znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 210/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. F. C., K., vo veci porušenia základného práva na súdnu   a inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   a jeho   rozkazom   č.   459   z 13.   novembra   2003 a rozhodnutím   č.   p.:   KM-4/PK-2004   z 3.   februára   2004,   ako   aj   postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   a   jeho   rozsudkami   sp.   zn.   1   Sž   44/04   z 26.   apríla   2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 144/2005 z 23. februára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2006 doručená sťažnosť J. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   vnútra“)   a jeho rozkazom č. 459 z 13. novembra 2003 a rozhodnutím č. p.: KM-4/PK-2004 z 3. februára 2004, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho rozsudkami sp. zn. 1 Sž 44/04 z 26. apríla 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 144/2005 z 23. februára 2006.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra vnútra č. 459 z 13. novembra 2003 podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „policajný zbor“) k 20. novembru 2003 z dôvodu zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy, služobnej povinnosti a nedodržania služobnej   disciplíny   v súvislosti   s nástupom   do   výkonu   štátnej   služby   pod   vplyvom alkoholu. Voči tomuto personálnemu rozkazu podal sťažovateľ 24. novembra 2003 rozklad, v ktorého   odôvodnení ozrejmil   dôvody   a príčiny   pozitívnej   dychovej   skúšky   na alkohol počas výkonu štátnej služby 1. októbra 2003, čo malo súvisieť so zhoršeným zdravotným stavom   sťažovateľa   a požitím   liečiv   obsahujúcich   lieh.   Zároveň   v odôvodnení   rozkladu spochybnil vyjadrenie lekára Ústavu súdneho lekárstva Fakultnej nemocnice L. Pasteura v K.,   ktorý   vylúčil,   aby   namerané   hodnoty   alkoholu   v dychu   sťažovateľa   pochádzali z požitých   liečiv   v množstve   ako   ich   uviedol.   Sťažovateľ   rovnako   vytkol   postup nadriadeného v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu veci nenariadením odberu krvi. O tomto   rozklade   rozhodol   minister   vnútra   rozhodnutím   č.   p.:   KM   –   4/PK-2004 z 3. februára 2004, ktorým ho ako nedôvodný zamietol a napadnuté rozhodnutie – rozkaz – potvrdil   s odôvodnením,   že   skutkový   stav   bol   dostatočne   zistený,   tvrdenia   sťažovateľa sú účelové a nové relevantné dôkazy v odôvodnení rozkladu sťažovateľ neuviedol. Proti tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   žalobu   najvyššiemu   súdu,   ktorou   sa   domáhal preskúmania zákonnosti personálneho rozkazu a rozhodnutia o rozklade proti personálnemu rozkazu   ministra   vnútra   a požadoval   ich   zrušenie.   O tejto   žalobe rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 1 Sž 44/04 z 26. apríla 2005, ktorým žalobu zamietol ako nedôvodnú. Tento rozsudok sťažovateľ napadol odvolaním, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp.   zn.   1   Sž-o-NS   144/2005   z 23.   februára   2006   potvrdil   rozsudok   najvyššieho   súdu z 26. apríla 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Personálnym rozkazom Min. vnútra SR č. 459 zo dňa 13. nov. 2003 bol nstržm. J. L. (...) prepustený podľa § 192 ods. 1 písm. e) zák. NR SR č. 73/1998 Z. z., prepustený zo služob. pomeru prísl. PZ SR a to z dôvodu požitia alkoholu.

Sťažovateľ   v úradnom   zázname   spísanom   KR   PZ   Odborom   poriadkovej   polície, Pohotovostnou   motorizovanou   jednotkou   kategoricky   popieral   požitie   alkoholu,   opísal a popísal svoj zlý zdravotný stav, dostatočne presvedčivo a pravdivo.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľ bránil a napadol rozhodnutie MV SR č. p.: KM- 4/PK-04   zo   dňa   3.   2.   2004   prostredníctvom   rozkladu   proti   personálnemu   rozkazu Min. vnútra   SR   č.   459   zo   dňa   13.   novembra   2003,   avšak   rozklad   bol   ako   nedôvodný zamietnutý a napadnuté rozhodnutie bolo potvrdené.

Na doplnenie uvedených dôkazov, námietok a tvrdení sťažovateľa môže ústavnému súdu   poslúžiť   aj   (...)   úradný   záznam   adresovaný   sťažovateľom   Kraj.   riad.   PZ,   Odboru poriadkovej polície v K. zo dňa 16. 10. 2003.

Taktiež ďalším podporným dôkazom môže Ústavnému súdu SR poslúžiť (...) lekárska správa – nález zo dňa 16. 10. 2003 vyhotovená MUDr. T. zamestnanou v NsP MV SR pracovisko K.

Záver   tejto   správy   svedčí   o možnosti   vzniku   endogénneho   alkoholu   v krvi sťažovateľa, preto sa patrí dať do pozornosti Ústa. súdu SR aj ďalší dôkaz – argument (...) odborný článok z Hosp. novín zo dňa 28. apríla 2005.

Z uvedeného   skutkového   stavu   veci,   z pohľadu   a názoru   sťažovateľa   nemôže súhlasiť on   ako   občan   s postupom   MV   SR,   s postupom   a rozhodnutím   Naj.   súdu   SR sp. zn.: 1 Sž 44/04 zo dňa 26. 4. 2005 a s rozhodnutím odvolacieho senátu Naj. súdu SR sp. zn.: 1 Sž-o-NS 144/2005 zo dňa 23. 2. 2005, doručené sťažovateľovi dňa 6. 4. 2006, ktoré nesprávne právne posúdili jeho administratívnoprávny spor.

Nevykonali   dokazovanie   objektívnym   spôsobom,   nevzali   v úvahu   17   ročnú   prax sťažovateľa v ozbrojených silách a zboroch, jednoduchým spôsobom, nelogicky, neskúmali skutočnú príčinu vzniku pozitívnej dychovej skúšky na etanol. Takto by to nemalo fungovať. Etický kódex MV SR by mal byť rozšírený o výzvu na krvnú skúšku na prítomnosť etanolu v ľudskom   organizme.   Za   týmto   postupom   musí   štát   a spoločnosť   nekompromisne   sťať a trvať.   Je   jednoduché   prepustiť   príslušníka   PZ   SR,   ale   omnoho   ťažšie   je   občana (skúseného) do PZ náborovať!

Navyše dychová skúška je len a len orientačná. Z vyššie opísaného skutkového stavu veci je sťažovateľ presvedčený, že postupom orgánov: 1. Ministra vnútra SR

1. 1. ktorý vydal personálny rozkaz č. 459/2003 zo dňa 13. 11. 2003

1. 2. a taktiež vydal rozhodnutie č. k.: Č. p. KM – 4/PK-2004 zo dňa 03. 02. 2004 2. Najvyššieho súdu SR,

2. 1. ktorý vydal rozsudok sp. zn.: 1 Sž 44/04 zo dňa 26. 4. 2005

2.   2.   a ako   odvolací   senát   Najvyššieho   súdu   vydal   rozsudok   sp.   zn.:   1   Sž-o-NS 144/2005 zo dňa 23. 2. 2006 bolo porušené a)   jeho   základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd b) jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:„Postupom   (...)   Min.   vnútra   a Najvyššieho   súdu   SR   a ich   rozhodnutiami   bolo porušené jeho základné právo: a) na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v spojení s týmto b) právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slov. republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

V zmysle judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   je   namietané   porušenie   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom ministra   vnútra   a jeho   personálnym   rozkazom   č.   459   z 13.   novembra   2003   a   jeho rozhodnutím o rozklade proti uvedenému personálnemu rozkazu sp. zn. č. p.: KM-4/PK-2004 z 3. februára 2004, ako aj postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkami sp. zn. 1 Sž 44/04 z 26. apríla 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 144/2005 z 23. februára 2006.

1. Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napádanému personálnemu rozkazu ministra vnútra č. 459 z 13. novembra 2003 a jeho rozhodnutiu č. p.: KM-4/PK-2004 z 3. februára 2004, ako aj vo vzťahu k rozsudku (prvostupňovému) najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž 44/04 z 26.   apríla   2005,   vzhľadom na   princíp   subsidiarity,   ktorý vyplýva z citovaného   čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd v danom prípade nemá právomoc preskúmavať tieto rozhodnutia, pretože ich postup a rozhodnutia preskúmal na základe opravného prostriedku sťažovateľa odvolací   senát   najvyššieho   súdu.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti (teda vo   vzťahu   k rozhodnutiam   ministra   vnútra   a k rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   ako prvostupňového súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K porušeniu   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   malo   podľa   názoru sťažovateľa dôjsť postupom najvyššieho súdu (v tomto prípade odvolacieho súdu) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 144/2005 a jeho rozsudkom z 23. februára 2006. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd (ako odvolací súd) nevykonal dokazovanie objektívnym spôsobom a neskúmal skutočnú príčinu pôvodu alkoholu v krvi sťažovateľa, čo bolo podnetom pre prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   144/2005   z 23.   februára   2006 vyplýva následovné:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu,   ktorou sa   domáhal   zrušenia   rozhodnutia   žalovaného zo dňa   3.   februára 2004 č. k. KM-4/PK-2004 o prepustení zo služobného pomeru policajta podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. s konštatovaním, že bolo preukázané, že žalobca požil   alkoholické   nápoje,   čo   bolo   preukázané   znaleckým   posudkom,   preto   žalovaný neporušil zákon.

Toto   rozhodnutie   napadol   odvolaním   žalobca,   ktorý   ho   navrhol   zrušiť s odôvodnením,   že   namieta   odborné   vyjadrenie   k veci   MUDr.   S.   z hľadiska   validity a reliabity o požití alkoholických nápojov pred nastúpením výkonu služby s tým, že vo veci malo byť nariadené kontrolné znalecké dokazovanie, čo neurobil žalovaný a ani súd. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   preskúmal   napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nebolo možné vyhovieť.

Nebolo sporným, že dňa 1. októbra 2003 počas plánovaného výkonu štátnej služby, do   ktorej   žalobca   nastúpil,   podrobil   sa   dychovej   skúške,   ktorou   mu   bolo   namerané 0,30 mg/l, teda v prepočte 0,63 promile alkoholu v čase o 20.00 hod. a o 20.15 hod. mu bolo namerané 0,56 promile alkoholu.

Vzhľadom   k tomu,   že   žalobca   namietal   požitie   alkoholických   nápojov   v takom rozsahu, ako to bolo zistené, žalovaný zabezpečil ešte pred vydaním rozhodnutia odborné vyjadrenie špecialistu, podľa ktorého nebolo možné, aby opakovanou dychovou skúškou boli   namerané   hodnoty   alkoholu   u žalobcu   z tvrdení,   ktoré   žalobca   uvádzal,   pričom jednoznačne   sa   vyjadril,   že   hodnoty   namerané   žalovaným   pochádzali   z požitia alkoholických nápojov. Odborník, ktorý sa k veci vyjadril, pritom bol z Ústavu lekárstva FN L. Pasteura LF UPJŠ v K.

Žalovaný o kvalifikovanosti odborníka nepochyboval a tento názor si osvojil aj súd. Odvolací súd sa takisto priklonil k názoru, že nebolo potrebné a možné pochybovať o odbornosti MUDr. S., ktorý stanovisko spracovával a bolo tak vyhodnotené, že ho bolo možné považovať za odborný znalecký posudok.

Je pravdou, že žalobca sa domáhal kontrolného znaleckého posudku, odvolací súd, ako aj súd konajúci ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že na podstate zistení by sa nič nezmenilo, pretože už posudok MUDr. S. bol v podstate znaleckým posudkom, o správnosti ktorého súd nemal pochybnosti.

Za uvedených okolností súd posudzoval, či konanie žalobcu bolo tak intenzívne, aby zakladalo jeho prepustenie zo služobného pomeru.

Súd konštatoval, že tomu tak bolo, pretože vychádzajúc zo zákona číslo 73/1998 Z. z. na policajtov sa kladú vyššie nároky na výkon služby ako u ostatných občanov, čo zrejme zohľadnil   aj   príslušný   odborový   orgán,   ktorý   dal   súhlas   na   prepustenie   žalobcu z policajného zboru.

Aj keď žalobca vykonával službu bez priestupkov, dopustil sa takého konania, ktoré nemôže   byť   zlučiteľné   s výkonom   služby,   ktorú   vykonával   a sám   zadal   dôvod   na   jeho prepustenie z policajného zboru podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky.

Podľa   ustanovenia   §   244   ods.   1   OSP   súdy   v správnom   súdnictve   preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Z hľadiska   tohto   ustanovenia   súdy   preskúmavali   konanie   žalovaného   pri   postupe voči žalobcovi a dospeli k záveru, že jeho konanie bolo v súlade so zákonom.

Za   tých   okolností   preto   odvolaní   senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky potvrdil napadnuté rozhodnutie, postupujúc podľa ustanovenia § 219 OSP.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok tohto súdu sp. zn. 1 Sž 44/04 z 26. apríla 2005 je dostatočne zdôvodnený. Najvyšší súd k námietkam   sťažovateľa   zaujal   stanovisko,   a preto   aj   ústavný   súd   ho   považuje za dostačujúci,   ale   aj   ústavne   relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré   bolo   treba   považovať   predošlé   rozhodnutia   v predmetnej   veci   za   správne.   Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánom zákonov“, v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   2   ústavy   v spojení   s čl.   2   ods.   2   ústavy   ústavný   súd konštatuje,   že   sťažovateľ   uplatnil   podľa   zákona   ochranu   proti   svojmu   prepusteniu zo služobného pomeru v správnom konaní, ako aj v konaní pred všeobecnými súdmi. Táto ochrana mu nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená. Orgány súdnej a inej právnej ochrany však dospeli k záveru, že jeho prepustenie zo služobného pomeru nebolo svojvoľné.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Najvyšší   súd   konal   a rozhodoval   o odvolaní   sťažovateľa   proti   prvostupňovému rozsudku najvyššieho súdu v spojitosti s právom sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, ktorého ochranu uplatnil v administratívnom procese aj v správnom súdnictve. V konaní pred najvyšším súdom ako druhostupňovým súdom sa konalo vo veci sťažovateľa v rozsahu konania o riadnom opravnom prostriedku. Najvyšší súd ako odvolací súd v tomto konaní v celom rozsahu pokračoval v realizácii základného práva sťažovateľa aj podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, odvolanie prerokoval a rozhodol o ňom. Ústavný súd preto konštatuje, že citovaný článok bol v konaní pred najvyšším súdom v celom rozsahu realizovaný, aj keď nie podľa názorov a predstáv sťažovateľa.

Z toho dôvodu je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená pre neexistenciu priamej príčinnej súvislosti medzi namietanými skutočnosťami a týmto základným právom, a preto   ju   ústavný   súd   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vo   vzťahu   k   čl.   2   ods.   2   ústavy   je   potrebné   uviesť,   že   ústavný   súd   rozhoduje o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých   článkov   ústavy,   ktoré   vytvárajú   právny   základ ochrany   základných   práv   a   slobôd upravených v druhej hlave ústavy.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2006