znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 21/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   P.   -   EREKTA   -   agentura   pro zprostředkování a rozvoj výroby, O. – P., Alžírská 1520, zastúpeného advokátom Mgr. J. F., O., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo 63/2003-186 z 31. júla 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   J.   P.   -   EREKTA   -   agentura   pro   zprostředkování   a rozvoj   výroby o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z 9.   decembra   2003   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústavný   súd“)   15.   decembra   2003,   označeným   ako   „ústavní   stížnost   proti právoplatnému rozhodnutí NS SR č. j. 4 Obo 63/2003-186 ze dne 31. 7. 2003 “Ing. J. P.

-   EREKTA   -   agentura   pro   zprostředkování   a rozvoj   výroby,   O.   –   P.,   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom Mgr. J. F., O., namieta porušenie základných práv vyplývajúcich   z čl.   12   ods.   2   a z čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Obo 63/2003-186 z 31. júla 2003.

Sťažovateľ požaduje vydať predovšetkým dočasné opatrenie, ktorým by ústavný súd uložil   Krajskému   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   odložiť   vydanie   uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku z dovolania do doby rozhodnutia o sťažnosti,   a ďalej   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   zrušil   uznesenie najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 63/2003-186 z 31. júla 2003 a vec vrátil príslušnému súdu na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 1. októbra 2002 podal dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 150/01-127, 4 Obo 110/02 z 3. júla 2002, pričom súčasne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov za podané dovolanie v zmysle § 138 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Uznesením   krajského   súdu č. k. 9 Cb 91/98-172   zo   17. februára   2003   sťažovateľovi   nebolo   priznané   oslobodenie od súdnych   poplatkov   za   podané   dovolanie.   Sťažovateľ   13.   marca   2003   podal   proti uzneseniu krajského súdu odvolanie. Uznesením najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 63/2003-186 z 31.   júla   2003   bolo   uznesenie   krajského   súdu   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov potvrdené.

Keďže proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 63/2003-186 z 31. júla 2003 nie je prípustné dovolanie, sťažovateľ vyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, a preto sa obracia v tejto veci na ústavný súd.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k.   4   Obo 63/2003-186 z 31. júla 2003 došlo nielen k porušeniu Občianskeho súdneho poriadku, ale aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   odôvodňuje   svoje   stanovisko   viacerými   argumentmi.   Predovšetkým uvádza,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s jeho   odvolacími   námietkami   uvedenými v kapitole I a II a zaoberal sa odvolaním   len z hľadiska okolnosti,   či   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva v zmysle § 138 ods. 1 OSP, pričom sa zameral iba na apologetiku a doplnenie odôvodnenia uznesenia krajského súdu. Odôvodnením   uznesenia   najvyššieho   súdu   dochádza   k   tomu,   že   najvyšší   súd   dopredu predpokladá,   ako   by   o otázke   prípustnosti   dovolania   rozhodol   iný,   dovolací   senát najvyššieho súdu. Zároveň najvyšší súd pripúšťa, že dovolací senát najvyššieho súdu nie je jeho právnym názorom viazaný. Dôsledkom protiprávneho postupu a uznesenia najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 63/2003-186 z 31. júla 2003 je, že na jeho podklade dôjde v najbližších dňoch   k zastaveniu   konania   o podanom   dovolaní,   keďže   sťažovateľ   nemá   prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku. Zároveň tým budú porušené základné práva sťažovateľa vyplývajúce   z čl.   12   ods.   2   a čl.   46   ods.   1   ústavy.   Totiž,   14.   novembra   2003   už bola sťažovateľovi doručená výzva krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 8 504 Sk v lehote 20 dní s poučením, že ak poplatok v určenej lehote zaplatený nebude, súd konanie zastaví.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 150/01-127, 4 Obo 110/02 z 3. júla 2002 vyplýva,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu č. k. 9 Cb 91/98-44   z 1.   apríla   1999   a uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   9   Cb   91/98-42 z 23. júna 1999, ktorými bola vo veci samej zamietnutá v celom rozsahu žaloba sťažovateľa proti žalovanej súdnej exekútorke o zaplatenie 106 378 Sk a sťažovateľovi uložené zaplatiť súdny   poplatok   zo   žaloby. Vo   vzťahu   ku   potvrdzujúcemu   výroku   o povinnosti   zaplatiť súdny   poplatok   zo   žaloby   najvyšší   súd   uviedol,   že   uznesením   krajského   súdu č. k. 9 Cb 91/98-42   z 23.   júna 1999 bolo sťažovateľovi   uložené zaplatiť súdny   poplatok za žalobu. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal základ pre výpočet   súdneho   poplatku.   Zároveň   sťažovateľ   požiadal   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov,   v čom   mu   krajský   súd   nevyhovel   a jeho   uznesenie   potvrdil   najvyšší   súd uznesením č. k. 4 Obo 50/2000-111 z 21. decembra 2000. Napriek tomu sťažovateľ zotrval na odvolaní proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Podľa názoru najvyššieho súdu bol poplatok vypočítaný krajským súdom správne.

Z dovolania sťažovateľa z 1. októbra 2002 smerujúceho proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 150/01-127, 4 Obo 110/02 z 3. júla 2003 vyplýva, že smeruje tak proti výroku o potvrdení zamietnutia žaloby, ako aj proti výroku o potvrdení povinnosti zaplatiť súdny poplatok zo žaloby. Dovolanie voči výroku o potvrdení zamietnutia žaloby sa opiera o ustanovenie § 237 písm. f) OSP a dovolanie proti výroku o potvrdení povinnosti zaplatiť súdny poplatok zo žaloby sa opiera o ustanovenie § 237 písm. d) OSP.

Z návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov za podanie dovolania z 1. októbra 2002   vyplýva,   že   sťažovateľ   nemôže   súdny   poplatok   z dovolania   uhradiť   vzhľadom na viaceré   neuhradené   pohľadávky,   v dôsledku   ktorých   je   v druhotnej   platobnej neschopnosti, pričom jediným zdrojom jeho príjmov je jeho starobný dôchodok. Zároveň sťažovateľ uvádza, že z obsahu podaného dovolania nevyplýva, aby pokračoval   v spore so zjavnou bezúspešnosťou.

Z uznesenia krajského súdu č.   k. 9 Cb 91/98-172 zo 17. februára 2003 vyplýva, že krajský   súd   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov za dovolacie konanie. Podľa názoru krajského súdu pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od   povinnosti   platiť   súdne   poplatky   je   potrebné   starostlivo   zvažovať,   či   o priznanie oslobodenia žiada občan alebo podnikateľ vo veci súvisiacej s výkonom jeho podnikateľskej činnosti. Pri žiadosti podnikateľa treba brať do úvahy, že aj vedenie obchodno-právnych sporov a s tým súvisiaci vznik poplatkovej povinnosti tvorí súčasť podnikateľského rizika, ktoré   je   neoddeliteľnou   súčasťou   podnikateľskej   činnosti.   Nie   je   preto   dostačujúce, ak podnikateľ oprie svoju žiadosť iba o momentálny nedostatok finančných prostriedkov, resp. o neúspech v podnikaní. Sťažovateľ nepredložil presvedčivé dôkazy o tom, že jeho pomery ako podnikateľa takéto oslobodenie odôvodňujú. Jeho súčasná situácia a postoje nasvedčujú, že aj napriek momentálnym finančným pomerom má záujem naďalej podnikať, pretože pravidelnými mesačnými finančnými čiastkami udržiava chod a existenciu firmy, ktorá doteraz nebola zrušená. Je preto zrejmé, že predpokladá a očakáva zlepšenie svojich hospodárskych   výsledkov.   V opačnom   prípade   by   zrejme   nemal   záujem   pokračovať vo svojej podnikateľskej činnosti, ktorú podľa svojho tvrdenia udržiava v chode zo svojho jediného zdroja príjmov - starobného dôchodku. Pri rozhodovaní vzal krajský súd do úvahy aj   tú   skutočnosť,   že   doterajší   priebeh   konania   nasvedčuje   tomu,   že   v danom   prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva sťažovateľa voči súdnej exekútorke.

Z odvolania sťažovateľa z 13. marca 2003 podaného proti uzneseniu krajského súdu č. k. 9 Cb 91/98-172 zo 17. februára 2003 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov za dovolanie vyplývajú nasledovné podstatné skutočnosti.

V kapitole I predkladá sťažovateľ argumenty, ktoré potvrdzujú skutočnosť, že jeho pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. V kapitole II predkladá sťažovateľ   argumenty   o tom,   že   pri   rozhodovaní   o priznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov   nie   je   možné   rozlišovať   medzi   účastníkom,   ktorý   nie   je   podnikateľom, a účastníkom   -   podnikateľským   subjektom,   lebo   obe   kategórie   musia   byť   posudzované rovnako.   V súvislosti   so   záverom   krajského   súdu,   že   v danom   prípade   ide   zo   strany sťažovateľa o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, poukazuje sťažovateľ na skutočnosť, že uzneseniu krajského súdu chýba v tomto smere akékoľvek odôvodnenie.

Z uznesenia najvyššieho súdu   č.   k.   4 Obo 63/2003-186   z 31.   júla 2003   vyplýva, že najvyšší súd potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 9 Cb 91/98-172 zo 17. februára 2003.

Hoci podľa názoru krajského súdu nebolo možné priznať sťažovateľovi oslobodenie od   súdneho   poplatku   za   dovolanie   predovšetkým   preto,   že   jeho   neschopnosť ako podnikateľa zaplatiť súdny poplatok je iba prechodného charakteru, a tiež preto, že ide o zrejme   bezúspešné   uplatnenie   práva   proti   súdnej   exekútorke,   podľa   právneho   názoru najvyššieho súdu nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku je dané tým, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, keďže podľa   názoru najvyššieho súdu   v danom   prípade dovolanie   nie   je   prípustné.   Sťažovateľ   odôvodnil   prípustnosť   dovolania   poukazom na ustanovenie § 237 písm. d) a f) OSP. Uviedol, že v dôsledku nesprávneho postupu súdu nemohol doplniť svoje odvolanie ohľadne skutočnosti, v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia, a uviesť   nové   skutočnosti   a dôkazy,   v dôsledku   čoho   odvolací   súd   konal   na   základe neúplného   odvolania   a nemohol   prihliadnuť   na   všetky   vady   konania   súdu   I.   stupňa. Odvolaciemu súdu vyčítal, že v záverečnej časti konania odmietol výpoveď sťažovateľa k právnej   stránke   veci,   čím   zamedzil   objasneniu   otázky   týkajúcej   sa   porušenia   právnej povinnosti   žalovanou   exekútorkou.   Prekážku   právoplatne   rozhodnutej   veci   namietal vo vzťahu k potvrdzujúcemu uzneseniu, a to v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 50/2000.

Podané dovolanie smeruje jednak proti rozsudku a jednak proti uzneseniu krajského súdu.   Prípustnosť   dovolania   v týchto   veciach   nemožno   podľa   názoru   najvyššieho   súdu vyvodiť   ani   z ustanovenia   §   238,   ale   ani   z   ustanovenia   §   239   OSP.   Naproti   tomu je prípustné dovolanie z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 OSP. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, je potrebné posúdiť, či šlo o taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných Občianskym   súdnym   poriadkom   za   účelom   ochrany   jeho   práv   a právom   chránených záujmov.   Najvyšší   súd   v tejto   súvislosti   dospel   k predbežnému   záveru,   že   zo   strany sťažovateľa   zrejme   nejde   o úspešné   bránenie   práva,   a preto   uznesenie   krajského   súdu ako vecne správne potvrdil. Najvyšší súd zároveň podotýka, že týmto právnym názorom dovolací súd viazaný nie je.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa   §   138   ods.   1   prvej   vety   OSP   na   návrh   môže   predseda   senátu   priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Je potrebné uviesť, že potvrdzujúce uznesenie najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 63/2003-186   z 31.   júla   2003   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   nie   je   založené na závere,   podľa   ktorého   pomery   sťažovateľa   ako   podnikateľa   neodôvodňujú   priznanie poplatkového oslobodenia pre svoj prechodný charakter a pre skutočnosť, že sťažovateľ je podnikateľský   subjekt.   K tomuto   záveru   dospel   krajský   súd   vo   svojom   uznesení č. k. 9 Cb 91/98-172 zo 17. februára 2003. Najvyšší súd sa s týmto záverom nestotožnil. Pokiaľ   i napriek   tomu   považoval   prvostupňové   uznesenie   za   vecne   správne,   vychádzal z toho,   že v prípade   sťažovateľa   ide   o zrejme bezúspešné   uplatňovanie práva.   K tomuto záveru   dospel   analýzou   o prípustnosti   dovolania   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku,   resp. uzneseniu.   Podľa   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   v danom   prípade   je   dovolanie mysliteľné iba z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 OSP, čo napokon korešponduje   aj   s právnym   názorom   sťažovateľa,   ktorý   svoje   dovolanie   opieral o ustanovenie § 237 písm. d) a f) OSP. Najvyšší súd dospel pritom k predbežnému záveru, že žiadne dôvody dovolania vyplývajúce z ustanovenia § 237 OSP nie sú dané. Keďže o samotnom dovolaní nie je príslušný rozhodovať odvolací senát najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval   ako   súd   II.   stupňa   o otázke   oslobodenia   od   súdneho   poplatku   z dovolania, ale iný, dovolací senát najvyššieho súdu, odvolací senát najvyššieho súdu vyslovil aj to, že jeho predbežným právnym názorom dovolací senát viazaný nie je.

Keďže sťažovateľ založil sťažnosť v súvislosti s namietaným porušením čl. 12 ods. 2 ústavy   na   tej   skutočnosti,   že   rozlišovaním   medzi   účastníkom   konania,   ktorý   nie   je podnikateľským   subjektom,   a účastníkom   konania,   ktorý   ním   je,   došlo   k diskriminácii sťažovateľa, je na prvý pohľad zrejmé, že k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy nedošlo. Je tomu tak   preto,   že   k takémuto   rozlišovaniu   dospel   iba   krajský   súd.   Najvyšší   súd   v uznesení č. k. 4 Obo   63/2003-186   z 31.   júla   2003   takto   neargumentoval   a vychádzal   z tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého jeho majetkové pomery ako dôchodcu neumožňujú zaplatenie súdneho poplatku. Nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku založil na inej skutočnosti, a to na okolnosti, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy poukazuje ústavný súd na to,   že   k právoplatnému   skončeniu   dovolacieho   konania   príslušným   rozhodnutím všeobecného súdu vrátane rozhodnutia o jeho zastavení v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku   za   dovolanie   doteraz   nedošlo.   Napriek   tomu   sa   sťažovateľ   dovoláva   ochrany svojich práv garantovaných v ústave sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Táto časť sťažnosti aj vzhľadom na požadovaný návrh na rozhodnutie však obsahuje také nedostatky, pre ktoré ju musel ústavný súd odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodov uvedených v tomto ustanovení.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorých zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I.   ÚS   103/02).   Práve   o takýto   prípad   ide   vo   vzťahu   k začatému   a v súčasnosti prebiehajúcemu   dovolaciemu   konaniu.   Sťažovateľ   má   v občianskom   súdnom   konaní na ochranu svojich práv, ktorých porušenie namietal predmetnou sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom, účinné a dostupné prostriedky právnej nápravy. Jeho sťažnosť bola preto podaná   predčasne,   čo   je   okolnosť,   ktorá   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci z čl. 127   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2004