znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 212/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 90/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2005 doručená   sťažnosť   V.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. V. D., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava II (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 90/01.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 1. marca 2001 okresnému súdu „určovaciu   žalobu   o povinnosť   uzavretia   kúpnej   zmluvy“. Okresný   súd   podanie sťažovateľa,   ktorý   ani   na   viacnásobné   výzvy   neodstránil   jeho   vady,   uznesením   zo

14. decembra   2004   odmietol.   Uznesenie,   ktoré   sťažovateľ   napadol   odvolaním,   mu   bolo doručené   25.   januára   2005.   Krajský   súd   v Bratislave   dosiaľ   o odvolaní   sťažovateľa nerozhodol.

Sťažovateľ prieťahy v konaní vidí v tom „... že až po štyroch rokoch od podania návrhu na súd, súd uznesením podanie odmietol. Súd nekonal v zmysle môjho návrhu, kde som sa domáhal zaviazať odporcu k povinnosti uzavrieť kúpnu zmluvu s navrhovateľmi. Súd neustále   hľadal   dôvody,   ako   konanie   zastaviť.   Som   toho   názoru,   že   pokiaľ   bol   súd presvedčený, že návrh nespĺňal všetky potrebné náležitosti, mal konanie zastaviť ešte v roku 2001, prípadne v roku 2002. Konanie zastavil až 14. 12. 2004 a uznesenie súdu mi bolo doručené 25. 1. 2005...“.

Sťažovateľ je toho názoru, „... že vec nie je prerokovaná bez zbytočných prieťahov, pretože od 1. 3. 2001 nebolo v konaní právoplatne rozhodnuté“.

Sťažovateľ   žiadal   vysloviť   porušenie   označeného   základného   práva,   prikázať okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznať   mu   primerané   finančné zadosťučinenie „v sume 300 000 Sk“ a náhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [(§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnú súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetom   sťažnosti   je   posúdenie,   či   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 C 90/01 porušil sťažovateľom označené základné právo.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o porušení tohto základného práva dozvedieť. Začiatok zákonnej lehoty je teda v prípade tohto   práva   vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho porušení. Posúdenie tejto možnosti je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Pokiaľ   ide   o konkrétne   okolnosti   rozhodujúce   pre   plynutie   zákonnej   lehoty   na podanie   sťažnosti,   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   o namietaných skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu   okresného   súdu   sa   sťažovateľ   dozvedel   najneskôr 21. januára 2005, keď mu bolo uznesenie okresného súdu zo 14. decembra 2004 doručené. Po tomto dátume sťažovateľ žiadny prieťah v konaní okresného súdu už nenamietal ani neuvádzal. Predmetnú sťažnosť však ústavnému súdu podal až 5. apríla 2005, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Ústavný súd pritom nezistil z obsahu sťažnosti sťažovateľa žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch mesiacov počítal v danej veci od neskoršieho času, než je čas, keď mu bolo oznámené, resp. doručené uvedené rozhodnutie okresného súdu.

Z týchto dôvodov bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

V súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   je   predmetom   predbežného prerokovania iba rozhodovanie o návrhu vo vzťahu k základným právam alebo slobodám, porušenie   ktorých   sa   namieta.   Rozhodnutie   o prikázaní   vo   veci   konať,   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrade trov konania požadované sťažovateľom nadväzuje   na   rozhodnutie   o vyslovení   porušenia   základných   práv   a slobôd.   Oneskorené podanie sťažnosti však viedlo k tomu, že ústavný súd odmietol celú sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2005