SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 21/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Ďurajovou, Námestie 1. mája 11, Rožňava, vo vecinamietaného porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky apráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomOkresného súdu Rožňava č. k. 5 Cpr 2/2013-49 z 28. marca 2013 a rozsudkom Krajskéhosúdu v Košiciach sp. zn. 2 CoPr 4/2014 z 2. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola11. decembra 2014 doručená a 16. decembra 2014 doplnená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomOkresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 Cpr 2/2013-49 z 28. marca 2013a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoPr 4/2014z 2. októbra 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že v bode 1 uvedenýminapadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bola zamietnutá žalobasťažovateľky o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, resp. zamietnutie žaloby bolopotvrdené krajským súdom.
3. Podaním z 10. novembra 2014 doručila sťažovateľka Najvyššiemu súdu Slovenskejrepubliky prostredníctvom okresného súdu dovolanie proti napadnutému rozsudkukrajského súdu z 2. októbra 2014, ktoré priložila k sťažnosti.
4. Sťažovateľka v petite sťažnosti ústavný súd žiadala, aby v súvislosti s postupomokresného súdu a krajského súdu vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv, zrušilnapadnuté rozhodnutia, priznal jej finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorév občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony nakonkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľačl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základnýchslobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorýnasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa naochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarityprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okreminého aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následnéhorozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v jej pracovnoprávnej veci najmä z hľadiskarešpektovania jej práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces)(bod 1), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala, ako v konaní pred ústavným súdom, takaj podaním dovolania najvyššiemu súdu, zrušenia ňou označených rozhodnutí menovanýchvšeobecných súdov (bod 3 a 4).
9. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na najvyššom súdea zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretožeo ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyššísúd.
10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podaniaopravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti jeústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnomprostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti budepovažovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veciZvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebovo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutémuopravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšíminávrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol akoneprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2015