znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 21/2016-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Knopom, Krmanova 1,Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom podsp. zn. 0 Tp 64/2014 a postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.3 Tk 1/2015 a jeho uznesením z 19. novembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 0 Tp 64/2014 a postupom okresného súdu v konaní vedenom podsp. zn. 3 Tk 1/2015 a jeho uznesením z 19. novembra 2015 (ďalej len „napadnutérozhodnutie“).

2. V úvode sťažnosti sťažovateľ v právnom postavení obvineného s poukazom naskutkový stav veci poukazuje na začatie trestného stíhania voči jeho osobe vo veci zločinuprevádzačstva podľa dikcie ustanovenia § 355 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. d) zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a následné vznesenieobvinenia. Ako ďalej uvádza, do väzby bol vzatý uznesením sudcu pre prípravné konanieokresného súdu č. k. 0 Tp 64/2014-21 z 25. júla 2014 s odvolaním sa na dôvody väzbypodľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom podľa názorusťažovateľa dôvody väzby už toho času neboli dané a inštitút väzby bol v jeho prípade už odpočiatku použitý v rozpore s jeho zákonným účelom. Sťažovateľ považuje obmedzovaniejeho osobnej slobody za protiústavné a následné pokračovanie v tomto obmedzovaní zaneprípustné.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej konštatuje, že„... dňa 29.01.2015 Okresný súd Prešov uznesením rozhodol o predĺžení lehoty jeho väzby do 23.06.2015. Vzhľadom na to, že ďalšie trvanie väzby je odvolávajúc sa na vyššie uvádzané body neprípustné a v rozpore s ústavnými právami obvineného, bola v súlade s poučením súdu zo strany sťažovateľa proti rozhodnutiu ihneď po jeho vyhlásení podaná sťažnosť....

Obžaloba na sťažovateľa zo dňa 21.05.2015 č. k. Kv 37/14/7700-141 bola jeho obhajcovi doručená dňa 28.05.2015...

Uznesením č. k. 3 Tk 1/2015-1738 zo dňa 26.05.2015, t. j. po podaní obžaloby, súd rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe....

Odvolávajúc sa na vývoj dokazovania v predmetnej trestnej veci, ktorým boli vyvrátené väzobné dôvody podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c), čím bola zároveň potvrdená nedôvodnosť vzatia sťažovateľa do väzby, na to, že nebol vykonaný žiadny dôkaz potvrdzujúci opodstatnenosť väzby a tiež na to, že vo veci sa od podania obžaloby už v tom čase 5 mesiacov ani nekonalo (aktuálne je to už 6 mesiacov), t. j. orgány činné v trestnom konaní sú absolútne pasívne a sťažovateľovi je stále odopierané jeho ústavné právo na osobnú slobodu, bola prostredníctvom obhajcu sťažovateľa podaná žiadosť o jeho prepustenie z väzby na slobodu....

Aj napriek zákonnej dikcii, ktorá káže konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene bolo o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodnuté až po uplynutí troch týždňov od jej podania, súd uznesením sp. zn. 3 Tk 1/2015 zo dňa 19.11.2015 žiadosť sťažovateľa zamietol. V odôvodnení predmetného uznesenia bez ďalšieho konštatuje, že väzobné dôvody naďalej trvajú, ani v najmenšej miere sa nezaoberal a nevysporiadal s dôvodnými argumentmi o ich vyvrátení prezentovanými v žiadosti o prepustenie a faktom, že sťažovateľ je držaný aj napriek tomu vo väzbe a v jeho trestnej veci sa nekoná.“.

4. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti s ohľadom na uvedené, argumentujúc rozhodovacoupraxou tak ústavného súdu, ako i Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho súduSlovenskej republiky, zdôrazňuje, že trvanie jeho väzby považuje za neopodstatnené,a domnieva sa, že je v rozpore s príslušnými, ním ďalej v sťažnosti citovanými, ústavnýmia zákonnými ustanoveniami.

Zastáva názor, že jeho väzba„... trvá už viac ako 16 mesiacov a on je tak k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní v uvedenej trestnej veci de facto už od začatia prípravného konania, pričom ju v žiadnom prípade nemožno kvalifikovať ako väzbu v počiatočných štádiách trestného konania....

Konajúce orgány ale od uplynutia počiatočnej fázy nepodložili dôvodnosť väzby jedným relevantným dôkazom, práve naopak, napriek tomu, že dôvody, na základe ktorých bol sťažovateľ vzatý do väzby boli vyvrátené, sú pasívne a vo veci nekonajú od podania obžaloby absolútne nekonajú, t. j. takýmto postupom sami deklarujú, že neexistuje reálny zákonný dôvod na držanie obvineného vo väzbe. Pasivita príslušných orgánov je jednoznačným dôkazom, že nie sú dané dôkazy dosvedčujúce to, že by skutok kladený sťažovateľovi za vinu skutočne spáchal, teda jeho trestné stíhanie je nedôvodné a jeho držanie vo väzbe je protiústavné.“.

5. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po náležitompreskúmaní veci vydal tento nález:

„1. Okresný súd Prešov v prípravnom konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 64/2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tk 1/2015 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 Tk 1/2015 zo dňa 19.11.2015 sa zrušuje a Okresnému súdu Prešov sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 100 000 EUR (slovom: stotisíc euro), ktoré mu je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu, a to do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

6. Podaním doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2015 sťažovateľ ústavnémusúdu oznámil, že po podaní sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu„... rozhodol Krajský súd Prešov uznesením č. k. 9 Tos 44/2015-2240 zo dňa 26.11.2015 tak, že sťažnosť zamieta. V odôvodnení súd len konštatuje, že sa stotožňuje so záverom sudcu pre prípravné konanie, že u sťažovateľa existuje materiálny predpoklad pre vzatie do väzby, väzobné dôvody sa podľa súdu nezmenili a existujú, v priebehu prípravného konania mali byť vykonané úkony odôvodňujúce podanie obžaloby. K nečinnosti a pasivite vo veci od podania obžaloby, t. j. po dobu viac ako pol kalendárneho roka, súd uvádza len toľko, že mala prebiehať právna pomoc s Rakúskom, čo podľa súdu potvrdzujú rovnopisy výsledkov predložené súdu 19.06.2015 a súd v neposlednom rade nariadil aj termín hlavného pojednávania. Odôvodnenie uznesenia neobsahuje jeden konkrétny reálny argument, resp. poukaz na vykonávaný dôkaz, ktorý by aspoň do istej miery odôvodňoval trvanie väzby, opäť ide len o zmes vágnych nejasných nepodložených tvrdení, na základe ktorých je sťažovateľovi odopierané jedno z najzákladnejších ľudských práv.“.

V doplnení sťažnosti sťažovateľ zároveň v závere uviedol, že Krajský súd v Prešove(ďalej len „krajský súd“) zmieneným rozhodnutím sp. zn. 9 Tos 44/2015 z 26. novembra2015, ktorého kópiu sťažovateľ pripojil, len deklaroval, že reálny dôvod pre odopieranieústavného práva sťažovateľa na osobnú slobodu daný nie je, čo znamená, že väzbasťažovateľa je v rozpore s príslušnými ústavnými a zákonnými ustanoveniami, a pretopožiadal, aby„... ústavný súd rozhodol tak, ako uvádza sťažnostný petit“.

II.

7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca. Podľa § 50ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20musí obsahovať označenie... b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,ktorým sa porušili základné práva a slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje. Podľa § 50ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia,opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručilnapadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tk 1/2015 z 19. novembra 2015. Sťažovateľk podanej sťažnosti (bod 1) pripojil iba dve predchádzajúce rozhodnutia okresného súduč. k. 0 Tp 64/2014-156 z 29. januára 2015 a č. k. 3 Tk 1/2015-1728 z 26. mája 2015a následne v doplnení sťažnosti (bod 6) i odvolacie rozhodnutie krajského súdu sp. zn.9 Tos 44/2015 z 26. novembra 2016, ktoré však v petite sťažnosti nenapádal.

Predloženie rozhodnutia všeobecného súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, jepritom podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konaniapred ústavným súdom.

11. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie jepovinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinnéhoprávneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacejčinnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatokzákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát jepovinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú nato splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomtoohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patríprávo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

12. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje takýnedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvoduv tejto časti odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).

13. Ústavný súd ďalej s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákonao ústavnom súde poznamenáva, že je viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania,ktorý bol v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

14. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti (bod 5) napáda okrem iného ajpostup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tk 1/2015 a jeho uzneseniez 19. novembra 2015, proti ktorému bola prípustná sťažnosť, ktorú aj využil.

Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu právsťažovateľa postupom okresného súdu a jeho napadnutým rozhodnutím bol v odvolacomkonaní krajský súd, ktorý rozhodnutím sp. zn. 9 Tos 44/2015 z 26. novembra 2016 sťažnosťsťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Rozhodnutiekrajského súdu sp. zn. 9 Tos 44/2015 z 26. novembra 2016 však sťažovateľ nenapadol.Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v častismerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvoduodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie.

15. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci naprerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavnéhosúdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojejprávomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nieje daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

16. V nadväznosti na ústavnou sťažnosťou napadnutý postup okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 64/2014 ústavný súd zdôrazňuje, že predmetné konanieokresného súdu v rámci prípravného konania bolo možné zo strany sťažovateľa pre nímtvrdené porušenie základných práv (bod 1) napadnúť (v čase trvania prípravného konania)podaním riadneho opravného prostriedku na odvolacom krajskom súde, ktorého posúdeniepredchádza konaniu pred ústavným súdom (subsidiarita). Navyše prípravné konanie sav prípade sťažovateľa skončilo podaním obžaloby, ktorá bola jeho obhajcovi doručená28. mája 2015 (bod 3), po podaní ktorej bola väzba sťažovateľa opätovne súdne preskúmaná(bod 14). Toho času už ústavný súd (a ani odvolací súd) žiadnym ústavne relevantnýmspôsobom nemôže ovplyvniť postup v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 64/2014, pričom užna prvý pohľad je zrejmé, že vo vzťahu k uvádzaným rozhodnutiam okresného súdu v tomtokonaní sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená oneskorene.

17. Ústavný súd taktiež v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie nazastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení samusí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súdv zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslominštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenomsplnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje. V tomto ohľade splnomocneniedoručené sťažovateľom spolu s ústavnou sťažnosťou vykazovalo vadu neurčitosti, pretožev ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným súdom) týka.

18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016