znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 21/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 168/2005 a jeho rozsudkom z 25. augusta 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) bola 29. decembra 2005 doručená sťažnosť P. M., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 168/2005 a jeho rozsudkom z 25. augusta 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Návrhom zo dňa 28. 11. 2003 (...) som si uplatnil   nárok   na   vyplatenie   odstupného   podľa   vyhl.   č.   19/1991   Zb.   a po   námietkach odporcu o neúčinnosti tejto vyhlášky z dôvodu zrušenia zák. č. 65/1965 Zb. - Zákonníka práce, ktorým stratilo opodstatnenie splnomocňujúce ustanovenie tohto právneho predpisu pre vydanie predmetnej vyhlášky, som poukazoval aj na skutočnosť, že môj nárok vyplýva z KZ. Rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi zn. 10 C 22/2004-47 zo dňa 17. 06. 2004 mi bol nárok priznaný aj s prísl.

Proti rozsudku podal odvolanie odporca a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zn. 17 Co 264/04-80 zo dňa 03. 05. 2005 (...) bol prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdený.

Odvolací   súd   pripustil   v rozsudku   odporcovi   možnosť   podať   dovolanie,   odporca svoje právo využil a dňa 30. 06. 2005 podal dovolanie (...).

Na   základe   dovolania   odporcu   Najvyšší   súd   SR   v Bratislave   rozsudkom zn. 4 Cdo 168/2005   zo   dňa   25.   08.   2005   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v Trenčíne z 3. mája 2005 sp. zn. 17 Co 264/04 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal: „Postupom   súdu   bolo   teda   porušené   aj   moje ústavné právo, aby súd zabezpečil ochranu mojich práv, avšak rozhodnutie súdu, ktoré je v rozpore   so   zákonom   mi   spravodlivú   ochranu   mojich   práv   neposkytlo,   pričom zdôrazňujem, že Najvyšší súd SR sa vo svojom rozsudku vôbec nezaoberal otázkou vzniku môjho nároku podľa bodu X.9 písm. b) Kolektívnej zmluvy (...), hoci som na túto skutočnosť v priebehu súdneho sporu výslovne poukazoval (...).

Jedným z nárokov je aj nárok na odstupné vyplývajúci v mojom prípade z § 1 ods. 1 písm. a) a § 5 ods. 1 písm. b) citovanej vyhl., keď som bol v dôsledku priznanej choroby z povolania na základe lekárskeho posudku trvale vyradený z práce baníka v podzemí na prácu na povrchu (...).

Aj Najvyšší súd SR v napadnutom rozsudku konštatuje, že v prípade vyhl. č. 19/1991 Zb. ide až do jej zrušenia nariadením vlády SR č. 470/2003 Z. z. dňom 1. 12. 2003, o platný právny predpis, ktorý bol súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky. Je   teda   nespornou   skutočnosťou,   že   zamestnávateľ   a zamestnanec,   zastúpený odborovou organizáciou si v KZ môžu dohodnúť aj iné plnenia, ktoré neupravuje žiadny právny predpis a teda si nesporne môžu dohodnúť plnenie vyplývajúce z platného právneho predpisu, i keď by bol správny názor Najvyššieho súdu SR v tom, že i keď vyhl. č. 19/1991 Zb.   bola síce   predpisom platným,   avšak nebola predpisom   účinným,   bolo   treba   prípad posudzovať podľa platnej KZ, ktorou bola stanovená účinnosť tohto právneho predpisu a KZ   ukladala   zamestnávateľovi   povinnosť   vyplatiť   zamestnancovi   jednotlivé   nároky vyplývajúce z KZ a konkrétne upravené vo vyhl. č. 19/1991 Zb.

Keďže   zamestnávateľ   svoju   povinnosť   dohodnutú   v KZ   si   nesplnil   dobrovoľne, všeobecné súdy poskytli v súlade s Ústavou SR zamestnancovi ochranu jeho práv a nárok mu priznali.

Do tohto právneho stavu však podľa môjho názoru neoprávnene zasiahol Najvyšší súd SR tým, že svojím rozsudkom zrušil právoplatný a vykonateľný rozsudok Krajského súdu v Trenčíne.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Právo   P.   M.   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   SR   v Bratislave   pod č. 4 Cdo 168/2005 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR v Bratislave č. 4 Cdo 168/2005 zo dňa 25. augusta 2005 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný nahradiť P. M. trovy právneho zastúpenia v sume Sk 3 400,- (slovom tritisícštyristo korún slovenských) k rukám advokáta JUDr. J. V. (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy: „Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.“

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02, I. ÚS 223/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 168/2005 a jeho rozsudkom z 25. augusta 2005 došlo   k   porušeniu   označeného   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenú v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnými predpismi,   dodržiavanie ktorých   je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je aj nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku sp. zn. 4 Cdo 168/2005, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 3. mája 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O. s. p.] po zistení, že dovolanie podala včas riadne zastúpená účastníčka konania [§ 240 ods. 1 a § 241 ods. 1 druhá veta O. s. p.] a to proti takému rozsudku, proti ktorému dovolanie pripustil sám odvolací súd [§ 238 ods. 3 písm. a) O. s. p.] preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Nakoľko prípustnosť dovolania v prejednávanej veci vyplývala výlučne z okolnosti pripustenia   dovolania   odvolacím   súdom,   dovolací   súd   bol   pri   prieskume   správnosti napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   viazaný   vymedzením   dovolacej   otázky.   I   keď výrokom   i   časťou   odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu   bola   dovolacia   otázka formulovaná   spôsobom   „či   v   dôsledku   zrušenia   zákona   č. 65/1965 Zb.   bola   zrušená vyhláška č. 19/1991 Zb.“, z ďalšej časti odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu   a   i   z   povahy   veci   vyplývalo,   že   v   skutočnosti   spornou   (a   z   hľadiska   doterajšej judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   neriešenou)   otázkou   je   otázka aplikovateľnosti   vyhlášky   bývalého   Federálneho   ministerstva   práce   a   sociálnych   vecí č. 19/1991   Zb.   o   pracovnom   uplatnení a hmotnom zabezpečení pracovníkov   v baníctve dlhodobo nespôsobilých na doterajšiu prácu (ďalej len „vyhláška“) v čase po vypustení z textu Zákonníka práce tých jeho ustanovení, ktoré splnomocnili ministerstvo na vydanie vyhlášky (vykonávacieho predpisu k zákonu). Uvedená otázka je tak vo svojej podstate otázkou   platnosti   a   účinnosti   právneho   predpisu   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky má za to, že nižšie súdy túto otázku nezodpovedali celkom úplne (a teda ani správne).(...) Federálne   ministerstvo   práce   a   sociálnych   vecí   po   dohode   s   Federálnym ministerstvom   financií,   ministerstvami   práce   a   sociálnych   vecí,   ministerstvami zdravotníctva   a   ministerstvami   financií   republík   ustanoví   vyhláškou   okruh   pracovníkov v baníctve dlhodobo nespôsobilých na doterajšiu prácu zo zdravotných dôvodov, podmienky ich pracovného uplatnenia, hmotného zabezpečenia, ako aj povinnosti organizácií s tým súvisiace   [§   148a   Zákonníka   práce   č.   65/1965   Zb.   v   znení   platnom   a účinnom   do 31. augusta 1996 vrátane]. Federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí po prerokovaní s Federálnym ministerstvom financií podľa zásad schválených vládou Slovenskej republiky ustanoví vyhláškou zisťovanie a používanie priemerného zárobku a môže v odôvodnených prípadoch ustanoviť vyhláškou odchýlky od všeobecne platnej úpravy pre niektoré skupiny pracovníkov, najmä v súvislosti so zmenami v odmeňovaní alebo úpravami pracovného času   [§   275   Zákonníka   práce   č.   65/1965   Zb.   v   znení   platnom   a účinnom   do 31. augusta 1996 vrátane].

Jedným   zo   základných   princípov,   na   ktorých   je   v   Slovenskej   republike   založená štátna moc, je princíp deľby moci na moc zákonodarnú, moc výkonnú a moc súdnu. Okrem vymedzenia vzťahov medzi jednotlivými uvedenými mocami (systémom vzájomných bŕzd a protiváh) sa zmienený model deľby moci prejavuje (okrem iného) aj v sfére rozdelenia normotvorných   právomocí   medzi   moc   zákonodarnú   a   moc   výkonnú.   Základnou charakteristikou tohto rozdelenia je to, že kým zákonodarná moc disponuje všeobecnou normotvornou   právomocou,   moc   výkonná   je   v   normotvornej   oblasti   obmedzená   len na tvorbu sekundárnych (odvodených) právnych predpisov a to ešte za podmienky, že je výkonná   moc   na   takúto   normotvorbu   výslovne   splnomocnená   príslušným   aktom   moci zákonodarnej   (ktorým   je   spravidla   splnomocňovacie   ustanovenie   zákona   vymedzujúce i rámec a obsahové medze odvodenej normotvorby). Z hľadiska naplnenia obsahu i zmyslu ustanovenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky sa preto (v časti ukladania povinností na základe zákona a v jeho medziach) javí ústavne konformným len taký výklad, ktorý možnosť uloženia povinnosti na základe predpisu nižšej právnej sily (než je zákon), teda   možnosť   použitia   podzákonnej   normy   viaže   na   existenciu   splnomocňovacieho ustanovenia zákona (predpokladajúceho odvodenú normotvorbu) i v tom čase, ktorý je pre aplikáciu   predpisu   nižšej   právnej   sily   rozhodným   (teda   v   čase   vzniku   uplatňovaného nároku).

Pretože potom zákon o Zbierke zákonov (inak obdobne ako skorší zákon o Zbierke zákonov č. 131/1989 Zb. v znení zákona č. 426/1990 Zb., teda právna úprava prijatá ešte v období   existencie   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky,   v   tejto   súvislosti por. i ústavný   zákon   č. 542/1992 Zb.)   vymedzil   len   otázky   nadobudnutia   platnosti a účinnosti   právnych   predpisov   a   rozhodnutí   uverejňovaných   v   Zbierke   zákonov, nevysporiadal   sa   však   i   s   ďalšou   otázkou   „normatívneho   života“   právnych   predpisov (predovšetkým s možnými spôsobmi a časom straty ich účinnosti, resp. platnosti); odpoveď i na tieto ďalšie otázky musel v konečnom dôsledku hľadať súd. To musí platiť tým skôr, keď ani pohľady teórie práva najmä na otázku „osudu“ vykonávacieho právneho predpisu po zrušení splnomocňovacieho ustanovenia v príslušnom zákone nie sú jednoznačné. Jestvuje totiž celá škála prístupov (ako na to ostatne poukázali už nižšie súdy), ktorých základnými hranicami je na jednej strane názor,   podľa ktorého derogácia zákona pôsobí implicite i zrušenie všetkých právnych predpisov vydaných na základe zákona a na jeho vykonanie (por. Knapp, V. - Grospič, J. - Šín, Z.: Ústavní základy tvorby práva. Praha 1990, str. 184) a   na   strane   druhej   naopak   názor,   podľa   ktorého   jednoduchým   zrušením   zákonného splnomocnenia právny život predpisov vydaných na základe tohto splnomocnenia nekončí (Koudelka, Z.: Obecně závazné vyhlášky. MU Brno 1998, str. 83). Za opísanej situácie má potom   zásadný   význam   rozlišovanie   platnosti   právnych   predpisov   (teda   ich „zakomponovania“ do právneho poriadku ako jeho súčasti) a ich účinnosti (teda záväznosti príslušnej právnej úpravy a jej dopadu na právne vzťahy majúce sa podľa nej riadiť). Ak potom doterajšia prax tvorby zákonov v Slovenskej republike pripustila možnosť zrušenia i vyhlášok ministerstiev zákonom (tu por. napr. zrušenie vyhlášok č. 196/1989 Zb. a č. 18/1991 Zb. ustanovením § 255 - bodmi 23 a 24 zákona č. 311/2001 Z. z.) a táto prax z hľadiska   súladu   s   Ústavou   Slovenskej   republiky   nebola   spochybnená   (takže   ju   pri rešpektovaní   princípu   prezumpcie   ústavnosti   právnych   predpisov   bolo   treba   považovať za súladnú s Ústavou), namieste bol záver, podľa ktorého vypustenie splnomocňovacieho ustanovenia zákona nemá za následok automatické zrušenie predpisu vydaného na základe zákonného   splnomocnenia,   pokiaľ   to   v   zákone   nie   je   výslovne   uvedené.   Ako   dôsledok už uvedeného   platí,   že   vykonávací   predpis,   ktorý   po   zrušení   splnomocňovacieho ustanovenia zákona nebol zákonom výslovne zrušený, ostáva platnou súčasťou právneho poriadku. Až potiaľto (teda čo do otázky platnosti vyhlášky č. 19/1991 Zb.) tak závery súdu prvého   stupňa   i   odvolacieho   súdu   v   prejednávanej   veci   boli   správnymi   a   rovnako za správnu bolo treba považovať i odpoveď nižších súdov na tú časť dovolacej otázky, ktorá sa týkala formálneho odstránenia vyhlášky č. 19/1991 Zb. z právneho poriadku Slovenskej republiky zrušením predošlého Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).

Za správnu však podľa názoru dovolacieho súdu naopak nebolo možno považovať odpoveď Krajského súdu v Trenčíne (a pred ním i Okresného súdu Prievidza) na otázku pretrvávania účinnosti vyhlášky č. 19/1991 Zb. (teda pôsobenia vyhlášky a pretrvávania jej dopadu   na   ňou   upravované   právne   vzťahy)   aj   po   vypustení   príslušných splnomocňovacích ustanovení Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.

Ak totiž zákonodarca zruší príslušné splnomocňovacie ustanovenie zákona, nemožno síce   prijať   záver,   podľa   ktorého   takáto   derogácia   bez   ďalšieho   spôsobuje   i derogáciu (zrušenie)   vykonávacích   právnych   predpisov,   pri   snahe   aplikovať   vykonávací   právny predpis však vždy treba skúmať materiálne predpoklady existencie a pôsobenia (účinnosti) odvodeného   právneho   predpisu.   Takýto   právny   predpis   až   do   jeho   formálnoprávneho zrušenia   iným   normatívnym   právnym   aktom   (resp.   iným   spôsobom   predpokladaným právom, tu por. i čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) ostáva platným právnym predpisom   (súčasťou   právneho   poriadku),   pre   jeho   použitie   však   chýba   materiálny predpoklad pôsobenia, ktorým je konkrétne zákonné splnomocnenie (u ktorého nestačí, ako už bolo uvedené vyššie, aby tu bolo len v čase vydania vykonávacieho právneho predpisu, ale musí existovať po celú dobu jeho potenciálnej aplikácie).

V nadväznosti na tom preto bolo treba mať za to, že vyhláška č. 19/1991 Zb. bola až do   svojho   formálneho   zrušenia   (vykonaného   článkom   I   bodom   2   nariadenia   vlády č. 470/2003   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   nariadenie   vlády   č. 159/2001   Z.   z. o minimálnych   bezpečnostných   a   zdravotných   požiadavkách   pri   používaní   pracovných prostriedkov) s účinnosťou od 1. decembra 2003 platným právnym predpisom, avšak takýto právny predpis vzhľadom na nedostatok materiálnych podmienok ďalšieho normatívneho pôsobenia   nebol predpisom   účinným   a   aplikovateľným,   teda   takým,   ktorý   by   mohol vyvolávať právne   účinky   a   ktorý   by   účastníkov   ním   upravovaných   právnych   vzťahov zaväzoval (teda donucoval riadiť sa ním). To platí navzdory nedôvodnosti tej námietky žalovanej (dovolateľky), ktorá sa týkala odchylnosti legislatívnych postupov (vzťahujúcich sa k spornej vyhláške) v Českej republike a Slovenskej republike. Ani táto argumentácia (zrušením len splnomocňovacích ustanovení § 148a a § 275 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v Českej republike a zrušením celého Zákonníka práce v súvislosti s prijatím zákona č. 311/2001   Z.   z.)   totiž   nebola   úplnou,   pretože   prehliadala   okolnosť   prijatia   zákona č. 206/1996 Z. z. (jednej z novelizácií Zákonníka práce.   č. 65/1965 Zb. vykonaných už s účinnosťou   len   pre   Slovenskú   republiku),   ktorý   ustanovením   čl.   I   bodu   44   vypustil ustanovenie § 148a Zákonníka práce z textu zákona celkom a ustanovením čl. I bodu 63 zmenil znenie ustanovenia § 275 ods. 1 tak, že z neho odstránil splnomocnenie na vydanie vykonávacích predpisov. Práve vo vzťahu k tejto okolnosti tak bolo treba usudzovať na stratu účinnosti vyhlášky č. 19/1991 Zb. už od 1. septembra 1996 (teda od účinnosti zákona č. 206/1996 Z. z.) a nie až od 1. apríla 2002.

Pre úplnosť sa inak žiada uviesť, že odopretie priznania práva na základe platnej, avšak už   neúčinnej   vyhlášky by   nebolo   možno považovať ani za rozporné s princípom ochrany   nadobudnutých   práv.   Jednak   totiž   skoršie   právo   na   odchylné   zaobchádzanie s pracovníkmi   v   baníctve   (na   rozdiel   od   iných   skupín   zamestnancov)   malo   svoj   základ priamo   v   splnomocňovacom   ustanovení   zákona   (nakoľko   vyhláška   vydaná   na   základe splnomocňovacieho   ustanovenia   mala   upraviť   len   bližšie   podmienky   realizácie   takého práva a tiež bližšie vymedziť okruh osôb oprávnených sa takého odchylného zaobchádzania domáhať) a preto už od odstránenia splnomocňovacieho ustanovenia zo zákona tu nebolo (neexistovalo),   najmä   však   právo   žalobcu   uplatňované   žalobou   vyplývalo   z   poškodenia zdravia   účastníka   pri   výkone   práce   a   šlo   tak   o   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej chorobou   z   povolania   (§   195   a   nasl.   Zák.   práce   č.   311/2001   Z.   z.   v   znení   platnom a účinnom do 31. decembra 2003 vrátane), resp. neskôr o nárok na úrazovú rentu (§ 88 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z.).

Ak preto Krajský súd v Trenčíne neposudzoval vec i z hľadísk opísaných vyššie, jeho rozhodnutie   spočinulo   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   [§   241   ods.   2   písm.   c) O. s. p.]. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. (časti vety za bodkočiarkou) a podľa odseku 2 vety prvej rovnakého ustanovenia zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Pre   odvolací   súd   tak   bude   v   ďalšom   konaní   právny   názor   súdu   rozhodujúceho o dovolaní záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá O. s. p.).»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o prípustnosti dovolania   a zrušení   rozsudku   krajského   súdu   a vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie   je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu najvyšší súd   dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   treba   považovať   dovolanie žalovanej za dôvodné a napadnutý rozsudok krajského súdu   bolo treba zrušiť a vec mu vrátiť   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecným súdom, ktorý je „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekomformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   výklad   najvyšším   súdom   takéto nedostatky nevykazuje.

V každom   prípade   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2006