znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 210/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť A.   Š.   Č.,   Ruská   federácia,   t.   č.   vo   vydávacej   väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 a 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 5/2009 z 13. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Š. Č.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2009 doručená   a 22.   júla   2009   doplnená   sťažnosť A.   Š.   Č. (ďalej   len   „sťažovateľ“) vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému, neľudskému   či   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   alebo   trestu   podľa   čl.   16   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“) a práv   podľa   čl.   3   a 6   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   aj   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tost 5/2009 z 13. mája 2009.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vstúpil na územie Slovenskej republiky vo februári   2006   (v   sťažnosti   je   zjavne   nesprávne   uvedený   rok   2008,   pozn.),   kde   pod menom U. A. I. požiadal 15. februára 2006 o udelenie azylu. Rozhodnutím Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad ministerstva“) č. k. MU-223-17/PO-Ž/2006 zo 4. apríla 2006 bolo rozhodnuté, že sa mu neudeľuje azyl a nevzťahuje sa na neho zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Ruskej federácie. Sťažovateľ podal proti predmetnému rozhodnutiu opravný prostriedok, v ktorom uviedol svoju pravú identitu.   Krajský   súd   v Bratislave   uvedený   opravný   prostriedok   pre   nedostatky pretrvávajúce   aj   po   jeho   výzve   na   ich   odstránenie   uznesením   č.   k.   9 Saz 54/2006-56 z 10. novembra 2006 odmietol.

Sťažovateľ   podal   proti   predmetnému   uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislave prostredníctvom svojho právneho zástupcu 27. novembra 2006 odvolanie, v ktorom uviedol, že   nemohol   odstrániť   nedostatky   konania,   pretože „ho   na   to   súd   vyzval   v slovenskom jazyku,   ktorému   on   nerozumie“. Najvyšší   súd   odvolaniu   vyhovel,   zrušil   napadnuté uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9 Saz 54/2006-171 z 22. augusta 2007 potvrdil rozhodnutie migračného   úradu   ministerstva   č.   k.   MU-223-17/PO-Ž/2006   zo   4.   apríla   2006 s odôvodnením,   že „nemôže   brať   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré   vyšli   najavo   po   vydaní rozhodnutia   Migračného úradu Ministerstva   vnútra SR,   t.   j.   pravú identitu sťažovateľa spolu s jeho skutočnými problémami vrátane trestného stíhania v Ruskej federácii“.

Sťažovateľ   10.   októbra   2007   opätovne   požiadal   o udelenie   azylu   na   území Slovenskej   republiky   s   uvedením   svojej   pravej   identity   a skutočných   dôvodov   žiadosti o udelenie azylu. Rozhodnutím migračného úradu ministerstva č. k. ČAS: MU-2222/PO-Ž-2007 z 19. decembra 2007 sťažovateľovi nebol udelený azyl s tým, že sa mu neposkytuje doplnková   ochrana   a neexistuje   prekážka   jeho   administratívneho   vyhostenia   do   Ruskej federácie. Právny zástupca sťažovateľa podal proti predmetnému rozhodnutiu 18. februára 2008 opravný prostriedok, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Bratislave z 8. apríla 2008 odmietnutý ako oneskorene podaný.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza: „Medzitým bolo na sťažovateľa vydané zabezpečovacie opatrenie na jeho zatknutie a bolo   po   ňom   vyhlásené   medzinárodné   pátranie   na   základe   obvinenia   zo   spáchania trestných   činov   banditizmus   za   priťažujúcich   okolností   a siahnutie   na   život   pracovníka orgánov právnej ochrany, keď mal ako člen bandy podľa vopred pripraveného dohovoru so skupinou osôb zavraždiť dvoch pracovníkov orgánov ministerstva vnútra. Na základe toho požiadala Generálna prokuratúra Ruskej federácie 20. apríla 2006 o vydanie sťažovateľa. Sťažovateľ bol od 28. apríla 2006 najskôr v predbežnej väzbe a po jeho vzatí do vydávacej väzby je v tejto až do dnešného dňa...

2. Krajská prokuratúra v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) na základe žiadosti Generálnej prokuratúry Ruskej federácie (ďalej aj „GP RF“) z 20. apríla 2006 doplnenej žiadosťou   8.   septembra   2006   podala   28.   mája   2008   návrh   na   vydanie   rozhodnutia o prípustnosti   vydania   sťažovateľa   na trestné stíhanie do   Ruskej   federácie.   Krajský   súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) ako súd prvého stupňa na verejnom zasadnutí 1. júla 2008 uznesením sp. zn. 3 Ntc 2/2006 rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je prípustné „z dôvodu rizika jeho mučenia, rizika uloženia trestu smrti a z dôvodu, že sa mu nedostane spravodlivého súdneho procesu“. Prokurátor krajskej prokuratúry podal proti predmetnému uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 9/2008   zo   4.   septembra   2008   tak,   že   zrušil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu a súčasne vyslovil, že „vydanie vyžiadanej osoby... (sťažovateľa, pozn.) na trestné stíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestný čin banditizmu podľa č. 2, článku   209,   siahnutia   na   život   pracovníka   orgánu   právnej   ochrany   podľa   článku   317, lúpeže podľa článku 162 č. 3 a krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4 článku 226 Trestného zákonníka Ruskej federácie, ktoré mal spáchať tak, že... je prípustné“.

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, o ktorej ústavný súd rozhodol „nálezom z 26. februára 2009 č. IV. ÚS 331/08–86“ tak, že sťažovateľom uvedené práva (čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru), ktorých porušenie namieta, boli uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 9/2008 zo 4. septembra 2008 porušené, zrušil toto uznesenie a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

4.   Najvyšší   súd   sa   vecou   znovu   zaoberal   a   uznesením   sp.   zn.   4   Tost   5/2009 z 13. mája 2009 uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Ntc/2/2006 z 1. júla 2008 opätovne zrušil a zároveň rozhodol, že vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie je prípustné.

5. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že ústavný súd vo svojom náleze (sp. zn. IV. ÚS 331/08 z 26. februára 2009) uviedol, že povinnosťou najvyššieho súdu malo byť „analyzovať, vyhodnotiť a zohľadniť“ aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa   prípadov porušovania čl. 3 dohovoru Ruskou federáciou „s osobitným zreteľom na prípady týkajúce sa čečenského konfliktu“, ako   aj   na   prípady   súvisiace „s   formovaním   postoja   ESĽP   k   problematike   otázky dôveryhodnosti   diplomatických   záruk   poskytovaných   Ruskou   federáciou   v   konaniach o vydanie jej občanov na trestné stíhanie do Ruskej federácie“. Tomuto sa však najvyšší súd vôbec nevenoval. „... Napriek tomu, že Ústavný súd SR vo svojom náleze aj výslovne uviedol   rozsudky   ESĽP   významné   v   tejto   veci,   analýza,   vyhodnotenie   či   dokonca zohľadnenie   týchto   rozsudkov   v uznesení   Najvyššieho   súdu   SR   úplne   absentuje“. Preto podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd „nerešpektoval   nález   Ústavného   súdu   SR“. V ďalšom uvádza, že najvyšší súd sa v rozhodnutí zaoberal dvoma rozhodnutiami ESĽP, a to Shamayev a iní proti Gruzínsku a Rusku a Gasayev proti Španielsku, k obsahu ktorých sťažovateľ podal vlastný výklad; rovnako tak aj k rozhodnutiu Veľkej komory ESĽP vo veci   Saadi   proti   Taliansku.   Sťažovateľ   priložil   k sťažnosti   tiež   dočasné   odporúčanie UNHCR týkajúce medzinárodnej ochrany osôb čečenskej národnosti, ktoré je posledným vydaným relevantným dokumentom týkajúcim sa situácie s dodržiavaním ľudských práv v Čečensku, ako aj správu Human Rights Watch zo 4. júna 2009.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález :„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 4 Tost 5/2009 porušil právo A. Š. Č. nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa článku 16 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 4 Tost 5/2009 porušil právo A. Š. Č. na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 5/2009 z 13. mája 2009 o prípustnosti vydania A. Š. Č. do Ruskej federácie sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

7.   Ústavný   súd   v okolnostiach   danej   veci   považoval   za   vhodné   doručiť   sťažnosť označenému   porušovateľovi   (najvyšší   súd)   ešte   v prípravnej   fáze   a zároveň   ho   požiadal o zaujatie   stanoviska   k opodstatnenosti   sťažnosti   a k jej   prípadnému   prijatiu   na   ďalšie konanie. Tiež si zadovážil na vec sa vzťahujúci spis krajského súdu.  

7.1 Predseda najvyššieho súdu listom č. KP 8/2009-56 z 29. júna 2009 ústavnému súdu oznámil, že odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu... z 13. mája 2009... obsahuje v dostatočne   širokom   rozsahu   argumentáciu   senátu   vo   vzťahu   k   prípustnosti   vydania vyžiadanej osoby v zmysle § 509 ods. 5 Tr. por. na trestné stíhanie do Ruskej federácie. Toto odôvodnenie je špecificky odôvodnené, aj z hľadiska práv garantovaných článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky....

Z tohto dôvodu považujeme sťažnosť... za neopodstatnenú...“.

7.2 Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v reakcii na stanovisko predsedu najvyššieho   súdu   uviedol,   že „...   keďže   v   samotnom   vyjadrení   neboli   uvedené   žiadne skutočnosti okrem toho, že všetko už bolo uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu..., k vyjadreniu uvádzam len toľko, že v celom rozsahu zotrvávame na sťažnosti z 4. júna 2009...   Na doloženie skutočností už uvedených v sťažnosti zasielam priloženú   správu   organizácie   Human   Rights   Watch   zo   4.   júna   2009   -   Rusko:   Stíhajte porušenia   práv   v   severnom   Kaukaze   (Russia:   Prosecute   rights   Violations   in   North Caucasus)...“.   V ďalšom   poukazoval   na   vecnoprávnu   stránku   veci,   keď   spochybnil výpoveď rozhodujúceho svedka v jeho trestnej veci. V tejto súvislosti uviedol, že uvedené skutočnosti „... zakladajú vážnu pochybnosť... o tom, či môže sťažovateľa v prípade vydania do Ruskej federácie čakať, spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 Dohovoru. Súdny proces založený len na výpovedi osoby, ktorá bola k tejto výpovedi preukázateľne donútená mučením,   nemožno   v   žiadnom   prípade   za   spravodlivý   považovať...   Z   tohto   dôvodu... rozširujem sťažnosť z 4. júna 2009, tak že Najvyšší súd... napadnutým uznesením v zmysle predchádzajúceho   odseku   porušil   aj   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces v zmysle článku 6 Dohovoru.“.

II.

8.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   namietanému uzneseniu   najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 5/2009 z 13. mája 2009 predchádza vo výroku zhodné uznesenie tohto súdu sp. zn. 4 Tost 9/2008 zo 4. septembra 2008, ktoré bolo nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 331/08 z 26. februára 2009 po zistení namietaného porušenia označených práv sťažovateľa   zrušené   a   vec   bola   vrátená   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie   (bod   3). Tomuto nálezu ústavného súdu (sp. zn. IV. ÚS 331/08 z 26. februára 2009) predchádzal postup podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   iniciovaný   IV.   senátom ústavného súdu ešte pred jeho rozhodnutím, keď tento nesúhlasil s právnym názorom senátu III. ÚS vysloveným v jeho uznesení sp. zn. III. ÚS 437/08 zo 17. decembra 2008 (ktorým bola odmietnutá sťažnosť A. N. I., štátneho príslušníka Ruskej federácie, t. č. vo vydávacej väzbe   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   podľa   čl. 16 ods.   2 ústavy, práva   podľa čl. 3 dohovoru...   uznesením   najvyššieho súdu   sp.   zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008, a to pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pozn.). Plénum ústavného súdu návrh senátu IV. ÚS uznesením sp. zn. PLz. ÚS 2/09 z 25. februára 2009 zamietlo, keďže ho hlasovaním nepodporila nadpolovičná väčšina všetkých sudcov (čl. 131 ods. 1 druhá a tretia veta ústavy).

9.   Na   základe   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   vyjadrení   účastníkov   konania, z rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj z ostatného obsahu spisu krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 2/2006 možno skutkový stav veci týkajúci sa predmetu konania zhrnúť takto:

9.1   O vydanie   sťažovateľa   do   Ruskej   federácie   požiadala   Generálna   prokuratúra Ruskej federácie žiadosťami z 20. apríla 2006 a 8. septembra 2006 adresovanými ministrovi spravodlivosti, a to pre trestné činy banditizmu podľa čl. 2 a čl. 209, siahnutia na život vojenských osôb podľa čl. 317, lúpeže podľa čl. 162 č. 3, krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4 a čl. 226 Trestného zákona Ruskej federácie, ktorých sa mal dopustiť tak, „že sa zapojil do činnosti ozbrojenej skupiny operujúcej na území Čečenskej republiky, vyzbrojenej   rôznymi   zbraňami,   výbušninami,   nábojmi,   dopravnými   a komunikačnými prostriedkami,   ktorá   mala   za   cieľ   organizovanie   ozbrojeného   odporu   voči   federálnym vojskám, útoky na občanov a vojenské osoby, pričom ako člen bandy (ozbrojenej skupiny) dňa 25. 6. 2001 v meste G. podľa vopred pripraveného dohovoru so skupinou ďalších osôb zavraždil pracovníkov ministerstva vnútra M. M. M. a A. M. P. Dňa 27. 4. 2005 asi o 23.00 hod. v G. uzatvoril dohodu s ďalšími osobami o zabráni majetku vedúceho sekretariátu informačného oddelenia, vyplácania kompenzácii pri vláde Čečenskej republiky R. G. E. a dňa 28. 4. 2005 prišli do domu uvedenej osoby, kde A. Š. Č. aj s ďalšou osobou vonku dávali pozor a sledovali situáciu a ďalšie 4 osoby prezlečené do uniformy s maskami na tvári a ozbrojení so zbraňami vnikli do domu, kde napadli G. J. E. (otca R. E.) a jeho syna R. a s použitím hrozby použitia zbrane žiadali odovzdať zbrane a peniaze a prezradenie miesta pobytu R. G. E. a vynútili si vydanie 3.700 amerických dolárov, mobilné telefóny zn. Nokia a Sony Ericsonn, 2 nože, parfumériu a dvojhlavňovú brokovnicu, čím spôsobili škodu 154.260 rubľov. Po čine si peniaze rozdelili a zbraň zahodili do rieky. Dňa 13. 5. 2005 uzatvoril zločineckú dohodu s ďalšími osobami o zabratí majetku L. Ž. S. a po príchode do dediny G. maskovaní maskami s prierezmi na oči a ozbrojení zbraňami vnikli do domu, L. Ž. S. zvalili na zem, zviazali mu ruky a nohy a žiadali ho o vydanie peňazí, zlata a cenností, čo aj poškodený urobil a odovzdal im dva mobilné telefóny zn. Samsung, 1 telefón zn. Siemens, zlaté predmety a peniaze, všetko v hodnote 198.286 rubľov.“.

Obsahom žiadosti o vydanie boli aj záruky GP RF ako ústredného orgánu Ruskej federácie   vo   veciach   vydávania,   že   na   vyžiadanej   osobe   nebude   v   prípade   jej   vydania vykonaný trest smrti (v prvej žiadosti), resp. že nebude potrestaný trestom smrti (v druhej žiadosti). Zástupca GP RF v nich uviedol, že rozhodnutím Ústavného súdu Ruskej federácie je   zavedené   moratórium   na   trest   smrti.   Poukázal   na   to,   že   Ruská   federácia   podpísala dodatkový   protokol   týkajúci   sa   trestu   smrti   a   je   viazaná   medzinárodnými   záväzkami o nepoužiteľnosti trestu smrti, a zároveň sa zaručil, že vyžiadanej osobe budú v Ruskej federácii   poskytnuté   všetky   možnosti   ochrany,   teda   pomoc   advokátov,   a že   nebude vystavená   mučeniu   ani surovým,   neľudským   a   ľudskú   dôstojnosť   ponižujúcim   formám zaobchádzania alebo trestu v zmysle čl. 3 dohovoru a že nebude súdená špeciálnym súdom. V ďalšom liste z 19. septembra 2006 adresovanom ministrovi spravodlivosti GP RF svoju garanciu spresnila tak, že v prípade, ak vyžiadanej osobe bude „stanovený“ trest smrti, tento nebude vykonaný.

9.2 Krajská prokuratúra na základe žiadosti GP RF podala 28. mája 2008 návrh na vydanie   rozhodnutia   o prípustnosti   vydania   sťažovateľa   na   trestné   stíhanie   do   Ruskej federácie. Krajský súd ako súd prvého stupňa o návrhu krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí 1. júla 2008 uznesením sp. zn. 3 Ntc 2/2006 rozhodol tak, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je prípustné, pričom v odôvodnení tohto uznesenia okrem iného uviedol:

„... Ruská federácia, ako členský štát Rady Európy podpísala 6. dodatkový protokol o zákaze trestu smrti k Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, no ako jediný členský štát tento protokol stále neratifikovala a teda nie je ním viazaná.

Keďže   podľa   Trestného   zákona   Ruskej   federácie   možno   uložiť   za   trestný   čin siahnutia na život vojenských osôb podľa článku 317 trest smrti, nepovažoval krajský súd záruky   Ruskej   federácie,   že   A.   S.   Č.   nebude   potrestaný   trestom   smrti   za   dostatočné. Z takéhoto znenia možno spoľahlivo vyvodiť iba to, že trest smrti nebude na ňom vykonaný a to vzhľadom na moratórium na trest smrti. Nedostatočné je aj vyjadrenie dožadujúcej strany, že s trestom smrti sa u A. Š. Č. nepočíta a pochybnosti o neuložení trestu smrti vyvoláva aj záruku dožadujúcej strany z 20. 4. 2006, podľa ktorej na A. Š. Č. nebude vykonaný trest smrti.

Z uvedeného je teda zrejmé, že riziko, resp. hrozbu uloženia trestu smrti A. Š. Č. v prípade jeho vydania dožadujúcej strane nemožno vylúčiť a navyše ani štátne orgány Ruskej federácie sa nemôžu objektívne zaručiť za to, že mu takýto trest nebude uložený súdom, ktorý by mal byť nezávislým od štátnej moci.

Podľa správ Amnesty International z roku 2006 a 2007 v Trestnom zákone Ruskej federácie   absentuje   definícia   mučenia,   jej   zákony   a   smernice   zablokovali   zadržaným osobám prístup k právnikom a príbuzným, existujú početné a trvalé tvrdenia o mučení, zlom zaobchádzaní,   sú   hodnoverné   správy   o   neoficiálnych   miestach   zadržania,   násilných zmiznutiach, únosoch a mučení. Výbor OSN proti mučeniu vyjadril obavy o systém výkonu úradu sudcov a jeho dopad na nezávislosť súdnictva.

Aj   keď   dožadujúca   strana   proklamovala,   že   sa   zaručuje,   že   podľa   smerníc medzinárodného   práva   budú   v   Ruskej   federácii   A.   Š.   Č.   poskytnuté   všetky   možnosti ochrany, pomoc advokátov, nebude vystavený mučeniu ani surovým, neľudským a ľudskú dôstojnosť   ponižujúcim   formám   zaobchádzania,   vzhľadom   na   zistenia   AI   z   nedávnej minulosti o mučení, neposkytnutí obvineným osobám prístup k právnikom, hrozí A. Š. Č., že v prípade vydania bude mučený a nedostane sa mu spravodlivého súdneho procesu.“

9.3 Prokurátorka krajskej prokuratúry podala proti predmetnému uzneseniu sťažnosť, v ktorej   žiadala,   aby   najvyšší   súd   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zrušil   a sám rozhodol,   že   vydanie   sťažovateľa   na   trestné   stíhanie   do   Ruskej   federácie   je   prípustné, pričom   v odôvodnení   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   krajský   súd „dostatočne neprihliadol na opakované záruky ruskej strany vo vzťahu k uloženiu trestu smrti a najmä jeho vykonania v prípade, že by súd takýto trest uložil... Stanovisko súdu k opakovaným zárukám ruskej strany bezdôvodne znižuje váhu týchto oficiálnych stanovísk, podceňuje ich a na strane druhej nekriticky preceňuje vyjadrenia iných orgánov monitorujúcich situáciu v oblasti   dodržiavania ľudských práv,   hoci   ide iba   o všeobecné   a nie   príliš presvedčivé vyjadrenia.“. Podľa   prokurátorky   krajskej   prokuratúry   krajský   súd   tiež „nedostatočne akcentuje   závažnosť   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   ruská   strana   žiada   o vydanie...   Ide o rozsiahlu   trestnú   činnosť,   z ktorej   najzávažnejšou   je   dvojnásobná   vražda   pracovníkov ministerstva   vnútra,   teda   ochrancov   práva   a verejného   poriadku.   V tejto   súvislosti   sú dôležité   aj   okolnosti,   za   ktorých   bola   trestná   činnosť   spáchaná,   nešlo   o žiadny   bojový konflikt.   Ale   o ozbrojenú   akciu   organizovanej   skupiny,   zameranú   na   priamu   fyzickú likvidáciu príslušníkov polície.“.

9.4 O sťažnosti prokurátorky krajskej prokuratúry rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 9/2008 zo 4. septembra 2008 tak, že zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a súčasne vyslovil, že „vydanie vyžiadanej osoby... (sťažovateľa, pozn.) na trestné stíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestný čin banditizmu podľa č. 2, článku 209, siahnutia na život pracovníka orgánu právnej ochrany podľa článku 317, lúpeže podľa článku 162 č. 3 a krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4 článku 226 Trestného zákonníka Ruskej federácie, ktoré mal spáchať tak, že... je prípustné“.

V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu (po popise skutkov, ktoré mal sťažovateľ spáchať a pre ktoré má byť vydaný na trestné stíhanie do Ruskej federácie, a po popise doterajšieho priebehu konania) sa okrem iného uvádza:«...   Najvyšší   súd...   ako   súd   rozhodujúci   o   sťažnosti   prokurátorky   Krajskej prokuratúry... preskúmal správnosť napadnutého uznesenia nie len z hľadiska podmienok uvedených v § 501 Tr. por., teda neskúmal len dôvody neprípustnosti vydania podľa tohto ustanovenia, ale aj z hľadiska podmienok uvedených v § 510 ods. 2 Tr. por. (I keď podľa dikcie zákona ich posúdenie prináleží ministrovi spravodlivosti).

Najvyšší súd... v tejto súvislosti konštatuje, že v posudzovanej veci žiadny z dôvodov neprípustnosti vydania podľa § 501 Tr. por. nebol splnený, čo napokon správne vyhodnotil aj Krajský súd... v napadnutom rozhodnutí.

Z   dôvodov   nepovolenia   vydania   uvedených   v   §   510   ods.   2   Tr.   por.   konštatuje, že dôvod podľa písm. e) tohto ustanovenia splnený nebol, nakoľko dožadujúci štát - Ruská federácia -nežiadal o vydanie vyžiadanej osoby na vykonanie trestu smrti.

Vo vzťahu k dôvodom uvedeným v § 510 ods. 2 písm. a) až písm. d) Tr. por. Najvyšší súd... posudzoval dve skupiny otázok, a síce, či

1) za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest smrti, resp. či v prípade, že takýto trest v tomto štáte možno uložiť, sú záruky dožadujúceho štátu, že trest smrti uložený nebude, dostatočné a tieto možno prijať [písm. d)] a s ňou úzko súvisiacu   otázku,   či   vyžiadaná   osoba   by   vzhľadom   na   jej   vek   a   osobné   pomery   pri zohľadnení   závažností   trestného   činu,   z   ktorého   je   obvinená,   bola   vydaním   do   cudziny zrejme neprimerane tvrdo postihnutá [písm. c)],

2)   je   (alebo   nie   je)   dôvodná   obava,   že   trestné   konanie   v   Ruskej   federácii   by nezodpovedalo   zásadám   článkov   3   a   6   Dohovoru   alebo   trest   odňatia   slobody predpokladaný   v   tomto   štáte   by   nebol   vykonaný   v   súlade   s   požiadavkami   článku   3 Dohovoru [písm. a)] a s ňou úzko súvisiacu otázku,

či je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v dožadujúcom štáte bola vystavená prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti k určitej národnostnej alebo inej skupine, jej štátneho občianstva alebo pre jej politické názory alebo že by sa z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu odňatia slobody [písm. b)].

Vo vzťahu k prvej skupine posudzovaných otázok najvyšší súd uvádza nasledovné:... Z písomných dokumentov priložených k uvedeným žiadostiam vyplýva, že Č. Á. Š. je vyžiadaný (okrem iných) aj pre trestný čin, za ktorý mu podľa Trestného zákonníka Ruskej federácie (jeho článku 317 - Siahnutie na život pracovníka orgánu právnej ochrany) hrozí (alternatívne popri treste odňatia slobody na 12 až 20 rokov a treste odňatia slobody na doživotie) aj uloženie trestu smrti (č. l. 61 spisu).

V súvislosti s hrozbou uloženia trestu smrti v dožadujúcom štáte je potrebné uviesť, že z § 510 ods. 2 písm. d) Tr. por. nevyplýva absolútny zákaz vydania osoby v extradičnom konaní do štátu, ktorého právny poriadok umožňuje uloženie takéhoto trestu a dokonca ani zákaz (resp. nemožnosť) vydania osoby v prípade, že je vyžiadaná dožadujúcim štátom na účely trestného stíhania priamo za trestný čin, pre ktorý trest smrti možno uložiť. Ochrana ústavne   zaručeného   práva   na   život   a   neprípustnosť   pozbavenia   života   a   trestu   smrti (článok 15 ods. 1 až 3 ústavy) je v extradičnom konaní zabezpečená možnosťou prijatia záruky dožadujúceho štátu, že v prípade vydania vyžiadanej osoby jej trest smrti nebude uložený. Uvedomujúc si, že formálne posudzovanie poskytnutej záruky, podľa ktorého by len jej   samotná   existencia   (písomná   deklarácia)   mohla   viesť   k   zneužitiu   tohto   inštitútu dožadujúcim štátom v podobe účelovosti jej poskytnutia sledujúc jediný cieľ - dosiahnutie vydania osoby bez reálnej vôle svoj záväzok, resp, sľub (ktorý záruka predstavuje) dodržať, je potrebné dostatočnosť jej poskytnutia posudzovať materiálne - teda s ohľadom na všetky okolnosti posudzovaného prípadu, ako aj právny aj faktický stav existujúci v dožadujúcom štáte týkajúci sa reálneho ukladania a vykonávania trestu smrti.

Vychádzajúc zo žiadosti Ruskej federácie a správ rôznych subjektov monitorujúcich Ruskú federáciu doložených Vysokým komisárom OSN pre utečencov, Národným úradom v Slovenskej   republike   (čl.   131   až   148   spisu),   ako   aj   správ   doložených   občianskym združením Liga za ľudské práva (č. l. 203 spisu) vyplýva, že Ruská federácia je členom Rady Európy, podpísala dodatkový protokol č. 6 k Dohovoru, ktorým sa zaviazala zrušiť trest smrti, avšak tento doposiaľ neratifikovala, v dôsledku čoho nie je touto povinnosťou medzinárodnoprávne viazaná. Po vstupe do Rady Európy (28. februára 1996) sa zaviazala zaviesť   moratórium   na   popravy   a   ratifikovať   už   citovaný   dodatkový   protokol   do   troch rokov. I keď protokol doposiaľ neratifikovala, prezident zaviedol (prezidentským dekrétom č. 724) moratórium tak na ukladanie ako aj výkon trestu smrti. Navyše rozsudok Ústavného súdu Ruskej federácie uložil dočasný zákaz trestov smrti 2. februára 1999,   pričom 15. novembra 2006 štátna duma rozšírila moratórium na trest smrtí na ďalšie tri roky, do začiatku roku 2010. Ruská Ústava garantuje právo na súdne konanie za účasti poroty v prípadoch kedy je potenciálne možné uloženie trestu smrti. V súlade s týmto ustanovením ústavný súd prijal rezolúciu zakazujúcu ukladanie trestu smrti a to do času kým súdne procesy súčasťou poroty nebudú v celej Ruskej federácii riadne zavedené. V čase vydania rezolúcie boli takéto procesy funkčné len v 9 z 89 ruských obvodov. Až zavedenia týchto procesov v celej krajine odstráni zákaz ústavného súdu na ukladanie trestov smrti (č. l. 207 spisu). Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konštatuje,   že   Ruskou   federáciou   poskytnutú záruku   je   potrebné   posudzovať   v   kontexte   vyššie   uvedených   skutočností.   I   keď   právny poriadok Ruskej   federácie   umožňuje uloženie trestu smrti,   od roku 1996 sa   tento   trest v Ruskej federácie nielen že nevykonáva, ale ani neukladá. Ruská federácia je členom Rady Európy a i keď dodatkový protokol č. 6 k Dohovoru neratifikovala, tento podpísala, teda reálne   nastolila   proces   smerujúci   k   zrušeniu   trestu   smrti,   i   keď   tento   doposiaľ   nie   je dokončený. Pokiaľ ide o záruku Ruskej federácie formulovanú tak, že na vyžiadanej osobe nebude trest smrti vykonaný, pripúšťajúc tak, že tento jej môže byť uložený, je potrebné si uvedomiť,   že   žiadosť   o   vydanie   vyžiadanej   osoby   bolo   Slovenskej   republike   doručené Generálnou   prokuratúrou   Ruskej   federácie   (ktorá,   ako   vyplýva   z jej žiadosti,   je   tým orgánom,   ktorému   je   právnym   poriadkom   Ruskej   federácie   táto   kompetencia   zverená). Pokiaľ sa Ruská federácia deklaruje ako demokratický štát, kde v systéme Štátnych orgánov pôsobia nezávislé súdy, je len logické, že generálna prokuratúra sa nemohla zaviazať ku konkrétnemu výsledku (budúceho) súdneho konania vyžiadanej osoby... Napokon obdobnú záruku (ohľadne konkrétneho výsledku súdneho konania akémukoľvek cudziemu štátu by nemohlo   dať   ani   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   ako   orgán   (výkonnej moci) oprávnený podať žiadosť o vydanie osoby z cudziny podľa nášho právneho poriadku (§   489   ods.   1   Tr.   por.).   V   týchto   intenciách   je   potom   nevyhnutné   vykladať   záruku dožadujúceho   štátu   podľa   §   510   ods.   2   písm.   d)   Tr.   por.   tak,   že   v   prípade   vydania vyžiadanej osoby do cudziny, táto pre skutok, pre ktorý je vyžiadaná, nebude pozbavená života, aj keby tejto bol súdom uložený trest smrti, nakoľko jedine záruku tohto obsahu môžu v demokratickom štáte (kde sa uplatňuje základná požiadavka právneho štátu, ktorou je trojdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu) dať štátne orgány výkonnej moci. Pokiaľ ide o tvrdenie obhajcu vyžiadanej osoby vo vzťahu k poskytnutej záruke, že Ruská federácia nieje krajinou „ktorej slovu sa dá veriť“ (č. l. 177 až 178 spisu), najvyšší súd len konštatuje, že rozhodovanie súdov Slovenskej republiky nemôže byť založené na emóciách, dojmoch alebo politických názoroch.... Najvyšší súd preto konštatuje, že na základe v konaní zistených skutočností, neexistuje reálna hrozba, že by vyžiadaná osoba v súvislosti s trestným stíhaním, na účel ktorého )e vyžiadaná, bola pozbavená života, preto podmienku uvedenú v § 510 ods. 2 písm. d) Tr. por. vyhodnotil tak, že táto nie je splnená. Rovnako   tak   nie   je   splnená   ani   podmienka   uvedená   pod   písm.   c)   citovaného ustanovenia, nakoľko za najzávažnejší trestný čin, ktorý je predmetom žiadosti o vydanie (siahnutie na život pracovníka organu právnej ochrany), v zmysle nášho Trestného zákona kvalifikovateľný   ako   trestný   čin   úkladnej   vraždy   podľa   §   144   ods.   1,   ods.   2   písm.   b), písm. d), písm. e) Tr. zák., za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo   trest   odňatia   slobody   na   doživotie   (teda   trest   podľa   nášho   Trestného   zákona najprísnejší), nemožno hodnotiť vzhľadom na vek, osobné pomery a závažnosť činu za trest „neprimerane   tvrdý“   [v   zmysle   dikcie   §   510   ods.   2   písm.   c)   Tr.   por.].   Argumentácia neexistencie trestu smrti v našom právnom poriadku tu taktiež neobstojí. Opačný prístup by vo svojej podstate znamenal vyhnutie sa spravodlivosti v cudzom štátu už len z toho dôvodu, že právny poriadok tohto štátu trest smrti upravuje a umožňuje.

Pri posudzovaní druhej skupiny vyššie vymedzených otázok sa najvyšší súd spravoval nasledovnými úvahami a dospel k týmto záverom:

Vychádzajúc z už vyššie citovaného nálezu ústavného súdu najvyšší súd vo vzťahu k zodpovedaniu   otázky,   či   v   danom   prípade   je   dôvodná   obava,   že   trestné   konanie v dožadujúcom   štáte   by   nezodpovedalo   zásadám   článkov   3   a   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   alebo   trest   odňatia   slobody   predpokladaný v dožadujúcom štáte by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami článku 3 tohto dohovoru, vykonal   „test   domnienok   vážnych   dôvodov“,   pri   ktorom   vychádzal   zo   správ   z   rôznych zdrojov (obsiahnutých v spise) týkajúcich sa eventuálnej možnosti porušenia uvedených článkov   Dohovoru   zo   strany   Ruskej   federácie   v   prípade   vydanie   vyžiadanej   osoby. Vychádzal pritom z kritérií formulovaných v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. vo veci Saadi v. Taliansko (na ktorú poukázal aj ústavný súd v už vyššie citovanom náleze).   Vo   vzťahu   k   článku   3   Dohovoru   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   formuloval nasledovné „všeobecné princípy“:

I. Zodpovednosť zmluvných štátov v prípade vydania:

- kde sú podstatné skutočnosti na uverenie, že dotknutá osoby v prípade deportovania čelí skutočnému riziku, že bude vystavená zaobchádzaniu v rozpore s č. 1. 3 Dohovoru, zmluvné štáty majú záväzok nedeportovať túto osobu do danej krajiny,

- zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania je absolútny, a to bez ohľadu na správanie sa obete, a preto povaha konania, ktorého sa údajne mal sťažovateľ dopustiť, je irelevantná s ohľadom na účel č. 1. 3,

II. Podklady slúžiace na určenie rizika vystavenia zaobchádzaniu v rozpore s č. 1. 3 Dohovoru:

- pri vyhodnotení otázky, či boli preukázané podstatné skutočnosti na uverenie, že je tu skutočné riziko zaobchádzania v rozpore s článkom 3 Dohovoru, súd bude brať ako základ všetky podklady pred ním predložené, alebo, ak je to potrebné, zabezpečí si podklady sám proprio motu,

- v zásade je to povinnosť sťažovateľa predložiť dôkazy spôsobilé na preukázanie, že sú   tu   skutočnosti   nasvedčujúce   tomu,   že   v   prípade   uskutočnenia   namietaného   úkonu, sťažovateľ   bude   vystavený   skutočnému   riziku   zaobchádzania   v   rozpore   s   článkom   3 Dohovoru. Ak takéto dôkazy predložené sú, je úlohou vlády rozptýliť akékoľvek pochybnosti o tom,

-   za   účelom   určenia,   či   existuje   nebezpečenstvo   zlého   zaobchádzania,   súd   má povinnosť preskúmať predvídateľné dôsledky vydania sťažovateľa do prijímajúcej krajiny, berúc do úvahy všeobecnú situáciu v krajine a jeho osobnú situáciu,

-   čo   sa   týka   vyhodnotenia   všeobecnej   situácie   v   danej   krajine,   súd   považuje za dôležité   informácie,   ktoré   sú   obsiahnuté   v   aktuálnych   správach   nezávislých medzinárodných   ľudskoprávnych   organizácií   ako   je   Amnesty   International   alebo   v správach z vládnych zdrojov zahŕňajúc tiež správu z US State Department.

III. Pojem mučenie a neľudské alebo ponižujúc zaobchádzanie:

- ak má byť považovaný trest alebo zaobchádzanie ako neľudské alebo ponižujúce, tak   s   tým   súvisiace   utrpenie   alebo   poníženie   musí   v   každom   prípade   presahovať to nevyhnutné   utrpenie   alebo   poníženie,   ktoré   je   spojené   s   danou   formou   legitímneho zaobchádzania alebo trestania,

- a účelom zistenia či jednotlivá forma zlého zaobchádzania má byť považovaná za mučenie,   je   nutné   si   všímať   rozdiel   medzi   pojmami   mučenia   a   neľudského   alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktoré sú obsiahnuté v Článku 3. Tento rozdiel v pojmoch uvedený v danom článku predstavuje, že „za mučenie“ sa považuje len úmyselné neľudské zaobchádzanie spôsobujúce veľmi vážne a kruté utrpenie.

Prokurátorka Krajskej prokuratúry Trnava spolu s návrhom podľa § 509 ods. 1 Tr. por.   predložila   súdu   písomný   materiál   UNHCR   (Vysokého   komisára   OSN   pre utečencov),   Národného   úradu   v   Slovenskej   republike   obsahujúci   informácie   o   Ruskej federácii z pohľadu rešpektovania, resp. nerešpektovania ľudských práv zaistených osôb, ako aj rizík brániacich jeho vydaniu do Ruskej federácie. Predložený materiál pozostáva zo súhrnu správ rôznych vládnych i mimovládnych organizácií monitorujúcich a hodnotiacich Ruskú federáciu z uvedených hľadísk, pričom pozostáva z troch častí - prvá sa zaoberá konfliktom   v   severnom   Zakaukazsku,   druhá   medzinárodnými   dokumentmi   a   materiálmi Rady   Európy   a   tretia   zaobchádzaním   s   utečencami,   vnútorne   vysídlenými   osobami   a osobami podozrivými zo spáchania trestných činov v Ruskej federácii (č. l. 131 až 148 spisu). Súčasťou   tohto   materiálu   sú   nasledovné   správy,   resp,   výňatky   správ   a   verejne prístupné články...

Obhajca vyžiadanej osoby súdu počas konania predložil Tlačové komuniké č. 6/08 Ústavného súdu Slovenskej republiky (č. l. 186 spisu), zoznam krajín, ktoré ratifikovali dodatkový protokol č. 6 k Dohovoru (č. l. 188 spisu), rozsudok Veľkej Komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. februára 2008 č. 37201/06 (č. l. 190 spisu), list Amnesty International   adresovaný   obhajcovi   vyžiadanej   osoby   z 30.   júna   2008   (č.   l.   194   a 228 spisu), tlačové informácie Ligy za ľudské práva z 24. júna 2008 (č. l. 199 až 216 spisu). V   súhrne   možno   uviesť,   že   z   vyššie   citovaných   správ   rôznych   vládnych i mimovládnych organizácií vyplýva, že dlhodobý konflikt v Čečenskej republike (správy zahŕňajú situáciu od roku 1999 po súčasnosť) medzi vládou Ruskej federácie a čečenskymi ozbrojenými skupinami má vo svojej podstate charakter dlhodobého vojenského konfliktu, ktorý je spojený s porušovaním základných ľudských práv zo strany oboch bojujúcich strán

- „Konflikt, niekedy charakterizovaný ako vzbura, v Čečensku pokračoval napriek úsiliu znovu   nastoliť   normálny   stav,   aj   prostredníctvom   rozsiahlych   projektov   pre   obnovu. Federálne vojsko, čečenská polícia a bezpečnostné sily bojovali s čečenskymi ozbrojenými opozičnými skupinami a federálne vojsko ostreľovalo hornaté oblasti na juhu. Na odplatu, čecenské ozbrojené   skupiny   napadli   policajtov   a konvoje   federálnych vojsk a umiestnili bomby na autá. Prítomnosť početných polovojenských ozbrojených síl, ich svojvoľné činy a ich   nezodpovednosť   sťažila   určenie   totožnosti   tých,   korí   sú   zodpovední   za   vážne porušovanie ľudských práv.“ (správa Amnesty Intemational z 23. mája 2007). Uznesenie Valného zhromaždenia z 15. marca 2006 s názvom „Výbor pre ľudské práva“ pojednáva o „pretrvávajúcom zabíjaní, zmiznutiach a mučení v Čečensku, ako aj o vysokej úrovni beztrestnosti   a   nevyšetrovaní   zločinov.   Zo   svetového   prieskumu   o   utečencoch   2005 Amerického výboru pre utečencov a prisťahovalcov z 20. júna 2005 vyplývaj že „čečenský vzbúrenci   tiež   napádali   civilistov,   využívali   ich   ako   ľudské   štíty,   nútili   ich   budovať opevnenia a bránili im opustiť Čečensko, Takisto zabíjali etnických Rusov a každého kto im odmietol pomôcť,“

Z ďalšej skupiny správ vyplýva, že Ruská federácia skutočne za situáciu v Čečenskej republike čelí tlaku medzinárodných organizácií zameraných na presadzovanie ľudských práv   a   základných   slobôd   na   čele   s   Radou   Európy.   Parlamentné   zhromaždenie   Rady Európy   v   januári   2007   „odsúdilo   neúčinné   vyšetrovanie   a   výslednú   beztrestnosť   za porušovanie ľudských práv; represálie voči žiadateľom, ktorí sa obrátili na Európsky súd pre ľudské práva; totálne zlyhanie prísnych bezpečnostných opatrení pre znovu nastolenie právneho poriadku a výslovné zúfalstvo, násilie a nestabilitu“ (pozri č. 144 spisu). Výbor OSN proti mučeniu (6, február 2007) vyjadril „obavy o obzvlášť početné, pretrvávajúce a trvalé obvinenia z mučenia a iného krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo   trestov   spáchaných   zamestnancami   súdnych   orgánov,   vrátane   zadržiavania   na polícii.“ Správa Ministerstva zahraničných vecí USA (marec 2008) uvádza: „tlač uvádza, že   s väzňami   je   zle   zaobchádzané,   že zvyknú   byť   poranení   alebo   zomrú   počas   odňatia slobody   vo   väzbe.“   Správa   Ligy   za   ľudské   práva   (č.   210   spisu)   uvádza:   „podmienky Čečencov držaných v ruských väzniciach sú bežne opisované ako desivé a brutalita voči čečenským väzňom je obrovská.“

Z listu Amnesty International z 30. júna 2008 (č. 1. 228 spisu), ktorý súdu doručil obhajca vyžiadanej osoby vyplývajú konkrétne obavy tejto organizácie z mučenia alebo iné zlého zaobchádzania v prípade jej vydania Ruskej federácii. Svoju obavu opiera o vlastné miestne   zistenia   (prostredníctvom   svojej   skupiny   Amnesty   International   Rusko),   podľa ktorých pravdepodobná osoba (A. M., resp. M.), na svedectve ktorej je postavené obvinenie Č.   A.   Š.   za   vraždu   dvoch   osôb   bola   za   obdobný   skutok   v   Ruskej   federácii   odsúdená a obrátila sa na Európsky súd pre ľudské práva s tvrdením, že vo väzení bola mučená a nútená podávať krivé svedectvá, čo je v súlade s výpoveďou vyžiadanej osoby.

Obhajca vyžiadanej osoby najvyššiemu súdu ďalej predložil list (najskôr e - mailom 18. augusta 2008, ktorý neskôr doplnil o preklad doručený faxom 25. augusta 2008) Ruskej právnej   iniciatívy,   v   ktorom   táto   holandská   organizácia   pre   právnu   pomoc   vyjadrila obdobnú obavu zo zlého zaobchádzania s vyžiadanou osobou v prípade jej vydania do Ruskej federácie. Uviedla, že A. M. je jej klientom a v súvislosti s jeho trestným stíhaním pre skutok súvisiaci so skutkom vyžiadanej osoby v tomto extradičnom konaní mal byť mučený, o čom majú svedčiť aj bližšie opísané lekárske správy.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vychádzajúc   z   uvedených   správ   obsiahnutých v spise   konštatuje,   že   svetovú   verejnosť   politická   situácia   v   Čečenskej   republike,   ktorá vyhrotila až do ozbrojeného konfliktu, skutočne vážne znepokojila. Pri posudzovaní reálnej hrozby porušenia ľudských práv a základných slobôd obsiahnutých v Dohovore a v Ústave Slovenskej   republiky   konkrétnej   osoby   pri   trestnom   stíhaní   v   Ruskej   federácii   je   však potrebné   vychádzať   z   konkrétnej   situácie   -   v   ktorej   sa   táto   osoba   nachádza,   ako   aj podmienok, za ktorých i e vyžiadaná a nemožno celú otázku možnosti alebo nemožnosti vydania   osoby   oprieť   výlučne   o   politickú   situáciu   na   časti   územia   vyžadujúceho   štátu a negatívnu kritiku tohto štátu zo strany medzinárodnej verejnosti

Je   nepochybné,   že Ruská federácia tejto   kritike čelí.   Súčasne však   nie   je možné ignorovať aj tú skutočnosť, že kritiku za prípady porušovania ľudských práv a základných slobôd v Čečenskej republike nemožno vzniesť ani nikomu inému ako Ruskej federácii (resp. jej vláde), nakoľko len táto je nositeľom zvrchovanej moci na predmetnom území a teda z pohľadu medzinárodných ľudskoprávnych noriem len táto (a nie akékoľvek povstalecké skupiny) zodpovedá za ich dodržiavame, Z uvedeného pohľadu práve Ruská federácia (ako suverénny   štát)   je   legitímna   na   postupy   smerujúce   k nastoleniu   verejného   poriadku   na vlastnom území. Samotná takýchto postupov preto nemôže odôvodňovať nevydanie tomuto štátu jeho vlastného skrývajúceho sa na území Slovenskej republiky pred trestným stíhaním a prípadným trestom za trestné činy na území tohto štátu spáchané.

Nie bezvýznamnou pre posúdenie otázky, či vyžiadanej osobe hrozí v Ruskej federácii zaobchádzanie, ktoré je v rozpore s článkom 3 Dohovoru, je aj tá skutočnosť, že vyžiadajúci štát   je   členským   štátom   Rady   Európy   -   medzinárodnej   organizácie,   ktorej   priamym poslaním je ochrana, monitorovanie a presadzovanie ľudských práv. Ruská federácia je súčasne   právne   viazaná   Dohovorom,   teda   na   jej   území   je   zabezpečený   aj   v Dohovore upravený mechanizmus ochrany ľudských práv, ktorý predstavuje Európsky súd pre ľudské práva,   na   ktorý   každý   občan   tohto   štátu,   v   prípade   ich   (reálneho   ale   i domnelého) porušenia,   môže   podať   sťažnosť.   I   keď   aj   zo   správ   Rady   Európy   vyplýva   určitá nespokojnosť   s   dodržiavaním   svojich   záväzkov   zo   strany   Ruskej   federácie,   už samotné monitorovanie   situácie   touto   organizáciou   a   vyššie,   uvedený   mechanizmus   ochrany ľudských práv je potrebné zohľadniť aj v extradičnom konaní v tom zmysle, že neexistuje dôvod na odmietnutie vydania občana Ruskej federácie jeho domovskému štátu.

Pokiaľ   ide   o   obhajobné   tvrdenia   vyžiadanej   osoby,   ktorými   popiera   obvinenia z vraždy   dvoch   osôb   (policajtov)   v G.   v   roku   2001,   je   potrebné   uviesť,   že predmetom extradičného   konania   nie   je   posudzovanie   skutkov,   pre   ktoré   je   osoba   vyžiadaná dožadujúcim štátom z hľadiska možnej pravdivosti (resp. reálnosti) obvinenia, ako aj jeho možnej (tvrdenej) vykonštruovanosti zo strany štátnych orgánov. Súd v extradičnom konaní, okrem toho, že na to nieje oprávnený, nemá ani reálnu možnosť posúdiť hodnovernosť svedka   M.,   na   ktorého   výpovedi   má   byť   (údajne)   obvinenie   vyžiadanej   osoby z najzávažnejšieho trestného činu založená, a ktorú hodnovernosť táto spochybňuje. Taktiež z   indície   vyplývajúcej   z   predložených   listov   Amnesty   International   a   Ruskej   právnej iniciatívy, že hlavný svedok v procese vyžiadanej osoby (M.) podal sťažnosť na Európsky súd   pre   ľudské   práva,   v   ktorej   má   namietať   donútenie   svojho   priznania,   ako   aj   krivé obvinenia iných osôb mučením zo strany ruských štátnych orgánov, nie je dôkazom o tom, že na vyžiadanej osobe budú tieto metódy použité. Pokiaľ ide o popieranie viny vyžiadanej osoby (i keď ako už bolo uvedené, táto otázka nie je predmetom extradičného konania), najvyšší   súd   len   marginálne   poukazuje   na   to,   že   vyžiadaná   osoba   opakovane   štátnym orgánom v Slovenskej republiky uviedla nepravdu - okrem uvedenia nepravdivého mena a ďalších osobných údajov v azylovom konaní (keď skutočnú identitu priznala až v dôsledku zamietnutia   žiadosti   o   azyl),   je   to   aj   popieranie   svojej   (ak   nie   účasti   tak)   minimálne vedomosti o inkriminovanom usmrtení dvoch policajtov v G. v roku 2001, keď v konaní Krajského   súdu   v   Bratislave   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Saz   54/2006   vypovedal,   že o inkriminovanej   situácii   vie,   i   keď   k   usmrteniu   malo   podľa   neho   dôjsť   v   dôsledku sebaobrany a nie naplánovanou akciou - pozri č. l. 158 spisu, zatiaľ čo v extradičnom konaní už túto skutočnosť vôbec neuviedol a usmrtenie predmetných dvoch osôb označil za vykonštruované.

Námietky vyžiadanej osoby ohľadne nedôveryhodnosti Ruskej federácie vo vzťahu k splneniu poskytnutých záruk najvyšší súd vyhodnotil ako neopodstatnené. I pri vedomí nedokonalosti kontrolných mechanizmov v tomto smere je potrebné uviesť,   že prípadné nesplnenie záruk dožadujúcim štátom nie je celkom nesankciovateľné. Ak dožadujúci štát poskytnuté záruky nesplní, riskuje stratu dôvery a následnú nespoluprácu dožiadaného štátu v prípade budúcich obdobných žiadostí o vydanie.   Práve pri sledovaní splnenia   týchto záruk môžu zohrať svoju nezastupiteľnú úlohu mimovládne organizácie vyvíjajúce činnosť v oblasti dodržiavania ľudských práv, ktoré tak môžu poukazovať na zlyhanie príslušného štátu   v   konkrétnom   monitorovanom   prípade   vyžiadanej   osoby.   Navyše   otázku   „dôvery medzi štátmi“ má právo posúdiť minister spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý (na rozdiel od súdu) môže pri rozhodovaní o povolení vydania vyžiadanej osoby do cudziny vychádzať aj z politických kritérií.

K   jednotlivým   správam   ohľadne   hrozby   mučenia   alebo   iných   foriem   neľudského zaobchádzania je potrebné uviesť, že tieto sú príliš všeobecné a nekonkrétne. V tomto smere sa najvyšší súd stotožnil so sťažnostnou námietkou prokurátorky, podľa ktorej tieto správy krajský súd nekriticky precenil. V kontexte záruk, ktoré poskytla Ruská federácia Slovenskej republike, ako aj jej členstva v Rade Európy spojeného s monitoringom jednak zo strany Rady Európy, ale aj iných vládnych či mimovládnych organizácií, najvyšší súd nemal dôvod pochybovať, že trestné stíhanie vyžiadanej osoby bude prebiehať v súlade s Dohovorom o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a len   všeobecne   vyjadrené   pochybnosti nemôžu odôvodňovať záver opačný.

Najvyšší súd napokon považuje za potrebné poznamenať, že účelom extradičného konania nie je poskytovať občanovi cudzieho štátu ochranu pred trestným stíhaním alebo trestom,   ktoré mu hrozia v jeho   domovskom   štáte,   a tým mu napomáhať   uniknúť   pred spravodlivosťou.   Ochrana   poskytovaná   osobám   nachádzajúcim   sa   na   území   Slovenskej republiky ľudskoprávnymi normami, ktoré sú obsahom jej právneho poriadku, nemôže byť zneužitá   na   uvedený   cieľ   a   samotná   nepriaznivá   politická   situácia   v   domovskom   štáte cudzinca nemôže byť dôvodom na zbavenie sa trestnej zodpovednosti za trestné činy v tomto Štáte spáchané.

Súčasne   je   potrebné   si   uvedomiť   i   to,   že   aj   Dohovor   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   nechráni   osoby   len   pred   mučením   alebo   podrobením   neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu (čl. 3), ale v jeho prvej hlave upravuje aj iné práva a slobody, ako sú právo na život (čl. 2) alebo právo na slobodu a bezpečnosť (čl. 5),   ktoré   boli   „extradičnými   trestnými   činmi“   porušené   alebo   ohrozené   (napr. u poškodených usmrtených policajtov M. a P. alebo R. G. E. a členov jeho rodiny, ktorí sa stali obeťami lúpežného prepadnutia). Reálne uplatnenie týchto práv poškodených možno v súčasnosti naplniť len v podobe rozvinutia procesu trestného stíhania osôb, ktoré sú za ich porušenie   alebo   poškodenie   zodpovedné,   pričom   zohľadňujúc   čas   a   región   spáchania skutkov, ako aj špecifickosť „rusko - čečenského konfliktu“, možno dôvodne predpokladať, že nevydaním A. Č. Š. Ruskej federácii by došlo k nadmernému sťaženiu a pravdepodobne až znemožneniu uvedené trestné činy náležité zistiť a ich páchateľov spravodlivo potrestať. Jeho   nevydanie   by   tak   spôsobilo   nevyváženosť   (nerovnováhu)   medzi   vyššie   citovanými Dohovorom chránenými právami a slobodami.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   nezistiac,   že   by   boli   splnené   dôvody neprípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny podľa § 501 Tr. por., ako aj § 510 ods. 2 Tr. por., preto sťažnosťou prokurátorky napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 509 ods. 5 Tr. por. zrušil a sám uznesením rozhodol, že vydanie Č. A. Š. na trestné stíhanie do Ruskej federácie pre skutky uvedené vo výroku tohto rozhodnutia je prípustné...»

9.5   Na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   svojím   nálezom   č.   k.   IV.   ÚS 331/08-86 z 26. februára 2009 po vyslovení namietaného porušenia označených práv zrušil toto rozhodnutie najvyššieho súdu, pričom vo svojich záveroch (bod III odôvodnenia tohto nálezu) v súvislosti s extradičným konaním akcentoval význam preskúmania a zhodnotenia aktuálnej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (i),   čo   najvyšší   súd   v prípade „sťažovateľa nevykonal“, v dôsledku čoho „vykazuje jeho uznesenie nedostatky, ktorým treba   podľa   názoru   ústavného   súdu   priznať   ústavnú   relevanciu“ [(i)   tvorilo   tiež   jadro odlišného právneho názoru senátu IV. ÚS, ktoré ale nebolo odsúhlasené v pléne ústavného súdu – pozri bod 8, pozn.].

9.6 Najvyšší   súd   sa   vecou   znovu   zaoberal   a uznesením   sp.   zn.   4 Tost   5/2009 z 13. mája 2009 uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Ntc/2/2006 z 1. júla 2008 opätovne zrušil a zároveň rozhodol, že vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie je prípustné. Z odôvodnenia ostatného uznesenia najvyššieho súdu – po uvedení už uvedeného (bod 9.1 až 9.5) – vyplýva, že «... v citovanom náleze (č. k. IV. ÚS 331/08-86 z 26. februára 2009, pozn.) ústavný súd konštatoval, že k postupu, ktorý najvyšší súd vo veci sťažovateľa zvolil, keď v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   tiež   „Európsky   súd“)   v   posudzovanom   prípade vykonal test   vážnych dôvodov“ a až na jeho základe rozhodol o tom, že vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie je prípustné, nemá zásadné výhrady, avšak vyjadril pochybnosť o tom, či mal najvyšší sú k dispozícii dostatok aktuálnej dokumentácie o situácii v Ruskej federácii a či sa možno stotožniť s jeho čiastkovými závermi, ktoré mali rozhodujúci vplyv na jeho konečné rozhodnutie.

V ďalšom vyslovil príslušný (IV.) senát ústavného súdu názor, že „... v konaniach o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru rozhodnutím všeobecného súdu vydaným v konaní o vydaní osoby zo Slovenskej republiky do cudziny upraveného v § 498 až § 514 Trestného   poriadku,   je   vzhľadom   na   špecifické   črty   extradičného   konania   a   jeho potenciálne negatívne dôsledky, ktoré hrozia sťažovateľom v súvislosti s ich vydaním do cudziny, nevyhnutné od príslušných všeobecných súdov bezvýhradne požadovať, aby pred rozhodnutím vo veci samej dôsledne preskúmali a zhodnotili aktuálnu judikatúru ESĽP. ktorá sa dotýka porušovania čl. 3 dohovoru, príp. aj iných práv garantovaných dohovorom zo   strany   štátu,   do   ktorého   sa   má   dotknutá   osoba   vydať,   a   až   na   tomto   základe   po všestrannom preskúmaní konkrétnych okolností prípadu a ďalších podkladov, ktoré majú k dispozícii,   vo   veci   rozhodli.   Tento   kategorický   imperatív   vyplýva   z   požiadavky materiálneho prístupu k ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj dôsledného zabezpečovania   dodržiavania   medzinárodných   záväzkov   Slovenskej   republiky   v   oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd...“

Ďalej konštatoval, žeUvedený názor vychádza jednak z autoritatívneho a všeobecne rešpektovaného   postavenia   ESĽP   v   európskom   systéme   ochrany   ľudských   práv   a základných slobôd, ako aj zo skutočnosti, že sťažovatelia, ktorí neuspejú v   konaní pred vnútroštátnymi   orgánmi,   sa   vo   väčšine   prívodov   následne   domáhajú   ochrany   svojich ľudských   práv   a   základných   slobôd chránených   dohovorom   prostredníctvom   sťažnosti podľa čl. 34 dohovoru pred ESĽP. t. j. v konečnom dôsledku je ich vec spravidla podrobená konfrontácii s aktuálnou judikatúrou...“

Taktiež „Podľa názoru ústavného súdu existuje celý rad rozhodnutí ESĽP týkajúcich sa   Ruskej   federácie,   ktorých   dôkladná   analýza   bola   (je)   pre   rozhodnutie   o   povolení (ne)vydania sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie nanajvýš žiadúca, či už z hľadiska toho, že poskytujú významný a pritom autoritatívny zdroj informácií o postupoch ruských bezpečnostných a policajných orgánov a tiež o „Čečenskom konflikte“, ako aj o aktuálnom   postoji   ESĽP   k   porušovaniu   ľudských   práv v prípadoch,   ktoré   priamo   či nepriamo súvisia s týmto konfliktom, prip. aj k iným porovnateľným prípadom porušovania práv garantovaných dohovorom Ruskou federáciou.».

V ďalšom poukázal na konkrétne – ústavným súdom uvedené – prípady riešené ESĽP a uviedol: «Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že skoršie uznesenie najvyššieho súdu v dôsledku nevykonania analýzy aktuálnej judikatúry Európskeho súdu týkajúcej sa porušovania ľudských práv a základných slobôd chránených dohovorom zo strany Ruskej federácie v prípadoch porovnateľných s prípadom sťažovateľa, vykazuje nedostatky, ktorým treba priznať ústavnú relevanciu.

K čiastkovým záverom najvyššieho súdu ohľadne dôveryhodnosti záruk poskytnutých v danom prípade Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie a tiež hodnotenia predloženej dokumentácie týkajúcej sa hrozieb mučenia alebo iných foriem neľudského zaobchádzania zo   strany   príslušných   orgánov   Ruskej   federácie   ako   príliš   všeobecnej   a   nekonkrétnej vyslovil ústavný súd niekoľko pochybností.

Záver   najvyššieho   súdu   o   dôveryhodnosti   záruk   poskytnutých   Ruskou   federáciou podľa   názoru   ústavného   súdu   nekorešponduje   so   závermi,   ku   ktorým   možno   dôjsť   na základe   dôkladnej   analýzy   aktuálnej   judikatúry   ESĽP,   pričom   poukázal   na   skúsenosti z prípadu Shamayev a iní c. Gruzínsko a Rusko naznačené v rozhodnutí vo veci Ismoilov a iní c. Rusko.

Za „zjavné protirečenie“ ústavný súd považoval časť odôvodnenia najvyššieho súdu, v   ktorej   tento   zdôraznil   nezastupiteľnú   úlohu   mimovládnych   organizácií   vyvíjajúcich činnosť v oblasti dodržiavania ľudských práv pri poukazovaní na zlyhanie príslušného štátu v konkrétnom monitorovanom prípade, a to vo vzťahu k jeho ďalšiemu záveru o prílišnej všeobecnosti a nekonkrétnosti správ týchto mimovládnych organizácií, a ich nekritickom precenení zo strany krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni.

Podľa ústavného súdu ďalej „Nepresvedčivo vyznieva aj tá časť textu odôvodnenia namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu,   v   ktorej   sa   poukazuje   na   právo   ministra spravodlivosti posúdiť otázku „dôvery medzi štátmi“ z hľadiska politických kritérií.“ V tejto súvislosti zdôraznil zásadnú požiadavku, aby „úlohu preskúmavať ľudskoprávne aspekty takýchto prípadov plnili primárne všeobecné súdy, ktorým ústava na rozdiel od orgánov výkonnej moci garantuje nezávislosť pri rozhodovaní...“

V   zmysle   vyššie   uvedených   záverov   následne   vyslovil,   že   v   ďalšom   konaní   bude povinnosťou najvyššieho súdu najmä „analyzovať, vyhodnotiť a zohľadniť na účely nového rozhodnutia   vo   veci   aktuálnu   judikatúru   ESĽP   týkajúcu   sa   prípadov   porušovania   čl.   3 dohovoru,   resp.   porovnateľných   práv   chránených   dohovorom   Ruskou   federáciou, s osobitným   zreteľom   na   prípady   týkajúce   sa   čečenského   konfliktu,   ako   aj   na   prípady súvisiace s formovaním postoja ESĽP k problematike otázky dôveryhodnosti diplomatických záruk   poskytovaných   Ruskou   federáciou   v konaniach   o   vydanie   jej   občanov   na   trestné stíhanie do Ruskej federácie.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec citovaným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky   prikázaná,   opätovne preskúmal podľa   §   192 ods.   1 Tr.   por. správnosť výroku rozhodnutia napadnutého prokurátorkou Krajskej prokuratúry Trnava, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce, a to nielen z hľadísk taxatívne uvedených v § 501   Tr.   por.,   ale   aj   dôvodov   uvedených   v   §   510   ods.   2   Tr.   por.   (v   zmysle   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. júna 2008, sp. zn. II. ÚS 111/08 - 101) a o tejto sťažnosti rozhodol po opätovnom vykonaní testu „domnienok vážnych dôvodov“ ako aj analýze   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   intenciách   citovaného   nálezu ústavného súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti konštatuje, že v posudzovanej veci žiadny z dôvodov neprípustnosti vydania podľa § 501 Tr. por. nebol splnený, pričom z dôvodov uvedených v § 510 ods. 2 Tr. por. sa zameral na tie otázky, pre ktoré bolo jeho skoršie rozhodnutie v tomto konaní zrušené v medziach citovaného ústavného nálezu vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k posudzovanej problematike.

V   súvislosti   s   dôveryhodnosťou   (resp.   nedôveryhodnosťou)   záruk   poskytnutých Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie najvyšší súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. apríla 2005 vo veci Shamayev a iní proti Gruzínsku a Rusku (sťažnosť   č.   36378/021, v   ktorom   Európsky   súd   dospel   k   záveru,   že   gruzínske   orgány vydaním sťažovateľa do Ruskej federácie neporušili článok 3 dohovoru, pričom Európsky súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolával predovšetkým na záruky Generálnej prokuratúry Ruskej federácie, ktoré vylúčili mučenie, zaobchádzanie alebo trest, ktoré by boli kruté, neľudské alebo v rozpore s ľudskou dôstojnosťou. Európsky súd uviedol, že vzhľadom na absenciu konkrétnych informácií, dôkazy predložené zástupcami sťažovateľov tykajúce   sa   všeobecného   pozadia   konfliktu   v   Čečenskej   republike   nepreukázali,   že sťažovatelia sú vystavení riziku zaobchádzania v rozpore s článkom 3 dohovoru. Samotná možnosť zlého zaobchádzania podľa Európskeho súdu nepostačovala na to, aby bol článok porušený,   a to najmä vzhľadom na to, že „ gruzínske orgány obdržali záruky od ich ruských kolegov proti takejto možnosti.“ Z uvedeného je zrejmé, že Európsky súd v tomto rozhodnutí považoval   obdobné   záruky   ako   tie,   ktoré   boli   Ruskou   federáciou   predložené v   posudzovanom   prípade,   za   dostačujúce. Európsky   súd   v   tomto   prípade   považoval   za dôležitú tú skutočnosť, že garanciu poskytol generálny prokurátor, ktorý v rámci ruského právneho systému dohliada na činnosť všetkých prokurátorov, pričom prokurátori v Ruskej federácii plnia aj dozornú úlohu v súvislosti s právami väzňov. Je potrebné zdôrazniť (aj s ohľadom na odôvodnenie zrušujúceho nálezu ústavného súdu - str. 40), že v uvedenom prípade Európsky súd dospel k takémuto záveru (o hodnovernosti záruk) pri súčasnom konštatovaní,   že   zástupcom   sťažovateľov   nebolo   po   ich   vydaní   povolené   sa   s   nimi kontaktovať a ruská vláda bránila Európskemu súdu v plnení jeho úlohy. Napriek týmto skutočnostiam   Európsky   súd   konštatoval,   že   skutočnosťou   zostáva,   že   v   súvislosti s namietaním   existencie   nebezpečenstva   v   Rusku, nepredložili   zástupcovia   sťažovateľov dostatočné informácie tykajúce sa objektívnej pravdepodobnosti osobného nebezpečenstva sťažovateľov   ako   následku   ich   vydania. Dokumenty   a   správy,   rôznych   medzinárodných organizácií,   na ktoré zástupcovia   odkazovali   poskytujú len   veľmi   všeobecné informácie o aktoch násilia páchaných ozbrojenými silami Ruskej federácie na civilnom obyvateľstve Čečenska.   Nepreukazujú   však,   že   by   vydanie   znamenalo   osobnú   hrozbu   pre   vydaných sťažovateľov.   Títo   sa   nezmienili   ani   o   tom,   či   už   boli   niekedy   predtým   podrobení zaobchádzaniu,   ktoré   by   bolo   v   rozpore   s   článkom   3   dohovoru.   Práve nepreukázanie žiadnej osobnej zlej skúsenosti sťažovateľov z minulosti viedlo Európsky súd k záveru, že v danom prípade zistené skutočnosti nepodporujú „nad všetku pochybnosť" tvrdenie, že v čase kedy gruzínske orgány vydali svoje rozhodnutie o povolení ich vydania, bolo rozumné a   opodstatnené   sa   domnievať,   že   vydanie   vystaví   sťažovateľov   skutočnému   a   osobnému nebezpečenstvu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 3 dohovoru, a preto Gruzínsko neporušilo tento článok.

Z   aktuálnejšej   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   najvyšší   súd poukazuje na rozsudok zo 17. februára 2009 vo veci Gasayev proti Španielsku (sťažnosť č. 48514/06), v odôvodnení ktorého Európsky súd pripomenul, že „zmluvné štáty (dohovoru, pozn.) majú   v   zmysle   ustálených   princípov   medzinárodného   práva,   pričom   musia rešpektovať záväzky, ktoré im vyplývajú zo zmlúv vrátane dohovoru, právo kontrolovať vstup,   pobyt   a   odchod   cudzincov.   Právo   na   azyl   navyše   nepatrí   medzi   práva   zaručené dohovorom a jeho protokolmi... Napriek tomu môže extradícia zmluvným štátom vyvolať otázku z hľadiska článku 3 a nastoliť tak zodpovednosť dotknutého štátu v   zmysle dohovoru, pokiaľ existujú závažné a preukázateľné dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba v prípade vydania do krajiny určenia bude čeliť reálnemu riziku, že bude podrobená zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s týmto ustanovením (Soering proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo 7. júla 1989... a Olaechea Cahuas proti Španielsku, rozsudok z 10. augusta 2006). Zmluvný štát   by   sa   v   skutočnosti   správal   spôsobom   nezlučiteľným   so   «spoločným   dedičstvom politických ideálov a tradícií, slobody a právneho štátu», na ktoré sa odvoláva preambula dohovoru, ak   by   vedome   odovzdal   osobu   inému   štátu,   ak   existujú   závažné   dôvody domnievať sa, že v tomto štáte bude dotknutá osoba vystavená mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu (rozsudok Soering, citovaný vyššie, ods. 88).“ Vo vzťahu k riziku odsúdenia na trest smrti vzápätí konštatoval, že „španielske súdy po dôkladnom a starostlivom preskúmaní záruk poskytnutých ruskými orgánmi, ktoré boli na ich žiadosť viackrát doplnené..., dospeli k záveru, že na sťažovateľa nebude aplikovaný trest smrti. Keďže neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by ho mohla presvedčiť o opaku, Súd nemá dôvod vyvrátiť tieto závery vnútroštátnych súdov...“ Túto sťažnosť Európsky súd vyhlásil za neprijateľnú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, samozrejme pri určitej vyššej miere zovšeobecnenia,   možno dospieť k záveru,   že posudzovanie otázky dôveryhodnosti záruk dožadujúceho štátu pri žiadosti o vydanie, ako aj otázky existencie vážnych dôvodov na domnienku, že určitá osoba bude (resp. nebude) v prípade vydania vystavená v tomto štáte nebezpečenstvu mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu v zmysle článku 3 dohovoru, je vždy otázkou hodnotenia okolností konkrétneho prípadu. Európsky súd pre ľudské práva jednotlivé prípady „nepaušalizuje“ ani v tom zmysle, že by (a priori) vylučoval vydanie určitého okruhu osôb určitému štátu un block (napr. osôb čečenskej národnosti Ruskej federácii). Svedčí o tom jeho rozhodovacia činnosť vo vzťahu k Ruskej   federácii,   kde   možno   nájsť   tak   prípady   (rozhodnutia),   v   ktorých   konštatoval porušenie článku 3 dohovoru v prípade vydania osoby do Ruskej federácie, ako aj prípady kde naopak vydanie pripustil.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zistil,   že   závery   vyplývajúce   z   rozhodovacej činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   formulované   v   jeho   vyššie   citovaných rozhodnutiach - Shamayev a iní proti Gruzínsku a Rusku (sťažnosť č. 36378/02) a Gasayev proti Španielsku (sťažnosť č. 48514/06) - sú vzhľadom na skutkovú obdobnosť uplatniteľné aj na posudzovaný prípad Č. A. Š..

Vo vzťahu k posledne spomenutému prípadu (Gasayev) je potrebné poznamenať, že ide   o   rozhodnutie   z   februára   tohto   roka,   z   čoho   je   zrejmé,   že   aj   skoršia   judikatúra Európskeho   súdu   (napr.   Vilvarajah   a   ďalší   proti   Spojenému   kráľovstvu   -   rozhodnutie z 30. októbra 1991) k posudzovanej otázke doposiaľ nie je prekonaná. Aj v tomto prípade (Vilvarajah) „iba   možnosť   zlého   zaobchádzania   nebola   postačujúca   na   to,   aby   došlo k porušeniu článku 3“.   Za „zjavne nepodloženú“ Európsky súd považoval aj sťažnosť vo veci   Čonka   a   ďalší   proti   Belgicku   (rozhodnutie   z   13.   marca   2001)   z   dôvodu,   že „sťažovatelia nepreukázali, že by oni sami boli priamo ohrození.“

Najvyšší súd konštatuje, že dokumenty a správy rôznych medzinárodných organizácií poskytujúce len veľmi všeobecné informácie o aktoch násilia páchaných ozbrojenými silami Ruskej   federácie   na   civilnom   obyvateľstve   Čečenska   nepreukazujú,   že   bv   vydanie   pre menovaného znamenalo osobnú hrozbu. Tento nepreukázal a ani nepoukázal na žiadne osobné negatívne skúsenosti,   vlastné zážitky súvisiace s výkonom väzby alebo výkonom trestu v Ruskej federácii. Osobné zážitky, ktoré v konaní popísal a ktoré sa dotkli aj jeho obce zapadali   do   inými   dôkazmi   (správami   rôznych   organizácií)   preukázaného krutého pozadia rusko - čečenského konfliktu, avšak nevyplynula z nich konkrétna hrozba zlého zaobchádzania zakázaného článkom 3 dohovoru pre menovaného v prípade jeho trestného stíhania.   Existencia   spomenutého   konfliktu   a   skutočnosť,   že   ide   o   osobu   čečenskej národnosti samy osebe ani Európskemu súdu nepostačovali na záver o nemožnosti vydania takejto osoby Ruskej federácii. Keby to tak bolo, všetky obdobné sťažnosti by boli úspešné, čo však jeho rozhodovacia činnosť (ako vyplýva z vyššie uvedeného) nepotvrdzuje. Naopak, k týmto skutočnostiam musia pristúpiť ďalšie okolnosti, a síce také, ktoré pre vyžiadané osoby znamenajú osobnú hrozbu, ktorou však nemôže byť hrozba spočívajúca v obavách čečenskej komunity ako celku pri predstave návratu do Ruskej federácie po skľučujúcich udalostiach, ktorých boli svedkom.

V tých prípadoch, v ktorých Európsky súd dospel k záveru o nehodnovernosti záruk dožadujúceho štátu, teda k tomu, že ich poskytnutie môže byť po vydaní následne zneužité, vychádzal z konkrétnych skutočností, ktoré takémuto záveru nasvedčovali, a nie len zo správ rôznych organizácií, ktoré tento štát vykresľovali v negatívnom svetle. Pokiaľ ide o jeho rozhodnutie vo veci Ismoilov a iní proti Rusku (sťažnosť č. 2947/06), na ktoré ústavný súd poukazuje   vo   svojom   náleze   na   str.   40   a   47,   je   potrebné   uviesť,   že   tento   prípad nekorešponduje s posudzovaným prípadom už len z toho hľadiska, že tento sa týkal vydania osôb z Ruska do Uzbekistanu, a teda neboli tu posudzované záruky (ani podmienky) Ruskej federácie.   Prípad   Estamirov   a   iní   proti   Rusku   (sťažnosť   č.   60272/00)   sa   zase   týkal nedostatkov   vyšetrovania   zo   strany   ruských   štátnych   orgánov   v   súvislosti   s   vraždami príbuzných sťažovateľov. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí z 12. októbra 2006 konštatoval porušenie článku 2 dohovoru v tom, že úradom sa nepodarilo vykonať efektívne a adekvátne vyšetrovanie okolností smrti sťažovateľových príbuzných a porušenie článku 13 (právo na účinný opravný prostriedok). Tento prípad teda nemal priamy vzťah k článku 3 dohovoru.

Ani po analýze rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   nezistil   žiadny   dôvod   pochybovať   o   vierohodnosti   záruk poskytnutých ruským generálnym prokurátorom ani žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývala reálna hrozba zaobchádzania s vyžiadanou osobou v rozpore s článkom 3 dohovoru. Zotrval tak na svojich záveroch už formulovaných v skoršom citovaným nálezom ústavného súdu zrušenom uznesení zo 4. septembra 2008, sp. zn. 4 Tost 9/2008.

Najvyšší súd nad rámec tohto rozhodnutia považuje za potrebné zdôrazniť, že toto rozhodnutie je v súlade s jeho doterajšou rozhodovacou praxou, potvrdenou navyše aj Ústavným súdom Slovenskej republiky. Poukazuje pritom na uznesenie najvyššieho súdu z 29. októbra 2008, 6 Tost 13/2008, ktorým iný senát najvyššieho súdu (6 T) rozhodol rovnakým spôsobom (o povolení vydania) vo veci vyžiadanej osoby A. N. I., pričom ide o právnu vec nielen obdobnú, ale dokonca skutkovo totožnú (I. aj Š. boli vyžiadaní pre totožné   skutky   spáchané   tou   istou   organizovanou   skupinou).   Záver   o   tom,   že   výrokom o povolení   vydania   menovaného   I.   do   Ruskej   federácie   nedošlo   k porušeniu   článku   16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ani článku 3 dohovoru pritom potvrdil aj ústavný súd (III. senát) v uznesení zo 17. decembra 2008, č. k. III. ÚS 437/08 - 35, ktorým sťažnosť I. odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného súdu Slovenskej   republiky   o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.

Tento   záver   korešponduje   napokon   aj   s   uznesením   pléna   ústavného   súdu z 25. februára 2009, č. k. PLz. ÚS 2/09 - 4, ktorým bol návrh IV. senátu ústavného súdu predložený   plénu   v   zmysle   §   6   citovaného   zákona   za   účelom   zjednotenia   odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu (III. a IV.) zamietnutý.

I keď IV. senát ústavného súdu v zrušujúcom náleze (str. 51 až 53) vysvetľuje dôvody, pre   ktoré   uznesenie   pléna   nerešpektoval,   z   uznesenia   pléna   (z   výroku   a   článku   IV. odôvodnenia) je zrejmé, že plénum zamietlo návrh nasledovného znenia:

„V konaniach o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl.   16 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím všeobecného súdu vydaným v konaní o vydaní osoby zo Slovenskej republiky do cudziny upraveného v § 498 až § 514 Trestného   poriadku,   je   vzhľadom   na   špecifické   črty   extradičného   konania   a   jeho potenciálne negatívne dôsledky, ktoré hrozia sťažovateľom v súvislosti s ich vydaním do cudziny, nevyhnutné od príslušných všeobecných súdov bezvýhradne požadovať, aby pred rozhodnutím   vo   veci   samej   dôsledne   preskúmali   a   zhodnotili   aktuálnu   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa dotýka porušovania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   slobôd,   príp.   aj   iných   súvisiacich   práv   garantovaných   Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zo strany štátu, do ktorého sa má dotknutá osoba vydať, a až na tomto základe po všestrannom preskúmaní konkrétnych okolností prípadu a ďalších podkladov, ktoré majú k dispozícii, vo veci rozhodli. Tento kategorický imperatív   vyplýva   z   požiadavky   materiálneho   prístupu   k   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj   dôsledného   zabezpečovania   dodržiavania   medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd.“

Z uvedeného je teda zrejmé, že plénum zamietlo (doslovne) ten právny názor IV. senátu, ktorý tento hneď vzápätí aplikoval vo svojom zrušujúcom náleze (pozri str. 8 tohto uznesenia).

Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   len podotýka, že plénum   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   na   mimoriadnom   neverejnom   zasadnutí   4.   marca   2009   prijalo stanovisko k rozhodnutiu vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 331/08 vo veci ústavnej sťažnosti A. Š. Č. z 26. februára 2009. v ktorom konštatovalo, že týmto rozhodnutím IV. senát ústavného súdu nerešpektoval uznesenie pléna ústavného súdu z 25.   februára 2009.

Napriek   uvedenému Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   súc   si   vedomý   významu článku 3 dohovoru, opätovne preskúmal otázku prípustnosti vydania vyžiadanej osoby a aj pri   zohľadnení   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorú   považoval v posudzovanom prípade za relevantnú, rozhodol, že vydanie Č. A. Š. do Ruskej federácie za účelom trestného stíhania na skutkovom základe uvedenom vo výroku tohto rozhodnutia je prípustné.».

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

10.   V zmysle konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06, III. ÚS 32/08).

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa § 501 Trestného poriadku vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak

a) ide o občana Slovenskej republiky, okrem prípadu, ak povinnosť vydať vlastného štátneho občana ustanovuje zákon, medzinárodná zmluva alebo rozhodnutie medzinárodnej organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná,

b) ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu, alebo jej bol udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, v rozsahu ochrany poskytnutej takej osobe osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou; to neplatí, ak ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu opakovane a o jej žiadosti o udelenie azylu už bolo právoplatne rozhodnuté,

c) trestné stíhanie alebo výkon trestu odňatia slobody sú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky premlčané,

d) čin, pre ktorý sa vydanie žiada, je trestným činom len podľa právneho poriadku dožadujúceho štátu, nie však podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,

e)   trestný   čin,   pre   ktorý   sa   vydanie   žiada,   má   výlučne   politický   alebo vojenský charakter,

f)   trestný   čin   bol   spáchaný   na   území   Slovenskej   republiky,   okrem   prípadov, keď s ohľadom   na   osobitné   okolnosti   spáchania   trestného   činu   treba   dať   prednosť vykonaniu trestného stíhania v dožadujúcom štáte z dôvodov náležitého zistenia skutkového stavu, výmery trestu alebo jeho výkonu,

g) osoba bola pre trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, už právoplatne odsúdená alebo oslobodená slovenským súdom, alebo

h)   vyžiadaná   osoba   nebola   za   trestný   čin   podľa   právneho   poriadku   Slovenskej republiky   v   čase   jeho   spáchania   trestne   zodpovedná,   alebo   sú   iné   dôvody   vylučujúce jej trestnú zodpovednosť.

Podľa   §   509   ods.   1   Trestného   poriadku   po   skončení   predbežného   vyšetrovania rozhodne súd na návrh prokurátora o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny a po právoplatnosti svojho rozhodnutia predloží vec ministerstvu spravodlivosti.

Podľa § 510 ods. 2 Trestného poriadku ak súd vyslovil, že vydanie osoby do cudziny je   prípustné,   môže   minister   spravodlivosti   rozhodnúť,   že   vydanie   vyžiadanej   osoby nepovolí, ak

a) je dôvodná obava, že trestné konanie v dožadujúcom štáte nezodpovedalo alebo by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   alebo   trest   odňatia   slobody   uložený   alebo   predpokladaný   v   dožadujúcom   štáte by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami článku 3 tohto dohovoru,

b) je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v dožadujúcom štáte bola vystavená prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti k určitej národnostnej alebo   inej   skupine,   jej   štátneho   občianstva   alebo   pre   jej   politické   názory   alebo že by sa z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu odňatia slobody,

c)   vyžiadaná   osoba   by   vzhľadom   na   jej   vek   a   osobné   pomery   pri   zohľadnení závažnosti   trestného   činu,   z   ktorého   je   obvinená,   bola   vydaním   do   cudziny   zrejme neprimerane tvrdo postihnutá,

d) za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest smrti okrem prípadov, ak sa dožadujúci štát zaručí, že trest smrti nebude uložený, alebo

e) dožadujúci štát žiada o vydanie na vykonanie trestu smrti.

Z citovaných ustanovení § 509 a § 510 Trestného poriadku vyplýva, že Slovenská republika má zmiešaný model extradičného práva procesného, v ktorom je rozhodovanie o extradícii   rozdelené   medzi   všeobecné   súdy   (krajské   súdy   a najvyšší   súd)   a ministra spravodlivosti. Extradičné konanie podľa platného Trestného poriadku má teda dve fázy. V prvej fáze krajský súd a najvyšší súd dvojstupňovo rozhodujú o (ne)prípustnosti vydania do cudziny. Ak súdy rozhodnú, že vydanie do cudziny je prípustné, tak vydanie nepovolí alebo   povolí   minister   spravodlivosti.   Ten   môže   (nie   musí)   nepovoliť   vydanie,   ak   sú prítomné obavy ľudskoprávneho charakteru.

V konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 111/08 sa ústavný súd už vyjadril k rozsahu prieskumnej povinnosti súdov pri rozhodovaní o návrhu prokurátora o prípustnosti vydania vyžiadanej   osoby   do   cudziny   podľa   §   509   Trestného   poriadku,   keď   uviedol,   že   „aj všeobecné súdy sú pri posudzovaní prípustnosti vydania viazané ľudskoprávnymi normami. Inými   slovami,   podmienky   prípustnosti   vydania   (extradičné   právo   hmotné),   ktoré   sú povinné zvažovať súdy, sa rozširujú o podmienku ľudskoprávnu, jadrom ktorej je naplnenie textu dohovoru a judikatúry k nemu.“.

Citovaný   právny   názor   ústavného   súdu   vychádza   z aplikačnej   prednosti   ústavy a medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktoré   boli ratifikované   a vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom   pred   zákonmi   (čl.   7   ods.   5 ústavy),   ktorú   je   z hľadiska   požiadaviek   ústavne   konformného   výkladu   dotknutých právnych noriem nevyhnutné uplatniť zvlášť v situácii, v ktorej ústava, resp. medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách priznávajú „niečo viac“ ako zákon, čím rozširujú zdanlivo taxatívnu úpravu v zákone (v danom prípade § 501 v spojení s § 509 Trestného   poriadku).   V podmienkach   priamej   a   prednostnej   aplikovateľnosti   ústavy a medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách   totiž   spravidla neobstojí doslovný výklad dotknutých právnych noriem obsiahnutých v zákone, ktoré sú v danom   prípade   konštruované   v podobe   taxatívneho   výpočtu   podmienok   prípustnosti vydania do cudziny.

11. Z judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 111/08), v rámci ktorej sa ústavný súd zaoberal   možným   porušením   základného   práva   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému, neľudskému   či   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   podľa   čl.   16   ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   3 dohovoru, vyplýva, že ochrana ľudských práv a základných slobôd je v našom ústavnom systéme v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu. Osobitne   možno   ešte   zvýrazniť   povinnosť   všetkých   súdov   chrániť   jednotlivcov   pred zásahmi verejnej moci. Táto povinnosť súdov je základným komponentom právneho štátu rešpektujúceho a ctiaceho ľudské slobody. Vďaka svojim definičným znakom – nezávislosti a viazanosti   právom   –   ústavou, zákonmi   a vybranými   medzinárodnými   zmluvami,   môže a musí   súdna   moc   chrániť   jednotlivcov   pred   excesmi   verejnej   moci.   Prostredníctvom rozhodovania o ústavných sťažnostiach usmerňuje ústavný súd rozhodovanie všeobecných súdov o ľudských právach a slobodách.

12. Vychádzajúc zo znenia Trestného poriadku upravujúceho proces extradície treba konštatovať,   že   o prípustnosti   vydania   osoby   z územia   Slovenskej   republiky   do cudziny rozhodujú všeobecné súdy (krajský súd v prvom stupni a najvyšší súd v druhom stupni) na základe návrhu prokurátora, ktorý vykonáva predbežné vyšetrovanie. Proces extradície z hľadiska participácie orgánov verejnej moci však týmto nie je ukončený, pretože vydanie do   cudziny   napokon   povoľuje   minister   spravodlivosti.   Niet   pochýb   o tom,   že   všetky spomínané   orgány   verejnej   moci   si   musia   byť   vedomé   svojej   zodpovednosti   za prijaté rozhodnutia   či   závery.   Samozrejme,   nejde   o zodpovednosť   ojedinelú,   pretože   v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy každý orgán verejnej moci je povinný postupovať spôsobom súladným s právom majúc pritom na pamäti ochranu základných práv a slobôd.

V tejto súvislosti treba poukázať na závažnosť výsledku konania o vydanie osoby do cudziny,   a to   hlavne   v prípadoch,   ak   táto   tvrdí,   že   v štáte,   ktorý   žiada   jej   vydanie, by mohla   byť   vystavená   zaobchádzaniu   nezlučiteľnému   s garanciami   obsiahnutými v čl. 3 dohovoru   alebo   by   jej   mohol   byť   uložený   trest   smrti.   Podľa   judikatúry   ESĽP (rozsudok   Soering   c.   Spojené   kráľovstvo   zo   7.   júla   1989)   totiž   dožiadaný   štát   nesie zodpovednosť   aj za potenciálne porušenie   dohovoru   mimo   svojho   územia.   To   znamená, že dožiadaný štát sa ani sám nemusí dopustiť konania znamenajúceho utrpenie pre osobu, voči ktorej sa praktizuje, ale jeho mocenský zásah v podobe vydania osoby do cudziny môže byť v príčinnej súvislosti so zlým zaobchádzaním či hroziacim trestom smrti, ktorému by mohla byť vystavená v prijímajúcom štáte.

13. Pri posudzovaní dodržiavania zákazu mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu ESĽP v rámci rozhodovacej činnosti aplikuje test domnienok vážnych   dôvodov   –   substantial   ground   test,   podľa   ktorého   je   dožiadaný   štát   povinný posúdiť, či existujú reálne hrozby, že vydaná osoba bude v dožiadajúcom štáte vystavená nebezpečenstvu   mučenia   alebo   neľudskému   alebo   ponižujúcemu   zaobchádzaniu,   alebo trestu.   V prípade,   ak sa   takéto domnienky   vyskytnú,   osoba nesmie byť vydaná. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na závery svojho predchádzajúceho rozhodnutia v danej veci (nález č. k. IV. ÚS 331/08-86 z 26. februára 2009), v ktorom už konštatoval, že nemal zásadne výhrady k postupu, ktorý najvyšší súd vo veci sťažovateľa zvolil, keď v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry ESĽP v posudzovanom prípade vykonal „test vážnych dôvodov“ a až na jeho základe rozhodol o tom, že vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie je prípustné, avšak vyjadril pochybnosť o tom, či najvyšší súd vychádzal z aktuálnej judikatúry ESĽP, či mal k dispozícii dostatok aktuálnej dokumentácie o situácii v Ruskej federácii a či sa možno stotožniť s jeho čiastkovými závermi, ktoré mali rozhodujúci vplyv na jeho konečné rozhodnutie.

Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   s uvedenou   výhradou   ústavného súdu   (v rámci jeho zrušujúceho nálezu) vysporiadal v namietanom ostatnom rozhodnutí náležitým   (primeraným)   spôsobom.   Nemožno   preto   súhlasiť   s tvrdením   sťažovateľa,   že „Napriek...   povinnosti...   analyzovať,   vyhodnotiť   a   zohľadniť   aktuálnu   judikatúru   ESĽP týkajúcu   sa   prípadov   porušovania   článku   3   Dohovoru   Ruskou   federáciou   s   osobitným zreteľom   na   prípady   týkajúce   sa   čečenského   konfliktu,   Najvyšší   súd   SR   sa   tejto problematike vôbec nevenoval“. V tejto súvislosti najvyšší súd v namietanom rozhodnutí uviedol,   že «... opätovne   preskúmal...   správnosť   výroku   rozhodnutia   napadnutého prokurátorkou Krajskej prokuratúry... a to nielen z hľadísk taxatívne uvedených v § 501 Tr. por., ale aj dôvodov uvedených v § 510 ods. 2 Tr. por.... a o tejto sťažnosti rozhodol po opätovnom   vykonaní   testu   „domnienok   vážnych   dôvodov“   ako   aj   analýze   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v intenciách citovaného nálezu ústavného súdu.».

Najvyšší súd v ostatnom svojom rozhodnutí dal odpoveď (vyslovil právny názor) na všetky relevantné (a vytýkané) okolnosti posudzovaného extradičného konania. Najvyšší súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   primeraným   spôsobom   reagoval   súd   na   otázku ne/dôveryhodnosti   záruk   (i)   poskytnutých   Generálnou   prokuratúrou   Ruskej   federácie (str. 12 druhý odsek jeho odôvodnenia), kde sa oprel o aktuálne rozhodnutie ESĽP vo veci Shamayev a iní proti Gruzínsku a Rusku (sťažnosť č. 36378/021, rovnako tak v súvislosti s dokumentmi a správami rôznych medzinárodných organizácií (ii), na ktoré zástupcovia odkazovali a ktoré poukazovali na možnosť mučenia alebo neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, alebo trestu v rámci Ruskej federácie (iii). Tieto podľa názoru najvyššieho súdu „poskytujú len veľmi všeobecné informácie o aktoch násilia páchaných ozbrojenými silami   Ruskej   federácie   na   civilnom   obyvateľstve   Čečenska.   Nepreukazujú   však,   že   by vydanie   znamenalo   osobnú   hrozbu   pre   vydaných   sťažovateľov“ (str.   12,   13,   14   jeho odôvodnenia).   Najvyšší   súd   poukázal   v tejto   súvislosti   na   konkrétne   rozhodnutia   ESĽP súvisiace s aplikáciou čl. 3 dohovoru a vyslovil názor, že «Európsky súd pre ľudské práva jednotlivé prípady „nepaušalizuje“ ani v tom zmysle, že by (a priori) vylučoval vydanie určitého okruhu osôb určitému štátu un block (napr. osôb čečenskej národnosti Ruskej federácii). Svedčí o tom jeho rozhodovacia činnosť vo vzťahu k Ruskej federácii, kde možno nájsť   tak   prípady   (rozhodnutia),   v   ktorých   konštatoval   porušenie   článku   3   dohovoru v prípade   vydania   osoby   do   Ruskej   federácie,   ako   aj   prípady   kde   naopak   vydanie pripustil.». Napriek naznačeným rozdielnostiam sa najvyšší súd v okolnostiach danej veci priklonil (vzhľadom na skutkovú obdobnosť) k záverom ESĽP formulovaným v prípadoch Shamayev a iní proti Gruzínsku a Rusku (sťažnosť č. 36378/02) a Gasayev proti Španielsku (sťažnosť   č.   48514/06),   ktorej   úvahe   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   uprieť racionálny základ. V tomto ohľade je potom možné súhlasiť tiež s názorom najvyššieho súdu,   že Ani   po   analýze   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva Najvyšší súd... nezistil žiadny dôvod pochybovať o vierohodnosti záruk poskytnutých ruským generálnym prokurátorom ani žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývala reálna hrozba zaobchádzania s vyžiadanou osobou v rozpore s článkom 3 dohovoru“.

14. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho ostatného (ale tiež predchádzajúceho) rozhodnutia zameral aj na ľudskoprávny aspekt prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie.   V nadväznosti   na   uvedené   najvyšší   súd   skúmal   závažnosť   situácie   v Ruskej federácii v súvislosti s možným uložením trestu smrti, a to z dôvodu, že hoci táto krajina je členským štátom Rady Európy, trest smrti v nej nebol dosiaľ formálne zrušený, aj keď od roku 1996 platí naň moratórium a de facto sa nevykonáva. Moratórium na výkon trestu smrti   v Rusku   bol   jednou   z najhlavnejších   podmienok prijatia   krajiny   do   Rady   Európy, ale aj   napriek   tomu   Ruská   federácia   dosiaľ   protokol   č.   6   k dohovoru   neratifikovala. Najvyšší súd vychádzal (rešpektoval) zo záruk poskytnutých GP RF, ktorá sa zaručila, že vyžiadanej osobe budú v Ruskej federácii poskytnuté všetky možnosti ochrany, teda pomoc advokátov, a že nebude vystavená mučeniu ani surovým, neľudským a ľudskú dôstojnosť ponižujúcim   formám   zaobchádzania alebo trestu   v zmysle čl.   3   dohovoru   a že   nebude súdená špeciálnym súdom. V ďalšom liste z 19. septembra 2006 adresovanom ministrovi spravodlivosti GP RF svoju garanciu spresnila tak, že v prípade, ak vyžiadanej osobe bude „stanovený“ trest smrti, tento nebude vykonaný. Napriek tomu, že v konečnom rozsahu bude uvedené garancie [bod 13 (i), (ii) a (iii)] ešte skúmať minister spravodlivosti v rámci povoľovacieho konania (§ 510 Trestného poriadku), najvyšší súd k nim zaujal jasný postoj a nezotrval iba na „zákonných“ medziach vymedzených predovšetkým ustanovením § 501 Trestného poriadku.

15. Pokiaľ sťažovateľ namietal okolnosť, že jeho trestné stíhanie v Ruskej federácii je zmanipulované, resp. nie je dôvodné, ústavný súd poznamenáva, že tak ako všeobecným súdom   ani   súdu   ústavnému   neprislúcha   v súvislosti   s extradičným   konaním   posudzovať uvedenú otázku.

16. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia ostatného uznesenia najvyššieho súdu   a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v predmetnej   sťažnosti   (ich rozsahom je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný), ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu na vec sa vzťahujúcich právnych noriem, ako aj také jeho   vyhodnotenie   ľudskoprávneho   hľadiska   prípustnosti   vydania   sťažovateľa do Ruskej federácie,   ktoré   by   mohli   znamenať   porušenie   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru.

17.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením označených   práv   (čl.   16   ods.   2   ústavy   a čl.   3   dohovoru)   a napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu sp.   zn. 4   Tost   5/2009   z 13.   mája 2009,   sťažnosť   už na predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

18.   Sťažovateľ v podaní doručenom   ústavnému súdu   22.   júla 2009 rozšíril   svoju právnu argumentáciu aj o porušenie čl. 6 dohovoru a túto skutočnosť odôvodnil tým, že v prípade   jeho   vydania   do   Ruskej   federácie   má „vážnu   pochybnosť...   o   tom,   či   môže sťažovateľa...   čakať,   spravodlivý   súdny   proces   v zmysle   článku   6 Dohovoru“. Uvedenú pochybnosť odôvodnil tým, že súdny proces založený len na výpovedi osoby, ktorá bola k tejto   výpovedi   preukázateľne   donútená   mučením,   nemožno   v   žiadnom   prípade   za spravodlivý   považovať...“. K uvedenému   ústavný   súd   bez   ďalšieho   uvádza,   že   nemôže v rámci   posudzovaného   extradičného   konania   (v   tomto   konaní)   posudzovať   „ex   post“ spravodlivosť   súdneho   konania   vedeného   súdnymi   orgánmi   Ruskej   federácie,   a teda sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj v tejto časti. V neposlednom rade ESĽP vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. Mumimov v. Ruská federácia, sťažnosť č. 42502/06) zaujal názor, že rozhodnutia o vydaní osoby do cudziny sa netýkajú občianskych práv a záväzkov alebo trestného obvinenia v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009