znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 21/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 prerokoval sťažnosť A. R. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra uzneseniami sp. zn. 4 Tp 49/2012 zo 16. júna 2012 a   sp.   zn.   4   Tp   72/2012   z   12.   októbra   2012   a   im   predchádzajúcim   postupom, ako aj uzneseniami   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   4   Tpo   29/2012   z   28.   júna   2012 a sp. zn. 4 Tpo 56/2012 z 24. októbra 2012 a im predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. R. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2012 doručená sťažnosť A. R. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 49/2012 zo 16. júna 2012 (ďalej aj „uznesenie zo 16. júna 2012“) a sp. zn. 4 Tp 72/2012 z 12. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie   z 12. októbra   2012“)   a   im   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj   uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 29/2012 z 28. júna 2012 (ďalej len „uznesenie z 28. júna 2012“) a sp. zn. 4 Tpo 56/2012 z 24. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie z 24. októbra 2012“) a im predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je trestne stíhaný v konaní vedenom Okresným riaditeľstvom   Policajného   zboru   v   Nitre   sp.   zn.   ČVS: ORP – 310/3-OVK-NR-2012 za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi. Sťažovateľ je občanom   Poľskej republiky,   a   preto   okresný   súd   pri   rozhodovaní   o   jeho   vzatí   do   väzby   16.   júna   2012 rozhodol o pribratí tlmočníka Mgr. R. I. (ďalej len „súdny tlmočník“), ktorý mu pretlmočil priebeh výsluchu z jazyka slovenského do jazyka poľského a naopak. Súdny tlmočník bol v tom čase zapísaný ako advokátsky koncipient u advokáta – JUDr. I. P. G., ktorý bol, ako to vyplýva zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa zo 16. júna 2012, jedným z troch obhajcov sťažovateľa v predmetnom konaní (JUDr. P. P., JUDr. I. P. G. a JUDr. Š. M.).

Napriek tomu, že súdny tlmočník vykonávajúci prácu advokátskeho koncipienta, mal vedomosť o tom, že sťažovateľ je klientom advokáta JUDr. I. P. G., ktorý bol v tom čase jeho zamestnávateľ a školiteľ, nepodal podnet na svoje vylúčenie a ani na výsluchu uvedenú okolnosť neuviedol.

Na základe uvedeného sťažovateľ dospel k záveru, že súdny tlmočník „mal pomer k veci,   nakoľko   bol   zaujatý,   nakoľko   bol   nielen   tlmočníkom   súdom   ustanoveným   ale   aj advokátskym koncipientom jedného z obhajcov“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   dôsledku   uvedeného   došlo   k   porušeniu   jeho   práva na spravodlivý proces a všetky úkony pretlmočené súdnym tlmočníkom možno považovať za nevierohodné, nezákonné, pretože je „nemožné, aby v jednej osobe sa koncentrovala nezávislosť tlmočníka ustanoveného súdom s konaním právnika, ktorý zastupuje obvineného a využíva všetky zákonné podmienky na zbavenie viny resp. zmiernenie trestu, prípadne ako v tomto prípade prepustenie z väzby“.

Uvedenú   argumentáciu   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu predložil na výsluchu konanom 12. októbra 2012.

Okresný súd sa v uznesení z 12. októbra 2012 s uvedenou argumentáciou v rámci svojho odôvodnenia vôbec nezaoberal. Nejasne a vyhýbavo sa k tejto argumentácii vyjadril krajský súd v odôvodnení uznesenia z 24. októbra 2012, v ktorom uviedol, že táto okolnosť „nemá žiaden dosah na posudzovanú vec a teda nemôže spôsobiť nejaké porušenie alebo ohrozenie nejakého práva na spravodlivý a nestranný proces“.

Sťažovateľ následne poukázal na ustanovenia § 29 Trestného poriadku v spojení s § 11   zákona   č.   382/2004   Z.   z.   o   znalcoch,   tlmočníkoch   a   prekladateľoch   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch“), podľa ktorého je prekladateľ vylúčený, ak možno mať pre jeho pomer k veci, k zadávateľovi alebo k inej osobe, ktorej sa úkon týka, pochybnosť o jeho nezaujatosti. V predmetnej veci je podľa neho zrejmé, že do konania bol pribratý súdny tlmočník, ktorý mal byť z vykonávania úkonov vylúčený.

Sťažovateľ   poukázal   ďalej   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky sp. zn. 2 Cdon   43/96   z   5.   marca   1998,   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky sp. zn. I. ÚS 167/94   z   27.   novembra   1996,   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   Ns 1-2/99   z   13.   apríla   1999,   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. Ns 1-12/98 z 30. novembra 1998, z ktorých vyplýva, že podľa ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je dostačujúcim dôvodom na vylúčenie sudcu z prerokovávania a rozhodovania vo veci existencia pochybnosti o jeho nezaujatosti, pretože pri rozhodovaní o predpojatosti sudcu nejde len o subjektívny pocit sudcu, či sa cíti alebo necíti   zaujatý,   alebo   hodnotenie   jeho   osobného   vzťahu   k   účastníkom   konania,   k   ich zástupcom, ale o objektívnu úvahu, či s ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že by sudca mohol byť zaujatý.

Sťažovateľ   následne   poukázal   na   znenie   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy,   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ako aj na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa základného práva na súdnu ochranu,   ktorého   súčasťou   je   právo   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom,   práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako aj judikatúru týkajúcu sa rozhodovania o predpojatosti sudcov.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   boli   postupom   okresného   súdu   v   konaniach   vedených pod sp. zn. 4 Tp 49/2012   (sťažovateľ   pri   špecifikácii   petitu   sťažnosti   uviedol   omylom nesprávnu spisovú značku ako sp. zn. 4 Tp 46/2012, avšak v zostávajúcej časti odôvodnenia sťažnosti   identifikoval   predmetné   konanie   správne   pod   sp.   zn.   4   Tp   49/2012,   pozn.) a sp. zn. 4   Tp   72/2012,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v   konaniach   vedených pod sp. zn. 4 Tpo 29/2012 a sp. zn. 4 Tpo 56/2012 porušené, zruší v celom rozsahu ako nezákonné uznesenia okresného súdu zo 16. júna 2012 a 12. októbra 2012, ako aj uznesenia krajského   súdu   z   28.   júna   2012   a   24.   októbra   2012,   prepustí   sťažovateľa   z   väzby na slobodu, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 471,27 €.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu zo 16. júna 2012 a 12. októbra 2012 a im predchádzajúcim postupom, ako aj uzneseniami krajského súdu z 28. júna 2012 a 24. októbra 2012 a im predchádzajúcim postupom. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdny tlmočník, ktorý bol v jeho veci ustanovený, v tom istom čase pracoval ako koncipient u jedného z jeho troch obhajcov.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Tp 49/2012 okrem iného rozhodoval o návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby a jeho návrhu na nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou. Uznesením zo 16. júna 2012 okresný súd rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby podľa § 71 písm. a) a c) Trestného poriadku a neprijatí ním ponúknutej peňažnej záruke na nahradenie jeho väzby. Krajský prokurátor v Nitre (ďalej len „krajský prokurátor“) následne proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol uznesením z 28. júna 2012, ktorým okrem iného v súlade s § 194 ods. 1 a 2 Trestného poriadku uznesenie okresného súdu zo 16. júna 2012 v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušil, zároveň rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby podľa § 71 písm. c) Trestného poriadku a o neprijatí peňažnej záruky na nahradenie jeho väzby. Uznesenie krajského súdu z 28. júna 2012 bolo sťažovateľovi podľa zistenia ústavného súdu doručené 3. júla 2012.

Okresný   súd   v   konaní sp.   zn.   4   Tp   72/2012 rozhodoval   okrem   iného   o   žiadosti sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   a   jeho   návrhu   na   nahradenie   jeho   väzby   peňažnou zárukou a písomným sľubom. Uznesením okresného súdu z 12. októbra 2012 bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu zamietnutá, jeho návrh na nahradenie väzby peňažnou zárukou   okresný   súd   neprijal   a   zároveň   rozhodol,   že   jeho   väzbu nenahradil   písomným sľubom.   Proti   uvedenému   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o   ktorej   krajský   súd rozhodol uznesením z 24. októbra 2012, ktorým sťažnosť sťažovateľa zamietol. Uznesenie krajského   súdu   z   24.   októbra   2012   bolo   sťažovateľovi   podľa   zistenia   ústavného   súdu doručené 26. októbra 2012.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uzneseniami   okresného   súdu zo 16. júna 2012 a 12. októbra 2012

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Z uvedených ustanovení § 34 ods. 1 a 4, § 83 ods. 1, § 185 ods. 1 a 2, § 190 ods. 1 a ods. 2 písm. b) a § 192 Trestného poriadku vyplýva, že proti uzneseniam okresného súdu zo   16.   júna   2012   a   12.   októbra   2012   mal   sťažovateľ   možnosť   využiť   účinný   právny prostriedok   nápravy,   a   to   sťažnosť.   Rozhodovanie   o   sťažnosti   patrí   do   právomoci príslušného nadriadeného súdu, ktorý bol oprávnený posúdiť všetky relevantné skutkové aj právne okolnosti daného prípadu, ako aj posúdiť prípadné procesné pochybenia okresného súdu. Sťažovateľ teda realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania mal možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uzneseniami   krajského   súdu z 28. júna 2012 a 24. októbra 2012

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   uznesenie   krajského   súdu   z   28.   júna   2012   bolo sťažovateľovi   doručené   3.   júla   2012.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná   na   poštovú prepravu 20. novembra 2012 a ústavnému súdu doručená 21. novembra 2012, t. j. zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako oneskorene podanú.

Uznesenie   krajského   súdu   z   24.   októbra   2012   bolo   sťažovateľovi   doručené 26. októbra   2012,   ústavný   súd   preto   preskúmal   jeho   argumentáciu   vzťahujúcu   sa   na uvedené   uznesenie   a   procesný   postup   predchádzajúci   jeho   vydaniu.   K   porušeniu sťažovateľových práv v predmetnom konaní malo dôjsť v dôsledku toho, že v ňom bol ustanovený predpojatý súdny tlmočník a krajský súd sa v uznesení z 24. októbra 2012 s touto jeho námietkou dostatočne nevysporiadal.

Krajský   súd   v   uznesení   z   24.   októbra   2012   vo   vzťahu   k   uvedenej   argumentácii sťažovateľa uviedol: „Rovnako skutočnosť, že súd prvého stupňa opatrením z 15. 06. 2012 do konania vedeného v inej, ako v prejednávanej, pod sp. zn. 4Tp/49/2012 vedenej veci, pribral ako tlmočníka z jazyka poľského do jazyka slovenského a naopak Mgr. R. I., ktorý napriek poučeniu podľa § 11 a 12 odsek 2 zákona číslo 382/2004 o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch v znení neskorších predpisov súdu prvého stupňa neoznámil ako z konania ho vylučujúcu resp. odmietnutie vykonania tlmočníckeho úkonu ho oprávňujúcu skutočnosť, že je súčasne advokátskym koncipientom jedného z obvineným v druhom rade zvolených obhajcov (Mgr. I. P. G., ktorý sa rovnako ako iný obhajca obvineného v druhom rade JUDr. P. P., túto skutočnosť v písomnom odôvodnení sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu namietajúci, týmto tlmočníkom tlmočeného výsluchu obvineného v druhom rade súdom   prvého   stupňa   uskutočneného   16. 06.   2012   tiež   zúčastnil)   sama   osebe   (zvlášť vzhľadom na to, že tlmočník mal mať vzťah k osobe obhajcu obvineného a nie k inej strane trestného konania, záujmy ktorej mohli byť so záujmami tohto obvineného protichodné) nemôže ani spôsobiť nevierohodnosť či dokonca, nezákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa   o   vzatí   obvineného   v   druhom   rade   do   väzby   vyhláseného   na   tomto   jeho   úkone trestného konania,   ani   znamenať   porušenie   práva na spravodlivý proces   a   preto sama osebe nemôže byť ani dôvodom na prepustenie obvineného v druhom rade z väzby na slobodu,   ako   sa   toho   v   písomných   dôvodoch   proti   napadnutému   uzneseniu   podanej sťažnosti jeho obhajca (JUDr. P. P.) domáha.“

Podľa ústavného súdu z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 24. októbra 2012 je zrejmé,   že   logickým   vyhodnotením   skutkových   okolností   týkajúcich   sa   tejto   námietky dospel krajský súd k záveru, že v danom prípade bol súdny tlmočník spôsobilý riadne splniť svoju úlohu v predmetnom konaní a právo sťažovateľa na obhajobu a spravodlivý súdny proces boli v plnej miere zachované. Poukazujúc na skutočnosť, že v tomto prípade bol za súdneho   tlmočníka   ustanovený   zamestnanec   obhajcu   sťažovateľa,   krajský   súd   podľa ústavného súdu správne uzavrel, že v tomto prípade nemohla ani vzniknúť žiadna dôvodná pochybnosť o zaujatosti súdneho tlmočníka, resp. o možnosti vzniku konfliktu záujmov medzi sťažovateľom a súdnym tlmočníkom.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013