znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 211/2011-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ľ. H.   a R.   H.,   obaja bytom   B., zastúpených   advokátom JUDr.   E.   Š.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   34   Cb   27/99   a jeho   uznesením   zo   4.   novembra   2008, postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Obo 172/2008   a jeho   uznesením   z 29.   januára   2009   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 22/2009 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. H. a R. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011 doručená sťažnosť Ľ. H. a R. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   34   Cb   27/99   a jeho   uznesením   zo   4.   novembra   2008,   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 172/2008 a jeho uznesením z 29. januára 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 22/2009 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010.

2. Zo sťažnosti vyplýva:

a) „Sťažovatelia   sa   ako   žalobcovia   1.   a   2   rade   domáhali   žalobou   podanou   na Krajskom súde v Bratislave dňa 23. 03. 1999 proti žalovanému D., B. určenia, že vylúčenie žalobkyne v 1. rade z D. na základe uznesenia menovaného družstva zo dňa 24. 03. 1995 je neplatné   a   určenia,   že   účinky   prevodu   členských   práv   zo   žalobcu   1.   a žalobcu   2   ako prevádzajúcich   na   žalobcu   3. a žalobcu   4   ako   nadobúdateľov   nastali   dňa   02.   februára 1999...

Rozsudkom zo dňa 19. 12. 2001 sp. zn. 34 27/99-102 Krajský súd... žalobu zamietol a rozhodol   o   náhrade   trov   konania.   Proti   citovanému   rozsudku   podali   žalobcovia v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 7 Obo 54/02- 127   zo   dňa   15.   05.   2003   rozhodol   o   odvolaní   žalobcov   tak,   že   napadnutý   rozsudok Krajského súdu... zo dňa 19. 12. 2001 sp. zn. 34 27/99-102 zmenil v časti, ktorou bolo rozhodnuté o zamietnutí žaloby o určení neplatnosti vylúčenia žalobkyne v. 1. rade, tým, že určil že vylúčenie žalobkyne v 1. rade z D., B. na základe uznesenia členskej schôdze zo dňa 24.   03.   1995   je   neplatné.   Vo   zvyšnej   časti   (určenia   účinkov   prevodu   členských   práv) napadnutý   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil   na   nové   konanie   Krajskému   súdu...   Proti predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dňa 31. 07. 2003 dovolanie o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 19 júla 2005 sp. zn. Obdo V 65/2003, ktorým dovolanie zamietol. Najvyšší súd vrátil vec Krajskému súdu na ďalšie konanie v časti petitu žaloby o určenie, že nastali účinky prevodu členských práv zo žalobcov 1, 2 na žalobcov 3, 4. Od roku 2005 KS v Bratislave vo veci efektívne nekonal.“

b) „Dňa   04.   11.   2008   KS...   bez   predchádzajúceho   upovedomenia   a   možnosti vyjadrenia   žalobcov   konanie   zastavil   na   pojednávaní   zo   dňa   04.   11.   2008.   Svoje rozhodnutie   súd   odôvodnil   tým,   že   v   priebehu   konania   došlo   k   rozhodnutiu   o   zrušení žalovaného likvidáciou. Podľa výpisu z obchodného registra OS Bratislava I. v Bratislave o zápise   žalovaného   súd   zistil,   že   D.   v   likvidácií   bol   dňom   24.   10.   2008   vymazaný   z obchodného   registra   a   neexistencia   žalovaného   subjektu   patrí   medzi   neodstrániteľné prekážky konania.

Proti   predmetnému   uzneseniu   podali   sťažovatelia   v   zákonom   stanovenej   lehote riadne odôvodnené odvolanie...

O odvolaní sťažovateľov rozhodol Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo/172/2008- 207 zo dňa 29. januára 2009. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil... Sťažovatelia podali v zákonom stanovenej lehote dovolanie, ktoré riadne odôvodnili. Prípustnosť dovolania v prejednávanej právnej veci odôvodnili podľa ust. § 237 písm. f) O. s.   p.,   podľa   ktorého   možno   napadnúť   každé   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia namietali, že odôvodnení absentuje vyjadrenie odvolacieho súdu k jednotlivým odvolacím dôvodom uvedeným v odvolaní, pričom tieto mal odvolací súd skúmať každý osobitne... Z odôvodnenia Najvyššie súdu nie je vôbec zrejmé, ktoré z navrhovaných dôkazov vykonal, ako ich hodnotil a ktoré vôbec nevykonal. V tomto smere sťažovatelia poukázali, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné...

O dovolaní sťažovateľov rozhodoval Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 16. decembra 2010. Dovolací súd dovolacie konanie zastavil.“

3. Podľa názoru sťažovateľov „Dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal konkrétnymi   dôvodnými   dovolania   a   konanie   zastavil.   Dovolací   súd   konanie   zastavil odvolajúc   sa   na   stav   zápisov   v   obchodnom   registri,   pritom   neprihliadol   na   konkrétne námietky účastníkov týkajúce sa protiprávnosti uvedeného stavu...“.

4. Sťažovatelia svojou sťažnosťou „namietajú nie len neodôvodnenosť arbitrárnosť a ústavnú nezlučiteľnosť záverov všeobecných súdov ale aj procesný postup všeobecných súdov,   ktorým   boli   porušené   práva   sťažovateľov   a   nezlučiteľnosť   takéhoto   postupu s ochranou práv garantovaných ústavou a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami“.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že ich základné práva „... podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... v spojení s čl. 1 ústavy..., podľa čl. 47 ods. 2 ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny..., čl. 48 ods. 2 ústavy SR..., podľa čl. 14 Dohovoru... v spojení s článkom 6 ods. 1 Dohovoru..., podľa článku 36 ods. 1 Listiny..., podľa čl. 38 ods. 2 listiny..., podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., podľa čl. 47 Charty základných práv európskej únie... uznesením najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo V 22/2009 zo dňa 16. decembra   2010,   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo/172/2008-207   zo   dňa 29. januára 2009, uznesením KS Bratislava sp. zn. 34 Cb 27/99 zo dňa 4. novembra 2008 a ich postupom porušené bolo“. Ďalej navrhli, aby ústavný súd „uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 ObdoV22/2009 zo dňa 16 decembra 2010, uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn.   6 Obo/172/2008-207   zo   dňa   29.   januára   2009,   uznesenie   KS   Bratislava   sp.   zn. 34 Cb 27/99 zo dňa 4. novembra 2008“ zrušil a vec vrátil „Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie“. Žiadali priznať „primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- EUR“ pre   každého   z nich   a zaplatiť   im   trovy   konania.   Taktiež   žiadali   odložiť vykonateľnosť namietaných rozhodnutí všeobecných súdov.

6.   Sťažovatelia   k sťažnosti   pripojili   namietané   rozhodnutia   krajského   súdu (uznesenie   č.   k.   34   Cb   27/99-199   zo   4.   novembra   2008),   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho   (uznesenie   sp.   zn.   6   Obo   172/2008   z 29.   januára   2009)   a rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľov (uznesenie sp. zn. 1 Obdo V 22/2009 zo 16. decembra 2010).

II.

7.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Sťažovatelia   sa   domáhali   toho,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie označených základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom a chartou uznesením krajského súdu sp. zn. 34 Cb 27/99 zo 4. novembra 2008, uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 172/2008 z 29. januára 2009 a sp. zn. 1 Obdo V 22/2009 zo 16. decembra 2010, a tiež toho, aby ústavný súd tieto uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu (bod 5).

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o   takých   sťažnostiach,   o   ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

11.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu krajského súdu č. k. 34 Cb 27/99-199 zo 4. novembra 2008 podali riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 172/2008 z 29. januára 2009.   Ústavný   súd   preto   nemá   právomoc   na   konanie   o   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sa namieta porušenie práv sťažovateľov predmetným uznesením krajského súdu.

13. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti domáhali aj vyslovenia porušenia označených základných   práv   a práv   (bod   5),   najmä   však   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (tiež   v spojitosti   s čl.   47   charty),   ako   aj základného práva, aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 22/2009 zo 16. decembra 2010, ktorým konanie o dovolaní sťažovateľov zastavil.

14. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní. Takýmto predpisom je v okolnostiach danej veci Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)..

15.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymi názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

16.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

17. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať dôvody prípustnosti   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či dovolania vôbec boli naplnené.

18. Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie označených práv predmetným uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzali v zásade z dôvodov, ktoré uviedli aj v podanom dovolaní (ako aj v odvolaní, pozri bod 6) a ktorými sa dovolací súd zaoberal len čiastočne   (napr.   odôvodnením   neodstrániteľnej   prekážky   konania,   kvalitou   odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia), a to v rámci limitu daného mu procesnými predpismi pri jeho prerokúvaní.   Dovolací   súd   dovolanie   sťažovateľov   posúdil   ako   také,   o ktorom   nemôže konať   pre   neodstrániteľnú   procesnú   podmienku   konania   spočívajúcu   v nedostatku spôsobilosti odporcu v spore byť účastníkom konania, pre ktorú všeobecné súdy nemohli pokračovať v konaní a zaoberať sa vecou samou.

19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

20.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v   prípadoch uvedených   v   §   239   OSP.   V posudzovanom   prípade „dovolací   súd   po   preskúmaní   veci dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky dovolacieho konania“. V rámci skúmania podmienok konania (§ 103 OSP) najvyšší súd zistil existenciu neodstrániteľnej podmienky konania, a preto dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 OSP zastavil.

21. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo   V 22/2009   zo   16.   decembra   2010,   ktorým   dovolacie   konanie   zastavil.   Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení priebehu a výsledkov prvostupňového a odvolacieho konania v podstatnom uviedol:

„Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená, spôsobilosť subjektu mať procesné práva a povinnosti. Ide teda o procesnú subjektivitu. Občiansky súdny poriadok v § 19 stanovuje, že spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Zákon teda odkazuje na hmotné právo. Procesnoprávna   subjektivita,   preto   splýva   zo   subjektivitou   hmotnoprávnou.   Otázku hmotnoprávnej   subjektivity   rieši   predovšetkým   Občiansky   zákonník   v   spojitosti s Obchodným zákonníkom. Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka), medzi ktoré patria aj družstvá. Túto spôsobilosť majú od svojho vzniku (zápisom do obchodného alebo iného zákonom predpísaného registra, alebo inak podľa osobitného zákona) a zaniká až dňom ich zániku (výmazom z príslušného registra, alebo spôsobom určeným v osobitnom zákone). Podľa § 254 ods. 1 Obchodného zákonníka družstvo zaniká výmazom z obchodného registra.

Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 19. 10. 2006 pod č. k. 33 Exre 354/2006-16 Dr 177/B súd zrušil D. B., s likvidáciou a vymenoval za likvidátora T. V. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. 11. 2006. Po ukončení likvidácie ku dňu 24. 10. 2008 došlo k výmazu z Obchodného registra D. v likvidácii, B., zapísané   v   Obchodnom   registri   oddieli   Dr.   vo   vložke...   Týmto   dňom   žalovaný   stratil spôsobilosť byť účastníkom konania.

Keďže k zániku žalovaného došlo pred začatím dovolacieho konania a nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, a   pre túto vadu   nemôže   súd konať   vo   veci.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   konanie o dovolaní žalobcov 1/ a 2/... zastavil.

K dôvodom, ktoré žalobcovia 1/ a 2/ uviedli v dovolaní Najvyšší súd považuje za potrebné ešte uviesť, že podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   i   ďalšie   dôkazy   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu   pre ľudské práva (rozsudok ESĽP   vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko   z   21. januára   1999,   §   26)   tak,   že   v   rozhodnutí   súdu   musia   byť   uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností, každej veci. Judikatúra ESĽP, teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias c.   Grécko   29.   mája   1997   a   Higgins   c.   Francúzsko   z   19.   februára   1988).   Z   práva   na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť   súdu zaoberať sa   účinne námietkami, argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre rozhodnutie (rozsudok ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   vzhľadom   na   to,   že   došlo   k   zániku   žalovaného výmazom z obchodného registra, čím nastala neodstrániteľná prekážka podmienky konania, pre ktorú súd nemohol pokračovať v konaní a zaoberať sa vecou samou, súdy postupovali v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi s § 157 ods. 2 O. s. p. a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou sú pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný.“

22.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší   súd   postupoval   v   súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   a   zastavil   konanie o dovolaní   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   z dôvodu   neodstrániteľného   nedostatku podmienky   konania.   Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v konkrétnom   prípade   nemohol znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o mimoriadnom   opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 22/2009 zo 16. decembra 2010 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ako aj Obchodného zákonníka).

23. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Vzhľadom na tento záver (body 22 a 23) ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť ani   medzi   postupom   a rozhodnutím   dovolacieho   súdu   a sťažovateľmi   namietaným porušením základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, práva na verejné prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 charty. Keďže najvyšší súd konal v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, nemohlo tiež dôjsť   jeho   postupom   k sťažovateľmi   namietanému   porušeniu   ustanovení   čl.   1   ústavy. Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

25. Sťažovatelia ďalej namietali porušenie nimi označených práv zaručených ústavou a listinou,   ako   aj   práv   zaručených   dohovorom   a chartou   postupom   najvyššieho   súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 172/2008 a jeho uznesením z 29. januára 2009, ktorým o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 34 Cb 27/99 zo 4. novembra 2008 odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.

26. Najvyšší súd (ako odvolací súd, pozn.) v úvode namietaného uznesenia najskôr podrobne opísal skutkový a právny stav, z ktorého vychádzal krajský súd, a oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľov (pozri bod 6). Svoje faktické (skutkové) a právne závery formuloval takto:

„Najvyšší súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné.

Podľa § 19 O. s. p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Žalovaný je právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I v oddieli Dr. vložka číslo...

Podľa § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo   v inom zákonom určenom registri   zaniká dňom   výmazu z tohto   registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.

Podľa   §   107 ods.4 O.   s.   p.   ak   po začatí   konania zanikne   právnická osoba,   súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Súd   prvého   stupňa   zistil,   že   žalovaný   bol   dňom   24.   októbra   2008   vymazaný z obchodného registra Okresného súdu Bratislava 1 bez právneho nástupcu. To znamená, že   žalovaný   stratil   spôsobilosť   mať   práva   a   povinnosti   a   spôsobilosť   byť   účastníkom konania. Nedostatok právnej spôsobilosti je neodstrániteľnou prekážkou občiansko-súdneho konania. Súd prvého stupňa nemohol ďalej konať so žalovaným ako účastníkom konania, ktorý výmazom z obchodného registra už neexistuje. Vecne správne potom podľa prvej vety § 104 ods. 1 O. s. p. konanie zastavil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.

K   odvolacím   dôvodom   odvolací   súd   poznamenáva,   že   zo   spisových   dokladov nemožno   dospieť   k   záveru   o   tom,   že   je   nezhoda   medzi   zápisom   v   obchodnom   registri a skutočným stavom. Preto odvolací súd nevyhovel návrhom žalobcov na podanie návrhu podľa ň 200a O. s. p. Súčasne upozorňuje, že konanie vo veciach obchodného registra môže registrový súd začať aj bez návrhu (§ 200a ods. 2 O. s. p.).“

27. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vzťahujúceho sa aj na túto jej   časť   vyplýva,   že jej   podstatou   je nesúhlas sťažovateľov   s   nedostatočne   vykonaným dokazovaním [súdy   (teda   aj odvolací   súd)   sa   nezaoberali nimi navrhovanými dôkazmi] a tiež   ich   nesúhlas   s nedostatočne   odôvodnenými   rozhodnutiami   súdov   („absentuje vyjadrenie... k jednotlivým odvolacím dôvodom...“) a s právnym názorom najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v ich právnej veci. Sťažovatelia   predovšetkým   nesúhlasili   so   záverom   všeobecných   súdov   o sťažovateľmi deklarovanej „nezhode medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom“ a z neho vyplývajúcej aplikácie ustanovení § 104 OSP (pozri tiež body 2 a 3).

28.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   nezistil,   že   by   napadnutý   postup a rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 172/2008 z 29. januára 2009 boli svojvoľné a že by zasahovali do práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

29. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ďalej konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení   zákona   (Občianskeho   súdneho   poriadku a Občianskeho zákonníka) je namietané uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pričom poukazuje aj na svoje právne názory a závery uvedené v bodoch 22 a 23). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením označeného   práva,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   vo   vzťahu ku krajskému   súdu   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

30.   K sťažovateľmi   namietanému   porušeniu   ďalších   základných   práv   zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom a chartou (bod 5) postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu ústavný súd pri odôvodňovaní odmietnutia tejto časti sťažnosti poukazuje na svoje právne názory a závery, ktorými odmietol sťažovateľmi namietané porušenie   týchto   práv   v   dovolacom   konaní (bod   24)   poukazujúc,   že nezistil prípadný dôvod oprávňujúci ho zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu, prípadne   ich   revidovať.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   najvyššieho   súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia   (a   aj   interpretácia)   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzného   predpisu (Občianskeho   súdneho   poriadku,   Občianskeho   zákonníka),   ktorá   by   bola   popretím   ich podstaty a zmyslu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neopodstatnenosti.

31. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011