znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 211/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka v konaní o sťažnosti J. B. a J. B., obaja bytom K., zastúpených A., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. S., PhD., vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 C 62/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. a J. B. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 62/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 62/2007 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť J. B. a J. B. trovy právneho zastúpenia spolu v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet ich právneho zástupcu A., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2013   doručená   sťažnosť   J.   B.   a J.   B.,   obaja   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených A., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. S., PhD., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   10   C 62/2007.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Dňa 26. 10. 2007 bol Okresným súdom Čadca prijatý návrh na začatie konania zo dňa 26. 10. 2007 v právnej veci navrhovateľov: 1/ J. B... 2/ J. B... proti odporcom: 1/ E. M... a spol., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti... 20. 02. 2008 bol na výzve v kolkoch   uhradený   súdny   poplatok   v požadovanej   výške...   17.   03.   2007   bolo   právnemu zástupcovi sťažovateľov doručené procesné poučenie pre účastníka konania zo dňa 10. 02. 2008.

Sťažovateľ doručil dňa 13. 05. 2009 Okresnému súdu Čadca žiadosť zo dňa 13. 05. 2009, aby súd vo veci konal...

Dňa 21.   01.   2013 doručili   sťažovatelia...   urgenciu zo   dňa   21.   01.   2013,   keďže napriek vyššie uvedenej žiadosti zo dňa 13. 05. 2009 súd vo veci nekonal...

Dňa   22.   01.   2013   doručili   sťažovatelia...   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   zo   dňa 22. 01.   2013,   ktorú   adresovali   do   rúk   predsedu   súdu,   no   do   dnešného   dňa   nebola sťažovateľom doručená žiadna odpoveď.

Od podania návrhu na začatie konania, teda od 26. 10. 2007, nebol vo veci vytýčený termín pojednávania, a to aj napriek neexistencii žiadnej prekážky...

Okresný súd Čadca vo veci nekonal v čase od podania návrhu (26. 10. 2007) až do dnešného dňa, t. j. asi 5 rokov a 5 mesiacov, čím porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovatelia   vidia   porušenie   svojho   ústavného   práva   v   neprimeraných   časových prieťahoch   spôsobených   nečinnosťou   súdu   od   podania   návrhu   na   začatie   konania   až do dnešného dňa, keďže do dnešného dňa nebol vo veci vytýčený termín pojednávania. Sťažovateľ   považuje   za   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   ide   o   konanie   začaté na základe   návrhu   zo   dňa   26.   10.   2007,   t.   j.   uvedené   konanie   trvá   cca   5   a   pol   roka a doposiaľ nie je právoplatne skončené.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné   právo   J.   B.   a J.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vo veci navrhovateľov: : 1/ J. B... 2/ J. B... proti odporcom: 1/ E. M... a spol. pod sp. zn. 10C/62/2007, porušené bolo.

Okresnému súdu Čadca prikazuje, aby v konaní vo veci navrhovateľov: : 1/ J. B... 2/ J. B... proti odporcom: 1/ E. M... a spol., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenom pod sp. zn. 10C/62/2007, konal bez zbytočných prieťahov.

J. B.   a J. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške po 2.000,- EUR (slovom dvetisíc eur) každému, ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť J. B. a J. B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

J.   B.   a J.   B.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   331,13   EUR   (slovom tristotridsaťjeden eur trinásť centov) (2 úkony právnej služby po 130,16 EUR – prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť; 2 x réžijný paušál po 7,81 EUR, DPH 20 %, t. j. 55,19 EUR), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet vedený v ČSOB, a. s., pobočka Čadca, č. ú. 4010446960/7500, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Uznesením   č. k. I. ÚS 211/2013-12   zo   17.   apríla   2013   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľov prijal na ďalšie konanie

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.

Predsedníčka   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   reagovala   podaním sp. zn. Spr 910/13 zo 17. mája 2013, v ktorom uviedla, že ostatný úkon súdu v predmetnej veci bol urobený 23. apríla 2008, a zároveň skonštatovala, že „... vo veci boli spôsobené bezdôvodné prieťahy v konaní“.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 62/2007.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke nemožno   konanie   o   určenie   vlastníckeho   práva,   ktoré   patrí   k   štandardnej   agende všeobecných súdov, hodnotiť ako zložité. Vzhľadom na to, že na strane odporcov je 46 účastníkov, po skutkovej stránke by bolo možné hodnotiť vec ako zložitejšiu. Ústavný súd však konštatuje, že veľký počet účastníkov konania príčinou zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu nebol.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 62/2007 nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovatelia prispeli k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   posudzovaní   postupu okresného súdu ústavný súd zároveň prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého, len čo   sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Ústavný súd po preskúmaní spisu okresného súdu sp. zn.   10   C   62/2007   zistil,   že   k namietanému porušeniu   označeného   základného   práva sťažovateľov došlo postupom okresného súdu.

Okresný súd od 23. apríla 2008, keď doručoval právnym nástupcom odporcov návrh na začatie konania spolu s uznesením č. k. 10 C 62/2007-17 z 10. februára 2007 (uznesenie, ktorým ukladá odporcovi, aby sa vyjadril k návrhu), vo veci nevykonal žiadny úkon. Predsedníčka   okresného   súdu   reagovala   na   sťažnosť   sťažovateľov   na   prieťahy v konaní z 22. januára 2013 až listom z 3. apríla 2013, teda po uplynutí viac ako dvoch mesiacov.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napriek   tomu,   že   plynulému   postupu   nebráni   žiadna zákonná prekážka v konaní, okresný súd vo veci bezdôvodne nekoná už viac ako 5 rokov (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel ku záveru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 67/2007 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 67/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   žiadali   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 2 000 € pre každého z nich.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   základného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný súd považoval za odôvodnené priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume   2 000   €,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   v   lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľom   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním.

Sťažovatelia si uplatnili nárok na úhradu trov konania vo sume 331,13 €. Ústavný súd im priznal túto sumu za dva úkony právnej služby po 130,16 € (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) a 2-krát po 7,81 € za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Keďže právny zástupca sťažovateľov je platiteľom dane z pridanej hodnoty, táto suma bola zvýšená ešte o 20 % DPH v sume 55,19 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013