znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 210/2010-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   A.   Š.   a A.   Š.,   obaja bytom   B.,   zastúpených   advokátom JUDr. J. B., R., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 20/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Š. a A. Š. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2010 doručená sťažnosť A. Š. a A. Š., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom   JUDr.   J.   B.,   R.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 20/2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že: „Sťažovatelia sú účastníkmi odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave, č. k. 3 Co 266/2008, kde navrhovateľom je   P.,   spol.   s   r.   o.   neštátna   poliklinika,   B.   a   predmetom   sporu   je   určenie   neplatnosti právneho úkonu (v I. stupni na OS Bratislava II., č. k. 7 C 53/2003).

V predmetnej veci NS SR ako dovolací súd rozsudkom č. k. 3 Cdo 199/2007 zo dňa 30.   07.   2008   zrušil   právoplatný   rozsudok   KS   Bratislava,   č.   3   Co   20/2006   a   vec   KS Bratislava vrátil na ďalšie konanie...

KS Bratislava v predmetnej veci dodnes nevytýčil pojednávanie. Sťažovatelia o nariadenie pojednávania žiadali 01. 10. 2009 písomne.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   v   predmetnej   veci rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný súd vyslovuje, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci súdom bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd prikazuje porušiteľovi (KS Bratislava), aby vo veci súdneho konania 3 Co 266/2008 neodkladne konal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľom spoločne primerané peňažné zadosťučinenie vo výške 7.000 €, ktoré je po rušiteľ povinný zaplatiť na účet sťažovateľov.

Porušiteľ je povinný sťažovateľom zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom   prerokovaní návrhu je tiež posúdiť,   či   tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 20/2006.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd v konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou všeobecného súdu považuje za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu,   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov predsedovi súdu.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo porušovaniu   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi   úradníkmi   alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 63 ods. 2 zákona o súdoch sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch,   alebo ak preukáže, že túto podmienku   nesplnil z dôvodov   hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu sťažovateľmi podaná bola. Ústavný súd preto v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti   na   krajskom   súde   zistil,   že   sťažovatelia   sa   na   predsedu   krajského   súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní neobrátili.

Ústavný súd list z 1. októbra 2009 adresovaný krajskému súdu, ktorým sťažovatelia žiadali o nariadenie pojednávania, nepovažoval za sťažnosť podľa zákona o súdoch.

Sťažovatelia   zároveň   v   sťažnosti   neuvádzajú   žiadne   argumenty,   ktorými   by preukázali, že podmienku nevyužitia tohto prostriedku ochrany svojho základného práva nesplnili z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto im ústavný súd nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti konštatoval, že sťažovatelia nevyužili pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti nečinnosti krajského súdu a nepreukázali ani to, že uvedenú podmienku nesplnili z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde),   pričom   existenciu   takýchto dôvodov   nemožno vyvodiť   ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov pre jej neprípustnosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010