znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 212/03-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   J.   H.,   B.,   a Ing.   J.   K.,   B.,   zastúpených advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 185/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 185/00 p o r u š i l právo Ing. J. H. a Ing. J. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Krajskému   súdu   v   Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   Cb   185/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. H. a Ing. J. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. J. H. a Ing. J. K.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 465 Sk (slovom trinásťtisícštyristošesťdesiatpäť slovenských korún), ktoré je Krajský súd   v Žiline   povinný   vyplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   E.   K.   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 26. novembra 2003 sp. zn. I. ÚS 212/03 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Ing.   J.   H.   a Ing.   J.   K.   (ďalej   aj   „sťažovateľ v 1. rade“ a „sťažovateľ v 2. rade“ alebo „sťažovatelia“), v ktorej namietali porušenie ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 19 Cb 185/00.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia podali 11. apríla 2000 na krajskom súde žalobu o náhradu škody vo výške po 24 591,60 Sk proti obchodnej spoločnosti VÚTCH-CHEMITEX, s. r. o., so sídlom v Žiline (ďalej len „žalovaná“). Konanie je vedené pod sp. zn. 19 Cb 185/00.

Podľa   názoru   sťažovateľov   postupom   krajského   súdu   v uvedenej   veci   dochádza k zbytočným   prieťahom   v konaní   napriek   tomu,   že   jeden   zo   sťažovateľov   ohľadom predmetnej veci vyčerpal aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v konaní podal sťažnosť   podľa   §   17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.Z uvedených dôvodov sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   Krajský   súd   v Žiline   v konaní vedenom   pod   spis.   zn.   19   Cb   185/00   porušil   svojou   nečinnosťou   právo   navrhovateľa v 1. rade   Ing.   J.   H.   a navrhovateľa   v 2.   rade   Ing.   J.   K.   priznané   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   navrhovateľovi   v 1.   rade   Ing.   J.   H. a navrhovateľovi v 2. rade Ing. J. K. z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 19 Cb 185/00,   finančné   zadosťučinenie,   každému   vo   výške:   =130   000,-   Sk   ako   náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú je odporca povinný navrhovateľom zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. R. U., listom z 23. februára 2004 sp. zn. Spr 1001/03 a právna zástupkyňa sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu z 11. marca 2004.

2. 1. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení ústavnému súdu oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní v danej veci, a v prílohe svojho listu zaslal stanovisko konajúcej predsedníčky   senátu   JUDr.   E.   P.,   ktorá   okrem   prehľadu   jednotlivých   úkonov   vo   veci uviedla nasledovné relevantné skutočnosti:

„Dôvodom pridelenia predmetnej obchodnoprávnej veci senátu 8 Co, ktorý je podľa rozvrhu práce určený prejednať a rozhodovať občianskoprávne veci bolo vylúčenie sudcov obchodného úseku JUDr. M. D., JUDr. I. R. a JUDr. A. P. z prejednávania a rozhodovania veci pre ich pomer k navrhovateľovi v rade 1), ktorý proti nim podal žalobu o ochranu osobnosti. Pretože obchodné veci som na krajskom súde neprejednávala a predmetná vec súvisela   aj   s inými   vecami   tých   istých   účastníkov,   štúdium   spisu   a právnych   noriem vyžadoval dlhší čas. K tomu sa však významne pridružila skutočnosť, že v čase pridelenia veci senátu 8 Co už prebiehal na Okresnom súde Bratislava III   súdny spor o ochranu osobnosti. Dôvodom tohto sporu boli skutočnosti vzniknuté práve v obchodných veciach, ktoré prejednávali uvedení sudcovia a ktoré boli následne pridelené do senátu 8 Co (celkom 12 vecí), v ktorých som bola určená za predsedníčku (5 vecí) a za členku senátu (7 vecí). Všetky veci, ktoré boli pridelené do senátu 8 Co, boli predkladané Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   na   rozhodnutie   o vylúčení   potom,   čo   predseda   súdu   žiadostiam o vylúčenie nevyhovel. O týchto žiadostiach rozhodovali viaceré senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ich názor bol rozdielny ohľadne postupu pri aplikácii ustanovenia § 15 ods. 1 O. s. p. Preto som považovala za náležité a správne vyčkať na rozhodnutia vo všetkých veciach.

Môj postup vo veci považujem za adekvátny okolnostiam tohto konkrétneho prípadu aj   v spojení   s obdobnými   okolnosťami   v ďalších   veciach   tých   istých   účastníkov   (okrem predmetnej veci sp. zn. 19 Cb 185/00 som bola určená za predsedníčku vo veciach sp. zn. 19 Cb 858/98, 19 Cb 266/99, 19 Cb 184/00, 19 Cb 378/98 a za členku senátu vo veciach sp. zn. 19 Cb 101/00, 19 Cb 578/00, 19 Cb 219/01, 19 Cb 554/ 00, 19 Cb 175/00, 19 Cb 203/ 00, 19 Cb 220/01), ktoré spolu súvisia. Ovplyvnený bol najmä neukončeným prebiehajúcim sporom o ochranu osobnosti, v ktorom žaloba smerovala voči kolegom a priateľom a mala základ práve v sporoch, ktoré mi boli pridelené ako aj mojím presvedčením, že za takýchto okolností   nemôžem,   až   do   definitívneho   vyriešenia   sporu   vec   nezaujato   a nestranne prejednať   a rozhodnúť.   V tomto   presvedčení   ma   utvrdzovalo   nejednotné   rozhodovanie a postup   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pri   aplikácii   ustanovenia   §   15   ods.   1 O. s. p., v dôsledku ktorého ešte dosiaľ nie je rozhodnutá jedna z vecí (sp. zn. 19 Cb 858/99) a navyše vo veci sp. zn. 19 Cb 219/01 pri existencii úplne zhodných skutočností uvádzaných senátom,   jedna   z členiek   bola   z prejednávania   a rozhodovania   vylúčená   a ostatné   nie. V prípade iného postupu podľa môjho presvedčenia, nebola by z mojej strany zachovaná zásada, že vec má prejednať a rozhodnúť nezaujatý sudca.“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu krajského súdu uviedla, že:

«Tak ako vyplýva z podanej sťažnosti, navrhovatelia podali na Krajský súd v Žiline žalobu dňa 11. 4. 2000. Krajský súd v Žiline pre namietnutie zaujatosti sudcov príslušného senátu   JUDr.   D.,   JUDr.   P.   a Mgr.   R.   obdržal   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   Ndob 700/2000 dňa 21. 9. 2000, ktorým vyslovil, že uvedení sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Ďalší úkon smerujúci k účastníkom konania   Krajský súd v Žiline vykonal až dňa 10. 9. 2001, kedy vyzval navrhovateľov na doplatenie   súdneho poplatku, čiže takmer rok potom, čo obdržal uznesenie NS SR Ndob 700/2000 zo dňa 31. 7. 2000.

K prieťahom   v konaní   z dôvodu   zapožičania   predmetného   spisu   z titulu   podanej žaloby na ochranu osobnosti sa nemôžeme vyjadriť, nakoľko o tomto rozhodol Okresný súd Bratislava.

Ďalšie prieťahy v konaní spôsobilo namietnutie zaujatosti senátu v zložení JUDr. P., JUDr. K. (JUDr. K.), JUDr. R., o ktorej rozhodol NS SR dňa 18. 8. 2003 uznesením Ndob 378/03 a nevylúčil tento senát z prejednania a rozhodovania veci.

Sťažovatelia   sa   nemôžu   stotožniť   s názorom   JUDr.   P.,   že   pre   ovplyvnenosť s neukončeným   sporom   o   ochranu   osobnosti,   v ktorom   žaloba   smerovala   voči   kolegom a priateľom a mala základ aj v sporoch, ktoré mal prerokovať senát JUDr. P., nemohla predmetné veci nezaujato a nestranne rozhodnúť.

Názor   sťažovateľov   podporuje   aj   Z.   č.   385/2000   Zb.   o sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý vo viacerých smeroch novým spôsobom upravil postavenie sudcov. Okrem iného z ustanovenia § 2 ods. 2 vyplýva, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa   svojho   najlepšieho   vedomia   a svedomia,   rozhoduje   nestranne,   spravodlivo,   bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených zákonom.

Zo sudcovskej funkcie preto vyplýva pre sudcu povinnosť, vec, v ktorej je zákonným sudcom, prejednať a rozhodnúť. Tejto povinnosti sa sudca nemôže vzdať tým, že sa vo veci cíti byť zaujatý, aj keď účastníkov konania nepozná a dôvod, prečo nemôže vec nezaujato prejednať a rozhodnúť vyplýva zo skutočností, že jeden zo žalobcov podal voči iným sudcom súdu žalobu o ochranu osobnosti, čo vzhľadom na kolegiálny a priateľský vzťah považuje za prekážku, ktorá nedovoľuje vec nezaujato prejednať a rozhodnúť.

Predmetom žalobného návrhu navrhovateľov je náhrada škody a teda so žalobou žalobcu Ing. J. H. o ochranu osobnosti nemá žiadnu súvislosť, bez ohľadu na skutočnosť, že o nej rozhodol iný súd.

Na základe vyššieuvedeného považujeme predmetné vyjadrenie JUDr. E. P. v danej veci za „subjektívne zdôvodnenie prečo v danej veci nemohla konať a rozhodnúť“ a taktiež snahu rozložiť zodpovednosť za vzniknuté prieťahy v konaní na subjekty „štát“, „súd“ a „sudca“.»

Na verejnom ústnom pojednávaní 1. júna 2004, ktoré sa konalo za účasti právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu Krajského súdu v Žiline, obaja zástupcovia účastníkov konania pred ústavným súdom konštatovali, že sa v podstate pridržiavajú svojich písomných stanovísk, ktoré zaujali k danej veci. Právna zástupkyňa sťažovateľov si uplatnila aj trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby vrátane zastúpenia pri tomto pojednávaní a navrhla priznať sťažovateľom trovy právneho zastúpenia podľa vyčíslenia pripojeného k svojmu písomnému stanovisku z 11. marca 2004. Predseda krajského súdu poukázal na to, že v danom prípade nemožno opomenúť, že môže ísť o konflikt dvoch základných práv, a to práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na jednej strane a na strane druhej práva na nezávislého sudcu, a už aj preto bolo potrebné čakať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o predpojatosti konajúcich sudcov.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z písomných vyjadrení účastníkov konania a ich vyjadrení na ústnom pojednávaní, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 19 Cb 185/00:

Dňa 14. apríla 2000 podali sťažovatelia na krajskom súde žalobný návrh na náhradu škody každému z nich vo výške 24 591,60 Sk s prísl. proti žalovanej.

Dňa   18.   apríla   2000   bolo   záznamom   v spise   konštatované,   že   (podľa   zoznamu vyhlásených   konkurzov   nachádzajúceho   sa   na   krajskom   súde)   na   účastníkov   konania „nebol vyhlásený konkurz ku dňu 14. 4. 2000.“

Dňa 20. júna 2000 bol spis predložený podľa § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol   o vylúčení   sudcov   z prejednávania   a rozhodovania   uvedenej   veci,   o ktoré požiadala konajúca predsedníčka senátu JUDr. M. D. a členovia tohto senátu JUDr. M. P. a Mgr. I. R., pretože podľa nich sťažovateľ v 1. rade: „v sporových konaniach napáda postup súdu, sťažuje sa na sudcov, arogantne vystupuje na pojednávaní ktoré vedú. Arogancia tohto účastníka už prekročila únosnú mieru a uvedení sudcovia si vytvorili taký vzťah, pre ktorý nie sú schopní vec objektívne prejednať a rozhodnúť.“

Dňa 31. júla 2000 najvyšší súd uznesením č. k. Ndob 700/2000-10 rozhodol, že predsedníčka   a   členovia   senátu   krajského   súdu   19   Cb,   ktorému   bola   vec   sťažovateľov pôvodne   pridelená,   sú „vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci   sp.   zn.   19   Cb 185/00“.

Dňa 21. septembra 2000 bol spis vrátený krajskému súdu. Dňa 24. októbra 2000 predseda krajského súdu JUDr. R. U. dal pokyn kancelárii krajského súdu, aby vec (po vylúčení sudcov senátu 19 Cb tohto súdu) bola predložená najvyššiemu súdu na rozhodnutie podľa § 12 ods. 2 OSP.

Dňa 17. novembra 2000 bol najvyššiemu súdu doručený spis krajského súdu sp. zn. 19 Cb 185/00 za účelom rozhodnutia o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti inému krajskému súdu. Dňa 6. decembra 2000 bol krajskému súdu vrátený uvedený spis bez rozhodnutia podľa § 12 ods. 2 OSP s odôvodnením, že „predmetný návrh v zmysle jeho dôvodov nie je možné považovať za návrh podľa § 12 ods. 2 O. s. p. Z týchto dôvodov by bolo možné postupovať iba podľa § 12 ods. 1 O. s. p., čo však v danom prípade nie je splnené. Súčasne upozorňujem, že prikázanie inému súdu z dôvodu vhodnosti a to i v prípade takého návrhu daného súdom predpokladá i vyjadrenie účastníkov konania k takémuto návrhu.“

Dňa 9. januára 2001 predseda krajského súdu písomne vyzval sťažovateľa v 1. rade, aby sa vyjadril k prikázaniu predmetnej veci z dôvodu vhodnosti inému krajskému súdu, konkrétne aby zaujal stanovisko aj k tomu, ktorému súdu má byť prípadne vec delegovaná. Dňa 17. januára 2001 na uvedenú výzvu krajského súdu sťažovateľ v 1. rade navrhol vec delegovať Krajskému súdu v Bratislave.

Dňa 31. januára 2001 sťažovateľ v 2. rade taktiež zaujal stanovisko k prikázaniu veci inému súdu a navrhol vec delegovať taktiež Krajskému súdu v Bratislave.

Dňa 5. februára 2001 bol najvyššiemu súdu opätovne doručený predmetný spis za účelom   rozhodnutia   o prikázaní   veci   z dôvodu   vhodnosti   inému   krajskému   súdu   spolu s vyjadrením stanovísk účastníkov konania k takémuto postupu.

Dňa   16.   mája   2001   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Ndob   94/2001   rozhodol,   že návrhu krajského súdu na prikázanie veci nevyhovuje.

Dňa   18.   júna   2001   bol   spis   vrátený   krajskému   súdu.   V ten   istý   deň   predseda krajského súdu opatrením určil za predsedníčku senátu v dotknutej veci JUDr. E. P. a za členov senátu JUDr. T. R. a JUDr. J. K.

Dňa   7.   augusta   2001   sťažovatelia   doručili   súdu „návrh   na   zmenu   výšky   škody“, (každému z nich vo výške 40 986 Sk s prísl.).

Dňa 28. augusta 2001 si Okresný súd Bratislava III zapožičal od krajského súdu okrem iných aj predmetný spis sp. zn. 19 Cb 185/00 v súvislosti so žalobným návrhom sťažovateľa v 1. rade na ochranu osobnosti proti JUDr. M. D. a spol.

Dňa 10. septembra 2001 krajský súd vyzval sťažovateľov, aby doplatili rozdiel na súdnom   poplatku,   ktorý   vznikol   zmenou   výšky   uplatnenej   náhrady   škody   (sťažovateľ v 1. rade tejto výzve vyhovel 30. októbra 2001)

Dňa 17. októbra 2001 bol Okresnému súdu Bratislava III zapožičaný spis krajského súdu sp. zn. 19 Cb 185/00.

Dňa 24. apríla 2003 bol krajskému súdu vrátený uvedený spis z Okresného súdu Bratislava III.

Dňa 3. júna 2003 predsedníčka senátu JUDr. E. P. a členky senátu JUDr. O. B. a JUDr. T. R. predložili vec v zmysle § 15 ods. 1 OSP predsedovi krajského súdu.

Dňa   13.   júna   2003   predseda   krajského   súdu   zaznamenal   do   spisu   nasledovný záznam: „Oprávnenie predsedu súdu v zmysle § 15 ods. 1 O. s. p. za súčasného stavu prejednávanej veci nemienim využiť.“

Dňa 17. júla 2003 bol spis doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o vylúčení sudcov krajského súdu z prejednania a rozhodnutia veci.

Dňa 18. augusta 2003 najvyšší súd uznesením č. k. Ndob 378/03-49 rozhodol, že predsedníčka   senátu   JUDr.   E.   P.   a členky   senátu   J.   K.   a JUDr.   T.   R.   nie   sú   vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 19 Cb 185/00. Krajskému súdu bol spis vrátený 13. októbra 2003.

Dňa 15. októbra 2003 predsedníčka senátu JUDr. E. P. požiadala predsedu krajského súdu, aby bol určený ďalší člen senátu na prejednávanie a rozhodovanie danej veci, pretože: „Pôvodne   určená   členka   senátu   JUDr.   J.   K.   je   na   materskej   dovolenke.   Sudcovia obchodného   senátu,   ktorý   je   naším   zastupujúcim   senátom   podľa   rozvrhu   práce,   boli z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení.“

Dňa   29.   októbra   2003   predseda   krajského   súdu   konštatoval,   že   nie   je   dôvod   na určovanie „iného“ člena   senátu   na   prejednávanie   a rozhodovanie   predmetnej   veci vzhľadom na to, že JUDr. J. K. (predtým K.) sa z materskej dovolenky vráti 1. novembra 2003. Dňa 29. októbra 2003 bol spis zapožičaný ústavnému súdu, ktorý ho krajskému súdu vrátil 18. novembra 2003.

Dňa 12. decembra   2003 súd vyzval sťažovateľov na doplatenie súdneho poplatku (sťažovatelia výzve vyhoveli 15. a 20. januára 2004).

Dňa 27. februára 2003 predsedníčka senátu dala pokyn vyhotoviť zoznam všetkých sudcov krajského súdu s tým, aby sa vyjadrili, či sa cítia byť zaujatí vzhľadom na uvedené prebiehajúce konanie na Okresnom súde Bratislava III.

Dňa   18.   marca   2004   bol   spis   predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o námietke predpojatosti.

Dňa 1. apríla 2004 bol spis vrátený krajskému súdu bez rozhodnutia vzhľadom na nedostatočné vyjadrenie dvoch sudcov krajského súdu, ktorí síce uviedli, že sú predpojatí, ale podľa najvyššieho súdu neuviedli dôvody svojej predpojatosti.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 185/00 o zaplatenie 40 986 Sk s prísl. každému zo sťažovateľov z titulu náhrady škody došlo k porušeniu ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1.   Pokiaľ ide   o kritérium   zložitosti   veci,   dĺžka tohto občianskoprávneho konania, ktoré trvá viac než štyri roky, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani krajský súd vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   nezistil   takú   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľov. Skutočnosť, že na Okresnom súde Bratislava III prebieha spor   sťažovateľa v 1.   rade o ochranu osobnosti „voči   kolegom a priateľom“ konajúcich členov senátu v danej veci, nekvalifikuje ústavný súd samu osebe ako skutočnosť, ktorá spôsobila   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   využitie možností daných sťažovateľom procesnými predpismi (napr. OSP), ale aj hmotnoprávnymi predpismi   (napr.   Občianskym   zákonníkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   ich   práva v súdnom   konaní   môže   síce   spôsobiť   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (mutatis mutandis I. ÚS 201/03).

3.   Pokiaľ   ide   o posúdenie   tretieho   kritéria,   teda   postupu   krajského   súdu v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   nepreukázal   vo veci relevantnú procesnú činnosť predovšetkým v období od 24. októbra 2000 (keď predseda krajského   súdu   rozhodol   o predložení   veci   najvyššiemu   súdu   za   účelom   rozhodnutia o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti inému krajskému súdu) do 18. júna 2001 (keď bol spis vrátený najvyšším súdom, ktorý rozhodol, že návrhu krajského súdu na prikázanie veci nevyhovuje).   Toto   obdobie neefektívnej   činnosti   však ústavný súd nepripočítal na vrub krajského súdu, pretože k „neúspešnému“ návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému krajskému súdu sa „pripojili“ aj sťažovatelia, a teda tiež prispeli k predĺženiu konania z uvedeného dôvodu.

Krajský súd bol v danej veci nečinný od 17. októbra 2001(keď bol spis zapožičaný Okresnému   súdu   Bratislava   III)   do   24.   apríla   2003   (keď   bol   spis   z uvedeného   súdu krajskému súdu vrátený) a krajský súd nekonal plynulo a efektívne ani od 3. júna 2003 do 29. októbra 2003, pretože vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   ako   žalobcovia   vo   veci náhrady   škody   počas súdneho   konania   nachádzajú,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Argumentáciu, podľa ktorej krajský súd v prvom prípade nekonal z dôvodu zapožičania spisu inému súdu, nebolo možné   akceptovať.   Z tohto dôvodu   bolo   možné   len   dočasne   ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu a ani zo súdneho spisu nevyplýva prijatie účinných opatrení (pozri napr. I. ÚS 156/02). Inými slovami, krajský súd počas poldruha roka ani raz neurgoval vrátenie predmetného spisu, aby mohol   plynulo   pokračovať   v konaní.   Okrem   toho   z uvedenej   doby   sa   dajú   akceptovať maximálne tri mesiace, ktoré možno považovať za súčinnosť krajského súdu vo vzťahu ku konaniu Okresného súdu Bratislava III o ochrane osobnosti. Pokiaľ táto doba Okresnému súdu   Bratislava   III   nestačila   a spis   potreboval   aj   naďalej,   mohol   si   z neho   vyhotoviť fotokópie a originál vrátiť krajskému súdu, aby tento mohol pokračovať v súlade s čl. 48 ods.   2   ústavy.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   dobu   pätnástich   mesiacov   preto   treba považovať za zbytočný prieťah v konaní (pozri III. ÚS 252/03).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   každému z nich   vo   výške   130   000   Sk „z dôvodu   pretrvávajúcej   právnej   neistoty   spôsobenej nečinnosťou Krajského súdu v Žiline“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, ako aj na povahu veci považuje za primerané vo výške po 15 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešným   sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou. Advokátka, napriek tomu, že vykonala štyri úkony právnych služieb, uplatnila si   náhradu   za   tri   úkony   z nich,   a to   prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a písomné podanie sťažnosti   z   1.   augusta   2003,   zastúpenie   na   ústnom   pojednávaní   1.   júna   2004   (prvé   2 uplatnené úkony teda vykonala v roku 2003 a ďalší uplatnený úkon v roku 2004). Odmena určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 2 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon v roku 2003 a 4 540 Sk v roku 2004 (výpočtový základ 13 602 Sk). Celkové trovy za tri úkony predstavujú sumu 8 540 Sk v roku 2003 a sumu 4 540 Sk v roku 2004. Spolu predstavuje táto náhrada trov pre jedného sťažovateľa sumu 13 080 Sk. Základná sadzba tarifnej   odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 10 464 Sk (§ 17 ods. 2 vyhlášky). Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2x128 Sk v roku 2003 a 1x 136 Sk v roku 2004 v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) v prípade oboch sťažovateľov tvorí táto náhrada trov (po zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky) sumu 21 720 Sk.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   si   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby vrátane zastupovania pri ústnom pojednávaní a tieto trovy vyčíslili v sume 13 465 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2004