znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 210/2013-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka o sťažnosti J. S., Ž., D. F., Ž., L. K., Ž., D. Š., Ž., A. H., Ž., E. K., Ž., J. D., Ž., Ing. I. L., Ž., K. Š., Ž., P. K., T., J. V., N., A. B., Ž., J. D., Ž., A. D., Ž., T. D., Ž., P. Š., Ž., B. L., Ž., P. L., B., R. H., Ž., a M. S., Ž., zastúpených obchodnou spoločnosťou P. s. r. o., B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a   advokáta   JUDr.   M.   P.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4,   ako   aj   čl.   46   ods.   1   a   2 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Sžr 76/2012 z 13. novembra 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva J. S., D. F., L. K., D. Š., A. H., E. K., J. D., Ing. I. L., K. Š., P. K., J. V., A. B., J. D., A. D., T. D., P. Š., B. L., P. L., R. H. a M. S. podľa čl. 20 ods. 1, ako aj čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 76/2012 z 13. novembra 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Z r u š u j e   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Sžr 76/2012 z 13. novembra 2012 a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania J. S., D. F., L. K., D. Š., A. H., E. K., J. D., Ing. I. L., K. Š., P. K., J. V., A. B., J. D., A. D., T. D., P. Š., B. L., P. L., R. H. a M. S. v sume 1 749,48 € (slovom tisícsedemstoštyridsaťdeväť eur a štyridsaťosem   centov)   na   účet   obchodnej   spoločnosti   P. s. r.   o.,   B.,   konajúcej prostredníctvom   ich právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   M.   P.,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 210/2013 zo 17. apríla 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. S., Ž., D. F., Ž., L. K., Ž., D. Š., Ž., A. H., Ž., E. K., Ž., J. D., Ž., Ing. I. L., Ž., K. Š., Ž., P. K., T., J. V., N., A. B., Ž., J. D., Ž., A. D., Ž., T. D., Ž., P. Š., Ž., B. L., Ž., P. L., B., R. H., Ž., a M. S., Ž.,   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   obchodnou   spoločnosťou   P.   s.   r.   o.,   B., konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   M.   P.,   vo   veci   namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, ako aj čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 76/2012 z 13. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie z 13. novembra 2012“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu Ž.   (ďalej   len   „OPÚ“)   sp.   zn.   2008/00267/R   z   18.   júna   2009   (ďalej   len   „rozhodnutie z 18. júna 2009“) bolo nariadené vykonanie projektu pozemkových úprav v Záhradkárskej osade Slovenského zväzu záhradkárov „Do Stráne“ Ž. v katastrálnom území Z. (ďalej len „záhradkárska   osada   Do   Stráne“) podľa   §   15   ods.   1   zákona č. 64/1997 Z.   z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových   osadách a vyporiadaní vlastníctva   k nim v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   64/1997   Z.   z.“   alebo   v citáciách   „zákon o vyporiadaní“).

Sťažovatelia   proti   rozhodnutiu   z   18.   júna   2009   podali   odvolanie,   v   ktorom predovšetkým namietali, že

a) suma   peňažných   náhrad,   ktoré   boli   sťažovateľom   ako   vlastníkom   pozemkov ponúknuté za pozemky, ktoré sú v užívaní záhradkárov, nezodpovedá ich súčasnej trhovej cene, t. j. hodnote pozemkov, ktoré tieto pozemky majú v čase vyporiadania vlastníckych práv   k   nim   a   nadobudnutia   vlastníctva   k   nim   záhradkármi   ako   súčasnými   užívateľmi pozemkov,

b) hodnota   (kvalita)   ani   výmera   náhradných   pozemkov,   ktoré   boli   ponúknuté sťažovateľom v katastrálnych územiach L. a T., nezodpovedajú pozemkom nachádzajúcim sa   v záhradkárskej   osade   Do   Stráne,   výrazný   nepomer   hodnoty   náhradných   pozemkov je zrejmý už zo skutočnosti, že katastrálne územia náhradných pozemkov sa nachádzajú v obciach do 5 000 obyvateľov (v obciach T. a L. sa počet obyvateľov pohybuje okolo 2 000 obyvateľov v každej z obcí), zatiaľ čo pôvodné pozemky sťažovateľov sa nachádzajú v   intraviláne   mesta   Ž.,   ktoré   je krajským   mestom   s   počtom   obyvateľov   presahujúcim 85 000 obyvateľov a je štvrtým najväčším mestom Slovenskej republiky.

V   rámci   svojej   argumentácie   v   odvolaní   sťažovatelia   poukázali   aj   na   rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   veci   Urbárska   obec   T. v. Slovenská republika z 27. januára 2009 vydaný na základe sťažnosti č. 74258/01 (ďalej len „rozsudok ESĽP z 27. januára 2009“), v ktorom ESĽP uviedol, že konaním príslušných vnútroštátnych   orgánov   Slovenskej   republiky   v   súlade   so   zákonom   č. 64/1997   Z.   z., na základe   ktorého   dôjde   k   prevodu   vlastníckeho   práva   k   pozemkom   z vlastníkov na užívateľov   týchto   pozemkov,   dochádza   k   porušovaniu   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“),   pretože   poskytovanie náhrad na účely   vyporiadania vlastníctva   k pozemkom v zriadených záhradkárskych osadách podľa zákona č. 64/1997 Z. z. vychádzajúcich z ceny pozemkov   v   čase,   keď   bola   zriadená   záhradkárska   osada,   a nezohľadňujúcich   skutočnú trhovú   cenu   pozemkov   v   čase   prevodu   vlastníctva   je   v   rozpore   s čl.   1   dodatkového protokolu.

Rozhodnutím   Krajského   pozemkového   úradu   v Ž.   (ďalej   len   „KPÚ“) sp. zn. KPÚ-2009/00675/K zo 16. decembra 2009 (ďalej len „rozhodnutie zo 16. decembra 2009“) bolo odvolanie vlastníkov pozemkov proti rozhodnutiu z 18. júna 2009 zamietnuté, pretože „konanie o priznaní náhrady vlastníkom pozemkov v ZO SZZ Do Stráne je súčasťou etapy konania o vyhotovenie a schválenie projektu pozemkových úprav a táto etapa bola právoplatne   ukončená   rozhodnutím   OPÚ   o   schválení   projektu   pozemkových   úprav č. 2008/00267/R zo dňa 02. 02. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. 3. 2009. KPÚ ďalej uviedol,   že spôsob a výška náhrady podľa schváleného projektu je v súlade s platným zákonom o vyporiadaní a ani OPÚ ani KPÚ nie sú príslušné na zmenu zákona.“.

Uvedené   námietky   niektorí   zo   sťažovateľov   predložili   aj   v   štádiu   zverejnenia projektu pozemkových úprav a výpisu z návrhu projektu v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z.,   avšak   OPÚ,   KPÚ   a   ani   Ministerstvo   pôdohospodárstva   Slovenskej republiky týmto námietkam nevyhoveli.

Podľa   sťažovateľov   pri   rozhodovaní   a   postupe   správnych   orgánov   zúčastnených na rozhodovaní   predmetnej   veci   bolo   potrebné   dbať na   postavenie   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v   rámci   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky, a prednostne ho aplikovať tak, aby nedochádzalo v predmetnom konaní k porušovaniu práv ním priznaných.

Sťažovatelia 18. februára 2010 podali na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   žalobu   podľa   §   247   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorou žiadali preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zo 16. decembra 2009 a rozhodnutia z 18. júna 2009 a im predchádzajúceho postupu (ďalej len „žaloba“). Krajský súd uznesením č. k. 21 S 11/2010-234 z 2. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie z 2. novembra 2011“) konanie o žalobe sťažovateľov zastavil podľa § 250d ods. 3 OSP z dôvodu, podľa ktorého žaloba smerovala proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom. V rámci odôvodnenia uznesenia z 2. novembra 2011 krajský súd vyslovil právny názor, že rozhodnutím o nariadení vykonania projektu podľa ustanovenia   §   15   ods.   1   zákona   č.   64/1997   Z.   z.   nemôžu   byť   sťažovatelia   dotknutí na svojich právach, keďže táto časť etapy vykonania projektu pozemkových úprav sa týka len   vytýčenia   pozemku   v   samostatnom   obvode   náhradných   pozemkov   a   vyhotovenia geometrického plánu, a z tohto dôvodu   ide   o rozhodnutie, ktoré nespadá pod možnosť súdneho preskúmania.

Sťažovatelia proti uzneseniu z 2. novembra 2011 podali odvolanie, v ktorom okrem iného poukázali na to, že krajský súd predmetnú vec nesprávne právne posúdil, keď vyňal rozhodnutie   18.   júna   2009   a   rozhodnutie   zo   16.   decembra   2009   z   možnosti   súdneho preskúmania   s   poukázaním   na   ustanovenie   §   250d   ods.   3   OSP,   pretože   uvedenými rozhodnutiami sú dotknuté práva sťažovateľov, keďže sú právnym podkladom na vytýčenie pozemkov   v   samostatnom   obvode   náhradných   pozemkov,   vyhotovenie   geometrického plánu, ktorý následne slúži ako verejná listina, t. j. právny titul, na základe ktorého dôjde k zápisu pozemkov v katastri nehnuteľností.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol uznesením z 13. novembra 2012 (doručeným sťažovateľom 15. januára 2013 a právoplatným 7. februára 2013), ktorým bolo uznesenie z 2. novembra 2011 v časti o preskúmanie rozhodnutia zo 16. decembra 2009 potvrdené.

Najvyšší súd sa k už uvedeným námietkam sťažovateľov obsiahnutým v odvolaní sťažovateľov   stotožnil   so   záverom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   sa   zmeny   v   katastri nehnuteľností vykonávajú až na základe rozhodnutia, ktorým sa schváli vykonanie projektu, a preto až takýmto rozhodnutím môžu byť sťažovatelia na svojich právach priamo dotknutí.

Sťažovatelia   v   tejto   súvislosti   poukázali   na   nekonzistentnosť   rozhodovania najvyššieho   súdu   o   tejto otázke,   ktorý   v skutkovo obdobných   veciach   (napr.   uznesenie sp. zn. 1 Sžo 268/2009 z 10. marca 2010, rozsudok sp. zn. 6 Sžo 113/2007 zo 16. apríla 2007,   uznesenie   sp.   zn.   8   Sžo   34/2007   zo 17.   januára   2008,   uznesenie   sp.   zn. 8 Sžo 115/2008 z 20. februára 2009, rozsudok sp. zn. 2 Sžo 133/2010 z 18. mája 2011, rozsudok sp. zn. 10 Sžr 6/2010 z 12. októbra 2011) týkajúcich sa preskúmavania zákonnosti rozhodnutí   vydaných   podľa   §   15   ods.   1   zákona   č.   64/1997   Z.   z.   postupovali   tak, že v predmetných   konaniach   preskúmali   meritum   veci   a   rozhodli   o ňom,   resp.   rozhodli vo veci samej, t. j. v týchto prípadoch uvedené rozhodnutia neboli vyňaté ich postupom z možnosti ich súdneho prieskumu.

V   tejto   súvislosti   sťažovatelia   poukázali   na   prax   obvodných   pozemkových úradov (napr.   rozhodnutie   Obvodného   pozemkového   úradu   Senica   z   25.   februára   2008, rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu K. z 25. júla 2007, rozhodnutie Obvodného pozemkového   úradu   R.   z   11.   decembra   2007),   ktoré   vo svojich   rozhodnutiach o nariadení vykonania projektu pozemkových úprav podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. v rámci v nich obsiahnutého poučenia uvádzajú možnosť ich preskúmania súdom.

Uznesením   z   13.   novembra   2012   (doručeným   sťažovateľom   15.   januára   2013, právoplatným 7. februára 2013), ktorým bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľov, bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 a 2 ústavy, ako aj ich práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ktorého súčasťou   je aj právo   na primeranú   náhradu   v   prípade   vyvlastnenia,   z   dôvodu   vylúčenia možnosti preskúmateľnosti rozhodnutia z 18. júna 2009 a rozhodnutia zo 16. decembra 2009 súdom.

Z procesnej opatrnosti podali sťažovatelia 6. marca 2013 dovolanie proti uzneseniu z 13. novembra 2012, v ktorom namietali, že postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Sťažovatelia vo svojej argumentácii poukázali na judikatúru ústavného súdu – nález sp. zn. I. ÚS 37/1995 z 11. júna 1997, aj na závery vyslovené v náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 138/03 z 15. októbra 2003, v ktorom ústavný súd preskúmaval uznesenie krajského súdu, ktorým bolo zastavené konanie o žalobe o preskúmanie rozhodnutia podľa §   15   zákona   č.   64/1997   Z.   z.   pre   nepreskúmateľnosť   uvedeného   rozhodnutia   súdom. Ústavný   súd   v   uvedenom   náleze   vyslovil,   že   ak   sa   rozhodnutie   správneho   orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 ústavy vylúčené z právomoci všeobecných   súdov   bez ohľadu   na ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku   a   iných zákonov. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd v skutkovo obdobnej veci dospel k záveru, že rozhodnutie podľa § 15 zákona č. 64/1997 Z. z. sa svojím obsahom týka vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov, t. j. dotýka sa ich práva, právom chráneného záujmu alebo povinnosti fyzickej osoby, a preto bol krajský súd povinný preskúmať uvedené rozhodnutie a v merite veci rozhodnúť.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   ústavnému   súdu   navrhli,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že uznesením z 13. novembra 2012 došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, zruší uvedené uznesenie, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná im náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3 142,58 €.

K sťažnosti sťažovateľov sa na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným 19. júna 2013 vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu. Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení uviedol: „Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti sťažovateľov, (napriek názoru   konajúceho   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   1   Sžr   vysloveného vo vyjadrení   k   sťažnosti),   musí   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   s   poľutovaním konštatovať, že konajúci senát vo svojom uznesení č. k. 1 Sžr 76/2012 z 13. novembra 2012 vyslovil   právny   názor   nekonzistentný   s   doteraz   vyslovenými   právnymi   názormi   iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, týkajúcich sa práve rozhodnutí o vykonaní projektu v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 64/1967 Z. z. o užívaní pozemkov   v zriadených   pozemkových   osadách   a   vyporiadaní   vlastníctva   k   nim   v   znení neskorších   predpisov   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   1   Sžo   268/2009   z   9.   marca   2010, sp. zn. 6 Sžo 113/2007   z   16.   apríla   2007,   sp.   zn.   8   Sžo   34/2007   z   17.   januára   2008, sp. zn. 8 Sžo 115/2008, sp. zn. 2 Sžo 133/2010 z 18. mája 2011, sp. zn. 10 Sžr 6/2010 12. októbra 2011).

Vo všetkých týchto konaniach bolo predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku práve rozhodnutie, vydané v zmysle vyššie citovaného ustanovenia a v rámci skúmania podmienok konania, bolo vyslovené, že takéto rozhodnutie   súdnemu   prieskumu   podlieha.   Preto   nebol   dôvod   pre   zastavenie   konania v zmysle ustanovenia § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky naďalej zastáva názor, že nie je dôvod odchýliť sa od doterajšej rozhodovacej súdnej praxe.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti,   ktoré   možno   vyvodiť   z   doterajšej   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu, boli relevantné aj v danej veci.

2. V sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.   1   a   2   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   z   13.   novembra   2012.   K   porušeniu označených   práv   malo   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   najvyšší   súd   im   svojím   postupom v predmetnej   veci   odňal   možnosť   konať   pred   súdom,   pretože   o   otázke   podstatnej pre rozhodnutie   dospel   tento   súd   k   nesprávnemu   právnemu   záveru,   podľa   ktorého rozhodnutie o nariadení vykonania projektu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. nie je preskúmateľné   súdom,   pretože   ním   nie   sú   dotknuté   základné   práva   sťažovateľov a nezakladajú   sa   ním   konkrétne   práva   a   povinnosti.   Sťažovatelia   taktiež   namietali, že uvedený právny záver najvyššieho súdu je v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj so závermi prijatými ústavným súdom v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 138/03 z 15. októbra 2003.

Najvyšší súd uznesením z 13. novembra 2012 potvrdil uznesenie z 2. novembra 2011 v   časti   o   preskúmanie   rozhodnutia   KPÚ   zo   16.   decembra   2009   a   účastníkom   konania náhradu trov konania nepriznal (uznesením z 2. novembra 2011 krajský súd podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil konanie a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania).

V odôvodnení uznesenia z 13. novembra 2012 najvyšší súd stručne zhrnul závery uvedené v uznesení krajského súdu z 2. novembra 2011, dôvody odvolania podaného proti nemu sťažovateľmi v časti týkajúcej sa rozhodnutia KPÚ zo 16. decembra 2009, poukázal na znenie § 244 ods. 1, 2 a 3, ako aj § 250d ods. 3 OSP a § 15 ods. 1 i § 16 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. a následne uviedol: «Zo spisu krajského súdu je zrejmé, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 16. 2. 2010 domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského pozemkového   úradu   v Ž.   o   odvolaní   vlastníkov   pozemkov   proti   nariadeniu   vykonania projektu pozemkových úprav v ZO SZZ „Do Stráne“ Ž. v kat. území Z. č. j. 2009/0675/K zo dňa   16.   12.   2009,   ako   aj   rozhodnutia   Obvodného   pozemkového   úradu   v Ž. č. 2008/060267/R zo dňa 18. 6. 2009, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Ž. č. 2008/00267/R o schválení projektu pozemkových   úprav   na   vyporiadanie   vlastníctva   pozemkov   v záhradkárskej   osade „Do Stráne“... Ž. v katastrálnom území Z.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   konanie   v   oboch   bodoch   zastavil.   Následne žalobcovia napadli uznesenie krajského súdu v časti, ktorá sa týka preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Krajského pozemkového úradu v Ž. o odvolaní vlastníkov pozemkov proti   nariadeniu   vykonania   projektu   pozemkových   úprav   v   ZO   SZZ   „Do   Stráne“   Ž. v kat. území   Z.,   č.   j.   2009/0675/K   zo   dňa   16.   12.   2009   ako   aj rozhodnutia   Obvodného pozemkového   úradu   v Ž.   o   nariadení   vykonania   pozemkových   úprav   č.   2008/060267/R zo dňa 18. 6. 2009 a v časti o trovách konania.

Odvolací   súd   sa   stotožnil   so   záverom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   žaloba smerovala   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť   predmetom   preskúmavania   súdom. Ustanovenia § 15 – 17 zákon č. 64/1997 Z. z., upravujú dve etapy vykonania projektu pozemkových   úprav.   Obvodný   pozemkový   úrad   v   zmysle   uvedených   ustanovení   vydáva 2 rôzne rozhodnutia, a to rozhodnutie o vykonaní projektu pozemkových úprav (§ 15 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z.) a rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav (§   16   ods.   1   zákona   č.   64/1997   Z.   z.).   Zmeny   v   katastri   nehnuteľností   sa   vykonávajú až na základe rozhodnutia   ktorým   sa schváli vykonanie   projektu.   Až   týmto rozhodnutím môžu byť žalobcovia na svojich právach dotknutí. Z predložených spisov vyplýva, že takéto rozhodnutie,   rozhodnutie   o   schválení   vykonania   projektu   pozemkových   úpravy,   zatiaľ vydané nebolo.

K   námietke   týkajúcej   sa   §   244   ods.   3   OSP,   a   to,   že   podľa   názoru   žalobcov z uvedeného   ustanovenia   vyplýva,   že   každé   rozhodnutie   správneho   orgánu   vydané v správnom konaní je preskúmateľné súdom a z ďalších rozhodnutí sú preskúmateľné tie, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, odvolací súd poznamenáva, že toto tvrdenie žalobcov nie je správne. Súdna ochrana v rámci správneho súdnictva môže byť poskytnutá iba v prípade, ak rozhodnutie alebo postup správneho orgánu zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Musí ísť o rozhodnutie, ktoré je spôsobilé zasiahnuť do sféry subjektívnych práv žalobcu. Vyplýva to aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Námietku   ohľadom   poučenia   obsiahnutého   v   napadnutom   rozhodnutí   Krajského pozemkového úradu považuje odvolací súd za nedôvodnú, nakoľko ani nesprávne poučenie nezakladá možnosť či už podať odvolanie, alebo rozhodnutie preskúmať súdom.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa skúmania podmienok konania krajským súdom, odvolací súd uvádza, že v zmysle OSP súd skúma podmienky konania počas celého konania a v prípade, ak zistí, že je možné postupovať podľa ust. § 250d ods. 3 OSP, krajský súd tak urobí aj napriek tomu, že už vykonal niekoľko procesných úkonov.

Proti uzneseniu č. k. 21 S/11/2010-164 zo dňa 27. 4. 2011 nie je prípustné podanie odvolania, odvolací súd, ho preto nemôže preskúmať.

Odvolacie námietky žalobcov neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, krajský súd   zo   zisteného   skutkového   stavu   vyvodil   správny   právny   záver,   pričom   náležitým spôsobom   svoj   právny   záver   aj   odôvodnil.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP a § 250ja ods. 3 veta druhá OSP potvrdil...»

Pre   prijatie   rozhodnutia   v   predmetnej   veci   bolo   podstatné   zodpovedať   otázku, či rozhodnutie   o   nariadení   vykonania   projektu   pozemkových   úprav   podľa   §   15   ods.   1 zákona č. 64/1997 Z. z. podlieha súdnemu prieskumu.

Podľa   §   1   ods.   1   písm.   b)   zákona   č.   64/1997   Z.   z.   tento   zákon   upravuje postup obvodných pozemkových úradov, vlastníkov pozemkov v zriadených záhradkových osadách   (ďalej   len   „vlastníci“),   nájomcov   a   užívateľov   pozemkov   v   zriadených záhradkových osadách (ďalej len „užívatelia“) a Slovenského pozemkového fondu v konaní o   pozemkových   úpravách   podľa   osobitného   predpisu   (ďalej   len   „konanie“)   na   účely vyporiadania vlastníctva k pozemkom v zriadených záhradkových osadách.

V   prípade,   že   nedôjde   k   uzavretiu   kúpnej   zmluvy   medzi   vlastníkmi   pozemkov v zriadených záhradkových osadách a užívateľmi týchto pozemkov, je zákonom relevantná väčšina užívateľov pozemkov oprávnená iniciovať svojím návrhom konanie o vyporiadanie vlastníctva k uvedeným pozemkom.

Predmetné konanie je podľa zákonnej úpravy rozdelené na etapy, z ktorých každá nasledujúca   začína   po   právoplatnom   rozhodnutí   správneho   orgánu,   ktorým   sa   končí predchádzajúca etapa. Prvá etapa sa začína oznámením začatia konania verejnou vyhláškou, súčasťou ktorého sú úvodné podklady (geometrický plán a register pôvodného stavu), proti ktorým je možné podať námietky (§ 7 ods. 4 zákona č. 64/1997 Z. z.). Správny orgán je povinný   skúmať   splnenie   podmienok   začatia   konania   podľa   §   7   citovaného   zákona. V tomto štádiu konania má vlastník pozemku právo ponúknuť užívateľovi a záhradkovej organizácii odkúpenie stavieb,   trvalých   porastov   a spoločných   zariadení nachádzajúcich sa na pozemku v jeho vlastníctve, a to za cenu rovnajúcu sa sume náhrady uvedenej v § 3 ods. 3 a 4, a v prípade, že takú ponuku uplatnia vlastníci nadpolovičnej väčšiny pozemkov podľa výmery, konanie správny orgán zastaví (§ 8 ods. 5 zákona č. 64/1997 Z. z.). Ak taká ponuka zo strany vlastníkov nebola uplatnená, resp. jej uplatnenie oznámili vlastníci menšej ako polovičnej výmery zriadenej záhradkovej osady, správny orgán v konaní pokračuje. Účastníci konania majú právo podať námietky podľa § 7 ods. 4 a § 8 ods. 3 citovaného zákona a až po právoplatnom rozhodnutí o nich správny orgán schváli úvodné podklady (§ 9 ods. 4 zákona č. 64/1997 Z. z.), čím končí prvá etapa uvedeného konania, resp. etapa začatia konania.

Následne   sa   v   predmetnom   konaní   realizujú   úkony   smerujúce   k   vypracovaniu a schváleniu projektu pozemkových úprav v zriadenej záhradkovej osade. V druhej etape sú predmetom konania iba tie pozemky, ktoré majú iného užívateľa, ako je vlastník. Pred vypracovaním projektu majú vlastníci na výzvu správneho orgánu v lehote 60 dní právo vyjadriť   sa   k   spôsobu   vyrovnania   buď   pridelením   náhradných   pozemkov   v   obvode pozemkových   úprav,   alebo   poskytnutím   náhrady   v   peniazoch.   Po   uplynutí   tejto lehoty správny   orgán   rozhodnutím   určí   obvod   pozemkových   úprav   a   rozhodne, že vlastníkom, ktorí sa v lehote 60 dní nevyjadrili, patrí náhrada v peniazoch, a vlastníkom, ktorí nesplnili podmienku uvedenú v § 8 ods. 5, patrí náhrada v pozemkoch (§ 10 zákona č. 64/1997 Z. z.). Projekt pozemkových úprav sa schvaľuje rozhodnutím podľa § 13 ods. 3 zákona č. 64/1997 Z. z. po právoplatnom rozhodnutí o námietkach podaných účastníkmi konania   podľa   §   13   ods.   1   citovaného   zákona.   Rozhodnutie   o   schválení   projektu je v správnom konaní konečným rozhodnutím, proti ktorému opravný prostriedok nie je prípustný (§ 13 ods. 6 zákona č. 64/1997 Z. z.), ktoré ale podlieha súdnemu prieskumu.

Po   schválení   projektu   pozemkových   úprav   správny   orgán   nariadi   rozhodnutím vykonanie projektu pozemkových úprav, ktoré je poslednou etapou konania o pozemkových úpravách   na   účely   vyporiadania   vlastníctva   k   pozemkom   v   zriadených   záhradkových osadách (§ 15 a nasl. zákona č. 64/1997 Z. z.). Základom vykonania projektu pozemkových úprav je vytýčenie náhradných pozemkov v teréne a následné vyhotovenie geometrického plánu.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   výsledkom   konania   o   nariadení   vykonania   projektu je geometrický plán, ktorý je jedným zo zákonných predpokladov na zápis vlastníckeho práva k náhradným pozemkom do katastra nehnuteľností v prospech vlastníkov.

Uvedený   geometrický   plán   spolu   s   administratívnym   rozhodnutím   o   vykonaní projektu podľa § 16 zákona č. 64/1997 Z. z. predstavujú listiny, ktoré sú spôsobilé na zápis vlastníckeho práva k náhradným pozemkom v prospech vlastníkov v katastri nehnuteľností.

Na základe uvedeného možno podľa ústavného súdu konštatovať, že rozhodnutie o nariadení   vykonania   projektu   pozemkových   úprav   má   vplyv   na   konštituovanie hmotnoprávnych   oprávnení   vlastníkov,   resp.   na   vznik   vlastníckeho   práva   k   náhradným pozemkom vlastníkov, preto ide o rozhodnutie, ktoré svojím obsahom zasahuje do sféry subjektívnych   práv   sťažovateľov,   a   preto   bolo   povinnosťou   všeobecných   súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci preskúmať ho v medziach ich právomoci. V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   rovnako   ako   sťažovatelia   poukazuje   na   svoj nález sp. zn. III. ÚS 138/03 z 15. októbra 2003, v ktorom dospel k rovnakému právnemu záveru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   o   nariadení   vykonania projektu   pozemkových   úprav podľa § 15 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. sa svojím obsahom týka vlastníckeho práva sťažovateľov, a preto bolo povinnosťou príslušného súdu rozhodnúť v predmetnom konaní v merite veci.

Sám predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k tejto sťažnosti konštatoval nekonzistentnosť   právneho   názoru   vysloveného   v   uznesení   z   13.   novembra   2012 s doterajšou   judikatúrou   najvyššieho   súdu   v   obdobných   veciach   poukážuc   na   viaceré rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (rozhodnutia   sp.   zn.   1   Sžo   268/2009   z   9.   marca   2010, sp. zn. 6 Sžo 113/2007 zo 16. apríla 2007, sp. zn. 8 Sžo 34/2007 zo 17. januára 2008, sp. zn. 8 Sžo 115/2008, sp. zn. 2 Sžo 133/2010 z 18. mája 2011, sp. zn. 10 Sžr 6/2010 z 12. októbra 2011).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného   súdu   o   tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej situácie,   pokiaľ   ju   nemožno   objektívne   a   rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Ústavný   súd   taktiež   opakovane   vyslovil,   že   právo   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia je súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy (napr. III. ÚS 260/04)..Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V   súlade   s   už   uvedenými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku je povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia.

V prípade, v ktorom sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že postupom krajského súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože napadnuté rozhodnutie sa týka ich základných práv a slobôd, a preto podlieha súdnemu prieskumu, nemožno považovať za dostatočné rozhodnutie, ktoré iba poukazuje na skutočnosť, že účinky spôsobilé vyvolať zápis   do   katastra   nehnuteľností   vyvolá   toto   rozhodnutie   až   v   spojení   s   rozhodnutím o vykonaní projektu podľa § 16 zákona č. 64/1997 Z. z. Navyše, v preskúmavanom prípade existujúca   ustálená   judikatúra   všeobecných   súdov   prezentovala   opačný   právny   záver o rovnakej   právnej   otázke,   preto   bolo   potrebné,   aby   najvyšší   súd   uviedol   dôvody, pre ktoré rozhodol   o   odlišnej   ochrane   práv   sťažovateľov,   resp.   dôvody,   pre   ktoré je výklad príslušných ustanovení zákona č. 64/1997 Z. z. a Občianskeho súdneho poriadku aplikovaných v rámci rozhodnutí, v ktorých najvyšší súd dospel k protichodnému právnemu záveru, neprijateľný.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ustanoveniami § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku dostatočne neriadil, a preto odôvodnenie uznesenia z 13. novembra 2012 nemožno považovať za dostatočne a ústavne súladné.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   bez   prihliadnutia   či   hodnotenia   obsahu argumentácie sťažovateľov predloženej v konaní pred všeobecnými súdmi dospel k záveru, že   najvyšší   súd   svojím   uznesením   z   13.   novembra   2012   porušil   základné   práva sťažovateľov vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy ústavný   súd   vychádzal   zo   zistenia,   že   v   danom   prípade   nebolo   predmetom   konania pred všeobecným   súdom   vyvlastňovanie   ani   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva a ani súdny   prieskum   vyvlastňovacieho   konania   realizovaného   správnym   orgánom. Sťažovatelia   pritom   bližšie   nezdôvodnili,   v   čom   vidia   porušenie   označeného   článku ústavy. Podľa názoru ústavného súdu k porušeniu základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 4 ústavy v predmetnom prípade nedošlo, pretože pre neposkytnutie právnej ochrany vlastníctva sťažovateľov boli relevantné iné právne dôvody, a preto sťažnosti sťažovateľov v časti namietaného porušenia čl. 20 ods. 4 ústavy nevyhovel.

3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   to   je   možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   z   13.   novembra   2012   došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1, ako aj čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V tomto bude viazaný právnym   názorom   ústavného   súdu   (§   56   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde)   a   jeho povinnosťou bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné princípy.

4. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich právnym zastupovaním obchodnou spoločnosťou P. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. P.

Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavovala sumu iba 130,16 € a režijný paušál 7,81 €.

Podľa   §   13   ods.   2   uvedenej   vyhlášky   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. V predmetnej veci   teda   odmena   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   pre   dvadsať   sťažovateľov v roku 2013 zvýšená o daň z pridanej hodnoty predstavuje sumu 3 498,96 € (130,16 € + 2 x 7,81 € = 145,79 € x 1,2 € = 174,95 € x 20 = 3 498,96 €).

Vzhľadom na to, že sťažnosť vypracovaná advokátom sa týkala toho istého konania za účasti tých istých účastníkov konania s predloženou identickou argumentáciou, ústavný súd znížil takto vypočítanú odmenu za poskytovanie služieb o jednu polovicu, t. j. na sumu 1 749,48   €   a   v   prevyšujúcej   sume   sťažovateľmi   uplatneného   nároku   na   náhradu   trov konania nevyhovel (mutatis mutandis IV. ÚS 218/08).

Z týchto dôvodov   ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013