znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 211/03-23

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 25. februára 2004   prerokoval   prijatú   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   PLASTCOM,   spol.   s r.   o., Medená 13, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, B., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 49/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 49/02   p o r u š i l právo obchodnej spoločnosti PLASTCOM, spol. s r. o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Obchodnej spoločnosti PLASTCOM, spol. s r.   o., n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 211/03-10 z 26. novembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť obchodnej spoločnosti PLASTCOM, spol. s r. o., Medená 13, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   K.,   Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného súdu Malacky   (ďalej aj „okresný súd“) v konaní o zaplatenie istiny 46 793 Sk s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. 9 Cb 49/02 na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby   jej   ústavný   súd   okrem   vyslovenia porušenia práva, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy priznal aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Malacky, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr 2217/03 zo 7. januára   2004   a sťažovateľka,   zastúpená   svojou   právnou   zástupkyňou,   stanoviskom z 3. februára 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, ako aj zo súhlasných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   ako   vecne   a miestne   príslušnému   súdu   bol   z Krajského   súdu v Bratislave 4. októbra   2001 doručený návrh   sťažovateľky   z 31.   mája 2001 na vydanie platobného rozkazu na sumu 46 793 Sk s príslušenstvom. Predmetnej veci bola pridelená sp. zn. 13 Rob 368/01.

Súdny poplatok za návrh sťažovateľka zaplatila 7. novembra 2001. V uvedený deň sťažovateľka doručila okresnému súdu aj úpravu petitu návrhu v uvedenej veci. Nedostatky návrhu sťažovateľka odstránila podaním doručeným okresnému súdu 17. decembra 2001. Okresný súd vydal 19. februára 2002 platobný rozkaz v zmysle návrhu sťažovateľky.Proti   platobnému   rozkazu   bol   podaný   7.   marca   2002   odpor.   K odporu   sa sťažovateľka vyjadrila stanoviskom doručeným okresnému súdu 4. júna 2002.

Nečinnosť okresného súdu napadla sťažovateľka sťažnosťou z 22. októbra 2003.V odpovedi   na   sťažnosť   (list   sp.   zn.   Spr.   1037/03   z 29.   októbra   2003)   predseda okresného   súdu   konštatoval   jej   opodstatnenosť   („...   Vaša   sťažnosť   bola   dôvodná“), a zároveň oznámil sťažovateľke, že „... zabezpečil, aby sa vo veci konalo,... sudkyňou bol určený termín pojednávania na 16. 12. 2003“.

Rozsudkom zo 16. decembra 2003 okresný súd sťažovateľke „v plnom rozsahu“ vyhovel.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

2. Sťažovateľka žiadala vyslovenie porušenia vyššie označeného základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk.

Okresný súd vo svojom vyššie citovanom vyjadrení vykonal chronologický prehľad jednotlivých procesných úkonov, na svoju obranu uviedol, že po prešetrení sťažovateľkinej sťažnosti z 22. októbra 2003 „... boli zo strany predsedu súdu prijaté opatrenia, aby sa nedostatky v plynulosti konania odstránili. Súd určil termín pojednávania a vo veci bolo dňa 16. 12. 2003 rozhodnuté“.

Podľa názoru okresného súdu „nedostatok konania spočívajúci v jeho plynulosti, bol odstránený na úrovni štátnej správy okresného súdu. Už v tomto štádiu dosiahol sťažovateľ nápravu   a v čase   podania   na   Ústavný   súd   SR o tejto   skutočnosti   vedel.   Z týchto   príčin nepovažujem sťažnosť sťažovateľa za dôvodnú“.

Sťažovateľka   v stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu   vyslovila   názor,   „že prieťahy v konaní (vyše jeden a pol roka) vznikli na okresnom súdu v čase od 3. 6. 2002 až do podania sťažnosti... dňa 22. 10. 2003. Ako je už zrejmé až po podaní tejto sťažnosti predseda okresného súdu... zabezpečil, aby bol určený termín pojednávania na 16. 12. 2003, pričom v zmysle listu predsedu okresného súdu... Spr. 1037/03 zo dňa 29. 10. 2003 považoval sťažnosť... za dôvodnú“.

3. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

3.1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia tejto sťažnosti je konanie okresného súdu o zaplatenie istiny s príslušenstvom, ktoré sa začalo 4. októbra 2001 a na okresnom súde skončilo rozhodnutím vo veci 16. decembra 2003, a to na jedinom pojednávaní konanom v uvedenom dni, po uplynutí vyše dvoch rokov od nápadu veci na okresný súd.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil v súčasnom   štádiu   konania   žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť doterajší priebeh konania o nej.

3.2.   Pokiaľ   ide   o   „správanie“   sťažovateľky   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj   zo stanovísk   účastníkov   konania   ústavný   súd   konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní spôsobené okresným súdom v období od 4. júna 2002 (vyjadrenie sťažovateľky k odporu) do   29.   októbra   2003   (oznámenie   predsedu   okresného   súdu   o vytýčení   pojednávania   na 16. december   2003   ako   reakcia   na   sťažnosť   sťažovateľky)   v trvaní   vyše   sedemnástich mesiacov,   čo   predstavuje   z celkovej   doby   trvania   konania   (od   4.   októbra   2001   do 16. decembra 2003, t. j. dvadsaťšesť mesiacov) jej podstatnú časť.

Vo   vyššie   uvedenom   období   okresný   súd   nevykonal   žiadne   úkony   smerujúce k rozhodnutiu v merite veci (resp. bol nečinný počas vyše sedemnástich mesiacov).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tvrdení, že nedostatok v plynulosti konania okresný   súd   odstránil   vybavením   sťažovateľkinej   sťažnosti   (nariadením   pojednávania a rozhodnutím   vo   veci)   ústavný   súd   neprijal   a to   vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   dobu nečinnosti okresného súdu, ktorá podstatnou mierou negatívne ovplyvnila celkovú dĺžku doterajšieho konania. Uvedené skutočnosti však ústavný súd vzal do úvahy pri rozhodovaní o výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil, že okresný súd v predmetnom konaní porušil právo sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia.

4. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa   ods.   5 citovaného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou okresného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie ako peňažnú protihodnotu   nemajetkovej   ujmy   za   zistené   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   pretože   dospel   k záveru,   že   samotné konštatovanie   porušenia   tohto   základného   práva   je   v okolnostiach   danej   veci   už dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   ako   právnická   osoba uplatnila svoj peňažný nárok vo výške cca 50 000 Sk s príslušenstvom najprv na vecne nepríslušnom   súde   (návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   z 31.   mája   2001),   potom nedostatky   svojho   návrhu   na   začatie   konania   (nesplnenie   povinnosti   zaplatiť   príslušný súdny   poplatok),   ktoré   v zásade   bránili   všeobecnému   súdu   odstrániť   stav   jej   právnej neistoty   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   54/03),   odstránila   až   o polroka   neskôr   (17.   decembra 2001).   Hoci   z tejto   okolnosti   nemožno   samo   osebe   vyvodzovať   nedostatočný   záujem sťažovateľky o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa ako žalobkyňa nachádzala v čase   uplatnenia   tohto   nároku   na   súde,   ktorý   by   mohol   v danej   veci   ovplyvniť   záver ústavného súdu v otázke porušenia označeného základného práva, ústavný súd však nikdy nevylúčil   možnosť   prihliadať   aj   na   takúto   okolnosť   pri   rozhodovaní   o primeranom finančnom zadosťučinení podľa čl. 127 ods. 3 ústavy (pozri napr. I. ÚS 109/02). V tejto súvislosti bol v okolnostiach danej veci dôležitý aj postup okresného súdu, ktorý po podaní sťažnosti   sťažovateľkou   na prieťahy jeho predsedovi   (sťažnosť z 22.   októbra   2003)   ich uznal a zároveň nariadil pojednávanie, na ktorom uplatnený nárok sťažovateľky meritórne prejednal a o ňom aj rozsudkom rozhodol (16. decembra 2003). Tento postup okresného súdu možno považovať za určitú nápravu vzniknutého prieťahu (mutatis mutandis I. ÚS 167/03).

K tomuto   ústavný   súd   dodáva,   že   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať   primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu nijakým spôsobom nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   č.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľa   na   akési odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   ale   má   len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie   je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom   pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (I. ÚS 235/03).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   2   tohto rozhodnutia.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže si sťažovateľka neuplatnila náhradu   trov   jej   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ústavný   súd   sa náhradou trov konania nezaoberal.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004