znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 210/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 10. júna 2004 prerokoval   prijatú   sťažnosť   E.   V.,   bytom   Ž.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   S., Advokátska   kancelária,   Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 216/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 216/97 p o r u š e n é   b o l o.

2.   E.   V. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25 000 Sk (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Žiline   povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   E.   V. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v sume   13   470   Sk   (slovom trinásťtisícštyristosedemdesiat slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. A. S., Advokátska kancelária, Ž. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2003 doručená ústavná sťažnosť E. V., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou   JUDr.   A.   S.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod sp.   zn. 13   C 216/97.   Sťažovateľka   okrem   vyslovenia porušenia základných práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru pôvodne žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk a uložiť súdu povinnosť nahradiť jej trovy   právneho   zastúpenia.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   17.   marca   2004 sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 350 000 Sk a náhradu trov konania požadovala za dva úkony v sume 23 842 Sk.

Ústavný   súd   26.   novembra   2003   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. I. ÚS 210/03-10.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 5. februára 2004. V tomto iba uviedol, že obdobie od vynesenia   rozsudku   v danej   veci   po   jeho   expedíciu   bolo   predmetom   disciplinárneho konania, v ktorom bolo uznané zavinenie prieťahov v konaní sudcom. K vyjadreniu pripojil prehľad úkonov v spise.

K vyjadreniu   okresného   súdu   zaujala sťažovateľka   stanovisko   v liste   z 15.   marca 2004, kde uviedla, že podľa jej názoru ak bol predseda senátu uznaný vinným z nenapísania rozsudku v rámci disciplinárneho konania nemá vplyv na navrhovaný petit v rámci konania pred ústavným súdom.

Pokiaľ   ide   o chronológiu   úkonov   súdu   v spise   pripojenú   k vyjadreniu,   s touto   sa sťažovateľka stotožňuje, pričom nad jej rámec poukazuje na to, že po 14. januári 2004, keď bolo vypravené rozhodnutie Krajského súdu v Žiline z 26. novembra 2003, okresný súd nevytýčil žiadne pojednávanie.

II.

Ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 216/97 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľka v postavení žalobcu podala 22. januára 1997 okresnému súdu návrh, ktorým žiadala zaviazať žalovaného (bývalého manžela) na vydanie kľúča od bytu. Dňa 12. mája 1997 po zaplatení súdneho poplatku okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe.

Dňa   13.   augusta   1997   po   zvolení   zástupcu   na   zastupovanie   konajúca   sudkyňa predložila   spis   na   rozhodnutie   o jej   vylúčení   z dôvodu   vzťahu   zástupcu   účastníka   k jej osobe.Dňa 24. septembra 1997 bol spis vrátený okresnému súdu spolu s uznesením, ktorým bola konajúca sudkyňa vylúčená z konania a rozhodovania vo veci.

Dňa 21. októbra 1997 bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie inému sudcovi.Dňa 1. augusta 1998 došlo opätovne k zmene konajúceho sudcu.Dňa 15. marca 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 19. apríl 1999. Na pojednávaní 19. apríla 1999 odporca navrhol prerušiť konanie. Okresný súd návrh na   prerušenie   konania   zamietol.   Za   účelom   vypracovania   uznesenia   a vyčkania   jeho právoplatnosti okresný súd pojednávanie odročil na neurčito.

Dňa 1. júna 1999 žalovaný podal odvolanie proti uzneseniu, ktorým okresný súd nevyhovel návrhu na prerušenie konania.

Dňa 26. augusta 1999 bol spis vrátený okresnému súdu po tom, ako odvolací súd potvrdil jeho uznesenie.

Následne sa uskutočnili pojednávania 8. novembra 1999 a 1. decembra 1999. Dňa 20. decembra   1999   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   žalovaný   ústne   vzniesol vzájomný návrh, ktorým žiadal určiť, že rozsudkom uložená povinnosť vypratať byt nie je viazaná na zabezpečenie náhradného bytu.

Uvedené pojednávanie bolo odročené za účelom rozhodnutia o vylúčení protinávrhu odporcu a jeho doplnenia – doplnenie bolo urgované 19. januára 2000 a 10. apríla 2000.Vzájomný návrh žalovaný okresnému súdu doručil 27. marca 2001.Dňa 27. marca 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené po výsluchoch účastníkov   na   3.   apríl   2002   za   účelom   pripojenia   spisu   o vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva   účastníkov.   Na   tomto   pojednávaní okresný   súd   rozhodol,   že   vzájomný návrh odporcu na určenie, že právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 807/94 navrhovateľke uložená povinnosť vypratať byt nie je viazaná na zabezpečenie náhradného bytu, zamieta. Týmto rozhodnutím však nedošlo k rozhodnutiu o žalobe sťažovateľky. Dňa 12. mája 2002 sudca rozhodujúci vo veci žiadosťou adresovanou predsedovi okresného súdu požiadal o predĺženie lehoty na napísanie rozsudku. Táto lehota mu bola predĺžená do 12. mája 2003.

Dňa 29. mája 2003 podal žalovaný odvolanie proti čiastočnému rozsudku, ktoré bolo sťažovateľke doručené na vyjadrenie 3. júna 2003.

Dňa   13.   augusta   2003   žalovaný   zaplatil   súdny   poplatok   za   odvolanie.   Následne okresný súd 3. septembra 2003 predložil spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.Odvolací súd 26. novembra 2003 zrušil rozsudok okresného súdu a spis mu vrátil 14. januára 2004.

Dňa 27. apríla 2004 okresný súd po tom, ako účastníci zobrali návrh v celom rozsahu späť, konanie zastavil.

III.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd o veci iba konal a nerozhodol o nej s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní,   ako   to   konštantne   judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 87/02 a ďalšie).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6. ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto z obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú   pre   rozhodnutie,   pričom   doterajší   priebeh   napadnutého   konania   ústavný   súd nemôže pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci.

Správanie   sťažovateľky   po   celú   dobu   konania   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 13 C 216/97 možno hodnotiť ako aktívne a súčinnostné.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil, že okresný súd bol vo veci nečinný v období od 21. októbra 1997 (keď bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi) do 15. marca 1999 (keď sa vo veci uskutočnilo pojednávanie) a od 3. apríla 2002 (keď okresný súd rozhodol čiastočným rozsudkom) až do 12. mája 2003 (keď bol vyhotovený rozsudok v písomnej podobe).

Okresný súd sa svojou nečinnosťou v uvedených obdobiach v napadnutom konaní, ktorého dĺžka presahovala sedem rokov, dopustil zbytočných prieťahov v celkovej dĺžke 30 mesiacov, čo je doba, ktorá významným spôsobom ovplyvnila celkovú dĺžku konania.

Ústavný súd sa však nestotožnil s tvrdením sťažovateľky, že konanie vykazovalo prieťahy po celú dobu konania, s výnimkou obdobia od 15. marca 1999 do 21. decembra 1999.   Je pravdou,   že konanie   prebiehalo veľmi   dlhú   dobu.   Bolo   však   značnou   mierou ovplyvnené   objektívnymi   skutočnosťami,   a to   potrebou   rozhodovať   v priebehu   konania o procesných   otázkach   vyvolaných   najmä   procesnými   podaniami (návrhmi)   žalovaného, ktorý v značnej miere využíval jeho zákonné procesné práva, ktorých realizácia bránila súdu konať vo veci samej. Okresný súd musel napr. rozhodovať o vylúčení konajúcej sudkyne, o návrhu   na   prerušenie   konania,   o protinávrhu   žalovaného.   Na   druhej   strane   ale predkladanie procesných návrhov nekvalifikuje ústavný súd ako skutočnosť, ktorá spôsobila zbytočné   prieťahy   v konaní.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   využitie   možností daných účastníkovi konania procesnými predpismi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú zbytočné prieťahy (mutatis mutandis I. ÚS 31/01).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti   vyhovie,   môže   súdu   prikázať,   aby   v konaní konal   bez   zbytočných   prieťahov. Vzhľadom   na skutočnosť,   že   v priebehu   konania okresný   súd   konanie v celom   rozsahu zastavil, uloženie povinnosti konať vo veci je bezpredmetné.

V súvislosti   s úpravou   sťažnosti   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   poznačenú   zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom   na tomto   súde   pod sp.   zn.   13   C 216/97,   berúc do   úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinila, a zohľadňujúc tiež konkrétne   okolnosti   prípadu,   možno   sumu   20 000 Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských korún)   považovať   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50   ods.   3   zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené pod bodom 2 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Ako účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia ústavný súd považoval náhradu trov za tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti v roku 2003   a zaujatie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu   z 15.   januára   2004. Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 8 796 Sk za úkony z roku 2003. Za úkon z roku 2004 sumu 4 540 Sk a režijný paušál 136 Sk, spolu po zaokrúhlení 13 470 Sk.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia pod bodom 3.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004