znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 210/07-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   M.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na nevyžadovanie povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 6 CoE 59/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2007 faxom a 10. augusta 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na nevyžadovanie povinnej   a nútenej   práce   podľa   čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 CoE 59/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. augusta 2007.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   súdny   exekútor   vykonával   exekúciu   na vymoženie pohľadávky oprávneného. Oprávnený v priebehu exekučného konania požiadal o zastavenie exekúcie, v dôsledku čoho sťažovateľ 21. novembra 2002 podal Okresnému súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   zastavenie   exekúcie.   Uznesením okresného súdu sp. zn. Er 4175/99 z 5. augusta 2005 bolo exekučné konanie zastavené, pričom   sťažovateľovi   ako   súdnemu   exekútorovi   nebola   priznaná   náhrada   trov   konania. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu 16. marca 2006 odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 CoE 59/2006 z 31. januára 2007 bolo uznesenie okresného súdu vo výroku   o nepriznaní   náhrady   trov   exekúcie   sťažovateľovi   zo   strany   oprávneného potvrdené. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 12. júna 2007. Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu   označených základných   práv podľa   ústavy a práv podľa dohovoru. Uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľa zjavne arbitrárne a účinok jeho interpretácie a aplikácie právnych predpisov je nezlučiteľný so základnými právami sťažovateľa. Exekútor je štátom určenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych   a iných   rozhodnutí,   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne   a nezávisle   a jeho činnosť   je   nezlučiteľná   s pracovným   pomerom   alebo   s obdobným   pracovným   vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti,   s výnimkou   vedeckej,   pedagogickej,   literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti. To znamená, že ak bol exekútorovi doručený návrh na začatie exekúcie, je povinný exekúciu vykonať a postupovať v nej tak, aby sa vymáhaný nárok uspokojil. Exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena. Je nesporné, že sťažovateľ vykonával v danej veci od podania návrhu exekučnú činnosť, v priebehu ktorej vznikli   trovy   dvojakého   druhu,   a to   jednak   odmena   exekútora,   ale   aj   hotové   výdavky. Podstatná je aj skutočnosť, že oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie mal na výber, či využije súdny výkon rozhodnutia alebo podá návrh na exekúciu. V prvom prípade by znášal veľmi nízke náklady, ale musel by počítať s veľmi nízkou efektívnosťou takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že činnosť exekútora je činnosťou, za ktorú patrí odmena, a vzhľadom na to je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie je a ani nebol súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným, a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká vznikajúce z týchto vzťahov. Ak všeobecný súd rozhodol inak, je to v rozpore   so sťažovateľovými právami. Podľa § 196 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) patrí exekútorovi za výkon exekučnej   činnosti odmena,   a to   náhrada hotových   výdavkov   a náhrada   za stratu   času. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena vždy   a Exekučný   poriadok   v žiadnom   zo   svojich   ustanovení   nepripúšťa   z tejto   zásady výnimku, pričom ani nijakým spôsobom nárok na odmenu nezužuje. Ak krajský súd rozhodol tak, že sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznáva, nepriznal mu tým ani právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti, ktorú mu však Exekučný poriadok priznáva a ktorá mu nesporne patrí. Je nepochybné, že v predmetnej veci nemohol odmenu zaplatiť povinný, a preto   bolo   povinnosťou   všeobecného   súdu   rozhodnúť   o trovách   exekúcie   spôsobom, ktorým by neporušil ustanovenie § 196 Exekučného poriadku.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 CoE 59/2006 s tým, aby bolo jeho uznesenie z 31. januára 2007 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Žiada tiež zakázať krajskému súdu pokračovať v porušovaní označených základných práv sťažovateľa. Napokon požaduje náhradu trov konania.

2. Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 CoE 59/2006-27 z 31. januára 2007 vyplýva, že ním   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   Er   4175/99-9   z 5.   augusta   2005 vo výroku o nepriznaní trov exekúcie sťažovateľovi zo strany oprávneného. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Krajský súd dospel k záveru, že úkony, ktoré sťažovateľ v predmetnej veci uskutočnil (žiadosť z 8. marca 2000 o písomnú informáciu   z katastrálnych   odborov,   žiadosť   z 8.   marca   2000   o oznámenie   typu a evidenčných   čísiel   motorových   vozidiel   povinného,   vydanie   upovedomenia   o začatí exekúcie   a o oprave zrejmej nesprávnosti   v označení oprávneného,   odpoveď   sťažovateľa z 8. októbra 2002 na list oprávneného týkajúci sa stavu exekučného konania, teda úkony za obdobie od 29. decembra 1999 od udelenia poverenia na vykonanie exekúcie), nemožno považovať   za   účelné   úkony   zo   strany   sťažovateľa   ako   súdneho   exekútora.   Treba   tiež zdôrazniť, že v exekučnom spise nie je záznam o ďalších úkonoch, návštevách, pozvaniach povinného, resp. konateľov povinného, o ktorých sa sťažovateľ zmieňuje v liste z 8. októbra 2002, ktorým odpovedal oprávnenému. Z obsahu súdneho spisu a osobitne z exekučného spisu neboli zistené žiadne procesné ani faktické prekážky pri vykonávaní exekúcie, lebo neboli   vznesené   námietky   proti   exekúcii   a nezistila   sa   ani   procesná   nedisciplinovanosť účastníkov konania. Krajský súd navyše zdôrazňuje, že okresný súd správne pri závere o zavinení oprávneného zisťoval,   či   oprávnený mohol   pri   náležitej opatrnosti predvídať zastavenie exekúcie. Náležitou opatrnosťou treba rozumieť opatrnosť spočívajúcu v tom, že oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, resp. v priebehu exekúcie venuje primeranú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne nesplnil vymáhanú sumu, či už vymáhaná suma nedošla na účet oprávneného v banke, atď. Správne postupoval okresný súd,   ak   po   zistení,   že   oprávnený   nemohol   predvídať   ani   pri   náležitej   opatrnosti   dôvod zastavenia exekúcie, nepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekučného konania zo strany oprávneného podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Pre úplnosť treba poznamenať, že podľa tohto ustanovenia všeobecný súd môže (to znamená, že nemusí) uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú. Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie,   že vzhľadom   na   ustanovenie   §   196   Exekučného poriadku   patrí   exekútorovi   odmena   za   výkon   exekučnej   činnosti,   a   ak   krajský   súd sťažovateľovi náhradu trov exekučného konania nepriznal, porušil tým zákon a označené základné práva sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.

Možno konštatovať, že námietka sťažovateľa je formulovaná v celkom všeobecnej rovine.

Naproti   tomu   v uznesení   krajského   súdu   je   podrobným   a veľmi   konkrétnym spôsobom   uvedené,   ktorá   časť   úkonov   vykonaných   sťažovateľom   bola   považovaná   za neúčelnú, resp. prečo nebolo možné pričítať na ťarchu oprávneného skutočnosť, že sám navrhol zastavenie exekúcie.

Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   uvedené   konkrétne   závery   a argumenty   krajského súdu nijako nenapáda, a teda ich ani nespochybňuje. Z pohľadu argumentácie sťažovateľa, ktorá nereflektuje na dôvody uznesenia krajského súdu, treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.   Nie   je   úlohou   ústavného   súdu,   aby   sám   bez konkrétnych   námietok   zo strany sťažovateľa skúmal oprávnenosť záverov, ku ktorým krajský súd dospel.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2007