znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 211/05-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   februára   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť K. P., bytom T., zastúpenej advokátkou JUDr. E. P., P., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 39 Cb 73/00 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   39   Cb   73/00 p o r u š i l   základné právo K. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. K. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. K. P. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 679 Sk (slovom sedemtisíc šesťstosedemdesiatdeväť slovenských korún), ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 5. októbra 2005 č. k. I. ÚS 211/05-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. P., bytom T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Cb 73/00.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 3. apríla 2000 podala na Okresnom súde Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) návrh na zaplatenie sumy 1 271 811 Sk s príslušenstvom proti odporcovi A. K., bytom H. Z dôvodu vecnej príslušnosti bola vec z okresného súdu 18. apríla 2000 postúpená krajskému súdu. Vec sa na krajskom súde viedla pod sp. zn. 39 Cb 73/00.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla, že napriek tomu, že už vo svojom návrhu podanom okresnému súdu požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov, krajský súd ju listom z 27. apríla 2001 vyzval na jeho zaplatenie vo výške 50 872 Sk. Dňa 7. mája 2001 sťažovateľka opätovne požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov, o čom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 39 Cb 73/00-Sn-54 zo 4. februára 2004 tak, že sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľka sa proti predmetnému uzneseniu zo 4. februára 2004 odvolala. O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Obo 34/04 zo 17. júna 2004 tak, že uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Keďže krajský súd vo veci nekonal, sťažovateľka podala 1. mája 2005 podľa § 62 ods.   1   zákona   č.   747/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú do podania sťažnosti ústavnému súdu nedostala odpoveď.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Cb 73/00 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej žiada, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov a uložil mu povinnosť vyplatiť jej finančné zadosťučinenie vo   výške   100   000   Sk   a uhradiť   trovy   konania,   ktoré   jej   v súvislosti   s konaním   pred ústavným súdom vznikli vo výške 36 595 Sk.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský   súd   listom   č.   Spr.   1651/05   z   3.   novembra   2005   a   právna   zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu krajského súdu listom doručeným ústavnému súdu 18. novembra 2005.

2. 1.   Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   okrem   prehľadu   procesných   úkonov v predmetnom konaní od prevzatia veci uviedol:

„Podľa prehľadu, ktorý vypracovala zákonná sudkyňa došlo k prieťahom v súdnom konaní (...).

Krajský súd súhlasí s upustením od ústneho pojednávania prijatej sťažnosti podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu uviedla:

„Sťažovateľka   oznamuje   súdu,   že   súhlasí   s tým,   aby   Ústavný   súd   SR   upustil   od ústneho pojednávania o prijatom návrhu sťažovateľky.

Na žiadosť Ústavného súdu o zaujatie stanoviska k vyjadreniu predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici k sťažnosti uvádzam, že z uvedeného podania je zrejmé a nesporné, že k prieťahom v konaní došlo.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej   prerokovanie   na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 39 Cb 73/00:

- 3. apríl 2000 – sťažovateľka ako spoločníčka združenia predložila okresnému súdu návrh na zaplatenie sumy vo výške 1 271 811 Sk proti odporcovi - spoločníkovi združenia A. K., bytom H., a zároveň požiadala okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov;

- 15.   máj   2000   –   spis   z dôvodu   vecnej   príslušnosti   bol   okresným   súdom   predložený krajskému súdu;

- 27. apríl 2001 – krajský súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku;

- 9. máj 2001 – sťažovateľka požiadala krajský súd o oslobodenie od súdnych poplatkov;

- 15. máj 2001 – krajský súd požiadal Okresný úrad R., odbor katastra (ďalej len „okresný úrad“),   o oznámenie, či   je sťažovateľka   evidovaná ako vlastníčka   alebo spoluvlastníčka nehnuteľností evidovaných v správe katastra;

- 25. máj 2001 – krajskému súdu bola predložená odpoveď okresného úradu;

- 4. február 2004 – krajský súd rozhodol uznesením o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľke;

- 13. február 2004 – uznesenie krajského súdu bolo doručované sťažovateľke;

- 25. február 2004 – sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu zo 4. februára 2004;

- 26. február 2004 – spis s odvolaním bol predložený najvyššiemu súdu ;

- 17. jún 2004 – najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 34/04 zrušil uznesenie krajského súdu zo 4. februára 2004 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že na prejednanie veci je vecne a miestne príslušný okresný súd, ktorý je príslušný aj na rozhodovanie o žiadosti sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov;

- 14. júl 2004 – spis bol vrátený krajskému súdu;

- 20.   október   2005   –   krajský   súd   oznámil   sťažovateľke   a odporcovi   postúpenie   spisu okresnému súdu;

- 1. december 2005 – okresný súd vyzval sťažovateľku na oznámenie, či trvá na podanom návrhu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet a právoplatne   nerozhodli   (napr.   I.   ÚS   24/03,   IV.   ÚS   232/03).   Priznanie   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť   súdu   aj   sudcu   na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (napr. II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v konaní   o zaplatenie   1 271 811 Sk   vedenom   pod   sp.   zn.   39   Cb   73/00   došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote garantované čl. 6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   poukazuje   na   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 34/04 zo 17. júna 2004, ktorým určil, že krajský súd nebol vecne   príslušným   vo   veci   konať.   Otázka   posudzovania   vecnej   príslušnosti   súdu   nie   je okolnosťou, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo faktickej zložitosti veci.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sťažovateľka prispela k doterajšej dĺžke konania pred krajským súdom a ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k prieťahom. Práve naopak, sťažovateľka podala žalobný návrh vecne a miestne príslušnému okresnému súdu, čo potvrdzuje aj citované rozhodnutie najvyššieho súdu.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   krajského   súdu   v danej   veci a s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu hodnotí celé konanie pred krajským súdom ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkinho práva na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke môže ústavný súd vo výroku svojho rozhodnutia podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde porušovateľovi označených práv prikázať konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na skutočnosť, že v súlade s rozhodnutím najvyššieho súdu zo 17. júna 2004 bola vec 7. novembra 2005 postúpená na ďalšie prejednanie okresnému súdu ako vecne   príslušnému   súdu,   neprichádzalo   v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   do   úvahy rozhodnúť v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške   100   000   Sk   s odôvodnením,   že sa   dlhodobo   nachádza   v   právnej   neistote,   čo   jej spôsobilo zhoršenie zdravotného stavu a kvality života.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä   vzhľadom   na   neefektívnu   a dlhodobú nečinnosť   krajského   súdu,   s prihliadnutím   aj   na   celkovú   dĺžku   konania,   považuje   za primerané vo výške 80 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia.

Advokátka   si   uplatnila   a vyčíslila   trovy   právneho   zastúpenia   v celkovej   výške 36 595 Sk, a to za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005 spolu s 19 % DPH a režijným paušálom.

Ústavný súd priznal sťažovateľke odmenu za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (príprava a prevzatie veci, spísanie a podanie sťažnosti a vyjadrenie doručené ústavnému   súdu   18.   novembra   2005)   podľa   § 13   ods.   3 vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 6 003 Sk spolu s režijným paušálom vo výške 450 Sk. Za právne zastúpenie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom tak vznikol nárok na náhradu trov vo výške 7 679 Sk vrátane 19 % DPH, pretože právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľkou DPH, o čom predložila aj osvedčenie platiteľa DPH.

Z uvedeného dôvodu náhradu trov konania priznal ústavný súd tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2006