znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 21/05-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ľ. L., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 81/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 81/98 p o r u š i l základné právo Ľ. L., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   81/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. L. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ľ. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 463 Sk (slovom deväťtisícštyristošesťdesiattri   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 3. februára 2005 č.   k.   I.   ÚS   21/05-7   prijal podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. L., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 81/98.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 8. júna 1998 podal na okresnom súde návrh na začatie konania o vydanie hnuteľných vecí. Konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Postup   okresného   súdu   považuje   sťažovateľ   za   porušenie   ním   označeného základného práva.

3. Sťažovateľ viackrát (7. novembra 1999, 11. februára 2004) urgoval pokračovanie v konaní   a ani   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   podané   predsedovi   okresného   súdu (14. februára 2003, resp. 17. februára 2004 cestou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky) neviedli k efektívnej náprave.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva,   okresnému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a náhradu trov konania..

5.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený   jeho   podpredsedom,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr. 3237/05   z   20. mája   2005 a sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu stanoviskom k tomuto vyjadreniu z 13. júna 2005.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s predloženým   dokumentačným   materiálom   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrenia   okresného   súdu a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 81/98.

Sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu 8. júna 1998 domáhal vydania vecí   od   svojej   manželky   JUDr.   S.   L.   (ďalej   len   „žalovaná“),   s ktorou   bol   v tom   čase v rozvodovom konaní (súdny poplatok na výzvu okresného súdu uhradil 10. augusta1998). K žalobe   (ktorá   bola   zaslaná   11.   septembra   a doručená   17.   septembra   1998 žalovanej) sa žalovaná vyjadrila 28. septembra 1998.

Sťažovateľ   7.   novembra   1999   urgoval   pokračovanie   v konaní.   Oznámil,   že manželstvo so žalovanou bolo právoplatne rozvedené 12. augusta 1998.

Okresný súd 15. decembra 1999 stanovil termín pojednávania na 31. január 2000. Sťažovateľa vyzval, aby predložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

Na pojednávaní konanom 31. januára 2000 sa obaja účastníci vyjadrili k predmetu sporu. Pojednávanie bolo odročené na 23. február 2000 s tým, že sťažovateľ predloží súdu písomné rozšírenie svojej žaloby (predložené súdu 3. novembra 2000).

Na   pojednávaní   konanom   23.   februára   2000   (ktorého   sa   žalovaná   bez ospravedlnenia   nezúčastnila)   sťažovateľ   označil   ďalšie   hnuteľné   veci,   ktoré   žiada žalovanou vydať. Pojednávanie bolo odročené na 5. apríl 2000 (žalovanej bolo doručené predvolanie   8. marca 2000,   k rozšírenej   žalobe sa   vyjadrila 15.   marca   2000).   Dňa   24. marca 2000 žalovaná ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní. Žiadala pojednávať v jej neprítomnosti.

Na pojednávaní konanom 5. apríla 2000 sťažovateľ opätovne rozšíril svoju žalobu a navrhol vypočuť svedkov.

Okresný súd 28. mája 2000 stanovil termín pojednávania na 13. september 2000 (predvolanie   pre   sťažovateľa   bolo   vrátené   nedoručené   poštou   3.   júla   2000   a náhradne doručené 22. augusta 2000). Žalovaná 11. septembra 2000 osobne ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní.

Na   pojednávaní   konanom   13.   septembra   2000   bol   vypočutý   ako   svedok   otec sťažovateľa.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   6.   november   2000   s tým,   že   svedok   bude opätovne vypočutý a na pojednávanie bude predvolaná žalovaná.

Okresný súd stanovil termín pojednávania na 8. november 2000. Na zmenu termínu upozornil   účastníkov.   Na   tomto   pojednávaní   (konanom   za   prítomnosti   účastníkov)   bola pripustená   zmena   žaloby   (rozšírenie   návrhu   na   vydanie   vecí   vykonané   podaniami z 3. februára 2000, 24. februára 2000 a ústne na pojednávaní 5. apríla 2000). K obsahu zmeny sa vyjadrila žalovaná a bol vypočutý otec sťažovateľa. Pojednávanie bolo odročené na 11. december 2000 s tým, že budú predvolaní ďalší dvaja svedkovia.

Predvolaní svedkovia 7. decembra 2000 ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní. Pojednávanie   konané   11.   decembra   2000   bolo   pre   neospravedlnenú   neúčasť žalovanej   a trvaní   sťažovateľa   na   vypočutí   ním   navrhovaných   svedkov   odročené   na 24. január 2001.

Pojednávanie stanovené na 24. január 2001 bolo pre „neplánovú poradu tunajšieho súdu“ odročené   na   21.   február   2001   s tým,   že   účastníci   a svedkovia   budú   opätovne predvolaní.

Na pojednávaní konanom 21. februára 2001 (za neprítomnosti žalovanej, ktorá svoju neúčasť   neospravedlnila),   boli   vypočutí   svedkovia.   Pojednávanie   bolo   odročené   na 21. marec 2001 s tým, že na pojednávanie budú predvolané dve svedkyne.

Na   pojednávaní   konanom   21.   marca   2001   bolo   uskutočnené   oboznámenie s doterajšími výpoveďami svedkov, ku ktorým sa vyjadrila žalovaná. Bola tiež vypočutá svedkyňa. Pojednávanie bolo odročené na 25. apríl 2001, čo prítomní vzali na vedomie. Pre neúčasť žalovanej a predvolanej svedkyne bolo toto pojednávanie odročené na 14.   máj 2001 s tým, že súd opätovne predvolá žalovanú a svedkov.

Na pojednávaní konanom 14. mája 2001 (za neprítomnosti žalovanej, ktorá svoju neúčasť   neospravedlnila),   boli   vypočutí   svedkyňa, otec   sťažovateľa   a brat   sťažovateľa. Pojednávanie bolo odročené na 4. jún 2001 s tým, že opätovne bude predvolaná žalovaná na „oboznámenie sa s vykonanými dôkazmi výsluchom svedkov“.

Na   pojednávaní   konanom   4.   júna   2001   (za   neprítomnosti   neospravedlnenej žalovanej)   bolo   uskutočnené   oboznámenie   s   doterajším   priebehom   konania.   Sťažovateľ nemal ďalšie dôkazné návrhy. Okresný súd rozsudkom žalobu zamietol a v časti o vydanie troch švajčiarskych hodiniek, dvoch univerzitných diplomov a cigár konanie zastavil. Na žiadosť sudcu bol termín na písomné vyhotovenie rozsudku predĺžený do 30. júla 2001. Písomné vyhotovenie rozsudku č. k. 13 C 81/98-103 zo 4. júna 2001 bolo doručené účastníkom 5., resp. 8. októbra 2001.

Rozsudok napadol 13. augusta 2001 sťažovateľ odvolaním. Súdny spis sp. zn. 13 C 81/98 bol 25. októbra 2001 predložený odvolaciemu súdu. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) stanovil termín pojednávania na 13. marec   2002.   Na   tomto   pojednávaní   po   vypočutí   sťažovateľa   (žalovaná   sa   bez ospravedlnenia   pojednávania   nezúčastnila)   bol   prvostupňový   rozsudok   zrušený   a vec vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Súdny   spis   bol   doručený   okresnému   súdu 29. apríla 2002 a druhostupňové rozhodnutie bolo doručené účastníkom 25., resp. 27. júla 2002. Okresný súd 14. novembra 2002 vyzval sťažovateľa, aby mu v lehote 30 dní oznámil dôkazy,   ktoré   navrhuje   v ďalšom   konaní   vykonať.   Taktiež   vyzval   svedka,   aby   predložil zoznam   vecí   vypracovaný   žalovanou   v roku   1998,   ktorý   mu   bol   (podľa   jeho   svedeckej výpovede z 21. februára 2001) žalovanou predložený.

Sťažovateľ   pri   osobnej   návšteve   okresného   súdu   18.   decembra   2002   oznámil,   že mená   a adresy   svedkov   sú   už   uvedené   v súdnom   spise   a spôsob   vybavenia   trestného oznámenia jeho otca na žalovanú je potrebné vyžiadať od neho.

Svedok   bol   18.   júla   2003   opätovne   vyzvaný   na   predloženie   zoznamu   vecí vypracovaných žalovanou.

Okresný súd 12. decembra 2003 stanovil termín pojednávania na 28. január 2004 (predvolanie bolo doručené účastníkom a svedkom).

Svedok   29.   novembra   2003   oznámil   okresnému   súdu,   že   žiadny   zoznam   vecí vypracovaný žalovanou už nevlastní a na bližšie okolnosti prípadu sa už nepamätá. Na pojednávaní konanom 28. januára 2004 sa k predmetu veci vyjadrili účastníci a bol vypočutý otec sťažovateľa.

Okresný súd 3. februára 2004 požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v S., Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   v S.   (ďalej   len   „OR   PZ“)   o podanie   informácie o spôsobe vybavenia trestného oznámenia otca sťažovateľa na žalovanú.

Sťažovateľ 11. februára 2004 urgoval vytýčenie termínu pojednávania. Okresný súd 29. marca 2004, 25. júna 2004, 9. augusta 2004 a 16. septembra 2004 opätovne žiadal OR PZ o podanie informácie a predloženie trestného spisu.

Uvedené bolo predložené okresnému súdu 6. októbra 2004. Trestné oznámenie bolo odložené, lebo „boli zistené skutočnosti, ktoré nenasvedčovali naplneniu skutkovej podstaty trestného   činu“.   Sťažnosť   proti   uzneseniu   policajného   orgánu   okresná   prokuratúra zamietla, lebo bola podaná neoprávnenou osobou.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že vo veci konajúci sudca je:

„... takisto ako všetci ostatní sudcovia občianskoprávneho úseku preťažený, ku dňu 30.   4.   2005   bolo   v jeho   súdnom   oddelení   436   nevybavených   vecí,   pričom   Opatrením predsedu súdu Spr. 3000/2005-5 zo dňa 21. 4. 2005 boli v zmysle § 51 ods. 4 písm. a) Zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch prerozdelené nevybavené veci troch sudcov neprítomných dlhšie ako   šesť   týždňov,   celkom   išlo   o 1   435   vecí,   ktoré   boli   prerozdelené   ostatným   sudcom, a z tohto dôvodu bolo ku dňu 31. 5. 2005 v súdnom oddelení Mgr. T. 519 nevybavených vecí. Pod tento stav sa podpísalo najmä prevzatie vecí bývalého Okresného súdu Bratislava

- vidiek.

Všetky   prvostupňové   súdy   v Bratislave   sú   preťažené,   štát   nie   je   ochotný   riešiť personálne túto situáciu, a pokiaľ sa tento postoj nezmení, stavy v súdnych oddeleniach sa nezlepšia.“

3. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol, že „vyjadrenie   orgánu   štátnej   správy  ...   vlastne   potvrdzuje   opodstatnenosť   našej   sťažnosti ohľadne prieťahov v konaní...“. Na podporu svojho tvrdenia citoval z judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa predmetnej veci.

4.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   81/98,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

4.1. Pri hodnotení podľa kritéria zložitosti posudzovanej veci ústavný súd berie do úvahy určitú skutkovú zložitosť posudzovanej veci vyplývajúcu z viacnásobného rozšírenia návrhu   o ďalšie   požadované   veci   a pomerne   širokého   svedeckého   dokazovania.   Táto zložitosť však nie je výlučnou a ani hlavnou príčinou doterajšej dĺžky konania (pozri vyššie prehľad konania uvedený v II. časti odôvodnenia).

4.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, t. j. správania sťažovateľa v predmetnom konaní, ústavný súd berie do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ v priebehu konania viackrát upravil   svoj   návrh   (pozri   vyššie   bod   10   II.   časti   odôvodnenia).   Túto   skutočnosť   však nepovažuje   ústavný   súd   za   takú   okolnosť,   ktorá   by   významnou   mierou   predĺžila a skomplikovala doterajší priebeh konania a ktorej následkom by boli zbytočné prieťahy v konaní.

4.3.   Ústavný   súd   ďalej   skúmal   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní z hľadiska zisťovania eventuálnych dôvodov (príčin) sťažovateľom namietaného porušenia označeného základného práva.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v predmetnej veci od jej nápadu na okresný súd (8. júna 1998) dosiaľ trvá vyše šesť a pol roka a v merite veci ešte nie je právoplatne rozhodnuté.

V dôsledku   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. 13 C 81/98 ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol:

-   od   28.   septembra   1998   (vyjadrenie   žalovanej)   do   15. decembra   1999   (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše 14 mesiacov,

- od 29. apríla 2002 (vrátenie súdneho spisu z odvolacieho súdu) do 14. novembra 2002 (výzva sťažovateľovi), t. j. v trvaní vyše 6 mesiacov,

- od   14.   decembra   2002   (uplynutie   30-dňovej   lehoty   stanovenej   sťažovateľovi   vo vyššie   uvedenej   výzve)   do   12.   decembra   2003   (predvolanie   na   pojednávanie), v tomto období zaslal okresný súd jednu výzvu svedkovi z 18. júla 2003, t. j. v trvaní takmer 12 mesiacov,

- od 3. februára 2004 (výzva OR PZ) do 20. mája 2005 (predloženie súdneho spisu ústavnému súdu), t. j. v trvaní vyše 15 mesiacov (keď okresný súd zabezpečoval urgenciami predloženie informácie od OR PZ a nevykonal žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu v merite veci),t. j. spolu v trvaní vyše štyroch rokov, bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda vyše štyri roky neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne   príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   nemožno   akceptovať.   Personálne   problémy a vysoká   zaťaženosť   sudcov   nemôže   byť   na   ťarchu   účastníka   konania   a nemá   povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

6. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk z dôvodu „že   sťažovateľ   sa   už 6,5   roka   nevie   právnou cestou domôcť   ochrany   svojich majetkových práv, ktorých absencia mu podstatne znehodnocuje život, podmienky a celkové pôsobenie“.   Keďže   iba   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   nie   je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal za dôvodné priznať mu finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) zo 17. januára 2005 a stanovisko z 13. júna 2005 k vyjadreniu   okresného súdu. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb,   t. j. 1/6 výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 7 953 Sk. Po pripočítaní   19   %   DPH   –   1   510   Sk   predstavujú   náklady   sťažovateľa   za   domáhanie   sa ochrany ústavou mu zaručeného základného práva sumu 9 463 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2005