znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 211/07-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 SžoKS 92/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2007   doručená   sťažnosť   J.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 SžoKS 92/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. augusta 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 S 7/2005-39 z 5. júna 2006 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti Ú. B. (ďalej   len   „žalovaný“),   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   sp.   zn. OSV/2004/05260 z 30. októbra 2004, ktorým bol sťažovateľ právoplatne zaviazaný vrátiť peňažný príspevok na úpravu kúpeľne v sume 76 822 Sk. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   4 SžoKS 92/2006-56   z 19.   apríla   2007   bol   rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok najvyššieho súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 14. júna 2007.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Ako ťažko zdravotne postihnutému mu bol v roku 2003 priznaný príspevok na úpravu kúpeľne v sume 76 822 Sk, a to konkrétne za účelom   vymurovania   sprchovacieho   kúta,   položenia   protišmykovej   podlahy,   obkladov v priestore sprchovacieho kúta, sprchovej batérie, montáže dvoch madiel a rozšírenia dverí pre vstup do kúpeľne. Po vykonaní týchto úprav a následnej kontrole zo strany Ú. P. (ďalej len   „úrad“),   rozhodnutím   úradu   č.   k.   D/2004/09893-02   Sa   z 21.   júla   2003   bola sťažovateľovi uložená povinnosť vrátiť peňažný príspevok v sume 76 822 Sk s odôvodnením, že namiesto úpravy existujúceho objektu mal vybudovať nový objekt na mieste, kde predtým neexistovalo zariadenie, ktoré by bolo bariérou, pričom sťažovateľ neoznámil skutočnosť, že   poskytnutý   príspevok   použije   na   iný   účel.   Úrad   nevzal   do   úvahy,   že   síce   nebola upravovaná kúpeľňa na prvom poschodí, ale príspevok bol napriek tomu použitý na úpravu kúpeľne na prízemí, ktorá už v čase vydania rozhodnutia v nedokončenom stave existovala a sťažovateľ   ju   užíval   kvôli   lepšiemu   prístupu,   pretože   je   po   ťažkej   operácii   imobilný a pohybuje sa na mechanickom vozíku. V žiadnom prípade nemá možnosť dostať sa sám na poschodie. Preto účel poskytnutia príspevku bol v plnej miere zachovaný. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu úradu odvolanie, ktoré však žalovaný zamietol. Rovnako nebola úspešná ani jeho žaloba. Krajský súd žalobu zamietol preto, že peňažný príspevok mal byť použitý v rozpore s jeho účelom. Nezohľadnil ani písomné vyhlásenia svedkov, z ktorých vyplývalo, že   pred   úpravou   mal   v pivničných   priestoroch   nedokončenú   kúpeľňu,   ktorú   aj   užíval. Tvrdenie, podľa ktorého poskytnutý príspevok použil v rozpore s účelom, na ktorý mu bol poskytnutý,   sa   absolútne   nezhoduje   so   skutočnosťou.   Peňažný   príspevok   bol   poskytnutý s cieľom   dosiahnuť   bezbariérový   prístup   do   kúpeľne   na   uľahčenie   vykonávania nevyhnutných životných úkonov. Tento účel bol vykonanými úpravami dodržaný. Vykonané práce boli zamerané na vybudovanie murovaného sprchovacieho kúta a WC s madlami.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 SžoKS 92/2006 s tým, aby   boli   rozsudky   najvyššieho   súdu,   krajského   súdu   a rozhodnutia   žalovaného   a úradu zrušené. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 7 615 Sk.

2. Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 SžoKS 92/2006-56 z 19. apríla 2007 vyplýva, že   ním   bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   17   S 7/2005-39   z 5.   júna   2006. Z podkladov administratívneho spisu vyplýva, že 20. novembra 2003 bolo v domácnosti sťažovateľa vykonané šetrenie za účelom posúdenia jeho odkázanosti na úpravu kúpeľne. V rámci   šetrenia   bolo   vykonané   meranie   v kúpeľni   dovtedy   sťažovateľom   využívanej   a nachádzajúcej sa na tom istom podlaží ako obývačka, kuchyňa, detská izba, spálňa, špajza a chodba. Tieto skutočnosti vyplývajú zo záznamu zo šetrenia, prílohou ktorého je podrobný nákres kúpeľne. Po predložení dokladu o zaplatení a vykonaní úpravy kúpeľne zo strany sťažovateľa pracovníci úradu 2. júla 2004 vykonali ďalšie šetrenie v jeho domácnosti za účelom zistenia, či bola úprava vykonaná v súlade s rozhodnutím. Šetrením bolo zistené, že kúpeľňa, ktorá bola predmetom posúdenia 20. novembra 2003, sa nachádzala v pôvodnom stave, pričom úprava sa vykonala v pivničných priestoroch, ktoré pre účely poskytnutia príspevku neboli vôbec posudzované. V nadväznosti na uvedené zistenia úrad a následne aj žalovaný   vydali   žalobou   napadnuté   rozhodnutie.   Vychádzali   pritom   zo   skutočnosti,   že sťažovateľ   nerešpektoval   právoplatné   rozhodnutie,   ktorým   mu   bol   priznaný   peňažný príspevok   na   úpravu   kúpeľne.   Keďže   v priebehu   konania   nebolo   vyvrátené,   že   peňažný príspevok bol poskytnutý na úpravu kúpeľne nachádzajúcej sa na poschodí, bolo treba uzavrieť,   že   sťažovateľ   priznané   peňažné   prostriedky   použil   v rozpore   s rozhodnutím. Ohľadne námietok sťažovateľa treba zdôrazniť, že skutočnosť, či v pivničných priestoroch existovala ďalšia kúpeľňa a do akej miery mala byť vybudovaná, nie je pre posúdenie veci rozhodujúca. Podstatná bola skutočnosť, že peňažný príspevok bol sťažovateľovi poskytnutý na   úpravu   kúpeľne   nachádzajúcej   sa   na   poschodí   a že   sťažovateľ   ho   použil   v rozpore s účelom vymedzeným v administratívnom rozhodnutí. Krajský súd preto nepochybil, keď dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a žalobu zamietol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že najvyšší súd sťažovateľovu vec nesprávne právne posúdil,   keď   dospel   k záveru,   že   právom   mu   bola   uložená   povinnosť   vrátiť   peňažný príspevok, ktorý nepoužil v súlade so stanoveným účelom.

Z pohľadu   ústavného   súdu   treba   konštatovať,   že   skutkový   stav   veci   bol   tak v administratívnom konaní, ako aj v konaní pred všeobecnými súdmi nesporný. Nebolo totiž sporné, že sťažovateľ požiadal o poskytnutie peňažného príspevku na úpravu inej kúpeľne, než na ktorú napokon poskytnuté prostriedky použil. Rovnako nebolo sporné ani to, že sťažovateľ   o zmene   svojho   pôvodného   zámeru   administratívne   orgány   oficiálne neinformoval, túto zmenu teda úradne neohlásil a nepožiadal ani o súhlas k nej. Vzhľadom na   takýto   skutkový   stav   je   treba   právne   závery   najvyššieho   súdu   považovať   za   úplné a vyčerpávajúce.   V žiadnom   prípade   ich   nemožno   označiť   za   arbitrárne   či   za   zjavne neodôvodnené. Preto ani neprichádza do úvahy, aby ústavný súd do nich zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2007