znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 211/2015-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   augusta   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňákaa Milana   Ľalíka   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   Mgr.   Ľubomírom   Hagarom,   Advokátska   kancelária   Hagara   –Hagarová,   s.   r.   o.,   Daniela   Dlabača   794/35,   Žilina,   vo   veci   namietaného   porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C33/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie jeho veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilinav konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 33/2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 33/2010 p r i k a z u j ekonať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €(slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov) do dvochmesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokátaMgr. Ľubomíra   Hagaru,   Advokátska   kancelária   Hagara   –   Hagarová,   s.   r.   o.,   DanielaDlabača 794/35, Žilina.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímz 13. mája 2015   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietalporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súduŽilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 33/2010.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ doručil 8. februára 2010 okresnému súdu„návrh   na   náhradu   škody   v   zmysle   §   195   a   nasl.   Zákonníka   práce“.   V   konaní   bolopreukázané, že sťažovateľ je osobou „s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom“(utrpel v roku 1999 úraz u svojho zamestnávateľa), no okresný súd napriek tomu v jeho vecinekoná, jeho postup je tiež neefektívny a okrem pojednávania v októbri 2011, ktoré odročilna   účely   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   vo   veci   samej   ešte   stále   nerozhodolo uplatnenom   nároku.   Sťažovateľ   podal   tiež   v   auguste   2011   a   júni   2013   predsedoviokresného súdu sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní, ktoré boli uznané ako dôvodné.

3. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci vydalnález,   ktorým   vysloví,   že   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy porušené bolo, a prikázal okresnému súdu v konanívedenom pod sp. zn. 8 C 33/2010 konať bez zbytočných prieťahov. Okrem toho sa domáhapriznania finančného zadosťučinenia v sume 9 720 € a náhrady trov právneho zastúpeniav sume 629,57 €.

4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k priebehu konaniapodaním sp. zn. 1 SprS 234/2015 z 20. júna 2015. Vo vyjadrení okresného súdu doručenomústavnému súdu 9. júla 2015 sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka vecnej stránky, v prílohe Vám zasielame vyjadrenie zákonného sudcu. Zároveň si dovoľujem upozorniť na dlhotrvajúci stav nedostatočného personálneho obsadenia, na ktoré sme viackrát upozorňovali, avšak bezvýsledne, a to aj napriek tomu, že ročný nápad vecí na tunajšom súde je cca 57.000 pri výkone +/- 32 sudcov.

Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné konať bez prieťahov za takého stavu, čo žiadame zohľadniť...“

5. K vyjadreniu okresného súdu bolo pripojené stanovisko zákonného sudcu a tiežchronológia úkonov okresného súdu. V stanovisku sa okrem iného uvádza:

„Vec   8C   33/2010   som   prejednal   na   pojednávaniach   konaných   19.   10.   2011 a 13. 10. 2014, v medziobdobí súd zabezpečil znalecký posudok vo veci samej, čo bola činnosť rozhodovania mimo predmetu vo veci samej (nariadenie dokazovania a znalečné). Vec je priemerne skutkovo zložitá, nemožno ju vybavovať ustálenými pracovnými postupmi, zatiaľ   síce   bez   širokého   okruhu   zistených   skutočností,   ale   je   špecifická   v   konštatovaní zo strany znalca o nedostatku príčinnej súvislosti, o ktorú návrh vo veci samej opiera navrhovateľ s oporou v lekárskych správach ošetrujúceho lekára.

Je   pravdou,   že   za   týchto   okolností   pojednávanie   13.   10.   2014   bolo   odročené za účelom   výsluchu   ošetrujúceho   lekára   navrhovateľa   a   tento   postup   bola   nahradený upustením po internej konzultácii 31. 10. 2014 (toho dátumu záznam vyššieho súdneho úradníka) a definitívne až súčinnosťou vypracovanou samotným sudcom 11. 6. 2015. Lenže pri odročení pojednávania išlo o postup na návrh navrhovateľa pred tým, než samotný navrhovateľ sám zvažoval návrh na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, čiže nešlo by o výsluch znalca a zároveň nešlo by o výsluch svedka, ktorý by podľa povahy veci mal osobne vypovedať o individuálne pozorovaných skutočnostiach. Preto zmena postupu súdu bola vecne odôvodnená povahou veci a bola spojená s dodatočným naštudovaním sporu. Je namieste skonštatovať, že vec bola objektívne vybavovaná po dlhšiu dobu, než ako by mohla byť vybavovaná pri možnosti výhradnej pozornosti súdu, a ak vo veci vznikajú prieťahy, tak objektívneho charakteru pre okolnosti, na ktoré tiež ďalej poukazujem. Súdne oddelenie som prevzal po predchádzajúcej sudkyni odchádzajúcej na KS ZA ⬛⬛⬛⬛, s príznačným dopadom na zhoršenú tzv. skladbu nerozhodnutých vecí,   lebo   tieto   v   minulosti   neboli   skončené   z   rôznych   dôvodov,   spravidla   spojených so skutkovou zložitosťou veci. Pre sústavný nový nápad a mimoriadne zložitú skladbu vecí tento   zostatok   narástol   a   v   závere   roka   2007   dosiahol   505   vecí.   Prakticky   povedané, pri fyzickej   možnosti   súdneho   oddelenia   vybaviť   pravidelný   ročný   nápad   v   priemere 250 civilných   (priemerne   zložitých)   vecí   ročne,   zostatok   nerozhodnutých   (spravidla zložitejších)   vecí   ďalších   1,5   až   2   krát   presahuje   jeho   ročný   násobok.   Postupne   som dosiahol zníženie uvedeného zostatku z počtu 505 až na 325 vecí v júni 2012. Dosiahol som to napriek tomu, že v r. 2009 došlo k odchodu ďalších dvoch sudkýň a ⬛⬛⬛⬛ na Krajský súd Žilina a ich veci boli prerozdelené do väčšiny súdnych oddelení   včítane   môjho,   opätovne   s   príznačným   dopadom   na   zhoršenú   tzv.   skladbu zostatkov   vecí.   V   septembri   2012   bol   opätovne   mimoriadne   zvýšený   nápad   počtu   vecí v súvislosti   so   žalobou   spoločnosti   Pohotovosť,   a.   s.,   s prerozdelení   v počte   83 na jednotlivého civilného sudcu a tento ukazovateľ deformuje údaje o postupnom znižovaní zostatkov. Zníženie týchto zostatkov som dosiahol bez toho, aby naopak moje veci boli prerozdelené iným sudcom alebo aby mi bol niekedy čo i len obmedzený nápad nových vecí. Nevyužívam prácu na doma a v rokoch som 2011, 2012, 2013 aj 2014 som definitívne nechal prepadnúť časť nárokovateľnej dovolenky. V roku 2014 som mal nápad nových vecí v hlavnej (!) - civilnej agende cca 35 vecí mesačne (411 vecí C a 10 vecí Cpr), toho času príznačne bez započítania vecí rozkaznej agendy, prakticky vybavovanej zamestnancami súdu.   Po   zápise   aj   sporov   rozkaznej   agendy   do   registra   C   za   obdobie   od   1.1.2015 do 31. 3. 2015 napadlo do súdneho oddelenia 170 nových vecí (56,7 mesačne, predbežne bez skúsenosti so skladbou týchto vecí, t.j. ktoré budú rozhodnuté činnosťou zamestnancov súdu   v   rozkaznej   agende).   Pokiaľ   časť   sporovej   agendy   v   registri   C   nebola   vybavená v rozkaznom konaní iba vzhľadom na výsledky doručovania, tento jav je pri dôslednom vydávaní platobných rozkazov výrazne obmedzený, než aby mohol charakterizovať prvky rozhodovacej činnosti samotného sudcu v registri C. Za predpokladu, že iba pri formálnom sčítaní pôvodnej agendy zapísanej v registroch C a Ro táto zaťaženosť zodpovedá faktickej zaťaženosti súdu už dlhodobo z minulých období, táto zaťaženosť aj do budúcna vylučuje možnosť vybavovania takého množstva vecí bez vzniku prieťahov.

PREHĽAD ÚKONOV

08. 02. 2010 - podaný návrh na OS Žilina

23. 02. 2010 - doručovaný návrh + poučenie odporcovi

12. 03. 2010 - doručené súdu vyjadrenie odporcu k návrhu..

22. 09. 2010 - vytýčený termín pojednávania na deň 19. 10. 2011

19. 10. 2011 - pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia dôkazov

25. 10. 2011 - súdu doručené listinné dôkazy od práv. zástupcu odporcu...

02. 07. 2012 - súdu doručené listinné dôkazy od práv. zástupcu navrhovateľa

22. 11. 2012 - súdu doručená urgencia práv. zást. navrhovateľa o nariadenie ZI)

06. 08. 2013- vypracované uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania

04. 09. 2013 - spis doručený znalcovi

20. 09. 2013 - súdu doručená žiadosť znalca o predĺženie lehoty na vypracovunie

23. 10. 2013 - spis vrátený od znalca s vypracovaným ZP

25. 10. 2013 - prijatá úhrada zálohy na znalecké dokazovanie

25.   10.   2013   -   vydané   uznesenie   o   priznaní   znalečného   +   doručovaný   ZP na vyjadrenie

29. 11. 2013 -   súdu   doručený   od   práv.   zást.   navrhovateľa   návrh   na   kontrolné znalecké dokazovanie...

11. 09. 2014 - vytýčený termín pojednávania na deň 13. 10. 2014...

13.   10.   2014   -   pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia dokazovania...

10. 11. 2014 - súdu doručený od práv. zást. navrhovateľa návrh na výsluch svedka

11. 06. 2015 - zasielaná výzva navrhovanému svedkovi...“

6. V zásade rovnaké skutočnosti týkajúce sa chronológie úkonov okresného súdua účastníkov konania zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a súdneho spisu, ktorý mu bolpredložený 3. augusta 2015.

7.   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu21. júla 2015 okrem iného uviedol: „Oboznámili sme sa s vyjadrením Okresného súdu Žilina   k sťažnosti.   Obsah   vyjadrenia   zákonného   sudcu   potvrdzuje   dôvodnosť   sťažnosti sťažovateľa,   nakoľko   procesné   úkony,   ktoré   vykonal   neboli   v   žiadnom   prípade   časovo náročné a tieto procesné úkony vôbec nemohli vyvolať prieťahy v konaní, ktoré sťažovateľ jednoznačne popísal vo svojej sťažnosti.“

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ichvyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 33/2010 dospel knázoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9.   Sťažovateľ   sa   podanou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vecverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

10.   Článok   48   ods.   2   ústavy   ustanovuje   základné   právo   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sarozhodnutia   štátneho   orgánu.   Priznanie   ústavného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, abysa toto ústavné právo objektívne realizovalo. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiachnamietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojejustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), v súlade s ktorou možnoza konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnomposudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiuvo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   Kvytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu aleboiného štátneho orgánu.

11. Sudca je podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešnévykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP,podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musiaoznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámideň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

12.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   posudzovanie   otázky,či v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov,   posudzuje   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   právna   a   faktická   zložitosť   veci   (1),správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3). V súlades judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritériaprihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význampre sťažovateľa   (I. ÚS 19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

13.1   V   súvislosti   s   posudzovaním   zložitosti   veci   ústavný   súd   konštatuje,   žepredmetom napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na náhradu škodyvoči   svojmu   bývalému   zamestnávateľovi   z   titulu   sťaženia   spoločenského   uplatneniav dôsledku poškodenia jeho zdravia. Ústavný súd nepovažuje posudzovanú vec za právnezložitú,   pretože   takéto   spory   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   okresnýchsúdov. Vychádzajúc z obsahu spisu, ústavný súd je toho názoru, že vec sťažovateľa možnopovažovať za skutkovo zložitejšiu, a to najmä vzhľadom na potrebu vykonať v záujmeustálenia skutkového stavu znalecké dokazovanie na posúdenie opodstatnenosti uplatnenýchnárokov. Ústavný súd v tejto súvislosti však zároveň zdôrazňuje, že uvedená skutkovázložitosť veci nemôže ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania, alemožno ju primerane zohľadniť napr. pri určení sumy finančného zadosťučinenia (obdobnenapr. IV. ÚS 374/2014).

13.2   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V predmetnom prípade sťažovateľ výrazne neprispel podľanázoru   ústavného   súdu   k   predĺženiu   súdneho   konania,   hoci   zo   zápisnice   z prvéhopojednávania konaného 19. októbra 2011 na č. l. 26 je zrejmé, že prvýkrát až na tomtopojednávaní jeho právna zástupkyňa špecifikovala, že v návrhu neuviedla najpodstatnejšiuokolnosť, že uplatňovaná náhrada škody mala súvisieť s pracovným úrazom sťažovateľa,ktorý utrpel ešte 22. októbra 1999, v dôsledku čoho bola aj vyzvaná okresným súdom napredloženie dokladov o spôsobe riešenia úrazovej udalosti. V konaní bol sťažovateľ všakneskôr   aktívny   (bol   zastúpený   aj   advokátkou),   podal   aj   sťažnosti   na zbytočné   prieťahyv konaní predsedovi okresného súdu a ani okresný súd nemal k jeho správaniu konkrétnejšievýhrady.

13.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,pričom   zbytočné   prieťahy   v   konaní   posudzoval   ako   celok   s   prihliadnutím   na   všetkyokolnosti   daného   prípadu.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetomnapadnutého občianskoprávneho konania je náhrada škody z titulu sťaženia spoločenskéhouplatnenia, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu nárokov, ktoré môžu byť zdrojompríjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelusúdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovaťsvoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osobaobrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03).

Ústavný súd z prehľadu úkonov zistil, že okresný súd o návrhu sťažovateľa síce počasdoterajšieho   trvania   súdneho   konania   (takmer   5   rokov)   vykonal   dokazovanie   na dvochpojednávaniach (19. októbra 2011 a 13. októbra 2014), nariadil aj znalecké dokazovanie vroku 2013, ale na druhej strane v takej citlivej veci nemožno akceptovať, že v posudzovanejveci bol okresný súd úplne nečinný už na začiatku, a to konkrétne už v období od 12. marca2010, keď mu bolo doručené vyjadrenie odporcu k návrhu, až do 19. októbra 2011, keďodročil pojednávanie na neurčito na účely doplnenia dôkazov (nečinnosť 19 mesiacov).Ďalšia nečinnosť od tohto pojednávania v trvaní 21 mesiacov pokračovala až do 6. augusta2013, keď vypracoval uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania. Napokon okresný súdnevykonal žiadne úkony ani od októbra 2013, keď mu bol doručený znalecký posudok, aždo 13. októbra 2014, keď sa konalo pojednávanie, a potom od posledného pojednávania aždosiaľ (nečinnosť viac ako 20 mesiacov). Postup okresného súdu nie je teda plynulý anesmeruje k včasnému odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a k rozhodnutiu vo vecisamej, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy.

14. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že argumenty vyjadrené vo vyjadreniach okresnéhosúdu   a   jeho   sudcu   ospravedlňujúce   nečinnosť   okresného   súdu   nemohol   ústavný   súdakceptovať   a   v   súvislosti   s   uvedeným   poukazuje   na   svoju   predchádzajúcu   štandardnújudikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06...), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí,v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika neviealebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkovna súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byťdôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vkonečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočnéprieťahy v súdnom konaní.

15. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd preto vyslovil, že postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 33/2010 došlo k porušeniu základnéhopráva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

III.

16. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickejosoby   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   vysloví,   že   k   porušeniu   práva   došlo   právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

17.   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   právasťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prikázalokresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 33/2010 konal bez zbytočnýchprieťahov.

18. Podľa   čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorýmvyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primeranéfinančné zadosťučinenie.

19. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume9 720   €   z   dôvodu,   že   požadovaná   suma „predstavuje   nárok   uplatnený   sťažovateľom v návrhu na začatie súdneho konania dňa 8. 2. 2010.

Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, ako aj s nimi spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľovi vznikla.

... v priebehu uplynulých štyroch rokov od začatia konania došlo k tak výraznému zhoršeniu   zdravotného   stavu   sťažovateľa,   že   výška   náhrady   škody   titulom   sťaženia spoločenského uplatnenia odôvodňuje rozšírenie predmetu konania na maximálnu zákonom prípustnú   hranicu.   Keďže   do   dnešného   dňa   súd   nenariadil   znalecké   dokazovanie na vyčíslenie výšky nároku na náhradu škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, nemôžeme listinným dôkazným prostriedkom preukázať dôvodnosť nášho vyššie uvedeného skutkového tvrdenia.“.

20. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na zistenú dobu nečinnosti okresného súdupovažoval za potrebné rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predmet   sporu   a   tiež   to,   že   sťažovateľ   sao predĺženie   tejto   doby   svojím   správaním   závažným   spôsobom   nepričinil,   ako   to   bolokonštatované pri hodnotení správania sťažovateľa, ústavný súd rozhodol, že sumu 2 000 €možno   považovať   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákonao ústavnom súde. Súčasne ústavný súd tiež zdôrazňuje, že finančné zadosťučinenie nie jenáhradou škody uplatňovanej sťažovateľom v konaní pred všeobecným súdom. Vo zvyšnejčasti žiadosti sťažovateľa preto ústavný súd nevyhovel (bod 5 výroku).

21. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súdpri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €.Sťažovateľovi, ktorý bol vo veci namietaných porušení práv úspešný, vznikli trovy konaniaz dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13aods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004Z.   z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   zneníneskorších predpisov. Advokát vykonal 2 úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravuzastupovania, spísanie a podanie sťažnosti v roku 2015. Odmena za jeden právny úkonvykonaný v roku 2015 je 139,83 €, spolu s režijným paušálom 8,39 € predstavuje sumu148,22   €.   Odmena   advokátovi   za   poskytnuté   služby   v   konaní   pred   ústavným   súdom(za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje sumu 296,44 €. Keďžeprávny   zástupca   sťažovateľa   je   aj   platcom   DPH,   uvedená   suma   bola   zvýšená   o   DPHvo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o daniz pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátanezapočítania DPH a režijného paušálu boli teda priznané v celkovej sume 355,72 €.

22. Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcusťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedenév bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

23. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nieje   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015