znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 211/2012-73

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval sťažnosť JUDr. P. H., L., zastúpeného obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., L., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. Ivana Fiačana, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Cdo 204/2011   z   5. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 81/2010 z 15. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. H. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 81/2010 z 15. marca 2011 p o r u š e n é b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 81/2010 z 15. marca 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý uhradiť JUDr. P. H. trovy právneho zastúpenia v sume 323,52 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu   obchodnej   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. P. H. vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2012 faxom   doručená   a   písomným   podaním   doručeným   26.   marca   2012   doplnená   sťažnosť JUDr. P. H., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., L.,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   a konateľa   Mgr.   I.   F.,   PhD.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 204/2012 z 5. januára 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 81/2010 z 15. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: Sťažovateľ bol ako odporca účastníkom konania vedeného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 207/2003. «Žalobou na Okresnom súde... sa navrhovateľ   domáhal   ochrany   osobnosti   tak,   aby   súd   uložil   sťažovateľovi...   verejne   sa ospravedlniť pred sudcami a administratívnymi pracovníkmi Okresného súdu Žilina presne určeným textom a... žiadal, aby sťažovateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu nemajetkovej ujmy sumu 6.638,78 eur. Navrhovateľ... návrh... odôvodnil skutočnosťou, že sťažovateľ   vo   funkcii   predsedu   okresného   súdu   použil   výraz   „chrapúň“   na   pracovnej porade Okresného súdu v Žiline dňa 07. 05. 2002 a tým zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, do jeho práva na občiansku česť a dôstojnosť.»

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   11   C   207/2003-307   zo   14.   mája   2010   (ďalej   aj „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 500 € a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým návrhu vyhovel, podal sťažovateľ 2. júna 2010 odvolanie. O odvolaní sťažovateľa bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu tak, že rozsudok vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi 1 500 € potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   31.   mája   2011   dovolanie,   ktoré odôvodnil tým, „... že v konaní pred odvolacím súdom došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., keďže sťažovateľovi sa postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom /§ 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 písm. f) O. s. p./ a napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci /§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p./.

Sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zásade v dvoch smeroch, a to, že sa odvolací súd (porušovateľ 2/) vôbec nezaoberal meritom odvolania, nevysporiadal sa s odvolacími dôvodmi, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, a ďalej, že súd prvého stupňa nevykonal navrhované dokazovanie a tento nedostatok v konaní a rozhodnutí súdu prvého stupňa nebol zhojený ani v odvolacom konaní.“.

Uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Sťažovateľ poukazuje na to, že podľa najvyššieho súdu „... dovolanie nie je procesne prípustné, keďže dovolanie je prípustné len proti rozsudkom uvedenými v § 238 O. s. p., a sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku, ktorý nie je uvedený... § 238 O. s. p... ak je rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný a arbitrárny, nejde o odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm.   f)   O.   s.   p.,   ale nepreskúmateľnosť   rozhodnutia súdu   zakladá len   inú   vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p... sťažovateľom vytýkaná nesprávnosť (nepreskúmateľnosť) nezakladá vadu konania v   zmysle   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.,   a   preto   ani   prípustnosť   dovolania   podľa   tohto ustanovenia....   mal   za   to,   že   postup   súdu,   ktorý   v   priebehu   konania   nevykonal   všetky účastníkom   navrhované   dôkazy   na   zistenie   skutkového   stavu,   nezakladá   prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) O. s. p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodňala možnosť konať pred súdom... uviedol, že sťažovateľom tvrdená neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení (zapríčinená okrem iného aj zámenou vyjadrení   dvoch   sudkýň)   môže   zakladať   tzv.   inú   vadu   konania   majúcu   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.) a vadu takejto povahy možno uplatniť   iba   v   procesne   prípustnom   dovolaní...   nesprávne   vyhodnotenie   dôkazov   nie   je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní... ale...   samo   nesprávne   právne   posúdenie   veci   nezakladá   prípustnosť   dovolania...   nejde o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p., a keďže sťažovateľom bol tento dovolací dôvod uplatnený   v   dovolaní,   ktoré   nie   je   procesne   prípustné,   nemohol...   podrobiť   napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych názorov. Z uvedených dôvodov   dospel...   k   záveru,   že v   prejednávanej   veci   je   dovolanie   sťažovateľa   procesne neprípustné.“.

Podľa   sťažovateľa   rozsudkom   krajského súdu   a uznesením   najvyššieho súdu „... bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý proces, právo na prístup k dovolaciemu súdu a právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ďalej v článku 6 ods. 1 Dohovoru... a článku 13 Dohovoru“.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľ „...   za   prísne   formalizované a vydané bez ohľadu na skutkové a právne okolnosti danej právnej veci“ a je toho názoru, že najvyšší súd «... nesprávne vyložil, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo... Tým, že... nesprávne vyložil, že v konaní a rozhodnutí odvolacieho súdu šlo o tzv. inú vadu konania, a nie o odňatie možnosti konať pred súdom... odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a tým porušil... uvedené práva sťažovateľa.

Sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred odvolacím súdom v... dvoch smeroch, a to:

a) odvolací   súd   sa   vôbec   nezaoberal   meritom   odvolania,   nevysporiadal sa s odvolacími dôvodmi, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne,

b) súd prvého stupňa nevykonal navrhované dokazovanie a tento nedostatok v konaní a rozhodnutí súdu prvého stupňa nebol zhojený ani v odvolacom konaní.

ad. a) Okresný súd... rozhodnutie odôvodnil tým, že Dohoda o urovnaní zo dňa 23. 05. 2008 (ďalej   len   „Dohoda   o urovnaní“),   uzatvorená medzi   navrhovateľom a sťažovateľom,   je neplatná, keďže navrhovateľ sa svojim prejavom vôle vzdal práva, na ktoré nemohol v čase uzavretia   Dohody   o   urovnaní   pomýšľať,   lebo   jeho   návrh   bol   skorším   právoplatným rozhodnutím súdu zamietnutý. Zároveň prvostupňový súd priznal navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,00 eur.

Sťažovateľ   v   odvolaní...   vytýkal...   rozsudku   pochybenia...   v   otázke   právneho posúdenia   platnosti   Dohody   o urovnaní...   a...   poukazoval   na   nedostatočne   vykonané dokazovanie, resp. na nevykonané dokazovanie (výsluch svedkyne JUDr. J. U.), ohľadom určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej navrhovateľovi a na arbitrárnosť tejto časti rozsudku, keďže z neho nie je zrejmé z akých skutočností prvostupňový súd vychádzal a akými úvahami sa riadil, keď priznal navrhovateľovi predmetnú nemajetkovú ujmu vo výške   1.500,00   eur.   Uvedené   skutočnosti   boli   predmetom   odvolania   sťažovateľa   proti rozsudku   prvostupňového   súdu   a   teda   mali   byť   predmetom   preskúmavania   odvolacím súdom.».

Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu: «... rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   nárok   navrhovateľa   je   dôvodný,   keďže   došlo   k   zásahu   do   jeho osobnostných   práv   a   výška   náhrady   nemajetkovej   ujmy   je   adekvátna   uskutočnenému zásahu. Odvolací súd sa pritom vôbec nezaoberal meritom odvolania, keďže o odvolacom dôvode   sťažovateľa,   ktorým   bolo   nesprávne   právne   posúdenie   Dohody   o   urovnaní prvostupňovým   súdom,   odvolací   súd   nekonal   a   nerozhodoval.   K   právnej   skutočnosti   – k Dohode o urovnaní – ktorá mala za následok zánik nárokov navrhovateľa (ak vôbec nejaké navrhovateľovi vznikli) vyslovil odvolací súd iba záver o jej neplatnosti z dôvodu, že nárokov na súdnu ochranu sa nemožno vzdať... Prvostupňový súd vo svojom rozsudku však videl   neplatnosť   Dohody   o   urovnaní   v   iných   dôvodoch,   než   o   akých   konal   a   rozhodol odvolací   súd   a   na   základe   týchto   dôvodov   prvostupňový   súd   žalobe   navrhovateľa   aj vyhovel. Práve nesprávnosť právneho posúdenia a dôvodov neplatnosti Dohody o urovnaní prvostupňovým   súdom   namietal   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   a   teda   tieto   odvolacie námietky mali byť predmetom preskúmania odvolacím súdom...

Odvolací súd sa týmto právnym záverom prvostupňového súdu nezaoberal, čím sa... vôbec   nezaoberal   meritom   odvolania   a   svoj   potvrdzujúci   rozsudok   založil na skutočnostiach, ktoré neboli predmetom odvolania. V takomto postupe odvolacieho súdu a následne   na   ňom   založenom   rozhodnutí   vidí   sťažovateľ   pochybenie   odvolacieho   súdu majúce   za   následok   odňatie   možnosti   sťažovateľa   konať   pred   odvolacím   súdom,   keďže sťažovateľovi bolo postupom odvolacieho súdu odňaté právo na preskúmanie záverov, ktoré sťažovateľ   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   vytýkal.   Zároveň   došlo   takýmto   postupom odvolacieho   súdu   aj   k   porušeniu   princípu   rovnosti   účastníkov   konania   a   jeho dvojinštančnosti, keďže odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré naviac vymedzili samotný rámec   odvolacieho   konania,   zostali   pochybením   súdu   v neprospech   sťažovateľa,   avšak v prospech navrhovateľa, neprejednané.

Aj   v   časti,   v   ktorej   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   Dohodou   o   urovnaní   sa „navrhovateľ nemohol platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu porušeného práva na ochranu osobnosti“... je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, arbitrárny. Odvolací súd síce   uviedol,   že   „v   záujme   zachovania   vyššieho   princípu   ochrany   základných   ľudských práv“ nie je možné stotožniť sa s tvrdením sťažovateľa, že nárok navrhovateľa Dohodou o urovnaní zanikol, avšak tieto svoje „právne závery“ bližšie neodôvodnil. Odvolací súd vôbec neuviedol s ktorým (kogentným) ustanovením ktorého zákona by Dohoda o urovnaní mala byť v rozpore. Pritom sťažovateľ sa k obdobnému tvrdeniu žalobcu podrobne vyjadril na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 23. 04. 2010... a na tieto svoje vyjadrenia sťažovateľ   poukázal   aj   v   odvolaní   zo   dňa   02.   06.   2010.   Napriek   tejto   argumentácii sťažovateľa   sa odvolací   súd   s touto nevysporiadal   a   z odôvodnenia   rozsudku nemožno vyčítať,   z   akých   skutkových   a   právnych   záverov   odvolací   súd   vychádza,   keď   tvrdí   že navrhovateľ sa nemohol platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu.

ad. b) Sťažovateľ   taktiež   namietal   v   odvolaní   proti...   rozsudku   prvostupňového   súdu... nedostatočne a nespoľahlivo zistený skutkový stav veci... uvádzal, že právo na náhradu nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   vzniká   len   v   prípade,   že   bola   v značnej   miere   znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej   vážnosť v spoločnosti   (§   13 ods.   2 OZ).   Na takúto závažnosť zásahu neboli v konaní pred prvostupňovým súdom vykonané žiadne dôkazy. Vyjadrenia sťažovateľa sa uskutočnili na porade sudcov, bezprostrednými „prijímateľmi“ takýchto   tvrdení   bol okruh osôb   prítomných   na   takejto   porade   a   len   tieto osoby   môžu hodnoverne   vypovedať   o   tom,   za   akých   okolností   a   do   akej   miery   vnímali   zásah do žalobcových práv a či tento zásah bol takej intenzity, že prekročil „hranice“ porady. Navyše, na takúto závažnosť zásahu (ktorá má vplyv aj na výšku požadovanej peňažnej náhrady tak ako je ďalej uvedené) sťažovateľ na pojednávaní dňa 23. 04. 2010 pred súdom prvého stupňa navrhol vypočuť všetkých sudcov prítomných na porade, vrátane sudkyne JUDr. J. U., vo vzťahu ktorej sa navrhovateľ absolútne nevhodným spôsobom vyjadroval a ktorej sa sťažovateľ predmetným sporným „zásahom“ zastal. Tieto dôkazy však neboli zo strany prvostupňového súdu vôbec vykonané, pričom sa jednalo práve o dôkazy nevyhnutne potrebné na rozhodnutie o dôvodnosti nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy tak, ako to vyplýva z hypotézy citovanej právnej normy. Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že pre určenie výšky peňažného zadosťučinenia stanovuje zákon taxatívne dve kritériá:

- závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy,

- okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Prvostupňový   súd,   ani   odvolací   súd   nevykonali   dôkazy   navrhnuté   sťažovateľom na zistenie   týchto   skutočností,   preto   súdy   nemohli   objektívne   rozhodnúť   o   výške nemajetkovej ujmy, ktorú priznali navrhovateľovi. Odvolací súd napriek tomu vo svojom rozhodnutí   potvrdil   rozhodnutie   o   nároku   navrhovateľa   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy vo výške 1.500,00 eur, hoci na takéto rozhodnutie neexistuje žiaden právny základ, keďže, ani   v odvolacom   konaní   nebolo   dokazovanie   vo   vzťahu   k   tomuto   nároku   navrhovateľa vykonané a teda nebolo zo strany navrhovateľa preukázané, že by bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti (§ 13 ods. 2 OZ). Pokiaľ aj odvolací súd v závere napadnutého rozsudku (str. 10) uviedol, že vypočutie sudcov prítomných na porade nie je namieste, nakoľko okolnosti za ktorých došlo k použitiu predmetného výrazu boli dostatočne zistené, tak k tomu sťažovateľ uvádza, že v konaní bolo zisťované   a   nesporné   použitie   tohto   výrazu,   avšak   neboli   vykonané   dôkazy   smerujúce k zisteniu,   či   bola   v   značnej   miere   znížená   dôstojnosť   fyzickej   osoby   alebo   jej   vážnosť v spoločnosti   (viď   dôvody   vyššie).   Ak   odvolací   súd   v   tejto   časti   napadnutého   rozsudku uvádza, že sa „práve menovaná sudkyňa“ JUDr. U. mala v podaní o vysvetlení vyjadriť k tomuto zásahu, tak ide o zrejmý omyl odvolacieho súdu, pretože takto sa do tohto podania vyjadrovala JUDr. M. U., avšak sťažovateľ sa použitím predmetného výrazu vo vzťahu k navrhovateľovi zastal inej sudkyne a to JUDr. J. U. Táto sudkyňa a ani ostatní sudcovia prítomní na porade vo veci vypočutí neboli, hoci pre rozhodnutie v tejto veci (ak by sa súd zaoberal meritom veci) to bolo nevyhnutné.

Vzhľadom   na   uvedené   je   rozsudok   odvolacieho   súdu   nielenže   arbitrárny,   ale nevykonaním dôkazov navrhnutých sťažovateľom odvolací súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a preukázať tak neodôvodnenosť nároku navrhovateľa.

Nevykonanie sťažovateľom opakovane navrhovaného vyššie uvedeného dôkazu, ktorý je rozhodný pre túto vec, zo strany súdu prvého stupňa, porušovateľa 2) a porušovateľa 1) predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom a je samotným dovolacím dôvodom.»

V závere sťažovateľ uviedol, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru malo dôjsť zo strany krajského súdu a najvyššieho súdu:

„1./ nevykonaním navrhnutých dôkazov,

2./ založením právnych záverov na skutočnostiach, ku ktorých obsahu sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť,

3./ preberaním tvrdených motívov navrhovateľa za skutkové zistenia,

4./ nekritickým   preberaním   rozhodnutia   Ústavného   súdu   do   záverov   rozhodnutí súdov,

5./ nevysporiadaním sa s argumentmi sťažovateľa v odvolaní,

6./ nereagovaním na zmenený skutkový stav po rozhodnutí Ústavného súdu. Porušovateľ   1)   vo   vyššie   uvedenom   uznesení   uviedol,   že   nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. a nie procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Tento záver dovolacieho súdu je v rozpore s ustálenou judikatúrou. Sťažovateľ má za   to,   že   nepreskúmateľnosť   (arbitrárnosť)   rozhodnutia   súdu   je   vadou   konania,   ktorá odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Postup   porušovateľova   1)   a   jeho   uznesenie   zo   dňa   05.   01.   2012   teda   majú za následok, že sťažovateľovi bolo odopreté právo na prístup k dovolaciemu súdu, právo na to. aby vec mohla byť dovolacím súdom riadne prejednaná, keďže dovolanie v tejto veci je   prípustné.   Tým   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   ktoré zohráva   v   demokratickej   spoločnosti   natoľko   závažnú   úlohu,   že   pri   rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie – v tomto prípade nepripustenie dovolania (nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003). Porušovateľ 1) sa zároveň dopustil voči sťažovateľovi porušenia zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Taktiež   týmto   rozhodnutím   porušovateľa   1)   bolo   odopreté   právo   sťažovateľa na spravodlivé   prerokovanie   veci   dovolacím   súdom   a   na   účinný   opravný   prostriedok (dovolanie) v zmysle čl. 13 Dohovoru. Ak O. s. p. takýto opravný prostriedok pripúšťa a porušovateľ   svojím   postupom   a   rozhodnutím   takýto   opravný   prostriedok   fakticky neumožní   (tým   že   ho   odmietne   ako   neprípustný)   je   porušené   aj   toto   základné   právo sťažovateľa.

So všetkými námietkami sťažovateľa, týkajúcimi sa nezákonného procesného postupu (a následne rozhodnutia vo veci samej) súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sa mal dovolací   súd   vysporiadať,   nakoľko   aj   všeobecné   súdy   majú   povinnosť   strážiť   nielen zákonnosť   ale   aj   ústavnosť   konania,   ale   keďže   tento   dovolanie   odmietol   (nepripustil) porušil tiež právo na súdnu ochranu sťažovateľa.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   3Cdo   204/2011 zo dňa 05. 01.   2012   a   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   19Co   81/2010 zo dňa 15. 03. 2011, boli porušené základné práva sťažovateľa JUDr. P. H... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.). Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo 204/2011 zo dňa 05. 01. 2012 a rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co 81/2010 zo dňa 15. 03. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.“

Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 211/2012-18 z 9. mája 2012 bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   krajský   súd listom sp. zn.   Spr.   10087/2012   z   12.   júna   2012   a   predseda   najvyššieho   súdu   listom č. k. KP 4/2012-32 z 2. júna 2012.

Z vyjadrenia krajského súdu vyplýva: «Jedným z prostriedkov ochrany osobnosti je primerané   zadosťučinenie   –   satisfakcia.   Ide   o   špecifickú   formu   odstránenie   následkov neoprávneným   zásahom,   spočívajúcu   spravidla   vo   výslovnom   odvolaní   zásahu,   pokiaľ možno   tým   istým   spôsobom,   akým   sa   uskutočnil   zásah,   resp.   v   ospravedlnení   sa oprávnenému, spravidla takým istým spôsobom, akým sa uskutočnil zásah, prípadne iným primeraným spôsobom, ak ten istý spôsob neprichádza do úvahy, alebo je nevhodný. Ďalším prostriedkom ochrany osobnosti je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Občiansky   zákonník   umožňuje   domáhať   sa   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch v prípade, pokiaľ by nebolo postačujúce zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere   znížená   dôstojnosť   fyzickej   osoby   alebo   jej   vážnosť   v   spoločnosti.   Výška   takejto nemajetkovej ujmy sa určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých   k   porušeniu   práva   došlo.   Kritérium   na   jej   priznanie   Občiansky   zákonník stanovuje   veľmi   všeobecne   s   tým,   že   súd   vždy   podľa   voľného   sudcovského   uváženia prihliadne na všetky detaily a okolnosti, ku ktorým k neoprávnenému zásahu došlo. Prvostupňový súd v prejednávanej veci sa náležite riadil vyššie uvedeným, preto vo veci aj správne rozhodol. Aj odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanom prípade boli splnené zákonné podmienky na priznanie ochrany osobnosti navrhovateľa z dôvodu, že odporca v 1. rade ako predstaviteľ štátnej správy súdu vo funkcii predsedu okresného súdu použitím výrazu „chrapúň“ na pracovnej porade Okresného súdu v Žiline dňa 07. 05. 2002 zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, do jeho práva na občiansku česť a dôstojnosť.   Správne   konštatuje   súd   prvého   stupňa   aj   to,   že   prípadné   zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa pred pracovným kolektívom by nebolo postačujúce a nie je možné ho ani zrealizovať, nakoľko sa podstatne zmenili okolnosti. Navrhovateľovi preto vznikol nárok na priznanie finančného zadosťučinenia.   Pri výške náhrady nemajetkovej ujmy   prvostupňový   súd   správne   vychádzal   z   okolností,   za   ktorých   k   porušeniu   došlo. Výsluchom svedkov mal preukázané, že v spoločnosti osôb, v okruhu ktorých sa navrhovateľ pohybuje, či už v práci alebo vo voľnom čase, sa o použití výrazu „chrapúň“ hovorilo, diskutovalo určité obdobie. Vedomosť o tom bola zaznamenávaná vo verejnosti, v meste, v ktorom navrhovateľ žije, čím došlo k zníženiu jeho vážnosti a dôstojnosti i mimo úzkeho pracovného kolektívu, a to v značne nad bežnú mieru. Aj odvolací súd je toho názoru, že súdom prvého stupňa priznaná výška nemajetkového zadosťučinenia v rozsahu 1 500 Eur je v prejednávanom prípade dôvodná.

Odvolací   súd   dodáva,   že   predpokladom   vzniku   práva   na   nemajetkovú   ujmu   je preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere. Pričom Občiansky zákonník neustanovuje ani maximálnu a ani minimálnu hranicu pre určenie výšky zadosťučinenia. Preto   v   tejto   súvislosti   súd   musí   vždy   sledovať   cieľ,   dosiahnuť   s   ohľadom   na   všetky okolnosti konkrétneho prípade, zodpovedajúce zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy na osobnosti postihnutej fyzickej osoby.

Odvolací súd preto v celom rozsahu sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v   prejednávanom   prípade   vyhodnotiac   všetky   vyššie   uvedené   zákonom   stanovené podmienky, bola výška nemajetkovej ujmy v rozsahu 1 500 Eur správne priznaná.

S poukazom na ust. § 135 ods. 1 druhá veta O. s. p., podľa ktorého súd je okrem iného,   viazaný   rozhodnutím   ústavného   súdu,   ktoré   sa   týka   základných   ľudských   práv a slobôd, všeobecné súdy v prejednávanej veci sú viazané nálezom Ústavného súdu SR č. III. ÚS 196/08-28 zo dňa 14. 10. 2008, ktorým bolo vyslovené, okrem iného, že základné právo JUDr. P. P. podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co 301/2007 zo dňa 06. 03. 2008 porušené bolo.

Z uvedeného tak okresný súd, ako aj krajský súd musel jednoznačne vychádzať, (lebo v zmysle ust. § 135 ods. 1 druhá veta O. s. p. je tým viazaný ). Na veci nemohlo zmeniť nič ani to, že účastníci konania dňa 23. 05. 2008 podpísali „dohodu o urovnaní“, ktorou sa navrhovateľ „mal vzdať všetkých svojich nárokoch v súvislosti s uvedeným konaním, a to nárokov   vyplývajúcich   z   ochrany   osobnosti,   a   to   nárokov   negatórnych,   reštitučných a satisfakčných   nárokov   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   ako   aj   nárokov na náhradu   všetkých   trov   konania.   Navrhovateľ   sa   mal   zaviazať   vziať   späť   návrhy   na začatie konania vo všetkých sporoch.“

Odvolací   súd   k   uvedenému   dodáva,   že   vzhľadom   na   viazanosť   súdu   nálezom Ústavného súdu SR o porušení základných ľudských práv a slobôd, ktorým je viazaný, vychádzal z toho, že navrhovateľ sa nemohol platne vzdať svojho nároku na súdnu ochranu porušeného práva na ochranu osobnosti, preto nemohla byť v tomto smere platne uzavretá žiadna dohoda medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade. Z čl. 46 Ústavy SR jednoznačne vyplýva,   že   každému   je   dané   právo   na   súdnu   ochranu.   Týmto   článkom   Ústavy   SR   je garantované   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde. V záujme zachovania vyššieho princípu ochrany základných ľudských práv, o ktorých v prejednávanom prípade už rozhodol aj Ústavný súd SR, nie je možné stotožniť sa s tvrdením odvolateľa, že nárok navrhovateľa „dohodou o urovnaní“ zo dňa 23. 05. 2008 zanikol.»

Predseda   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol: „Najvyšší   súd   svojím uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   204/2011   z   5.   januára   2012   odmietol   dovolanie   sťažovateľa z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný (dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa). Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku. Následne sa sústredil na   skúmanie   prípustnosti   dovolania   z   hľadiska   vád   uvedených   v   §   237   Občianskeho súdneho   poriadku   a   s   prihliadnutím   na   obsah   dovolania   sa   osobitne   zaoberal   vadou konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti účastníka konať pred súdom).

Najvyšší súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   odmietol   dovolanie   ako   neprípustné   – nemohol teda pristúpiť meritórnemu posudzovaniu rozhodnutí nižších súdov a zaoberať sa otázkou, či boli alebo neboli splnené podmienky pre zrušenie týchto rozhodnutí.

Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade s vlastnou judikatúrou (pozri napr. stranu 7, prvý odsek uznesenia) pričom vzal do úvahy aj ústavný aspekt danej veci (pozri stranu 6, posledný odsek uznesenia).

Na záver je však treba dodať, že v súčasnej dobe sa niektoré senáty najvyššieho súdu vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   odchýlili   od   právneho   názoru   vyjadreného   v   rozsudku najvyššieho súdu uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej   republiky   pod   č.   R   111/1998   (na   ktorý   odkazuje   aj   namietané   uznesenie). Otázka,   či   nepreskúmateľnosť   namietaného   súdneho   rozhodnutia   zakladá   prípustnosť dovolania   v zmysle   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   nie   je   v   súčasnosti   posudzovaná   senátmi najvyššieho súdu jednotne. Založenie prípustnosti dovolania na základe nepreskúmateľnosti namietaného   rozhodnutia   je   otázkou   subjektívnou   a   závisí   od   konkrétnych   okolností jednotlivého   prípadu.   Posudzovanie   prípustnosti   dovolania   by   však   nemalo   závisieť   od subjektívnych okolností, ale výlučne od objektívnych okolností.

Rozhodnutie   ústavného   súdu   v   danej   veci   bude   preto   pre   rozhodovaciu   prax najvyššieho súdu nanajvýš prospešným judikátom.“

Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniam krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu   v   liste   z   20.   júla   2012   uviedol: «Súd   prvého   stupňa   –   Okresný   súd   v   Trenčíne rozsudkom č. k. 11C/207/2003-307 zo dňa 14. 5. 2010 (v novom konaní, po zrušení svojho predchádzajúceho – zamietavého rozsudku nadriadeným súdom) čiastočne vyhovel žalobe žalobcu a uložil žalovanému (sťažovateľovi) povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1.500,00 eur.   V tomto novom konaní pred súdom prvého stupňa bola, okrem pôvodných sporných otázok, sporná aj otázka novo zisteného skutkového stavu veci, keďže medzi účastníkmi došlo dňa 23. 5. 2008 k uzavretiu Dohody o urovnaní, predmetom ktorej bol   aj   nárok   žalobcu   uplatňovaný   v   tomto   konaní.   Súd   prvého   stupňa   žalobe   žalobcu čiastočne vyhovel, keď ustálil, že Dohoda o urovnaní je v rozpore s ustanovením § 585 ods. 1   Občianskeho   zákonníka   (súd   usúdil,   že   išlo   o   právo   žalobcu,   na   ktoré   nemohol pomýšľať) a teda podľa § 39 OZ neplatná.

Na základe odvolania žalovaného (sťažovateľa) zo dňa 2. 6. 2010 rozhodol Krajský súd v Prešove už citovaným rozsudkom zo dňa 15. 3. 2011 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa   v   napadnutej   časti   potvrdil.   Na   odvolaciu   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa absolútne nesprávnej aplikácie ustanovenia § 585 ods. 1 OZ súdom prvého stupňa (str. 3 až 5 odvolania zo dňa 2. 6. 2010) Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, žiadnym spôsobom v predmetnom rozsudku nereagoval, práve naopak, rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil z úplne iných dôvodov. Odvolací súd takto dospel k záveru, že Dohodou o urovnaní   sa   „navrhovateľ   nemohol   platne   vzdať   svojho   nároku   na   súdnu   ochranu porušeného práva na ochranu osobnosti“ a ďalej že sa s tvrdením sťažovateľa, že nárok navrhovateľa zanikol, nemožno stotožniť „ v záujme zachovania vyššieho princípu ochrany základných ľudských práv“ (str. 9, piaty a šiesty odsek rozsudku z 15. 3. 2011).

Odvolací súd tieto svoje „právne závery“ bližšie neodôvodnil. Odvolací súd vôbec neuviedol s ktorým (kogentným) ustanovením ktorého zákona by Dohoda o urovnaní mala byť   v   rozpore.   Odvolací   súd   vôbec   nerozlišoval   medzi   základnými   teoreticko-právnymi pojmami, akými sú právo a z neho vyplývajúci resp. vzniknutý nárok. Treba zdôrazniť, že žalobca sa svojim prejavom vôle v Dohode o urovnaní nevzdal práva na ochranu osobnosti, keďže toto je právom, ktoré patrí každému jednotlivcovi, je nepremlčateľné a nezrušiteľné a už vôbec sa žalobca nevzdal práva na súdnu ochranu, ktoré sa systematicky zaraďuje medzi   základné   práva   a   slobody,   ktoré   sú   neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľné a nezrušiteľné. Žalobca sa svojim prejavom vôle slobodne a vážne vzdal iba nárokov, ktoré z ním tvrdeného zásahu žalobcovi vznikli. Z týchto dôvodov je rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný, nelogický a arbitrárny.

Je   evidentné,   že   Krajský   súd   v   Prešove   tieto   skutočnosti   nerozlišuje,   keďže   ani vo vyjadrení zo dňa 12. 6. 2012 na ne žiadnym spôsobom nereaguje. Súd len de facto prepísal svoje pôvodné „právne závery“ z rozsudku zo dňa 15. 3. 2011.

Absolútne rozhodnou skutočnosťou je, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal ani s ďalšou odvolacou námietkou sťažovateľa, a to že súd prvého stupňa nevykonal potrebné dokazovanie   (najmä   na   preukázanie   závažnosti   zásahu,   čo   má   vplyv   aj   na   výšku požadovanej   nemajetkovej   ujmy),   keďže   neakceptoval   návrhy   žalovaného   (sťažovateľa) na vykonanie   dokazovania   –   výsluchu   svedkov   –   výsluchu   všetkých   sudcov   prítomných na porade, na ktorej malo dôjsť k spornému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, vrátane   sudkyne   JUDr.   J.   U.,   vo   vzťahu   ku   ktorej   sa   žalobca   absolútne   nevhodným spôsobom vyjadroval a ktorej sa žalovaný predmetným sporným „zásahom“ zastal (naproti tomu súd akceptoval všetky návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania, vrátane žalobcom navrhovaných svedkov).

Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou vysporiadal zjavne neodôvodnene až arbitrárne, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Odvolací súd v tejto časti rozsudku len uviedol, že sa „práve menovaná sudkyňa“ JUDr. U. mala v podaní o vysvetlení vyjadriť k spornému zásahu, pričom išlo o zrejmý omyl odvolacieho súdu,   pretože   takto   sa   do   tohto   podania   vyjadrovala   JUDr.   M.   U.,   avšak   žalovaný   sa použitím predmetného výrazu vo vzťahu k žalobcovi zastal inej sudkyne a to JUDr. J. U. Táto sudkyňa a ani ostatní sudcovia prítomní na porade vo veci vypočutí neboli, hoci pre rozhodnutie v tejto veci (ak by sa súd zaoberal meritom veci) to bolo nevyhnutné. Tým, že boli   vypočutí   len   svedkovia,   ktorých   navrhol   žalobca,   a   neboli   vypočutí   svedkovia navrhovaní sťažovateľom (hoci nejde o zjavne nerozhodné dokazovanie), došlo k zjavnej nerovnováhe   v   postavení   účastníkov   konania   a tým   porušeniu   práva   sťažovateľa   na spravodlivý proces.

3. Vyjadrenie sťažovateľa k vyjadreniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: K vyjadreniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. KP 4/2012-32 zo dňa 2. 7. 2012 sa sťažovateľ vyjadruje takto:

Sám   Najvyšší   súd   v   tomto   vyjadrení   pripúšťa,   že   otázka   prípustnosti   dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. v prípade, ak je dovolaním namietaná nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia, je v súčasnosti senátmi najvyššieho súdu posudzovaná nejednotné. V dovolacom   konaní   sťažovateľ   však   nenamietal   len   samotnú   nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ale aj skutočnosť, že sa mu postupom súdov odňala možnosť konať pred súdom, keď súdy nevykonali potrebné dokazovanie výsluchom navrhovaných svedkov. Odvolací súd pritom v rozsudku zo dňa 15. 3. 2011 vôbec nedôvodil, že takéto dokazovanie   je   nadbytočné   alebo   s   vecou   nesúvisiace,   ale   v   dôsledku   zrejmého   omylu v zámene mien navrhovaných svedkov ustálil, že navrhovaná sudkyňa sa už k veci vyjadrila. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia sťažovateľ aj naďalej považuje za dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Z dôvodov ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľovi bola postupom súdov odňatá možnosť konať pred súdom o takých sporných otázkach, ktorý bol predmetom   preskúmavania,   keďže   súdy   vždy   konali   a   rozhodovali   na   základe   iných dôvodov, než boli namietané.

Nie   je   možné   od   sťažovateľa   spravodlivo   žiadať,   aby   akceptoval   rozhodnutie odvolacieho súdu, že žalobca sa nemohol platne vzdať „práva na súdnu ochranu“ (keď zjavne odvolací súd nerozlišoval medzi právom na súdnu ochranu a nárokom vzniknutým z porušenia   práva   na   ochranu   osobnosti)   keď   na   druhej   strane   musí   „akceptovať“,   že Najvyšší súd SR posudzuje prípustnosť dovolania rôzne. Nie je možné tiež akceptovať, že vo veci boli vydané/vynesené tri rôzne rozhodnutia (súdu prvého stupňa, odvolacieho súdu, dovolacieho súdu), ktorých dôvody vôbec nie sú konzistentné, minimálne v dvoch stupňoch, bez toho, aby vzájomné rozpory ktorýkoľvek súd odstránil.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s   ich   vyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania   splní   predpoklady ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej   ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   prirodzene nemožno   považovať   za   právo   na   úspech   v   odvolacom   konaní   (mutatis   mutandis II. ÚS 4/94), ak každé rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkých   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   v   podmienkach právneho   štátu   okrem   iného   garantované   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   boli   povinní   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   najvyšší   súd   a   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   opravné   prostriedky   pred   národným   orgánom,   aj   keď   sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   k   nej   pripojených   listinných   dôkazov,   ako   aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 207/2003 zistil, že žalobca sa žalobou okrem iného domáhal voči sťažovateľovi ochrany osobnosti tak, že navrhol, aby súd uložil sťažovateľovi verejne sa   ospravedlniť pred   sudcami a administratívnymi pracovníkmi Okresného súdu Žilina,   a   ďalej   žiadal,   aby   bola   sťažovateľovi   uložená   povinnosť   zaplatiť   mu   z   titulu nemajetkovej ujmy sumu 6 638,78 €. V priebehu konania zobral žalobca žalobu v časti, ktorou sa domáhal ospravedlnenia späť. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 207/2003-179 z 10. augusta 2007 konanie v časti, ktorou sa žalobca domáhal ospravedlnenia, zastavil a vo zvyšnej   časti   žalobu   zamietol.   O   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu č. k. 11 C 207/2003-179   z   10.   augusta   2007   rozhodol   na základe   odvolania   podaného žalobcom Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 19 Co 301/2007-224 zo 6. marca 2008 tak, že rozsudok potvrdil. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 301/2007-224 zo 6. marca 2008 napadol sťažnosťou   na ústavnom súde žalobca. O sťažnosti rozhodol ústavný   súd   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   196/08-28   zo   14.   októbra   2008   (ďalej   len „nález ústavného   súdu“)   tak,   že   vyslovil,   že   Krajský   súd   v Trenčíne   rozsudkom č. k. 19 Co 301/2007-224 zo 6. marca 2008 porušil základné právo žalobcu podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, rozsudok zrušil a prikázal Krajskému súdu v Trenčíne vo veci ďalej konať.

Žalobca a sťažovateľ uzatvorili 23. mája 2008 dohodu o urovnaní, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Účastníci   tejto   dohody   sa   dohodli,   že   účinnosťou   tejto   dohody   zanikajú   všetky nároky žalobcu voči žalovanému uplatňované v Sporoch a to najmä, no nielen:

-   nároky   vyplývajúce   z   ochrany   žalobcovej   osobnosti   a   to   nároky   negatórne, reštitučné a satisfakčné a nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a

- nároky na náhradu všetkých trov Sporov. Zároveň sa touto dohodou žalobca zaväzuje pri podpise tejto   dohody vziať späť návrhy na začatie konania vo všetkých Sporoch, pričom sa týmto výslovne vzdáva nárokov na náhradu trov konania týchto Sporov a tieto si nebude uplatňovať. Žalobca sa touto dohodou zároveň výslovne vzdáva všetkých trov konania v spore...“

Po   zrušení   rozsudku   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   19   Co   301/2007-224 zo 6. marca   2008   vo   veci   opätovne   rozhodoval   krajský   súd,   ktorý   uznesením č. k. 5 Co 157/2009-276   z   10.   novembra   2009   zrušil   rozsudok   okresného súdu č. k. 11 C 207/2003-179   z   10.   augusta   2007   a   v   rozsahu   zrušenia   vrátil   vec okresnému súdu   na   ďalšie konanie.   Okresný súd   vo   veci   opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 11   C   207/2003-307   zo   14.   mája   2010.   V   relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku okresného súdu sa uvádza: „Z vykonaného dokazovania bolo preukázané a ustálené, že konaním   odporcu   v prvom   rade   bolo   zasiahnuté   do   práva   na   ochranu   osobnosti navrhovateľa, do jeho práva na občiansku česť a dôstojnosť, pričom nedošlo k účinnému ospravedlneniu   sa,   ktoré   by   bolo   dostatočným   morálnym   zadosťučinením.   Prípadné zadosťučinenie   vo   forme   ospravedlnenia   sa   pred   pracovným   kolektívom   by   nebolo postačujúce a takéto ospravedlnenie nie je možné zrealizovať, nakoľko sa podstatne zmenili okolnosti.   Navrhovateľovi   tak   vznikol   nárok   na priznanie   finančného   zadosťučinenia. Pokiaľ ide o dohodu o urovnaní zo dňa 25. 03. 2008 uzavretú medzi navrhovateľom a odporcom v 3. rade súd v súlade s citovaným ustanovením má za to, že urovnanie medzi účastníkmi   sa   nemohlo   týkať   práva   (a   jemu   zodpovedajúcej   povinnosti)   na   náhradu nemajetkovej   ujmy,   ktoré   je   predmetom   tohto   konania.   Navrhovateľ   v   dobe   kedy   bola zmluva   o   urovnaní   uzavretá   nemohol   na   toto   právo   pomýšľať,   keďže   jeho   návrh   bol právoplatným rozhodnutím súdu zamietnutý. V súlade s citovaným ustanovením právo na ktoré niektorý z účastníkov nemohol pomýšľať nemôže byť predmetom dohody o urovnaní a z tohto dôvodu je uzavretá dohoda v tejto časti pre rozpor so zákonom neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v pracovnom a spoločenskom prostredí navrhovateľa. Z výsluchu svedkov boli preukázané, že v spoločnosti osôb v okruhu ktorých sa navrhovateľ pohybuje či už v práci alebo vo voľnom čase sa o použití predmetného výrazu hovorilo, diskutovalo určité obdobie.   Vedomosť   o   použití   tohto   výrazu   bola   zaznamenaná   vo   verejnosti   v   meste, v ktorom navrhovateľ žije, čím došlo k zníženiu jeho vážnosti a dôstojnosti i mimo úzkeho pracovného kolektívu značne nad bežnú mieru. Vypočutí svedkovia jednoznačne potvrdili, že tí, ktorí sa o jeho označení odporcom 1/ dozvedeli, toto jednoznačne odsúdili. Pri určení primeraného zadosťučinenia súd prihliadol i na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva navrhovateľa   došlo,   keď   išlo   o   reakciu   na   konanie   samého   navrhovateľa   za   existencie konfliktných vzťahov medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade. Pokiaľ ide o návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom všetkých sudcov Okresného súdu Žilina prítomných na pracovnej porade dňa 07. 05. 2002, súd tieto výsluchy nevykonal, nakoľko mal za to, že okolnosti týkajúce sa použitia predmetného výrazu boli dostatočne preukázané.

Na   základe   uvedeného   súd   za   účelom   primeraného   vyváženia   a   zmiernenia vzniknutej nemajetkovej ujmy priznal navrhovateľovi sumu tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku...“

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský   súd   napadnutým   rozsudkom.   Rozsudok   krajského   súdu   sťažovateľ   napadol dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľa o porušení jeho práv je tvrdenie,   že   krajský   súd   ako   súd   odvolací   sa   vo   svojom   rozsudku   nevysporiadal s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu,   a to námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu v dôsledku nevykonania dokazovania výsluchom JUDr. J. U., námietkou nesprávneho právneho posúdenia dohody o urovnaní. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ tiež v tom, že krajský súd odôvodnil svoj rozsudok skutočnosťami, ktoré neboli predmetom odvolania, a svoj právny záver, že navrhovateľ sa nemôže   platne   vzdať   svojho   nároku   na   súdnu   ochranu   porušeného   práva   na   ochranu osobnosti, ničím neodôvodnil.

Sťažovateľ   v relevantnej   časti   odvolania   týkajúcej   sa   nevykonania   dôkazu   – výsluchu sudkyne JUDr. J. U. uviedol: «Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká len v prípade, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti (§ 13 ods. 2 OZ). Na takúto závažnosť zásahu neboli v tomto konaní vykonané žiadne dôkazy. Výpovede svedkov H., O. a T. nemožno považovať, vzhľadom na ich obsah a s tým súvisiacu absurdnosť ich výpovedí, za určujúce. Vyjadrenia odporcu 1) sa uskutočnili na porade sudcov, bezprostrednými „prijímateľmi“ takýchto tvrdení bol okruh osôb prítomných na takejto porade a len tieto osoby môžu hodnoverne vypovedať o tom, za akých okolností a do akej miery vnímali zásah do navrhovateľových práv a či tento zásah bol takej intenzity, že prekročil „hranice“ porady, a to najmä z toho dôvodu, že prevažne ide o sudcov, ktorí dennodenne riešia obdobné prípady a posudzujú ich nielen vo vzťahu medzi spornými stranami ale aj vo vzťahu k tretím osobám.

Na   takúto   závažnosť   zásahu   (ktorá   má   vplyv   aj   na   výšku   požadovanej   peňažnej náhrady tak ako je ďalej uvedené) odporca 1) na pojednávaní dňa 23. 4. 2010 navrhol vypočuť všetkých sudcov prítomných na porade, vrátane JUDr. J. U., vo vzťahu ktorej sa navrhovateľ absolútne nevhodným spôsobom vyjadroval a ktorej sa odporca predmetným sporným „zásahom“ zastal. Tieto dôkazy neboli zo strany súdu vykonané, preto súd prvého stupňa   v   napadnutom   rozsudku   vychádzal   z   nedostatočne   a   nespoľahlivo   zisteného skutkového stavu veci.

Ako bolo už uvedené, pre určenie výšky peňažného zadosťučinenia sudcom stanovuje zákon taxatívne dve kritériá:

- závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy,

- okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Tým, že súd prvého stupňa nevykonal dôkazy navrhnuté odporcom 1) na zistenie týchto skutočností, vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Preto súd nemohol objektívne rozhodnúť o výške nemajetkovej ujmy, ktorú priznal navrhovateľovi. Táto skutočnosť vyplýva aj z toho, že v tejto časti je napadnutý rozsudok   absolútne   neodôvodnený,   nie   je   z   neho   zrejmé   z akých   skutočností   vychádzal a akými   úvahami   sa   riadil,   keď   priznal   navrhovateľovi   predmetnú   nemajetkovú   ujmu vo výške 1.500,00 eur.»

Krajský   súd   na túto   odvolaciu   námietku   v odôvodnení   svojho   rozsudku   reagoval takto: «Ani ďalšia odvolacia námietka, že neboli vypočutí podľa návrhu všetci sudcovia prítomní na porade, v predmetnom konaní nie je namieste. Okolnosti, za ktorých došlo k použitiu výrazu „chrapúň“ v konaní boli dostatočne zistené. Ak odvolateľ poukazuje na to, že navrhovateľ sa mal vo vzťahu k JUDr. U. vyjadrovať nevhodným spôsobom, na čo odporca v 1. rade reagoval sporným zásahom je treba uviesť, že práve menovaná sudkyňa v súvislosti   s   predmetom   konania   uviedla   do   podania   o   vysvetlení,   ktoré   je   súčasťou vyšetrovacieho spisu ČVS ORP-667/OPP/V-2002 Okresnej prokuratúry v Žiline, že odporca bez akéhokoľvek dôvodu označil vulgárnou nadávkou „chrapúň“ navrhovateľa, čo v nej vzbudilo pohoršenie, lebo pracuje viac ako 20 rokov v justícií a ešte sa nestretla s takýmto správaním. Uvedený výraz bol použitý s plným vedomím, so zámerom uraziť a znevážiť navrhovateľa   pred   celým   kolektívom,   pričom   navrhovateľ   nezadal   žiadnu,   príčinu k takémuto prejavu

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m. II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania (m. m. I. ÚS 241/07).   Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva (ďalej   len   „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods.   1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď   na   každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   môže obmedziť   na   prevzatie   odôvodnenia   nižšieho   súdu   (García   Ruiz   proti   Španielsku z 21. januára 1999).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (pozri napr. rozsudok García Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   pri   rozhodovaní   v   predmetnej   veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 OSP   a   relevantnej   judikatúry   ESĽP,   ktorou   je   pri   svojom   rozhodovaní   tiež nespochybniteľne viazaný.

Dokazovanie   v   občianskom   súdnom   konaní   prebieha   vo   viacerých   fázach; od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo   smerom,   ktorý   z   pohľadu   podstaty   prejednávanej   veci   nie   je   relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 OSP).

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Pokiaľ sťažovateľ   tvrdí,   že použitie predmetného   výrazu na adresu   žalobcu   bolo vyvolané výrokmi na adresu JUDr. J. U., ide vo veci sťažovateľa o jednu z rozhodujúcich okolností, za ktorej k porušeniu práva na ochranu osobnosti malo dôjsť a na ktorú musí súd prihliadať pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Táto okolnosť však   predmetom   dokazovania   v   dôsledku   neakceptovania   sťažovateľovho   návrhu   na vykonanie   dôkazu   nebola,   a   to   napriek   tomu,   že   povinnosť   pri   rozhodovaní   o výške nemajetkovej ujmy prihliadať na okolnosti, za akých k porušeniu práv došlo, vyplýva aj z nálezu   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na nasledovnú   časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu: „V konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,   a   to   najmä   v   prípadoch,   ak   došlo   k   zníženiu   jej   dôstojnosti,   či   vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej výšky prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za akých k porušeniu jeho práv došlo.

Posúdenie   týchto   okolností   ponecháva   na   úvahu   súdu,   ktorá   však   nemôže   byť bezbrehá,   ale   musí   spočívať   na   logických   a   legitímnych   faktoch.   Je   nepochybné,   že mantinely, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom   dané,   pričom   táto   ich   danosť   je   závislá   od   individuality   každého   prípadu a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. Podstatná je jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe toho potom všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia predstaví dôvody, ktoré ho k vyslovenému záveru viedli.“

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa uvedenou   odvolacou   námietkou   sťažovateľa   vôbec   nevysporiadal   (nemožno   akceptovať tvrdenie krajského súdu, že odvolacia námietka sťažovateľa týkajúca sa nevypočutia JUDr. J. U. nie je namieste, keď si krajský súd neuvedomil, že sťažovateľ navrhuje výsluch JUDr. J. U., a nie JUDr. M. U., na ktorej výpoveď krajský súd v rozsudku odkazuje). Podľa názoru ústavného súdu išlo v okolnostiach prípadu o návrh na vykonanie dôkazu, ktorým by sa zistili okolnosti,   za ktorých k porušeniu práva na ochranu osobnosti   žalobcu došlo a z ktorého je povinný súd v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri určovaní sumy náhrady nemajetkovej ujmy vychádzať. Ústavný súd tiež poznamenáva, že ak vo veci neboli vypočutí sudcovia, ktorí boli bezprostrednými prijímateľmi slov, ktoré použil sťažovateľ na adresu žalobcu, nemohli byť okolnosti použitia predmetného výrazu dostatočne preukázané. Zároveň   je potrebné uviesť,   že   takýto   dôkaz   môže   mať vplyv   na samotné   rozhodnutie o tom,   či   sťažovateľ   zasiahol   do   práva   žalobcu   na   ochranu   osobnosti.   Bolo   preto nevyhnutné, aby sa odvolací súd s touto námietkou v odôvodnení rozsudku krajského súdu primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.

Vzhľadom na uvedené je potrebné absenciu argumentácie krajského súdu v tomto smere považovať za prejav arbitrárnosti a porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Vo vzťahu k tvrdeniu   sťažovateľa, že krajský   súd sa   nezaoberal jeho námietkou nesprávneho právneho posúdenia dohody o urovnaní okresným súdom, a k námietke, že krajský súd odôvodnil svoj rozsudok skutočnosťami, ktoré neboli predmetom odvolania, a svoj   právny   záver,   že   navrhovateľ   sa   nemôže   platne   vzdať   svojho   nároku   na   súdnu ochranu   porušeného   práva   na   ochranu   osobnosti,   ničím   neodôvodnil,   ústavný   súd konštatuje, že pri svojom rozhodovaní sa riadi princípom minimalizácie zásahov ústavného súdu   do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Po zrušení rozsudku krajského súdu bude mať sťažovateľ možnosť v ďalšom štádiu konania pred krajským súdom a prípadne aj okresným súdom uplatniť svoju argumentáciu týkajúcu sa platnosti, resp. neplatnosti dohody o urovnaní.

Z uvedeného   dôvodu   sa   ústavný   súd   porušením   základného   a iného   práva sťažovateľa už uvedeným postupom a rozsudkom krajského súdu nezaoberal.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry vyslovil, že predpokladom na   záver   o   porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky zo zásady   možnosti   preskúmavania   len   meritórnych   právoplatných   rozhodnutí,   išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,   ale   zároveň   aj   to,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne na dané   štádium   konania   a   nemohla   by   už   byť   uplatnená   neskôr   (IV.   ÚS   195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo   by   ho   možné   korigovať   v   ďalšom   procesnom   postupe   alebo   v   opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

Najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   podľa   243b   ods.   5   OSP   v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako procesne neprípustné a meritom veci sa vôbec nezaoberal. V danom prípade uznesenie najvyššieho súdu nie je rozhodnutím spôsobilým zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo   slobôd   sťažovateľa,   pretože   k   náprave   jeho   prípadných   negatívnych   dôsledkov dochádza zásahom ústavného súdu proti rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, nevyhovel.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň zrušiť tento rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia v odvolacom konaní.

V   ďalšom   postupe   bude   krajský   súd   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   konania   sťažovateľa.   Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   spolu   v   sume   323,52   €,   čo   zodpovedá tarifnej odmene za 2 úkony právnej pomoci po 254,34 € (prevzatie a príprava a spísanie sťažnosti)   a 2-krát   paušálna náhrada   hotových   výdavkov   po   7,63   €,   t.   j   spolu   odmena 269,60 €, a 20 % daň z pridanej hodnoty 53,92 € (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013