znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 210/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. K., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu výsledkov jeho tvorivej činnosti zákonom podľa čl. 43 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 43/2010 zo 14. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2011 doručená sťažnosť JUDr. M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu výsledkov jeho tvorivej činnosti zákonom podľa čl. 43 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 Obdo 43/2010 zo 14. decembra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ „vystupoval ako žalobca v občianskom súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Svidník, Krajským súdom v Prešove a tiež Najvyšším   súdom...   Sťažovateľ   sa   žalobou   proti   Mestu   G.   domáhal   zaplatenia   sumy 30.508,53 € s príslušenstvom, ako nároku na odmenu mandatára vyplývajúcu z platnej mandátnej zmluvy medzi žalobcom, ako mandatárom a Mestom G. ako mandantom, ktorá bola medzi účastníkmi konania uzavretá dňa 5. 9. 2005.

Okresný súd Svidník rozsudkom zo dňa 3. 11. 2009, č. k. 5 Cb 52/2008-82 zamietol žalobu...   v   celom   rozsahu   a   zaviazal   sťažovateľa   na   zaplatenie   trov   konania   v   sume 1.838,69 €.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie...   Rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove   zo   dňa   18.   3.   2010...   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu...,   ďalej   bola žalovanému priznaná náhrada trov odvolacieho konania vo výške 740,01 € a bolo zároveň vyslovené, že proti rozsudku je prípustné dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, pretože doterajšou judikatúrou neboli dostatočným spôsobom riešené práva a povinnosti účastníkov mandátnej zmluvy v zmysle § 571 ods. 2 a § 568 ods. 2   Obchodného   zákonníka...   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   Krajského   súdu... dovolanie...   Najvyšší súd... rozsudkom zo dňa 14.   12.   2010,   č. k. 1 Obdo 43/2010-237 dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu... z 18. 3. 2010... zamietol.“

3. Vecným základom predmetného súdneho sporu je skutočnosť, že „Sťažovateľ, ako advokát,   zastupoval   žalovaného   pri   podávaní   žiadosti   o   poskytnutie   finančných prostriedkov.   Sťažovateľ   vypracoval   pre   žalovaného   písomnú   žiadosť   o poskytnutie prostriedkov,   ktorá   bola   podaná.   Následne   bola   zo   strany žalovaného podaná ešte raz žiadosť textovo zhodná s prvou žiadosť na 96,5 %. Žalovaný porušil povinnosti vyplývajúce mu   z   mandátnej   zmluvy   aj   z   Obchodného   zákonníka   a   odmietol   uhradiť   sťažovateľovi zmluvne dohodnutú časť odmeny.“.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľa „Všeobecné   súdy   vychádzali   pri   odôvodnení   svojho rozhodnutia   z   toho   záveru,   že   peňažné   prostriedky   boli   žalovanému   poskytnuté   až   na základe druhej žiadosti, ktorú si mal žalovaný spracovať sám“, hoci ako tvrdí sťažovateľ, „Druhá žiadosť je textovo a úpravu zhodná s prvou žiadosťou na 96,5 %“.

5. Sťažovateľ nesúhlasí najmä s názorom najvyššieho súdu, že „sťažovateľ vie, že väčšina podaní na súd alebo orgány štátnej správy či samosprávy má určité všeobecné náležitosti   a   nevyhnutnosť   ich   častého   použitia   má   za   následok   existenciu   formulárov. Úspešnosť podania je však závislá od špecifikácie predmetu podania a príloh, ktorými sa dôvodnosť kladného vybavenia doloží. A aj tým sa odlišovala žiadosť žalovaného od tej, ktorú podal žalobca (pozn. sťažovateľ).“.

6.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že „Najvyšší   súd   Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 1 Obdo 43/2010-237 zo dňa 14. 12. 2010 porušil... článok 20, článok   43   ods.   1,   článok   46   ods.   1   Ústavy  ...   článok   6   ods.   1,   prvú   vetu   Dohovoru... v spojení s článkom 1 ods. 2 a článkom 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky“. Sťažovateľ súčasne navrhol, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo 43/2010-237 zo 14. decembra 2010 a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a tiež prikázal najvyššiemu súdu, aby „obnovil stav pred porušením môjho základného práva“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 1 Obdo 43/2010 zo 14. decembra 2010.

II.A

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v tom, že „súd   prvostupňový   aj   odvolací   pochybili,   ak   nepriznali   ochranu   právu   žalobcu   na zaplatenie zmluvne dohodnutej odmeny. Žalobca vykonal všetko čo bol povinný vykonať pri zastupovaní žalovaného. Zámerným nekonaním – neposkytnutím súčinnosti a nedodržaním povinnosti   žalovaného   (mandanta),   ktorá   mu   vyplývala   z ustanovenia   §   568   ods.   2 Obchodného   zákonníka,   došlo   k tomu,   že   žalovaný   si   odpísaním   žiadosti   spracovanej žalobcom   vytvoril   druhú   žiadosť,   ktorú   podal   a na   základe   ktorej   mu   boli   poskytnuté peňažné prostriedky.“. Najvyššiemu súdu najmä vytýka, že „dovolanie sťažovateľa proti rozsudku   krajského   súdu   z 18.   3.   2010,   č.   k.   5   Cob   29/2009-206   zamietol“,   pričom „námietky, tvrdenia a návrhy uplatnené sťažovateľom v podanom dovolaní vyhodnotil... ako nedôvodné“ (pozri   tiež   body   4   a 5).   V súvislosti   s tým   sťažovateľ   tvrdí,   že „Výsledok tvorivej   duševnej   činnosti   sťažovateľa   je   nesporne   jeho   vlastníctvom.   Ak   teda   žalovaný použil vlastníctvo sťažovateľa v rozpore s dohodou medzi nimi a v rozpore aj so zákonom (Obchodným   zákonníkom   v časti   úpravy   Mandátnej   zmluvy),   má   sťažovateľ   právo   na ochranu pred zásahom do jeho vlastníctva. Všeobecné súdy právo sťažovateľa neochránili a takto je rozhodnutie posledného v porade (teda NS SR o dovolaní sťažovateľa) v rozpore s Ústavou SR.“.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn.   1   Obdo   43/2010   zo   14.   decembra   2010   sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

14. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zamietol   dovolanie   sťažovateľa, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových   záverov   a   na   tomto   základe   vyvodených   právnych   záverov.   V   odôvodnení najvyšší súd okrem iného (v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa) uviedol: «Odvolací súd pripustil dovolanie o otázke, či v zmysle ustanovenia § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka vzniká mandatárovi právo na zmluvnú odmenu podľa mandátnej zmluvy,   ak   očakávaný   výsledok   činnosti   mandatára   sa   nedostavil   z   dôvodu   porušenia povinností mandanta, vyplývajúcich mandantovi z ustanovenia § 568 ods. 2 Obchodného zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že v tomto prípade ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, pretože doterajšou judikatúrou neboli dostatočným spôsobom riešené práva a povinnosti účastníkov mandátnej zmluvy v zmysle § 571 ods. 2 a § 568 ods. 2 Obchodného zákonníka, a to v súvislosti s nárokom mandatára na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie, v nadväznosti na povinnosť mandanta odovzdať včas mandatárovi veci a informácie, ktoré sú potrebné na zariadenie záležitostí, pokiaľ z ich povahy nevyplýva, že ich má obstarať mandatár.

Podľa § 568 ods. 2 Obch. zák., mandant je povinný odovzdať včas mandantovi veci a informácie, ktoré sú potrebné na zariadenie záležitostí, pokiaľ z ich povahy nevyplýva, že ich má obstarať mandatár.

Podľa   čl.   III   označeného   ako   súčinnosť   mandanta   prvej   vety   mandátnej   zmluvy, mandant   zaplatí   mandatárovi   sumu   5   000   Sk   za   spracovanie   a   správne   zúčtovanie účtovných dokladov spojených s uplatnením peňažných nárokov mandanta.

Pre správnu interpretáciu a aplikáciu cit. ust. § 568 ods. 2 Obch. zák. treba vziať do úvahy   okolnosť,   že   žalovaným   je   Mesto   G.   a   predmetom   mandátnej   zmluvy   bola   jeho žiadosť o poskytnutie finančnej pomoci na rekonštrukciu jeho školských zariadení od K. v P., pričom žalobca ako advokát mal sídlo tiež v P. Okolnosť rovnakého sídla mandatára - žalobcu a subjektu, od ktorého mandant - žalovaný žiadal finančnú pomoc a odlišné sídlo žalovaného   nasvedčuje tomu,   že žalovaný   chcel   mať   v P.,   kde   sa o jeho   žiadosti malo rozhodnúť,   zástupcu   konajúceho   v   jeho   záujme,   sledujúceho,   prípadne   reagujúceho   na postup o žiadosti rozhodujúceho subjektu.

Zásadný význam pre výklad ust. § 568 ods. 2 Obch. zák. má povinnosť advokáta - žalobcu vyžiadať si od klienta informácie potrebné na to, aby mohol náležité chrániť jeho záujmy ako erudovaný právny zástupca a byť vo veci úspešný.

Podľa názoru dovolacieho súdu je od času poverenia advokáta zastupovaním klienta prvoradá jeho povinnosť, aby pristupoval k veci s odbornou starostlivosťou, to značí, aby usmernil svojho klienta, aké doklady od neho potrebuje a tieto od neho žiadal a nie, aby klient iniciatívne zisťoval, aké informácie od neho advokát potrebuje na to, aby mohol úspešne konať v jeho záujme. Z uvedeného vyplýva, že mandatár - žalobca bol povinný, pokiaľ vo veci nemal dostatočné praktické znalosti a odborné o tom, ako má byť konkrétne štylizovaná žiadosť a aké doklady treba priložiť, zistiť si to na K. v P., čo bolo pre neho ľahké, pretože tam má sídlo jeho advokátska kancelária, bol povinný tiež sa o postupe tohto úradu pri vybavovaní žiadosti informovať, aby mohol prípadné nedostatky v žiadosti a jej prílohách včas napraviť.

Skutočnosť a žalobca ju nepopiera, že K. v P. až začiatkom roka 2006 informoval žalovaného, teda nie žalobcu, že jeho žiadosť podaná žalobcom jeho menom neobsahuje potrebné náležitosti, svedčí o tom, že žalobca sa o postupe v konaní vo veci podanej žiadosti neinformoval a s týmto úradom nekomunikoval.

Pokiaľ   ide o dovolateľovu   námietku,   že súd   I.   stupňa a odvolací   súd nesprávne interpretoval ust. § 571 ods. 2 Obch. zák. a znenie mandátnej zmluvy, keď usúdil, že mal nárok na odmenu, len ak by mandant dostal finančné prostriedky na základe ním dňa 7. 9. 2005 podanej žiadosti a nemá nárok na odmenu, ak ich mandant získal na základe žiadosti, ktorú podal žalovaný sám v roku 2006, pričom ním podanú žiadosť v prevažnej miere odpísal, táto námietka nie je dôvodná. Obidve časti tejto námietky sú neopodstatnené, a to ako tvrdenie, že žalovaný z 96,5 % odpísal vo svojej žiadosti podanie žalobcovo a tak aj mienka, že vlastne išlo o jeho žiadosť a má preto na odmenu nárok.

Je pravdou, že mandátna zmluva, podľa ktorej predmetom je právne zastupovanie mandanta   mandatárom vo   veci   obstarania finančných   prostriedkov na riešenie   havárie stavieb presne identifikovanej školy výslovne neurčuje, či mandátnu zmluvu treba splniť jedinou   žiadosťou.   Výraz   „obstaranie“   nie   „obstarávanie“   v cit.   znení   však   možno jednoznačne interpretovať ako jedinú žiadosť.

Dovolateľova   mienka,   že   má   nárok   na   odmenu   preto,   lebo   úspešná   žiadosť žalovaného z r. 2006 bola 96,5 % odpisom ním podanej žiadosti, nie je správna. Dovolateľ ako   erudovaný   advokát   vie,   že   väčšina   podaní   na   súd   alebo   orgány   štátnej   správy,   či samosprávy má určité všeobecné náležitosti a nevyhnutnosť ich častého použitia má za následok   existenciu   formulárov.   Úspešnosť   podania   je   však   závislá   od   špecifikácie predmetu podania a príloh, ktorými sa dôvodnosť kladného vybavenia doloží. A aj tým sa odlišovala žiadosť žalovaného od tej, ktorú podal žalobca.

Skutočnosť, že žalobca nemá v prípade svojho neúspechu nárok na odmenu, vyplýva aj z toho, že mandátna zmluva sa v čl. II, označenom ako odmena mandatára, výslovne odvoláva na vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.

Táto   vyhláška   v   §   8   ustanovuje,   že   advokát   má   právo   na   dohodnutú   podielovú odmenu len za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodli na poskytnutí právnych služieb za túto odmenu, mal plný úspech vo veci.

Na tomto základe dovolací súd dospel k záveru, že dôvody dovolania nie sú dané a keďže nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť, dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.»

15. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 43/2010 zo 14. decembra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v   konaní (obdobne napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a čl. 43 ods. 1 ústavy

19.   Sťažovateľ   súčasne   namietal   aj   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa čl. 43 ods. 1 ústavy už uvedeným postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov, finálne však rozsudkom najvyššieho súdu. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a ochranu. Majetok   nadobudnutý   v rozpore   s právnym   poriadkom   ochranu   nepožíva.   Dedenie   sa zaručuje. Podľa čl. 43 ods. 1 ústavy sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje. Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon.

20.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 43 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a tiež aj základného práva podľa čl. 43 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 18), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 43 ods. 1 ústavy.

21. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

22.   Keďže   predmetným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nedošlo   k porušeniu sťažovateľom označených práv, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy.

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011