znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 211/2010-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., K., Š. F., K., a M. B., K., zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 363/2008-251 z 11. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B., Š. F. a M. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2010 doručená   sťažnosť M. B.,   K.,   Š. F.,   K.,   a M. B.,   K.   (ďalej len „sťažovatelia“),   ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 363/2008-251 z 11. februára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia navrhovali v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 681/1994 odstránenie neoprávnenej   stavby   postavenej   na   pozemku   parc.   č.   6993/2,   kat.   ú.   Košice   –   Sever, zapísanej na liste vlastníctva č. 11648. Následne počas konania uplatnili eventuálny žalobný petit   pre   prípad,   že   odstránenie   stavby   nie   je   účelné,   a   navrhli   zriadenie   časovo neobmedzeného   vecného   bremena   na   ťarchu   sťažovateľov   ako   vlastníkov   pozemku pôvodne   zapísaného   v   pozemkovoknižnej   vložke   č.   1460,   k.   ú.   Košice   –   Sever,   parc. č. 10610/1, ktorému zodpovedá právo žalovaných v 1. až 3. rade nerušene užívať časti uvedeného pozemku špecifikované v sťažnosti za náhradu určenú znaleckým posudkom.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   C   681/1994   z   11.   augusta   2008   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu“) ich žalobu zamietol v celom rozsahu s odôvodnením, že na sporných   pozemkoch   sa   nenachádzajú   stavby   v   zmysle   §   135c   ods.   3   Občianskeho zákonníka.   Podľa   sťažovateľov   okresný   súd   však   správne   predbežne   vyriešil   otázku vlastníckeho   práva   sťažovateľov   k   sporným   pozemkom,   keď   dospel   k   záveru,   že vyvlastňovacia vyhláška je nulitným aktom, na základe ktorého pôvodný vlastník pozemkov nemohol byť pozbavený svojho vlastníckeho práva, a teda sťažovatelia sú spoluvlastníkmi časti   pozemku,   na   ktorom   sa   nachádza   športový   areál   „A.“   (ďalej   len   „areál“),   ktorý nadobudli dedením.

Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým namietali, že okresný   súd   dospel   na   základe   vykonaného   dokazovania   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

Po preskúmaní veci krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny a dospel k záveru, že „sťažovatelia neboli v súdnom   spore   aktívne   legitimovaní,   pretože   sa   ochrany   svojich   práv   mali   domáhať prostredníctvom reštitučných zákonov“.

K   uvedenému   záveru   krajského   súdu   sťažovatelia   v   sťažnosti   uviedli,   že „tzv. reštitučné zákony ako úprava lex specialis sa na ich konkrétne vzťahy nemohla aplikovať a preto bolo nevyhnutné postupovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré v danej dobe boli platné a účinné, pretože Občiansky zákonník ako lex generalis ochranu ich práv naďalej zabezpečoval.

Súdy opakovane uviedli, že vyvlastňovacia vyhláška je nezákonná a neúčinná, čo ich vedie k nevyvrátiteľnému záveru, že sťažovatelia,   resp.   ich právni predchodcovia nikdy neprišli o svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a tento stav trval aj ku dňu účinnosti tzv. reštitučných zákonov. Prijatie, platnosť a účinnosť reštitučných zákonov nič nemenia na skutočnosti, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možný vznik ani zánik vlastníckeho práva.“.

Podstatou sťažnosti, čo sa týka navrhovaného zriadenia vecného bremena na celý pozemok sťažovateľov, je ich argumentácia, že celý areál je potrebné «vnímať ako jeden celok (teda jediná stavba vrátane jej súčastí a príslušenstva), ktorý pozostáva z viacerých častí navzájom natoľko prepojených, že jedna bez druhej nemôže existovať a/alebo fungovať vôbec alebo iba s veľkými ťažkosťami. Celý areál slúži iba na jediný účel a na žiadne iné aktivity.   Ide   o   súbor   stavieb   (hromadnú   vec),   ich   príslušenstva   (veci,   ktorej   patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené k tomu, aby boli s hlavnou vecou trvale užívané) a súčastí (všetko, čo podľa povahy patrí k veci a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa vec znehodnotila),   ktoré   majú   jediné   funkčné   určenie   a   zdieľajú   právny   osud   hlavnej   veci. Pojem hromadná vec nie je termínom používaným priamo Občianskym zákonníkom, no teória práva ho jednoznačne pozná a používa. Skutočnosť, že samotný Občiansky zákonník tento   pojem   nepoužíva   však   neznamená,   že   by   tento   zákon   používanie   tohto   pojmu vylučoval. Je zrejmé že medzi pozemkom a stavbou neexistuje vzťah ako medzi hlavou vecou a jej príslušenstvom. Podľa názoru sťažovateľov však medzi stavbami na ich pozemkoch existujú vzťahy zodpovedajúce vzťahu hlavnej veci a jej príslušenstva. Zodpovedá tomu aj užívanie celého areálu, v ktorom sa rekreačne za odplatu hrajú tenisové zápasy. Tým, že súdy nesprávne aplikovali platnú právnu úpravu, boli porušené ustanovenia § 120 a 121 Občianskeho zákonníka. Podľa § 120 Občianskeho zákonníka platí, že súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila (1). Stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku (2). Podľa § 121 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvalé užívali. Jednotlivé   povrchové   úpravy   a   drobné   stavby,   ktoré   sa   na   sporných   pozemkoch nachádzajú,   majú   doplnkovú   funkciu   k   hlavným   stavbám   (napr.   tenisová   dvojhala). Žalovaný v 3. rade v areáli vykonáva podnikateľskú činnosť. Areál bol takto vnímaný už od svojho   začiatku,   pri   jeho   plánovaní,   vyvlastňovaní   pozemkov   pod   ním,   jeho   neskoršej výstavbe   a   i   súčasnom   používaní.   Areál   bol   plánovaný,   povolený   a   vybudovaný   ako Tenisový areál V. Žalovaný v 1. rade s areálom hospodáril ako s Tenisovým areálom „A.“ a na žalovaného v 3. rade ho síce dvoma zmluvami, ale všetko previedol ako nehnuteľnosti, ktoré spolu vzájomne súvisia a sú na seba závislé. Ako tenisový areál ho nazýva aj samotný prvostupňový súd, a to opakovane aj v odôvodnení rozhodnutia vydaného v tomto súdnom spore.».

Sťažovatelia v sťažnosti tiež poukázali na to, že priamo zákonodarca zriadil vecné bremeno   k   niektorým   objektom,   ako   sú   napr.   komunikácie,   predovšetkým   cesty I. a II. triedy a diaľnice, ktoré sa povahovo nelíšia od objektov nachádzajúcich sa na ich pozemku – pozri § 6 zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších   predpisov.   Obdobne   zákon   č.   66/2009   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach   pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov definuje v § 1 ods. 1 ako „pozemok pod stavbou“ aj priľahlú plochu, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný   celok   so   stavbou,   pričom   v   §   4   ods.   1   upravuje   vo   verejnom   záujme k pozemku pod stavbou v prospech vlastníka stavby vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.   Tento   zákon   sa   v   zmysle   §   1   ods.   2   primerane   vzťahuje aj   na   usporiadanie vlastníckych   vzťahov   k   pozemkom,   na   ktorých   je   umiestnený   športový   areál,   ak   tento športový areál prešiel do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, v súvislosti s čím sťažovatelia poukázali, že „nevidia rozdiel medzi športovým areálom alebo pozemkom pod stavbou,   na   ochranu   ktorých   sa   prijíma   samostatný   zákon   a   športovým   areálom a pozemkami pod stavbou, ktoré sú predmetom tohto konania. Jediný rozdiel je ten, že zákonodarca   takýmto   spôsobom   chce   chrániť   iba   ním   určené   subjekty   –   obec   a   vyššie územné celky (pretože tu existuje verejný záujem ako vyplýva z dikcie tohto zákona).“.

Porušenie   práva   na   ochranu   vlastníctva   garantované   v   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy rozsudkom krajského súdu vidia sťažovatelia v tom, že ich vlastníckemu právu k pozemkom „nebola priznaná ochrana a tým rovnaký zákonný obsah, ako iným vlastníkom v obdobných sporoch. Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za náhradu. Všeobecne je podľa sťažovateľov nevyhnutné vychádzať z priority ich vlastníckeho práva,   ktoré bolo im,   resp. ich právnym predchodcom protiprávne odňaté a tým došlo k porušeniu   ich   subjektívneho   vlastníckeho   práva   –   právo   predmet   svojho   vlastníckeho práva   držať,   užívať   ho   a   pod.   Krajský   súd   v   Košiciach   svojím   rozsudkom   posvätil   ten právny stav, že vlastnícke právo sťažovateľom k rodičovským pozemkom je obmedzené a to bez akejkoľvek náhrady.

Tým došlo   aj   k   porušeniu   práva   sťažovateľov   na   spravodlivý   proces,   t.   j.   práva domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, ktoré je zakotvené v čl. 46 ústavy. Súdy totiž odmietli vyriešiť otázku vyporiadania reálneho užívania pozemku s vlastníkmi pozemku (sťažovateľmi), ktorí nemôžu využívať ktorékoľvek z oprávnení, ktoré tvoria a definujú obsah vlastníckeho práva a tým rezignovali na materiálnu ochranu ich vlastníckeho   práva.   Namietanému   porušeniu   vlastníckeho   práva   sťažovateľov   nebola poskytnutá ochrana v medziach zákona tým, že súdy oboch stupňov nerozhodli o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu na celom pozemku, ako kompenzáciu nemožnosti užívať vlastníctvo sťažovateľov.

Okrem toho k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že v skutkovo a právne zhodnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I.   pod sp.   zn. 15 717/2002   bolo   rozhodnuté   tak,   že   súd   poskytol   vlastníkom   pozemkov   ochranu   ich vlastníckeho práva, zriadil vecné bremeno a rozhodol o vyplatení náhrady. V danom čase pritom   už   úprava   týkajúca   sa   reštitučných   nárokov   existovala.   Je   taktiež   zrejmé,   že k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí ani nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovatelia v konaní uvádzali. Odvolací súd vyššie uvádzané a pre rozhodnutie vo veci podstatné argumenty sťažovateľov ignoroval.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo   sťažovateľov   garantované   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods.   1   a čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach zo dňa 11. 2. 2010, č. k. 2Co 363/2008-251 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co 363/2008-251 zo dňa 11. 2. 2010 sa zrušuje.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške vyčíslenej na základe výzvy Ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený, ak sa ním namieta   taký   postup   orgánu   verejnej   moci,   ktorým   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Pri   preskúmavaní   opodstatnenosti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   riadil   svojou stabilizovanou judikatúrou,   v ktorej   zdôrazňuje,   že   vo veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (svojvoľné), a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovaná   platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich   základných práv na ochranu vlastníctva a na súdnu ochranu zaručených v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 dohovoru tým, že krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu spočívajúce v nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom výklade a aplikácii ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nezriadil vecné bremeno na ich pozemky a následne im nepriznal náhradu za ich užívanie. Krajský súd sa podľa sťažovateľov tiež nesprávne priklonil k aplikácii tzv. reštitučných zákonov napriek skutočnosti, že v tomto konaní nie je možné postupovať podľa žiadneho špeciálneho predpisu.

Krajský súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa dospel k záveru, že nie sú naplnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku, k čomu uviedol:

„Nesprávnym   právnym   posúdením   veci   je   omyl   pri   aplikácii   práva   na   zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale   nesprávne   ho   vyložil,   prípadne   vtedy,   ak   zo   skutočnosti   dostatočne   preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) je vykladaný tak, že sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, pričom musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemá v   podstatnej   časti   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Skutkové   zistenie   nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.“

Na základe uvedeného krajský súd nepovažoval odvolanie sťažovateľov za dôvodné, pretože   aj   keď   okresný   súd   nesprávne   právne   posúdil   otázku   aktívnej   legitimácie sťažovateľov,   v   konečnom   dôsledku   rozhodol   vo   veci   správne.   V   rámci   posúdenia predbežnej otázky vlastníctva k sporným pozemkom okresný súd túto podľa krajského súdu neposúdil   správne,   keď   ju   vyriešil   v   prospech   sťažovateľov   poukazujúc   na   to,   že   títo nadobudli vlastnícke právo po svojich právnych predchodcoch, ktorých vlastnícke právo vzhľadom na právne neúčinnú vyvlastňovaciu vyhlášku zostalo zachované, dedením.

Krajský súd dospel k záveru, že pokiaľ sa štát chopil držby sporných pozemkov bez právneho dôvodu, je to jeden z dôvodov na vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“). Keďže v konaní bolo preukázané, že sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia si ako oprávnené osoby nárok na vydanie sporných pozemkov neuplatnili podľa tzv. reštitučných predpisov   ako   špeciálnej   právnej   úpravy,   došlo   k   zániku   ich   práva   na   obnovu   ich vlastníckeho práva.

Krajský súd zrozumiteľne a logicky odôvodnil svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa vzťahu zákona o pôde a Občianskeho zákonníka podľa všeobecnej zásady o vzťahu zákona špeciálneho a všeobecného (lex specialis derogat legi generali), podľa ktorej platí, že ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa zákona o pôde ako špeciálneho, teda ak existuje   reštitučný   nárok,   nemožno   uplatniť   nárok   na   ochranu   vlastníctva   podľa všeobecných   právnych   predpisov,   hoci   tieto   stanovujú   niektoré   podmienky   odlišne.   To znamená, že sťažovatelia by mohli byť úspešní so žalobou o zriadenie vecného bremena len v prípade, ak by chýbala špeciálna úprava, ktorá však v danom prípade nechýbala. Krajský súd   preto   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   konštatoval,   že „Nárok   na   reštitúciu majetku, ktorý bol v rozhodnom období, t. j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 štátom prevzatý bez právneho dôvodu, je priznaný zákonom o pôde, konkrétne ustanovením § 6 ods. 1 písm. p), podľa ktorého oprávneným osobám budú vydané nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu“.

Súčasne   krajský   súd   poukázal   na   stanovisko   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky publikované pod č. R 16/1996 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, podľa ktorého „zákaz prevodu veci, ich súčasti a príslušenstva do vlastníctva iného subjektu trvá do doby, než boli vydané oprávnenej osobe alebo pokiaľ nebolo nároku na ich vydanie právoplatne vyhovené.   Ak   nebolo   právo   na   vydanie   veci   uplatnené,   skončí   zákaz   prevodu   dňom uplynutia lehôt podľa § 13 zákona o pôde.“.

Z uvedeného podľa krajského súdu vyplýva, že „ak teda môže byť nehnuteľnosť, ktorú   prevzal   štát   bez   právneho   dôvodu   a   ku   ktorej   nebol   uplatnený   reštitučný   nárok, prípadne   uplatnený   bol,   ale   vec   nebola   pre   zákonnú   prekážku   vydaná,   prevedený   do vlastníctva tretej osoby, je potrebné urobiť záver, že podľa zákona od okamihu, keď bolo rozhodnuté o zamietnutí reštitučného nároku, prípadne od okamihu, kedy márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného nároku, nemožno ďalej oprávnenú osobu považovať za vlastníka veci.“.

Ako   ďalej   uvádza   krajský   súd   vo   svojej   argumentácii,   ak   by   bolo   možné   aj   po uplynutí   lehoty   ustanovenej   v   zákone   o   pôde   domáhať   sa   ochrany   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti podľa § 135c Občianskeho zákonníka, resp. jeho iných ustanovení, bola by tým podstatným spôsobom narušená právna istota osôb, ktoré nadobudli tento majetok na základe právnych skutočností až potom, keď bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa zákona o pôde nedôjde. Rovnako by bola narušená aj právna istota budúcich nadobúdateľov takýchto nehnuteľností.

Podľa   názoru   krajského súdu   neobstojí   ani tvrdenie   sťažovateľov,   že „reštitučný nárok nebolo možné uplatniť z dôvodu, že pozemok, ktorý bol predmetom tohto konania nebol   pozemkom,   ktorý   v   roku   1991   a   1992   patril   do   poľnohospodárskeho   a   lesného pôdneho fondu, pretože podľa § 30 zákona o pôde pre postup podľa druhej časti tohto zákona (táto časť upravuje obnovenie pôvodných vlastníckych práv k pôde a k ďalšiemu s ňou súvisiacemu nehnuteľnému majetku) a za majetok uvedený v § 1 ods. 1 zákona o pôde považuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tejto veci užíval. Toto zákonné ustanovenie rieši prípady, keď poľnohospodárske a lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu podľa druhej časti zákona o pôde, avšak dodatočne stratili charakter   poľnohospodárskeho   a   lesného   majetku   tým,   že   napríklad   boli   zastavané priemyslovými stavbami a pod. Z uvedeného dôvodu, aj keby bol predmetný pozemok v čase účinnosti zákona o pôde zastavaným pozemkom, nešlo by o prekážku, pre ktorú by nárok nemohol byť uplatnený podľa zákona o pôde.

So zreteľom na vyššie uvedené závery bola vylúčená i možnosť domáhať sa úpravy vlastníckeho práva, ktoré mali nadobudnúť dedením, žalobou o vypratanie nehnuteľností, resp. žalobou o zriadenie vecného bremena, teda žalobcovia nie sú aktívne legitimovaní na podanie takejto žaloby.“.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   uvádza,   že krajský súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov a príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy, ktorých porušenie sa namieta.

K námietke sťažovateľov, že areál je potrebné považovať za jednu stavbu, ktorá pozostáva z viacerých častí navzájom natoľko prepojených, že jedna bez druhej nemôže existovať, ústavný súd uvádza, že pre účely občianskeho práva je pojem stavba potrebné vnímať   ako   vec   v   právnom   zmysle,   ako   výsledok   určitej   stavebnej   činnosti,   ktorý   je spôsobilý byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Je síce vecou v právnom zmysle, musí však spĺňať aj určité znaky veci v prirodzenom zmysle tak, že musí ísť o vymedziteľnú časť   vonkajšieho   sveta.   V   občianskom   práve   je   pojem   stavby   spojený   s   pojmom nehnuteľnosť. Existuje viacero objektov, ktoré nie sú stavbami v zmysle občianskeho práva, pretože vzhľadom na svoj charakter nemôžu byť súčasne stavbou a pozemkom. Takými sú napr.   podľa   ustálenej   judikatúry   komunikácie,   ktoré   predstavujú   určité   stvárnenie,   resp. spracovanie povrchu zeme v dôsledku stavebnej činnosti (III. ÚS 274/09, IV. ÚS 126/2010).

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani príčinná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver   o   porušení   práv   označených   sťažovateľmi.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa nestotožňujú   s   právnym   názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a   nezakladá   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Z odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   zaoberal   a   vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľov, avšak sa s nimi nestotožnil. Nevyhovenie odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie.

Pokiaľ   sťažovatelia   poukázali   vo   svojej   argumentácii   na   zákony,   ktoré   priamo upravujú vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v prospech stavieb vo vlastníctve určitých subjektov, čo považujú za analogickú situáciu vo vzťahu k svojej veci, ústavný súd musí   konštatovať,   že   ide   o   právne   predpisy,   ktoré   neriešia   primárne   úpravu občianskoprávnych   vzťahov,   a   preto   poukaz   na   ne   nie   je   relevantný   v   tejto   veci sťažovateľov. K argumentácii sťažovateľov poukazujúcich na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky ústavný súd uvádza, že táto judikatúra nie je pre rozhodovanie ústavného súdu v danej veci precedentná.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajským súdom.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010