znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 21/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť F. K., zastúpeného advokátom JUDr. Radimom Komkom, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co/133/2012 z 1. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2013 doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co/133/2012 z 1. augusta 2013.

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom   postavení žalobcu   v spore   o zaplatenie 428,57   €   s príslušenstvom   v konaní vedenom   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   12   C/90/10. Žalobou   zo   17.   februára   2010   sa   sťažovateľ   domáhal   zaplatenia   požadovanej   istiny a náhrady trov konania proti žalovanému ako odmeny za právne služby, ktoré mu poskytol ako   obhajca   v jeho   trestnej   veci   právoplatne   skončenej   28.   januára   2004,   pričom   túto náhradu   žalovanému   vyfakturoval   1.   októbra   2007.   Okresný   súd   (v   poradí   druhým) rozsudkom č. k. 12 C/90/10-80 z 3. mája 2012 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa z 21. júna 2012 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 19 Co/133/2012 z 1. augusta 2013, ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   a uložil   sťažovateľovi   povinnosť   nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania.

3. Sťažovateľ nesúhlasil s právnym názorom krajského súdu, ktorý „si osvojil právne závery   Okresného   súdu...   a   prihliadol   na   námietku   premlčania   vznesenú   žalovaným. Za začiatok premlčacej lehoty všeobecné súdy považovali deň, kedy bolo skončené trestné konanie vo veci. Odôvodnili to tým, že fakturovať odmenu som si mohol ja, sťažovateľ, hneď po právoplatnom skončení trestného konania v zmysle zákona o účtovníctve.“.

4.   Predmetom   (podstatou)   posudzovanej   veci   je   protichodnosť   právneho   názoru vo veci   konajúcich   všeobecných   súdov,   podľa   ktorého „právo   na   uplatnenie   odmeny za právne   zastupovanie   žalovanému   začalo...   plynúť   dňom   právoplatného   skončenia trestného konania, t. j. dňom 28. 1. 2004“ s právnym názorom sťažovateľa, podľa ktorého „právo na uplatnenie nároku je odo dňa splatnosti vystavenej faktúry“.

5. Podľa názoru sťažovateľa „Okresný súd..., ani Krajský súd..., ktorý sa s právnymi závermi súdu I.   stupňa v plnej miere stotožnil,   nevysvetlili   vo svojich rozhodnutiach,   z akého dôvodu v prípade sťažovateľa nebol aplikovaný výklad relevantného ust. § 101 OZ používaný   ustálenou   súdnou   praxou,   ktorá   považuje   v   záväzkových   právnych   vzťahoch za tento prvý deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, spravidla práve deň splatnosti   pohľadávky   a   neodôvodnil   a   nevysvetlil,   prečo   nepostupoval   v   súlade so zákonným ustanovením zákona o advokácii a vyhlášky o odmeňovaní advokátov. Mám zato, že všeobecné súdy vo svojom rozhodovaní sa riadili skutkovými závermi, ktoré boli zjavne neodôvodnené a arbitrárne. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu   všeobecnými   súdmi   je   to,   že   tieto   sa   natoľko   odchýlili   od   znenia   príslušných ustanovení, že zásadne popreli ich účel a význam...“.

Krajskému   súdu   ďalej   vytýka,   že   sa „náležite   nevyporiadal   so   všetkými skutočnosťami   uvedenými   v odvolaní“,   a preto   jeho   rozhodnutie „možno   považovať za nepresvedčivé, nepreskúmateľné, arbitrárne...“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 4 a čl. 46 Ústavy SR a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 1. 8. 2013... rozhodol nálezom

1. Základné právo F. K. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu... 19 Co 133/2012 zo dňa 1. 8. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu... 19 Co 133/2012 zo dňa 1. 8. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie...“.

7. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil (prvý) rozsudok okresného súdu   č.   k.   12 C/90/10-43 z 15.   februára 2011 (ktorým   sťažovateľovu   žalobu zamietol); odvolanie sťažovateľa zo 6. apríla 2011; uznesenie krajského súdu č. k. 19 Co/46/2011-66 z 8. decembra 2011, ktorým zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, v ktorom „Úlohou súdu prvého stupňa... bude vypočuť oboch účastníkov konania...   najmä   k otázke,   či   bola   medzi   nimi   uzavretá   dohoda   ohľadom   času   plnenia pohľadávky   vyplývajúcej   z príkaznej   zmluvy   uzavretej   medzi   účastníkmi   konania.   Až po zistení   uvedeného   bude   možné   vyhodnotiť   vznesenú   námietku   premlčania   a vo   veci správne   a spravodlivo   rozhodnúť.   Úlohou   súdu   bude   ďalej   náležite   odôvodniť   nové rozhodnutie   vo   veci   tak,   aby   toto   zodpovedalo   ustanoveniam   §   157   ods.   2   O. s.   p.“, rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   12   C/90/10-80   z 3.   mája   2012;   odvolanie   sťažovateľa z 21. júna 2012 a namietaný rozsudok sp. zn. 19 Co/133/2012 z 1. augusta 2013.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

10. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co/133/2012 z 1. augusta 2013 (bod 6).

11.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

12. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

13.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   bolo   posúdiť,   či   medzi   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu   týkajúceho   sa   námietok   uvedených   v bodoch   3   až   5 a sťažovateľom   označenými   základnými   právami   podľa   ústavy,   resp.   právom   podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak zákon   neustanoví inak.   Podľa   čl.   6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom... Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a na základe zákona a za primeranú náhradu.

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   iba   posúdenie,   či účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní rozsudkom sp. zn. 19 Co/133/2012 z 1. augusta 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

16.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd [v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa (pozri tiež body 3 až 5)] oboznámil prvostupňové rozhodnutie, odvolaciu argumentáciu   sťažovateľa a vyjadrenie žalovaného k nej. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

«Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „odvolací   súd“)   príslušný   na   rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na verejnej tabuli súdu dňa 17. 07. 2013 zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Príkaznou zmluvou sa zaväzuje príkazník, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť (§ 724 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v znení zmien a doplnkov, ďalej len OZ).

Príkazca je povinný poskytnúť príkazníkovi odmenu iba vtedy, ak bola dohodnutá alebo je obvyklá, najmä vzhľadom na povolanie príkazníka. Príkazca je povinný poskytnúť odmenu,   aj   keď   výsledok   nenastal,   ibaže   nezdar   konania   bol   spôsobený   porušením povinnosti príkazníka (§ 730 ods. 1, 2 citovaného OZ).

Ak   čas   plnenia   nie   je   dohodnutý,   ustanovený   právnym   predpisom   alebo   určený v rozhodnutí,   je   dlžník   povinný   splniť   dlh   prvého   dňa   po   tom,   čo   ho   o   plnenie   veriteľ požiadal (§ 563 OZ).

Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté   ustanovenie   §   105.   Záložné   práva   sa   nepremlčujú   skôr,   než   zabezpečená pohľadávka (§ 100 ods. 2 OZ).

Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 OZ).

Z   vykonaného   dokazovania   a   z   obsahu   spisu   nepochybne   vyplýva,   že   medzi účastníkmi konania bola dňa 06. 05. 1999 písomne uzavretá príkazná zmluva, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému právnu pomoc v konaní vedenom na Okresnom súde... pod sp. zn. 1 T/66/99. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalovaný zálohu vo výške 5.000 Sk žalobcovi zložil. Po právoplatnom skončení veci dňa 28. 01. 2004 si žalobca svoj nárok voči žalovanému neuplatnil, odmenu vyfakturoval až dňa 01. 10. 2007. Následne žalobu na zaplatenie odmeny súdu doručil dňa 17. 02. 2010.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   súd   prvého   stupňa   správne   vo   veci   rozhodol,   keď žalobu zamietol z dôvodu uplatnenej námietky premlčania žalovaným. Aj odvolací súd je toho názoru, že medzi účastníkmi tohto konania nebola platne uzavretá dohoda týkajúca sa času úhrady za právne služby, teda času splnenia. Tak, ako správne súd prvého stupňa uvádza, v listine označenej ako „informácia“ spísaná dňa 06. 05. 1999, veta v znení „Trovy obhajoby   po vzájomnej   dohode   zaplatí   po   ich   vyfaktúrovaní“,   bola evidentne   dopísaná následne, o čom svedčí rozdielne písmo a rozdielna farba textu v porovnaní so zvyšným textom. Jednoznačne ide o súkromnú listinu, ktorej pravosť bola spochybnená žalovaným, bolo úlohou žalobcu dôkaznými prostriedkami preukázať jej pravosť. Pravosť tejto listiny v celom rozsahu bolo možné preukázať napr. znaleckým dokazovaním, no takýto alebo iný návrh zo strany žalobcu podaný nebol. Správne preto súd prvého stupňa vychádzal z toho, že táto listina je nevierohodná čo sa týka textu poslednej vety, a preto správne ustálil, že nebolo preukázané, aby medzi účastníkmi konania bola uzavretá dohoda o čase splnenia tak, ako to tvrdil žalobca.

Odvolací súd dodáva, že z hľadiska splnenia dlhu majú význam dva termíny, a to časový moment, v ktorom dlžník môže najskôr plniť (splniteľnosť dlhu) a časový moment, v ktorom   dlžník   musí   najneskoršie   plniť   (splatnosť   dlhu).   Uvedené   časové   momenty vyplývajú buď z výslovnej dohody strán, alebo z okolností, za ktorých záväzkový právny vzťah vznikol. Splatnosť záväzku nastala deň nasledujúci po uplynutí (najneskoršieho času splnenia dlhu). V tomto momente mal veriteľ po prvýkrát možnosť uplatniť svoje právo (pohľadávku) na súde (actio nala). Určenie času splatnosti pohľadávky má veľký význam aj z hľadiska premlčania pohľadávky.

Ustanovenie § 563 OZ sa vzťahuje na tie prípady, keď doba splnenia nie je určená žiadnym   spôsobom.   To   znamená,   že   sa   týka   prípadov,   keď   splatnosť   záväzku   nebola dohodnutá (ani výslovne, ani mlčky), ďalej nevyplýva z povahy záväzku a neustanovujú ju ani právne predpisy, ani rozhodnutie súdu. V takom prípade má právo určiť čas splnenia dlhu veriteľ. Veriteľ teda môže kedykoľvek oznámiť dlžníkovi, že tento má plniť. Len čo veriteľ požiada dlžníka o plnenie, dlžník je povinný dlh splniť nasledujúci deň po oznámení, ktoré obsahuje výzvu na plnenie. Ak veriteľ vo výzve adresovanej dlžníkovi výslovne určí dobu splnenia (napr. do 5 dní ), v takom prípade platí doba splnenia určená v tejto výzve veriteľa. Určenie času splnenia dlhu veriteľom znamená, že splniteľnosť a splatnosť dlhu spadá do jedného časového momentu. Ak teda nebola určená lehota na splnenie, splatnosť dlhu nastáva nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. Súdna prax v týchto prípadoch vychádza z toho, že prvá objektívna možnosť vykonania práva je okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o splnenie požiadať, t. j. dňom, ktorý nasleduje po vzniku právneho vzťahu, napr. pri dlhu dojednaného na neurčitú dobu. Pre začiatok premlčacej doby je teda rozhodný deň nasledujúci po dni, keď došlo ku vzniku tohto právneho vzťahu. Veriteľ preto musí   uplatniť   svoje   právo   na   plnenie   najskôr   do   uplynutia   premlčacej   doby,   pretože v opačnom prípade sa môže jeho právo premlčať a v prípade, ak dlžník vznesie námietku premlčania,   nie   je   možné   mu   premlčané   právo   priznať.   Ak   teda   veriteľ   svoje   právo na plnenie neuplatní najneskôr do uplynutia premlčacej doby, vystavuje sa nebezpečenstvu jeho premlčania.

Premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu   nastať   účinky   premlčania   podľa   §   100   OZ.   Premlčacia   doba   je   ustanovená konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia. Dĺžku premlčacej doby určuje zákon a pod sankciou neplatnosti nemožno túto dobu zmeniť ani dohodou strán. Jej uplynutím dochádza k právnym účinkom premlčania, t. j. k zníženiu možnosti vynúteného splnenia práva. V ustanovení § 101 OZ je upravená všeobecná premlčacia doba, ktorá platí vo všetkých prípadoch, pokiaľ zákon pre jednotlivé práva neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu. Všeobecná premlčacia doba ustanovená v zákone je v dĺžke troch rokov. Trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Za tento deň sa všeobecne považuje deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda akonáhle mohla byť dôvodne podaná žaloba (actio nata). Teda možnosť vykonať právo po prvý raz ako   začiatok   plynutia   premlčacej   doby   nastáva   v   momente,   keď   je   právo   žalovateľné. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tento okamih je daný objektívne a nezávisí od subjektívnej okolnosti. V prípade, ak splatnosť dlhu nebola dohodnutá, a ani inak určená, začína premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol.

Z vyššie uvedeného vyplynul záver, že premlčacia doba na uplatnenie odmeny za právne zastupovanie žalovaného vo veci vedenej na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 1 T/66/99   začala   žalobcovi   plynúť   dňom   právoplatnosti   veci,   t.   j.   28.   01.   2004.   Dňom 28. 01. 2007 uplynula trojročná premlčacia doba. Ak žalobca vyfakturoval žalovanému svoj nárok až dňa 01. 10. 2007 a žalobu podal na súd až 17. 02. 2010, urobil tak po lehote troch rokov, leda po uplynutí premlčacej doby. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčacia, súd   prvého   stupňa   správne   postupoval,   keď   návrh   zamietol.   Súd   totiž   má   povinnosť prihliadať na vznesenú námietku premlčania. Premlčané právo po vznesenej námietke už nemôže priznať.

K   odvolacím   námietkam   odvolací   súd   ešte   dodáva,   že   nie   je   možné   súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že rozsudok nie je riadne odôvodnený a že je arbitrárny. Z rozsudku sa dá jednoznačne zistiť, z akého dôvodu súd prvého stupňa žalobu zamietol', ako počítal uplynutie premlčacej doby a prečo neuveril tvrdeniu žalobcu, že medzi účastníkmi konania bola platne uzavretá dohoda o splatnosti záväzku.

Taktiež   nie   je   možné   súdu   prvého   stupňa   vytknúť   to,   aby   nerešpektoval   názor Krajského súdu... vyslovený v prvšom zrušujúcom rozhodnutí. Súdu prvého stupňa bolo zrušujúcim uznesením uložené vypočuť oboch účastníkov konania, najmä k otázke uzavretia dohody   ohľadom   času   splnenia   pohľadávky,   ako   aj   vyhodnotiť   vznesenú   námietku premlčania. Tieto úlohy súd prvého stupňa splnil.

Odvolací súd ešte dodáva, že súhlasí s tvrdením odvolateľa, že dohody sú zmluvné strany povinné dodržiavať. Je to však iba v prípade, ak ide o platne uzavretú dohodu. Ak nie je preukázané, aby bola dohoda platná, nie je možné sa dožadovať plnenia z neexistujúcej alebo neplatnej dohody. Keďže v listine „Informácia“ nebol vyplnený žiaden bod v článku IV., nie je možné považovať za platne dohodnuté to, že neuhradenú odmenu je treba zaplatiť do 7 dní od obdržania faktúry. Iný relevantný dôkaz žalobca nepredložil na preukázanie svojho tvrdenia.

Taktiež nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu v odvolaní, že až po vyúčtovaní nákladov obhajoby mohol sa svojho nároku domáhať aj žalobou. Po právoplatnosti veci sp. zn. 1 T/66/99 už žalobca ako právny zástupca žalovaného v trestnom konaní mohol a mal vedieť, aké úkony v súvislosti s uvedeným trestným konaním v prospech žalovaného zrealizoval a na akú odmenu má nárok. Táto jeho vedomosť o výške odmeny a výdavkov nie je   odôvodnená   až   odo   dňa   vyhotovenia   vyúčtovania.   Po   právoplatnom   skončení   veci 1 T/66/99   už   žalobcom   neboli   realizované   žiadne   úkony   v   prospech   žalovaného   v   tejto trestnej veci.

Ak odvolateľ poukazoval v odvolaní na Nález III. ÚS 339/2010-31, nie na základe nehol bol pôvodný rozsudok Okresného súdu... č. k. 12 C/90/2010-43 zrušený uznesením Krajského súdu... č. k. 19 Co/46/2011-66. Tento nález bol v tomto rozhodnutí citovaný ako súčasť odvolania a týmto nálezom bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co/114/2009 zo dňa 14. 04. 2010.

Pre rozhodnutie v predmetnej právnej veci nie je rozhodujúce ani to, či bol alebo nebol   dodržaný   zákon   o   účtovníctve   č.   431/2002   Z.   z.,   lebo   tento   nerieši   vzťah   medzi účastníkmi konania.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa čo vo veci samej ako aj čo do trov konania postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vo výrokoch vecne správny potvrdil.»

17. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 19   Co/133/2012   z 1. augusta   2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol   sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 2 a čl. 20 ods. 4 ústavy pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným rozsudkom odvolacieho súdu a týmito základnými právami (pozri aj bod 14). Predmetom súdneho sporu sp. zn. 12 C/90/10 totiž nebolo preskúmavanie rozhodnutia orgánu   verejnej   správy   (konkrétne   správneho   orgánu)   a posudzovaná   vec   sa   netýkala vyvlastňovacieho konania, resp. núteného obmedzenia vlastníckeho práva.

22. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že aj keď je podľa § 20 ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   (koncentrovaným v jeho petite), považoval za dôvodné (keďže v sťažnosti je petit oddelený od ostatných jej častí, resp. nie je jednoznačne formulovaný) reagovať nad rámec petitu (bod 6.1 – návrh na rozhodnutie)   aj na   sťažovateľom   v sťažnosti   viackrát   namietané porušenie   ďalších   práv (čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014