znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 210/08-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti F. T., Česká republika, zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. V., K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. F.   T. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000 Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť F. T. trovy právneho zastúpenia v sume 7 118 Sk (slovom sedemtisícstoosemnásť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ľ. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. februára 2008 doručená sťažnosť F. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 289/94.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že k namietanému porušeniu označeného práva malo dôjsť v napadnutom konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 792/94 a toho času vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94, ktoré sa začalo 3. októbra 1994 na základe návrhu na začatie konania (žaloby) podaného sťažovateľom spolu s ďalšími žalobcami proti žalovanej T.   V predmetnej   veci   sa   sťažovateľ   domáha   odstránenia   neoprávnenej   stavby   žalovanej postavenej   na   pozemku   parc.   číslo   6993/2,   zapísanej   v katastri   nehnuteľností   na   liste vlastníctva (ďalej len „LV“) č. 10258, katastrálne územie K., a argumentuje tým, že spolu s inými žalobcami sú podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti, nepreviedli túto nehnuteľnosť ani na štát, ani na žalovanú a žalovaná napriek tomu na tejto parcele zriadila a postavila tenisový areál.

Sťažovateľ   sa   ešte   svojou   sťažnosťou   z   19.   novembra   2007   obrátil   na   predsedu okresného súdu z dôvodu, že „od podania žaloby uplynulo 13 rokov a do dnešného dňa nie je právoplatne vo veci rozhodnuté domnievam sa, že sa jedná o prieťahy v konaní a že súd nevyužil všetky možnosti na urýchlené vyriešenie súdneho sporu“, pričom žiadal, aby sa „urobili všetky kroky k tomu, aby vec bola v čo najkratšom čase právoplatne rozhodnutá“. Odpoveď na túto sťažnosť však sťažovateľ nedostal.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho názore, že nekonaním okresného súdu vo veci v dlhšom časovom úseku došlo k prieťahom takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak, ako zbytočné prieťahy, v dôsledku čoho došlo postupom zo strany okresného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže sa sťažovateľ domnieva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 15 C 289/1994 prebieha neprimerane dlho, t. j. už viac ako 13 rokov. Sťažovateľ žiada aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania.

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Právo sťažovateľa F. T., zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na konanie bez zbytočných prieťahov konaním Okresného súdu Košice 1.,   pôvodne pod č. 15 C 792/94, t. č. pod č. k. 15 C 289/94 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Košice 1., aby konal vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 289/94.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice I. povinný zaplatiť sťažovateľovi do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   12.   júna   2008   a   uznesením   č.   k. I. ÚS 210/08-9 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril aj k prijatej sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení predsedu okresného súdu č. Spr. 2364/05 zo 16. októbra 2008, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. októbra 2008, je uvedené:

„Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.“

Ústavný súd z tohto vyjadrenia predsedu okresného súdu a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 289/94 zistil tento priebeh a stav konania:

„... Sťažovateľ   spolu   s   ďalšími   23   žalobcami ...   podal   na   tunajšom   súde 3. októbra 1994 žalobu proti žalovanému..., o odstránenie neoprávnenej stavby postavenej na ich pozemku...“

Uznesením z 27. júla 2000 okresný súd pripustil do konania na strane žalovaného Mesto K.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 27. septembra 2000.Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 16. októbra 2003.Uznesením z 28. júla 2004 okresný súd pripustil do konania na strane žalovaných ďalšieho účastníka T., s. r. o., K.

Od 11. novembra 2004 boli viaceré veci na základe uznesenia č. k. 15 C 289/94-150 na účely znaleckého dokazovania spojené na spoločné konanie pod sp. zn. 15 C 289/94. Uznesením č.   k.   15 C 289/94-150 z 11. novembra 2004 bolo vo veci   nariadené znalecké dokazovanie.

Znalec prevzal spis sp. zn. 15 C 289/94 na vypracovanie posudku 11. apríla 2005. Znalec vzhľadom na náročnosť znaleckej úlohy 4. júla 2005 požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 30. septembra 2005.

Dňa 27. septembra 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty o ďalších 60 dní.Okresný súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. novembra 2005. Znalec posudok doručil okresnému súdu až 2. januára 2006.Dňa   11.   januára   2006   bol   znalecký   posudok   a uznesenie   o priznaní   znalečného znalcovi doručené všetkým účastníkom konania.

Uznesením č. k. 15 C 289/94-261 z 25. mája 2006 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou na ocenenie vecného bremena.

K predloženému   znaleckému   posudku   žalovaní   predložili   písomné   stanovisko, v ktorom namietali množstvo nedostatkov v znaleckom posudku.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 2. marca 2007, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania na 3. apríl 2007. Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo pre neprítomnosť predvolanej znalkyne.

Ďalšie pojednávania vo veci sa uskutočnili 3. mája 2007, 3. júla 2007, 25. januára 2008, 29. februára 2008 a 16. mája 2008.

Dňa 16. mája 2008 bola predmetná vec vylúčená na samostatné konanie a znova vedená pod sp. zn. 15 C 792/94.

Okresný súd vo veci meritórne rozhodol 7. augusta 2008, rozsudok bol expedovaný 6. októbra 2008 a dosiaľ nenadobudol právoplatnosť.

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v konaní vyplývajúci zo spisu sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení prieťahov konania však ústavný súd bral do   úvahy celú   dokumentáciu obsiahnutú v predložených spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   síce   zároveň   nenamietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd však v tejto súvislosti konštatuje, že si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o nároku žalobcov na odstránenie neoprávnenej stavby, resp.   alternatívne   o   zriadení   vecného   bremena   proti   odporkyni.   Vzhľadom   na   nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do   konania   v súvislosti   s právnym   nástupníctvom   po   zomrelých   žalobcoch   možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú skutkovú zložitosť (na   ktorú   poukázal   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   zo   16.   októbra   2008   aj   predseda okresného súdu) však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá nie je právne zložitá, ako to už aj skonštatoval ústavný súd vo svojom náleze č. k. II. ÚS 200/05-19 z 15. marca 2006, „... pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov.“

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore, v ktorom bol sťažovateľ   v postavení   navrhovateľa,   v podstate   nečinný.   Nečinnosť   okresného   súdu charakterizuje   konanie   vedené   pod   sp. zn.   15 C 289/94   (predtým   vedené   pod   sp.   zn. 15 C 792/94) ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony   súdu   (nariadenie   pojednávania   po   6 rokoch,   nariadenie   znaleckého   dokazovania po viac ako 10 rokoch atď.).

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania výsledkov dedičských konaní z dôvodu úmrtí niekoľkých žalobcov a na potrebu nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj zmenu zákonnej sudkyne, ktoré mali prispieť k celkovej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   celkovú   neprimeranú   dĺžku   posudzovaného   súdneho konania, ktoré doteraz, t. j. od podania návrhu na začatie konania 3. októbra 1994 až do vyhlásenia rozsudku 7. augusta 2008, predstavuje takmer štrnásť rokov, pričom rozsudok dosiaľ nenadobudol právoplatnosť.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (predtým vedenom pod sp. zn. 15   C   792/94)   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 44/07 z 21. júna 2007 (m. m. IV. ÚS 187/05).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods.   2 ústavy,   zaoberal   sa   aj jeho žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľa ako účastníka konania a povahu prerokúvanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade   bude   pre   sťažovateľa   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   40   000   Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. Ľ.   V. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   vyhlášky č. 279/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 3 358 Sk (za jeden   úkon   právnej   služby)   a 2-krát   201 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 7 118 Sk.

Podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   obsahujúce   jeho   vyjadrenie   k vhodnosti ústneho pojednávania doručené ústavnému súdu 3. októbra 2008 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2008