znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 21/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Žilina č.   k. 25 C/88/2006-261   z 2.   februára   2010   a č.   k.   25   C/88/2006-310   z 29.   novembra   2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co/271/2010 z 31. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. decembra 2010 doručená sťažnosť J. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C/88/2006-261 z 2. februára 2010 a č. k. 25 C/88/2006-310 z 29. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8   Co/271/2010   z 31.   augusta   2010   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom obrátil na okresný súd a žiadal úpravu práv k jeho pozemku nachádzajúceho sa na parcele č. 414 v katastrálnom   území   S..   Ako   sám   sťažovateľ   uvádza, „Hoci   oplotením   uvoľnenú   časť svojho pozemku sťažovateľ používal na uskladnenie rôzneho materiálu a v budúcnosti tam plánoval vybudovať okrasnú predzáhradku, obec S... násilne, nezákonne v rozpore s čl. 12 ods.   1,   2,   4,   čl.   20   ods.   1,   3   a   ďalších   Ústavy   SR,   zabral   toto   vlastníctvo   pod   trasu plynovodu a následne pod čiernu stavbu rozšírenia miestnej účelovej komunikácie. V tomto mu napomáhal aj príslušný stavebný úrad... v B.“. Okresný súd svojím uznesením č. k. 25 C/88/2006-159 z 28. januára 2009 konanie v sťažovateľovej veci v dôsledku späťvzatia žalobného návrhu zastavil. Krajský súd svojím uznesením č. k. 8 Co/142/2009-172 z 30. júna   2009   odvolanie   sťažovateľa   odmietol,   pretože   po   vyhlásení   prvostupňového rozhodnutia sa sťažovateľ tohto práva vzdal. Sťažovateľ sa svojím podaním doručeným prostredníctvom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) okresnému   súdu   5.   októbra   2009   označeným   ako „žiadosť   o podanie   mimoriadneho dovolania,   resp.   obnovy   konania“ domáhal   obnovy   konania,   ktoré   bolo   vedené   na okresnom súde v jeho právnej veci. Okresný súd svojím uznesením č. k. 25 C/88/2006-261 z 2. februára 2010 návrh na obnovu konania zamietol a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov   konania.   Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   napadnutým   rozhodnutím   potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   25 C/88/2006-261   z 2.   februára   2010.   Sťažovateľovi v súvislosti s podaním návrhu na obnovu konania vznikla poplatková povinnosť z návrhu podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov vo výške 99,50 €. Okresný súd rozhodol o predmetnej poplatkovej povinnosti sťažovateľa svojím uznesením č. k. 25 C/88/2006-310 z 29. novembra 2010.

3. Sťažovateľ tvrdil, že „... sú práve obcou nútení podávať žalobné návrhy proti nej, pre jej sústavné nezákonné, protiústavné poškodzovanie základných práv navrhovateľov zaručené   Ústavou   SR   a dohovorom...,   hlavne   však   majetku   a zdravia...“, pričom   aj „... napriek   nezvratným   dôkazom   a skutočnostiam...“ v ich   právnej   veci   konajúce   súdy nerozhodli v ich prospech, „... podávali síce navrhovatelia rôzne sťažnosti a podnety či už na nezákonné, protiústavné konanie a rozhodovanie zúčastnených strán, alebo na obnovu konaniam,   avšak   bezúspešne,   pretože   konajúci   súd   tieto   podania   opätovne   odmietol a navyše uložil sťažovateľovi a jeho manželke... zaplatiť súdny poplatok za návrh na obnovu konania   v sume   99,50   Eur,   hoci   boli   v celom   rozsahu   oslobodení   od   platenia   súdnych poplatkov, čo má veľmi negatívny dosah, ako i celý proces na zdravia sťažovateľa a jeho manželky s ohrozením ich životov ako ZŤP občanov.“.

4.   Na   základe   už   uvedeného   sťažovateľ   ústavný   súd   žiadal,   aby   nálezom   takto rozhodol:

„1.   základné   právo   J.   Ď.   a jeho   manželky   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku s náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 2 ods. 2, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 20 ods. 1, 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1-4, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 14,   Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Co 271/2010-304 zo dňa 31. 8. 2010, porušené bolo. 2.   základné   právo   J.   Ď.   a jeho   manželky   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku s náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 2 ods. 2, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 20 ods. 1, 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1-4, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 14   Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 25C 88/2006-261 zo dňa 2. 2. 2010, porušené bolo.

3.   základné   právo   J.   Ď.   a jeho   manželky   neoprávneným   vymáhaním   súdneho poplatku za podanie návrhu na obnovu konania v zmysle čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 2 ods. 2, čl. 39 ods. 1, 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 3, čl. 6 ods.   1,   čl.   14,   Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom, okresného Súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 25C 88//06-310 zo dňa 29. 11. 2010, porušené bolo.

4. Ústavný súd SR ruší uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 8Co 271/2006-304 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

5. Ústavný súd SR ruší uznesenie Okresného súdu... sp. zn. 25C 88/06-261 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

6. Ústavný súd SR ruší uznesenie Okresného súdu... sp. zn. 25C 88/06-304 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

7. Sťažovateľovi J. Ď. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR...

8. J. Ď. priznáva náhradu trov odvolacieho konania zaplatených k rukám právneho zástupcu odporkyne obce S... vo výške 60,44 EUR...

9. J. Ď. priznáva náhradu súdneho poplatku za podanie návrhu obnovy konania v prípade jeho zaplatenia vo výške 99,50 EUR...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uzneseniami okresného súdu č. k. 25 C/88/2006-261 z 2. februára 2010 a č. k. 25 C/88/2006-310 z 29. novembra 2010

7.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

8. Pokiaľ ide o predmetné rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   týmto   rozhodnutiam   bolo   možné   podať odvolanie (čo sťažovateľ aj v prípade uznesenia okresného súdu č. k. 25 C/88/2006-261 z 2. februára   2010   využil),   a   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo   potrebné   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co/271/2010 z 31. augusta 2010

9.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   v petite   označených   práv   napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorý ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 25 C/88/2006-261 z 2. februára 2010, ktorým bol zamietnutý sťažovateľov návrh na obnovu konania   z dôvodu   jeho   neprípustnosti „Odvolací   súd...   považoval   odvolanie navrhovateľov...   za   nedôvodné   a rozhodnutie   prvostupňového   súdu   ako   vecne   správe... potvrdil.“.

10. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

12. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup   k súdu,   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru)   sa možno   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať tak,   že   jeho naplnením   je len víťazstvo   v súdnom   spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

13. Krajský súd v uznesení sp. zn. 8 Co/271/2010 z 31. augusta 2010 v podstatnom dôvodil:

„Navrhovatelia 1/, 2/ listom zo dňa 13. 1. 2010 oznámili procesnému súdu, že ich podanie   zo   dňa   3.   9.   2009,   adresované   Najvyššiemu   súdu   SR,   je   návrhom   na   obnovu konania.

S poukazom na to, že podanie navrhovateľov nemalo zákonom predpísané náležitosti návrhu na obnovu konania, okresný súd vyzval uznesením č. k. 25C/88/2006-249 zo dňa 15. 1. 2010 navrhovateľov 1/, 2/ na doplnenie návrhu na obnovu konania.

Podaním zo dňa 1. 2. 2010 navrhovatelia 1/, 2/ návrh na obnovu konania doplnili o náležitosti návrhu na obnovu konania. V doplnení zdôraznili, že návrh na obnovu konania smeruje proti uzneseniu Okresného súdu v Žiline č. k. 25C/88/2006-159 zo dňa 28. 1. 2009 a proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/142/2009-172 zo dňa 30. 6. 2009.... odvolací súd bol toho názoru, že návrh na obnovu konania nie je prípustný proti uzneseniu Okresného súdu v Žiline č. k. 25C/88/2006-159 zo dňa 28. 1. 2009 a uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/142/2009-172 zo dňa 30. 6. 2009, a preto prvostupňový súd rozhodol správne, pokiaľ, návrh navrhovateľov 1/, 2/ na obnovu konania zamietol. Odvolací súd v danej veci považuje za potrebné uviesť, že obnova konania nie je prípustná proti uzneseniu , a to ani vtedy, ak sa ním konanie skončilo. V danom prípade účastník konania môže zrušenie alebo zmenu rozhodnutia dosiahnuť inak (§ 229 písm. b/ O. s. p.).

Odvolací súd pre uvedené považoval odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ za nedôvodné a rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého by úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní   prináležala   náhrada   trov   odvolacieho   konania.   V   danom   prípade   úspešným účastníkom   v   odvolacom   konaní   bol   odporca,   ktorému   by   prináležala   náhrada   trov odvolacieho konania, avšak tento si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a zo spisu prvostupňového súdu bolo zistené, že mu trovy v odvolacom konám nevznikli.“

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení § 228 a § 229 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené   a ústavný   súd   nezistil,   aby   ich   aplikácia   krajským   súdom   nebola   ústavne konformná. V tejto súvislosti ústavný súd taktiež nezistil dôvody vyslovenia namietaného porušenia sťažovateľom označeného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu pre absenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými základnými právami. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v súvislosti s namietaním porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, ako aj čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu ani len neuviedol, v čom konkrétne boli/mali byť uvedené práva porušené.

16. V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahovým základom uvedeného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným   porušením označených práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, ako aj čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

17. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu namietal tiež porušenie   ďalších   v petite   sťažnosti   označených   základných   práv   zaručených   ústavou, dohovorom   a dodatkovým   protokolom.   Keďže   sťažovateľ   namietal   porušenie   v petite označených práv len z dôvodu svojho nesúhlasu s napadnutým rozhodnutím krajského súdu, pričom   ani   nešpecifikoval,   v čom   konkrétnom   namietané porušenie   svojich   označených práv   vidí,   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa osobitne   ďalšími   ním uvedenými článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa neho taktiež   porušené.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľom v petite sťažnosti označených práv.

18. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie ďalších v petite uvedených základných práv zaručených ústavou a dohovorom zjavne neopodstatnená.

III.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   predmetných   rozhodnutí okresného súdu a napadnutého rozhodnutia krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 27. januára 2011