znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 210/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti INTEC PHARMA, s. r. o.,Elektrárenská 1, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom,Advokátska kancelária, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušeniajej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 37 Er 2082/2013 zo 14. decembra 2015a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti INTEC PHARMA, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti INTEC PHARMA, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), rovnosťúčastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazompodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnéhosúdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 37 Er 2082/2013 zo 14. decembra 2015(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti po podrobnom opísaní priebehu uvedeného exekučnéhokonania o vymoženie pohľadávky, v ktorom vystupovala ako oprávnená, okrem inéhouviedla, že z dôvodov uvedených súdnou exekútorkou v oznámení z 26. júla 2013, v ktorompoukázala na nemajetnosť povinného, podala 4. septembra 2014 návrh na zastavenieexekúcie.

3. Okresný súd uznesením sp. zn. 37 Er 2082/2013 z 30. júla 2015 vydaným vyššímsúdnym úradníkom zastavil exekúciu a súčasne rozhodol, že sťažovateľka je povinnáuhradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 429,01 €. Proti tomuto uzneseniu podalasťažovateľka odvolanie, v ktorom nesúhlasila s tým, že okresný súd priznal súdnejexekútorke náhradu cestovných nákladov v sume 317,82 € za absolvovanie pracovnej cesty,a navrhla, aby jej priznal iba trovy v sume 33,19 € s DPH, pretože súdna exekútorkanepreukázala podľa nej dôvod, účelnosť a hospodárnosť tejto pracovnej cesty.

4. Okresný súd následne napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súduz 30. júla 2015, pričom v odôvodnení tiež uviedol, že„voľba exekútora je výlučne v dispozícii oprávneného a pokiaľ si oprávnený zvolí súdneho exekútora, ktorého sídlo je mimo trvalého bydliska alebo sídla povinného, musí si byť vedomý rizika, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie z dôvodu, na základe ktorého uhrádza trovy oprávnený, ako je tomu v tejto veci, bude tieto trovy znášať on sám“.

5. Sťažovateľka tiež poukazuje v sťažnosti na to, že okresný súd rozhodol vo vecibez náležitého zistenia skutkového stavu, bez zákonného vyhodnotenia dôkazov, a v tejtosúvislosti nemala žiadnu možnosť vyjadriť sa k uplatneným trovám exekúcie a k listinámpredloženým súdnou exekútorkou, čo následne viedlo k odňatiu jej možnosti konať predsúdom. Okresný súd jej vec nesprávne právne posúdil, keď zle interpretoval príslušnéustanovenia„Exekučného poriadku a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov“. Sťažovateľka považujenapadnuté uznesenie aj za arbitrárne a nepreskúmateľné, porušujúce jej označené právapodľa ústavy a dohovoru.

6. Sťažovateľka na základe uvedeného v petite navrhla, aby ústavný súd o jejsťažnosti rozhodol, že jej práva podľa ústavy a dohovoru označené v bode 1 napadnutýmuznesením okresného súdu porušené boli. Súčasne sa domáha zrušenia napadnutéhouznesenia a toho, aby ústavný súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a tiežrozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkýmvtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu tohozákladného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sanamietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situáciaalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom, ktoré môžuzakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, čo v danom prípade ústavným súdom zistené nebolo (pozriodôvodnenie napadnutého uznesenia na s. 2 až s. 4). Iba nesúhlas sťažovateľky s právnymposúdením veci podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku, a dokonca príslušnejvyhlášky, ako podústavnej normy, ktorých zlú interpretáciu sťažovateľka namieta, resp.s nemožnosť sa vyjadriť k uplatneným trovám exekúcie ešte neznamená, že boli porušenéjej základné práva podľa ústavy a dohovoru.

11. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, žerozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pretoiba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trováchkonania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer lenv prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlodôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktoráby v sebe zahŕňala črty svojvôle, čo však jednoznačne nie je prípad sťažovateľky.

12. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidlasám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľveksa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematikynákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnýmisúdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výrokuo nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu právana súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté ajiné základné právo.

13. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky (body 2 až 6) konštatuje, žejej sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú. Je zrejmé, že sťažovateľkanesúhlasí s napadnutým uznesením, v ktorom priznal súdnej exekútorke trovy exekučnéhokonania (cca 400 €), teda ide zjavne o bagateľnú vec, za ktorú sa podľa § 238 ods. 5Občianskeho súdneho poriadku považuje peňažné plnenie neprevyšujúce trojnásobokminimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom napríslušenstvo sa neprihliada. Podľa tohto ustanovenia dovolanie ako mimoriadny opravnýprostriedok nie je prípustné.

14. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že aj v tejto veci námietkysťažovateľky vyjadrujú iba odlišný právny názor na preukázaný skutkový stav, avšak beztoho, aby indikovali relevantný ústavnoprávny rozmer, t. j. vecnú súvislosť týchto námietoks namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru. V tejto veci nie súpodľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, keďžesťažovateľka sa sťažnosťou domáha ochrany svojich práv v konaní o takú sumu, ktorá jepodľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu, ako aj všeobecných súdov zjavnebagateľná (pozri m. m. II. ÚS 149/09, IV. ÚS 94/2014, II. ÚS 757/2014, II. ÚS 60/2015,II. ÚS 804/2015 a tam uvedenú judikatúru). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľkyodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmisťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016