znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 21/08-12Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. G., L., zastúpeného advokátom JUDr. O. P., P., vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 10/2007 z 18. apríla 2007 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť P. G.   o   d   m   i   e t   a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. augusta 2007 doručená sťažnosť P. G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne   (ďalej len „krajský súd“) z 18. apríla 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 10/2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)   rozsudkom sp. zn. 6 C 73/2006 z 23. októbra 2006 rozhodol o tom, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, sú v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov, t.   j.   manželov   L..   Konajúci   okresný   súd   zároveň   sťažovateľa   ako   žalovaného   zaviazal zaplatiť žalobcom náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v sume 150 916 Sk do rúk právnej zástupkyne žalobcov, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na   základe   odvolania   sťažovateľa   proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu rozhodol   krajský   súd   ako   druhostupňový   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 Co 10/2007 z 18. apríla 2007 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľa zaplatiť manželom L. ako žalobcom trovy odvolacieho konania v sume 45 224 Sk.

Žalobcovia sa v konaní domáhali, aby súd určil, že sporné nehnuteľnosti patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva, pretože ich nadobudli na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.   marca   1996   od   prevodcov   -   manželov   V..   Prevodca   z tejto   zmluvy,   J.   V.,   podal okresnému súdu žalobu o neplatnosť tejto kúpnej zmluvy, ktorú okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 635/97 z   9. apríla 2003 zamietol, avšak po podaní odvolania, krajský   súd rozsudkom   sp.   zn.   17   Co   187/03   z   22.júna   2004   napadnutý   prvostupňový   rozsudok okresného súdu zmenil a rozhodol, že uvedené kúpne zmluvy sú neplatné. Na základe tohto súdneho rozhodnutia sa manželia V. (v rozsudku krajského súdu sa používa formulácia „manželia V.“   -   pozn.)   stali   opäť   legitímnymi   vlastníkmi   predmetných   sporných nehnuteľností.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Kúpnou zmluvou zo dňa 29.10.2004 manželia V. previedli sporné   nehnuteľnosti   na   mňa   žalovaného.   Vklad   vlastníckeho   práva   vyplývajúci   z tejto zmluvy   bol   povolený   Správou   katastra   v P.   dňa   29. 10. 2004   pod č. V 1608/2004. Na   základe   tohto   nepochybného,   právne   perfektného   právneho   úkonu   som   sa   stal legitímnym vlastníkom sporných nehnuteľností.“

Z obsahu sťažnosti taktiež vyplýva, že manželia L. proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 187/03 z 22. júna 2004 podali Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie a že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 121/04 z 28. februára 2006 zrušil rozsudok krajského súdu z 22. júna 2004, ktorým boli sporné kúpne zmluvy vyhlásené za neplatné. Spor bol ukončený tak, že žalobca v tomto konaní vzal späť odvolanie,   takže odvolacie   konanie   bolo zastavené   a v dôsledku   toho   zostal   právoplatný rozsudok okresného súdu z 9. apríla 2003.

Sťažovateľ následne poukazuje na skutočnosť, že: „Ja žalovaný som bol oprávnene zapísaný   ako   legitímny   vlastník   nehnuteľností   na   liste   vlastníctva   vedenom   na   správe katastra v P.. Žalobcovia manželia L. tento stav nerešpektovali a podali proti mne žalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 29.10.2004, ktorou som nehnuteľnosti nadobudol od prevodcov manželov V., a ktorej vklad bol povolený Správou katastra v P. dňa 29.10.2004 - V 1608/04.   V konaní   napadnutým   touto   ústavnou   sťažnosťou   súdy   žalobcom   vyhoveli. Tvrdím,   že   týmito   rozhodnutiami   došlo   k porušeniu   mojich   základných   práv   a slobôd daných Ústavou Slovenskej republiky.“  

V   nadväznosti   na   uvedené   krajský   súd   v rozsudku   odôvodnil   svoje   meritórne rozhodnutie nasledovnými skutkovými a právnymi závermi:

a)   Považoval   za   preukázané,   že   súd   prvého   stupňa   správne   rozhodol,   keď   určil vlastníctvo žalobcom, keďže manželia V. už v čase prevodu sporných nehnuteľností neboli ich   vlastníkmi,   pretože   vlastníctvo   týchto   sporných   nehnuteľností   previedli   na   základe platných právnych úkonov na žalobcov.

b) Považoval za preukázané, že žalobcovia mali v konaní naliehavý právny záujem na   určovacej   žalobe,   keďže   napriek   tomu,   že   nadobudli   vlastníctvo   k sporným nehnuteľnostiam, bol v katastri uvedený ako vlastník žalovaný, a preto im neostávalo iné, než domáhať sa svojho práva podaním určovacej žaloby na súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd v odôvodnení rozsudku a odvolaním sa na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka argumentoval, že: „Kúpna zmluva, ktorou žalovaný odkúpil od manželov V. sporné nehnuteľnosti je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko predávajúci v čase prevodu neboli vlastníkmi týchto nehnuteľností, keďže ich   v roku   1996   previedli   platnými   právnymi   úkonmi   na   žalobcov.   I keď   v čase   tohto právneho úkonu boli v katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci, je potrebné uviesť, že údaje v katastri sú záväzné,   pokiaľ nie je preukázaný opak.   Žalobcovia v tomto konaní preukázali,   že   vlastníkmi   sporných   nehnuteľností   sú   od   roku   1996,   keď   vklad   ich vlastníckeho práva bol povolený dňom 2.7.1996 a preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodol.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 18.4.2007 sp.zn. 5Co 10/2007, ktorým potvrdil rozsudok OS v Považskej Bystrici zo dňa 23.10.2006 sp. zn. 6C 73/2006, ktorým bolo určené, že budova súp.č. 1319 na parc. KNC č. 598 k.ú. P., zapísané na LV 2957 je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov A. L. a J. L. v celosti a že parcely KNC 582 zastavané   plochy   a nádvoria   o vým.   293   m2 a   KNC   582   zastavané   plochy   a nádvoria o vým.111 m2,k.ú. P. zapísané na LV 3767 sú v podiele ½ bezpodielovým spoluvlastníctvom žalobcov A. L. a J. L. (správne má byť: L..), rod. D., porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. “

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18.4. 2007 sp. zn. 5 Co 10/2007 sa zrušuje “

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,- Sk,   ktoré   je   povinný   zaplatiť   Krajský   súd   v Trenčíne   sťažovateľovi   do   1   mesiaca   od doručenia tohto nálezu.“

„Krajský   súd   v Trenčíne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastupovania vo výške 32 843,- Sk do 15 dní od doručenia nálezu na účet advokáta (...).“   II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   pri   konaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť   vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 70/00). Inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (primerane II. ÚS 70/99).  

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a   z jej príloh zistil, že sťažovateľ sa v postavení žalovaného v konaní pred prvostupňovým súdom a následne ako navrhovateľ v konaní pred odvolacím súdom domáhal určenia, že jeho tvrdené vlastnícke právo bolo nadobudnuté spôsobom lege artis, a teda je tak z hľadiska právneho titulu jeho nadobudnutia, ako aj z hľadiska   jeho   obsahu   právne   perfektným,   čo   by   odôvodňovalo   sťažovateľovu argumentáciu   o dôvodnosti   komplexnej   ústavnoprávnej   ochrany   takéhoto   vlastníckeho práva.  

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv priznaných čl. 20 ústavy, rozsudkami konajúcich súdov, pretože podľa jeho tvrdenia: „Prvostupňový aj odvolací súd zaujali právny názor, že sporné nehnuteľnosti patria   do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov- manželov Le., že kúpna zmluva z29.10.2004 je absolútne neplatná. Tento názor nemá oporu v zistenom skutkovom stave a zákone. Súdy konštatovali, že manželia V. v čase prevodu zmluvou zo dňa 29.10.2004 neboli vlastníkmi sporných nehnuteľností. Tento názor je chybný a je v priamom rozpore so skutočnosťou a dôkazmi, ktoré boli v konaní produkované.“

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preskúmal jej opodstatnenosť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podstata   námietok   sťažovateľa   smeruje   do   sféry   prehodnocovania   dokazovania a námietok sťažovateľa vykonaných pred všeobecnými súdmi s cieľom obnoviť možnosť preskúmania   rozhodovania   na   krajskom   súde.   Postup   a následné   rozhodnutie   krajského súdu,   ktoré   sťažovateľ   označil   ako   zásah   do   ním   označeného   práva,   ktorého   porušenie namieta, má svoj základ v skutkovom zistení a následne v právnom posúdení otázky, či boli splnené podmienky na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy medzi prevodcami, manželmi V. a sťažovateľom, resp., či manželia V. v   čase   prevodu   zmluvou z 29. októbra 2004 boli vlastníkmi sporných nehnuteľností.

V priamej   nadväznosti   na   sťažovateľovu   argumentáciu   o údajných   dôvodoch porušenia práva vlastniť majetok treba poukázať na konštantnú judikatúru ústavného súdu, ktorá   ustanovuje,   že   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlúčiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a jej   príloh   dospel   k názoru,   že   v prípade sťažovateľa nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie označeného základného práva, ale o prípad, keď právo   vlastniť majetok v súlade s klasickou právnou zásadou   „Nemo   plus   iuris   ad   alium   transfere   potest,   quam   ipse   habet“   bolo   ústavne konformným   spôsobom   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   subjektívnych názorov sťažovateľa. Vo veci určenia, či označená kúpna zmluva bola uzatvorená platne, konal a rozhodol okresný súd a v odvolacom konaní krajský súd. Podľa názoru ústavného súdu   pritom   nemožno   opomínať   fakt,   že   samotná   nespokojnosť   sťažovateľa   s obsahom rozhodnutia konajúcich súdov nie je dôkazom o ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Aj v minulosti už ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov   môže   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). Vzhľadom na to je potrebné dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je   napraviteľné   účinným   procesným   prostriedkom   alebo   postupom   nadriadeného   alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ústavný súd je toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 10/2007 z   18.   apríla   2004   obsahuje dostatočnú   argumentačnú   platformu   zloženú   zo   skutkových a právnych záverov na odôvodnenie jeho výroku, pričom ústavný súd nezistil, že závery krajského súdu v konaní boli svojvoľné alebo vo zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle alebo v nesúlade s právnym stavom de lege lata. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno a priori spájať s pojmom nerešpektovania vlastníckeho práva.

Vychádzajúc z týchto faktov dospel ústavný súd k záveru, že postupom   štátneho orgánu   nijako   nemohlo   dôjsť   k namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaného   práva. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označeného   právoplatného   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva   z čl.   127   ods.   2   ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia sťažovateľovho základného práva. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petit sťažnosti) nerozhodoval.   Vzhľadom na už uvedené bolo preto už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. januára 2008