znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 211/08-56

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. júna   2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta P. a spol., zastúpených advokátskou kanceláriou P., spol. s r. o., P., spojenú s návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov zo 4. mája 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 4/1996 a takto

r   o   z   h   o   d   o   l :

Sťažnosť Mesta P. a spol. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O   d   ô   v   o   d   n   e   n   i   e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. februára 2008   doručená   sťažnosť Mesta   P.   a spol. (ďalej   aj   „sťažovatelia“) spojená s návrhom   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“), ako   aj práva na súdnu   a inú   právnu ochranu upraveného v čl. 46   ods.   1 ústavy   a čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) zo 4. mája 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 4/1996. Následne bola 14. apríla 2008 ústavnému súdu doručená nadväzujúca žiadosť sťažovateľov, aby ústavný súd považoval predmetnú sťažnosť za naliehavú.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že vo veci občianskoprávneho konania žalobkyne M. J. proti   žalovaným   Mesto   P.   a spol.   (spolu   80   žalovaných)   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti, ktoré začalo podaním žaloby 10. januára 1996, okresný súd rozsudkom zo 4. mája 2006 rozhodol, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností tvoriacich predmet sporu, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Sťažovatelia (spolu 37 subjektov) ako účastníci   konania   proti   uvedenému   rozhodnutiu   nepodali   riadny   opravný   prostriedok   – odvolanie, ale obrátili sa opakovane na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania. O vybavení uvedených   podnetov   boli   sťažovatelia   vyrozumení najprv   listom   generálnej prokuratúry z 5. júna 2007 pod č. k. VI/1 Pz 268/07-7 a následne upovedomením generálnej prokuratúry z 27. decembra 2007 pod č. k. VI/2 Pz 598/07-11, podľa ktorých bol opakovaný podnet sťažovateľov odložený, pretože „v postupe a rozhodnutí Okresného súdu v Prešove nedošlo k porušeniu zákona“. Navyše generálna prokuratúra poukázala aj na skutočnosť, že „Mesto P. ako účastník konania nevyužil svoje zákonné oprávnenie a nepodal proti uvedenému súdnemu rozhodnutiu odvolanie“. Následne sa niektorí zo žalovaných (spolu 37 subjektov) obrátili   spolu   s Mestom   P.   ako   sťažovatelia   v 2.   až   37.   rade   so   svojou   sťažnosťou na ústavný súd.

Sťažovatelia na základe týchto skutočností navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:„Rozsudkom Okresného súdu v P., sp. zn. : 12 C 4/1996 zo dňa 04.05. 2006 bolo p o r uš e n é z ákladné právo sťažovateľov v 1. až 37. rade vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn. : 12 C 4/1996 zo dňa 04.05. 2006 bolo p o r uš e n é z ákladné právo sťažovateľov v 1. až 37. rade na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Okresného súdu v Prešove, sp. zn. : 12 C 4/1996 zo dňa 04.05. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom v 1. až 37. rade sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti sťažovateľov a z pripojených listín vyplynulo, že predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie označených základných práv garantovaných ústavou a označenými medzinárodnými dohovormi rozsudkom okresného súdu zo 4. mája 2006.

Právne relevantnou skutočnosťou, ktorú ústavný súd pri posudzovaní tejto sťažnosti podanej na ústavnom súde zohľadnil, je nevyužitie odvolania sťažovateľom v 1. rade ako riadneho   opravného   prostriedku,   keďže   ide   o procesný   inštitút   zásadného   právneho významu, ktorý mohol v prípade jeho včasnej aplikácie významne ovplyvniť ďalší priebeh konania pred všeobecným súdom a eventuálne aj meritórne rozhodnutie vo veci vydané odvolacím súdom.

V priamej nadväznosti   na uvedené ústavný súd poznamenáva, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti už judikoval, že tam, kde je opravný prostriedok prípustný zo zákona a je celkom v dispozícii sťažovateľa, je povinný ho pred podaním sťažnosti na ústavnom súde sťažovateľ vyčerpať. Ak tak neurobí, alebo urobí oneskorene, ústavný súd sťažnosť odmietne   pre   neprípustnosť   (I.   ÚS   155/08).   Ústavný   súd   nie   je   súčasťou   sústavy všeobecných súdov, a nie je ani povolaný na inštančný prieskum ich rozhodnutí; preto ak smeruje sťažnosť proti rozhodnutiu vydanému v občianskoprávnom konaní, nie je samo osebe   významné,   že   je   namietaná   jeho   vecná   alebo   procesná   nesprávnosť.   Právomoc ústavného   súdu   je   založená   výlučne   na   prieskum   rozhodnutia   z hľadiska   dodržiavania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní (rozhodnutím v ňom vydaným) neboli dotknuté ústavne   zaručené práva   alebo slobody   jeho   účastníka,   či   konanie bolo   vedené   v súlade s týmito princípmi a či možno konanie ako celok (vo výsledku) pokladať za spravodlivé, ale len   za   predpokladu,   že   je   naplnený   jeden   zo   základných   znakov   sťažnosti   podanej ústavnému   súdu,   ako   ochrany   ústavou   zaručených   základných   práv   a slobôd,   a to   jej subsidiarita.

Princíp subsidiarity sa obsahovo realizuje spôsobom, ktorý znamená, že sťažnosť na ústavnom súde možno teda podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky,   ktoré   zákon   na   ochranu   práv   poskytuje.   Takým   prostriedkom   sa   podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok, mimoriadny opravný   prostriedok,   vyjmúc návrh   na   obnovu   konania   a iný   právny   prostriedok,   ktoré zákon   sťažovateľovi/-om   na   ochranu   jeho/ich   základných   práv   alebo slobôd   poskytuje. Pritom   vyčerpaním   všetkých   procesných   prostriedkov   sa   rozumie   nielen   ich   formálne uplatnenie   a rozhodnutie   o nich.   Znamená   predovšetkým   ich   uplatnenie   v súlade s procesnými právnymi predpismi. Pretože v predmetnej veci sa tak nestalo, t. j. odvolanie nebolo podané sťažovateľom v 1. rade, je podľa názoru ústavného súdu in concreto daný dôvod na odmietnutie tejto sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Uvedené konanie a meritórne rozhodnutie okresného súdu vo svojich dôsledkoch z dôvodu nevyužitia odvolania nepovažuje teda ústavný súd za porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2008