákonom, a naopak, v prípade odlišných podmienok aj obmedzenia platia   odlišne,   ale   znovu   rovnako   pre   všetkých,   ktorí   tieto   odlišné   podmienky   spĺňajú. Pravidlo rovnosti sa teda nezaručuje absolútne, pretože ústava rovnosť chápe ako rovnosť pred   zákonom   v rovnakých   situáciách.   To   znamená,   že   zákonodarca   v prípade   úpravy väzobných lehôt, kedy nový zákon stanovuje kratšie lehoty, mohol, ale nemusel zaviesť pravidlo, podľa ktorého sa dobrodenie nového zákona použije aj na situácie, ktoré vznikli podľa starého zákona. Takéto dobrodenie v prípade osôb vzatých do väzby podľa starého trestného poriadku   bolo zavedené len pokiaľ ide   o prípravné konanie, a to v ustanovení § 564 ods. 7 nového trestného poriadku. Inými slovami zákonodarca nepoužil retroaktívne nové   pravidlo   na   tieto   prípady   absolútne.   V tejto   súvislosti   treba   dodať,   že   jedinou výnimkou predpísanou ústavou a Trestným zákonom, podľa ktorej sa neskorší zákon vždy použije, je posudzovanie trestnosti činu, ktorá sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď   bol   čin   spáchaný,   okrem   situácie,   keď   použitie   nového   zákona   je   pre   páchateľa priaznivejšie (čl. 50 ods. 6 ústavy). Pri posudzovaní dĺžky väzby osôb trestne stíhaných pre skutok   napĺňajúci   znaky   obzvlášť   závažného   zločinu   podľa   nového   trestného   zákona, resp. obzvlášť   závažného   trestného   činu   podľa   starého   trestného   zákona,   ktoré   sa nachádzajú k 1. januáru 2006 v súdnej väzbe, však treba prihliadať na čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných   právnych   predpisov   musí   byť   v súlade   s ústavou,   a teda   aj   s princípom zachovania rovnosti osôb v rovnakých situáciách.

Na požiadanie ústavného súdu predložil najvyšší súd uznesenia sp. zn. 4 Ntv 2/2006 z 31. januára 2006 (obvinení V. Y., E. V. a V. P.) a sp. zn. 2 Ntv 1/2006 zo 17. januára 2006 (obvinený Ľ. L.).

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv 2/2006 z 31. januára 2006 vyplýva, že ním   bola   predĺžená   lehota   trvania   väzby   obvinených   Y.,   V.   a P.   do   25. júna,   resp.   do 5. augusta 2006. Na všetkých obvinených bola 30. decembra 2005 podaná obžaloba pre trestný čin vraždy. Väzba trvá od 25. júna 2002 (Y.), resp. od 5. decembra 2003 (V. a P.). Lehota trvania väzby u všetkých troch bola naposledy predĺžená uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv 43/2005 z 5. decembra 2005, a to do 31. januára 2006. Predsedníčka senátu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) predložila 13. januára 2006 návrh na predĺženie lehoty trvania väzby. Podľa § 564 ods. 3 nového trestného poriadku vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná sa konanie podľa doterajších predpisov. Konaním podľa tohto odseku sa rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby najvyšším súdom. Podľa § 564 ods. 7 nového trestného poriadku vo veciach, v ktorých sa začala   väzba   predo   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona,   začnú   plynúť   lehoty, v ktorých   treba   rozhodnúť   v prípravnom   konaní   o predĺžení   lehoty   väzby   odo   dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Tým nie sú dotknuté ustanovenia o prípustnom trvaní väzby okrem prípadov, ak bolo právoplatne rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo ods. 7. V týchto prípadoch sa skončí lehota väzby najneskôr uplynutím troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Kým podľa § 71 ods. 2 starého trestného poriadku celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť pri obzvlášť závažných trestných činoch 5 rokov, zatiaľ podľa § 76 ods. 6 nového trestného poriadku celková doba trvania väzby v prípade   obzvlášť   závažných   zločinov   nesmie   presiahnuť   48   mesiacov.   Na   rozdiel   od predloženého návrhu predĺžil najvyšší súd lehotu trvania väzby len do 25. júna 2006 (u Y.) a do 5. augusta 2006 (u V. a P.). Prihliadol pritom na prechodné ustanovenie § 564 ods. 5 a ods. 7 nového trestného poriadku, ktorý vytvára podklad pre nerovné postavenie pred zákonom osôb väzobne stíhaných pred 1. januárom 2006 a po tomto dátume z dôvodu, že u obvinených vzatých do väzby pred 1. januárom 2006 pre obzvlášť závažný trestný čin celková lehota trvania väzby môže trvať až 5 rokov. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú si rovní v právach. Základné práva a slobody vrátane osobnej slobody zaručenej podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Čl. 13 ods. 3 ústavy zaručuje, že zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Najvyšší súd na podklade obsahu uvedených článkov ústavy rozhodol o predĺžení väzby Y. do 25. júna 2006 preto, lebo vtedy mu končí štvorročná lehota trvania väzby. Väzbu V. a P. predĺžil do 5. augusta 2006, lebo táto doba je postačujúca na prerokovanie a rozhodnutie veci. Najvyšší súd si uvedomuje, že výklad súladu iného všeobecne záväzného predpisu so zákonom prináleží ústavnému súdu, ktorého   nález   je   pre   ostatné   súdy   záväzný   (čl.   144   ods.   3   ústavy).   Vychádzal   však z ustanovenia   čl.   152   ods.   4   ústavy,   podľa   ktorého   výklad   a uplatňovanie   ústavných zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   predpisov   musí   byť   v súlade   s ústavou.   Na podklade tohto ustanovenia, ako i z dôvodu neodkladnosti posudzovanej veci rozhodol tak, ako to je uvedené.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntv 1/2006 zo 17. januára 2006 vyplýva, že návrh na predĺženie lehoty trvania väzby obžalovaného L. bol zamietnutý. Krajský súd rozsudkom   z 21.   novembra   2005   uznal   obžalovaného   L.   za   vinného   z trestného   činu podvodu, vraždy a marenia výkonu úradného rozhodnutia, za čo mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 13 a pol roka. Obžalovaný L. podal proti rozsudku odvolanie, preto rozsudok   nenadobudol   právoplatnosť.   Predsedníčka   senátu   krajského   súdu   doručila 4. januára 2006 najvyššiemu súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby do 28. februára 2006. Väzba v čase rozhodovania najvyššieho súdu o návrhu predsedníčky senátu krajského súdu trvala kontinuálne už od 18. decembra 2001, takže v čase rozhodovania najvyššieho súdu bola osobná sloboda obžalovaného L. obmedzená už štyri roky a tridsať dní. V čase predloženia návrhu predsedníčky senátu krajského súdu na predĺženie lehoty trvania väzby sa stal účinným nový trestný poriadok, na ktorý najvyšší súd musel v rámci rozhodovania o predmetnom   návrhu   prihliadať.   Z pohľadu   ustanovení   nového   trestného   poriadku   niet sporu o tom, že obžalovaný L. bol stíhaný aj pre obzvlášť závažný trestný čin vraždy, ktorý treba od 1. januára 2006 považovať za obzvlášť závažný zločin. V rámci novej úpravy trestného   konania   zákonodarca   nanovo   upravil   maximálnu   dĺžku   trvania   väzby,   ktorá v prípade obzvlášť závažných zločinov nesmie presiahnuť 48 mesiacov. Zjavne (iné logické vysvetlenie nie je možné) pritom   vychádzal zo záveru, že dovtedajšia   maximálna doba obmedzenia   obvineného   väzbou,   v prípadoch   trestného   stíhania   pre   obzvlášť   závažný trestný   čin   až na päť rokov,   nie   je namieste.   Z uvedeného logicky   vyplýva, že   osobná sloboda obžalovaného L. by väzbou mohla byť obmedzená, pokiaľ by bol stíhaný podľa nového trestného poriadku, maximálne na dobu štyroch rokov. V posudzovanej veci však trestné stíhanie obžalovaného L. začalo pred účinnosťou nového trestného poriadku a aj obžaloba   na   neho   bola   podaná   pred   1.   januárom   2006.   Uvedené   situácie   nový   trestný poriadok   predvídal   a upravil   v spoločných   prechodných   a záverečných   ustanoveniach, z ktorých   pre   posúdenie   návrhu   predsedníčky   senátu   krajského   súdu   boli   podstatné ustanovenia § 564 ods. 4 a ods. 5 nového trestného poriadku. Podľa § 564 ods. 4 nového trestného poriadku o veciach, v ktorých bola podaná obžaloba krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (o taký prípad ide v posudzovanej   veci),   vykoná   konanie   v prvom   stupni   príslušný   krajský   súd   podľa doterajších   predpisov.   V zmysle   ustanovenia   §   564   ods.   5   nového   trestného   poriadku konaním podľa odseku 4 treba rozumieť aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby podľa doterajších   predpisov   vrátane   konania   o návrhu   na   predĺženie   lehoty   väzby   najvyšším súdom. Citované ustanovenia ponúkajú na prvý pohľad nesporné riešenie, v rámci ktorého by najvyšší súd v prípadoch obžalôb podaných na krajskom súde ako súde prvého stupňa o prípadných   návrhoch   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   obžalovaného   (ide o štádium súdneho   konania)   mal   rozhodnúť   podľa   „doterajších   predpisov“,   čím   nesporne   treba rozumieť   ustanovenie   §   71   ods.   2   starého   trestného   poriadku.   Podľa   tohto   ustanovenia celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov. Už na prvý pohľad je zrejmé, že citované ustanovenie starého trestného poriadku, pokiaľ   ide   o maximálnu   dobu   trvania   väzby   obzvlášť   závažných   trestných   činov, resp. obzvlášť závažných zločinov, sa dostáva do rozporu s kogentným ustanovením § 76 ods. 6 písm. c) nového trestného poriadku, ktoré vylučuje možnosť obmedzenia osobnej slobody obvineného (obžalovaného) väzbou nad rámec doby 48 mesiacov (štyroch rokov). Bolo preto úlohou najvyššieho súdu výkladom už spomenutých ustanovení starého a nového trestného poriadku vyriešiť takto vzniknutý stret rozdielnych právnych úprav maximálnej možnej   doby   trvania   väzby   obžalovaného.   Najvyšší   súd   pri   výklade   naznačených ustanovení vychádzal z týchto ústavných princípov a úvah. V zmysle čl. 13 ods. 3 ústavy, v ktorom je premietnutý princíp rovnosti, zákonné obmedzenia základných práv a slobôd, teda aj obmedzenie osobnej slobody väzbou, musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú   rovnaké   podmienky.   Zmyslom   citovaného   ustanovenia   je   zabezpečiť,   aby   sa zákonom   predpokladané   obmedzenia   základných   práv   a slobôd   rovnakou   mierou a v rovnakom   rozsahu   vzťahovali   na   všetky   prípady,   v ktorých   dôjde   k obmedzeniu základného práva alebo slobody. Citované ústavné princípy boli pre najvyšší súd základným interpretačným   pravidlom,   na   podklade   ktorého   výkladom   riešil   už   spomínanú   kolíziu úpravy   tzv.   súdnej   väzby   podľa   ustanovenia   starého   trestného   poriadku   s maximálnou dobou obmedzenia osobnej slobody až na päť rokov a podľa ustanovenia nového trestného poriadku   s maximálnou   dobou   obmedzenia   osobnej   slobody   až   na   štyri   roky. K naznačenému postupu, t.   j. k výkladovému   preklenutiu   už spomenutej   kolízie skoršej a novšej úpravy lehoty trvania väzby zaväzovala najvyšší súd ústavná úprava, a to najmä čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu v situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavným spôsobom,   druhý   ústavne   nesúladným   spôsobom),   má   prioritu   jeho   výklad   ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže súdy sú podľa čl. 144 ods. 2 ústavy oprávnené namietať nesúlad všeobecne záväzného predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému   výkladu   každého   zákona   týkajúceho   sa   ich   rozhodovacej   činnosti.   Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/2001). Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že vo   vzťahu   k otázke   maximálnej   doby   obmedzenia   slobody   väzbou   treba   aj   napriek ustanoveniu § 564 ods. 3, ods. 4 a ods. 5 nového trestného poriadku vychádzať z lehôt upravených   v ustanovení   §   76   ods.   6   nového   trestného   poriadku,   t.   j.   že celková   doba trvania väzby nesmie presiahnuť 48 mesiacov, ak je trestné stíhanie vedené pre obzvlášť závažný   zločin   bez   ohľadu   na   to,   že   už   naznačené   ustanovenie   §   564   ods.   5   nového trestného poriadku odkazuje na aplikáciu skoršieho zákona, teda na ustanovenie § 71 ods. 2 starého trestného poriadku. Za použitia už objasnených interpretačných pravidiel je totiž nevyhnutné   vykladať   ustanovenie   §   564   ods.   5   nového   trestného   poriadku   ako procesnoprávne ustanovenie, ktoré rieši otázku aplikácie ustanovenia § 71 ods. 2 starého trestného poriadku iba z toho pohľadu, že najvyšší súd je oprávnený vo veciach, v ktorých došlo   k podaniu   obžaloby pred   1.   januárom 2006, rozhodnúť o predĺžení lehoty   trvania väzby nad lehotou   uvedenou   v tomto   ustanovení,   avšak   vždy   v rámci lehôt   upravených v ustanovení § 76 ods. 6 nového trestného poriadku. Pripustením iného výkladu by totiž celkom logicky mohlo dôjsť k narušeniu už spomínaného ústavného princípu rovnosti pred zákonom, keď by dĺžka doby trvania väzby osôb v rovnakom postavení (a to aj v prípadoch, že   by   išlo   o osoby   trestne   stíhané   za   rovnako   závažné   trestné   činy,   vzaté   do   väzby z rovnakých skutkových a zákonných dôvodov) bola rozdielna iba v závislosti od toho, či k podaniu obžaloby došlo pred alebo po účinnosti nového trestného poriadku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti,   v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru v konaní vedenom na špeciálnom súde pod sp. zn. PK 2 Tš/2005, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať ochranu   základným   právam a slobodám   je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Keďže   voči   uzneseniu   špeciálneho   súdu   bola prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný   prostriedok,   právomoc   poskytnúť   ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal najvyšší súd. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej voči   uzneseniu špeciálneho súdu   sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 21. marca 2006 odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   ohľadom   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 25/2006 z 5. apríla 2006 pre porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom:   (...)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie osoby slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní. (...)Z citovaného ustanovenia dohovoru možno vyvodiť, že toto ustanovenie sa ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody, teda o vzatí do väzby. Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je však už súčasťou čl. 5 ods. 3 dohovoru. Vzhľadom na to, že v podanej sťažnosti sťažovateľ nenamieta dôvodnosť vzatia do väzby, ale dôvodnosť jej ďalšieho trvania, bolo treba považovať námietku porušenia čl.5 ods. 1 písm. c) dohovoru už na prvý pohľad za zjavne neopodstatnenú.

Za zjavne neopodstatnené považuje ústavný súd aj namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy zo strany najvyššieho súdu. Sťažovateľ argumentuje predovšetkým tým, že intertemporálne ustanovenia § 564 ods. 3, ods. 4, ods. 5 a ods. 7 nového trestného poriadku treba interpretovať tak, že aj vo väzobných veciach, ktoré boli k 1. januáru 2006, teda v čase nadobudnutia účinnosti nového trestného   poriadku,   v štádiu   súdneho   konania,   prichodí   aplikovať   ustanovenia   nového trestného poriadku týkajúce sa maximálnej doby trvania väzby, lebo iba takýto výklad je v súlade   s ústavou   a dohovorom.   Inak   by   totiž   došlo   k rozdielnemu,   diskriminačnému posudzovaniu tejto skupiny trestne stíhaných osôb oproti inej skupine, u ktorej k 1. januáru 2006   bola väzba iba v štádiu   prípravného   konania. Ďalší argument sťažovateľa   spočíva v poukaze na odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu v inej veci, ktorá bola po skutkovej stránke   obdobná   a v ktorej   najvyšší   súd   prijal   výklad   zhodný   s právnym   názorom sťažovateľa.

Z pohľadu ústavného súdu treba najprv konštatovať, že intertemporálne ustanovenie § 564 ods. 3, ods. 4 a ods. 5 nového trestného poriadku považuje za hraničné kritérium pre rozlíšenie okolnosti, či sa v prechodnom období použije starý trestný poriadok alebo nový trestný poriadok, tú skutočnosť, kedy bola v danej trestnej veci podaná obžaloba súdu. Ak bola obžaloba na súde podaná pred 1. januárom 2006, bude sa v trestnej veci po 1. januári 2006   konať   na   základe   ustanovení   starého   trestného   poriadku.   Ak   však   bola   obžaloba na súde   podaná   1.   januára   2006   alebo   neskôr,   potom   sa   bude   v trestnej   veci   konať na základe ustanovení nového trestného poriadku. Pritom aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby sa riadi rovnakým rozhraničujúcim kritériom. To znamená, že podľa jednoznačne formulovanej úpravy uvedenej v prechodnom ustanovení vo väzobných veciach, ktoré boli 1.   januára   2006   v štádiu   súdneho   konania,   použijú   sa   ustanovenia   starého   trestného poriadku vrátane jeho ustanovení o lehotách väzby. Vzhľadom na jednoznačnosť uvedenej intertemporálnej úpravy neprichádza podľa názoru ústavného súdu do úvahy taký výklad týchto   ustanovení,   ku   akým   dospel   najvyšší   súd   v uzneseniach   sp.   zn.   4   Ntv   2/2006 z 31. januára 2006 a sp. zn. 2 Ntv 1/2006 zo 17. januára 2006. Zodpovedá skutočnosti, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden   ústavne   konformný   a druhý   ústavne   nekonformný),   vykladať   právny   predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 ústavy sa však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho   interpretáciu   iným   spôsobom.   V takomto   prípade   totiž   odlišné   ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať za prejav arbitrárnosti. Pokiaľ podľa názoru všeobecného   súdu   javí   sa   právna   úprava   ako   ústavne   nekonformná,   pričom   ústavne konformným spôsobom nie je ani interpretovateľná, potom môže všeobecný súd postupovať len   tak,   že   podá   návrh   v zmysle   čl.   125   ústavy   na   začatie   konania   o súlade   právnych predpisov na ústavnom súde. Je vo výlučnej právomoci pléna ústavného súdu, aby v konaní o súlade právnych predpisov riešil ústavnú konformnosť alebo nekonformnosť dotknutej právnej úpravy. Takúto otázku nemôže ústavný súd riešiť v senáte konaním o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Vzhľadom   na uplatnenú argumentáciu sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu   zásady právnej   istoty   vyplývajúcej   z čl.   1   ods.   1   ústavy   treba   uviesť,   že   právna   istota   patrí k princípom právneho štátu. O jej dosiahnutie v čo najväčšej možnej miere sú povinné sa usilovať   všetky   orgány   verejnej   moci,   zvlášť   súdy   jednotnosťou   svojej   rozhodovacej činnosti. Zvlášť v počiatočnom období po prijatí novej právnej úpravy a pred vytvorením tzv. „ustálenej judikatúry“ v danej otázke nie je možné vyhnúť sa rozdielnemu výkladu a následne i rozdielnej aplikácii práva súdmi. Preto ani samotná rozdielna judikatúra krátko po prijatí nových trestných kódexov ešte neznamená porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy.Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 28. júna 2006