znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 21/03-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., bytom B., prechodne bytom D. n. V., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. K., Phd., B., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48   ods.   2   a čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia   ľudských   práv   a základných slobôd podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV,   Krajského   súdu   v Bratislave,   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstva financií Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 28. októbra 2002 doručená sťažnosť M. H., bytom B., prechodne bytom D. n. V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Z. K., Phd., B., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru   (ďalej   len   „protokol“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len „okresný   súd“),   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) a Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“).

Sťažovateľka uviedla, že ústavný súd na základe jej sťažnosti 10. júla 2002 rozhodol nálezom sp. zn. II. ÚS 59/02 nasledovne:

„1. Základné právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 15 E 195/00 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava IV prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 E 195/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 18.000,- Sk (slovom: osemnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Napriek tomu, že uvedený nález ústavného súdu sa stal právoplatným 12. augusta 2002 a vo výroku o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia sa stal vykonateľným 14.   októbra   2002,   sťažovateľka   namieta,   že   okresný   súd   ho   do   podania   tejto   sťažnosti nevykonal ani v bode 2 a ani v bode 3 výroku, t. j. ani nekonal bez (ďalších) zbytočných prieťahov   a ani   nevyplatil   sťažovateľke   priznané primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 18 000,-- Sk.

Sťažovateľka pritom v záujme realizácie predmetného nálezu ústavného súdu urobila tieto úkony:

- dňa 20. augusta 2002 podala na okresný súd žiadosť „o výkon nálezu Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   II.   ÚS   59/02-25   z 10.   júla   2002   a o zaslanie zaplatenie   priznaného   finančného   zadosťučinenia   na   adresu  ...   prechodného bydliska  ...   resp.   o zaslanie   výzvy,   na   základe   ktorej   si   bude   môcť   primerané finančné zadosťučinenie prevziať osobne“;

- dňa   4.   septembra   2002   podala   na   krajský   súd,   ministerstvo   spravodlivosti a ministerstvo financií rovnakú žiadosť „o výkon nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   II.   ÚS   59/02-25   z 10.   júla   2002   a o zaplatenie   priznaného finančného   zadosťučinenia na adresu  ...   prechodného   bydliska  ...   resp.   o zaslanie výzvy, na základe ktorej si bude môcť primerané finančné zadosťučinenie prevziať osobne“.

  Na vyššie uvedené žiadosti sťažovateľky krajský súd, okresný súd, ministerstvo financií a ministerstvo spravodlivosti reagovali nasledovne:

Krajský súd listom z 11. septembra 2002 sťažovateľke oznámil: „... Vašu požiadavku o vyplatenie   finančného   zadosťučinenia   priznaného   rozhodnutím   Ústavného   súdu Slovenskej republiky číslo II. ÚS 59/2002-25 zo dňa 10. 7. 2002, ktoré Vám bol Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia, sme odstúpili príslušnému okresnému súdu, ktorý je povinný túto platbu realizovať.“Okresný   súd   listom   z 12.   septembra   2002   sťažovateľke   oznámil   nasledovné: „Okresný   súd   Bratislava   IV   nemá   v rozpočte   na   rok   2002   pridelené   prostriedky   na uhradenie Vám   priznaného finančného zadosťučinenia.   Keďže nálezom Ústavného súdu nám bola uložená povinnosť uhradiť vám 18.000,- Sk požiadali sme dňa 12. 9. 2002 Krajský súd   v Bratislave   o zvýšenie   rozpočtu   o túto   sumu.   Po   vybavovaní   našej   žiadosti   Vám priznanú čiastku uhradíme.“

Ministerstvo   financií   listom   z 18.   septembra   2002   sťažovateľke   oznámilo: „... z dôvodu vecnej príslušnosti bolo Vaše podanie odstúpené na priame vybavenie Okresnému súdu Bratislava IV, Saratovská 1/A, Bratislava.“

Ministerstvo   spravodlivosti   listom   z 23.   septembra   2002   oznámilo   sťažovateľke nasledovné: „Oznamujeme   Vám,   že   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky nerealizuje   nálezy   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky.   Vyplatenie   finančných prostriedkov prináleží vo Vašom prípade Okresnému súdu Bratislava IV, ktorému Ústavný súd Slovenskej republiky doručil kópiu nálezu.

Krajský   súd   v Bratislave   dňa   23.   septembra   2002   požiadal   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o pridelenie rozpočtových prostriedkov na vyplatenie Vášho nálezu.   Nakoľko Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v roku 2002 na uvedený   účel   nemá   rozpočtové   prostriedky,   je   potrebné   požiadať   Ministerstvo   financií Slovenskej   republiky   o vykonanie   rozpočtového   opatrenia.   Po   zvýšení   rozpočtových prostriedkov Ministerstvom financií Slovenskej republiky prostriedky na realizáciu Vášho nálezu budú zaslané na príslušný súd, ktorý Vám uhradí čiastku 18 tis. Sk.“

Vzhľadom na   uvedené skutočnosti podľa názoru sťažovateľky okresný súd svojou nečinnosťou porušil čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru dvakrát, a to tým, že:

<1. po nadobudnutí vykonateľnosti bodu 2 výroku nálezu Ústavného súdu SR, t. j. po 21. auguste 2002 nezačal ihneď konať bez zbytočných prieťahov. Po tom čo sa 17. júna 2002, teda ešte pred vynesením nálezu Ústavného súdu SR, uskutočnilo pojednávanie..., sudkyňa   dala   spis   na   lehotu   štyroch   mesiacov.   Dôvodom   tohto   postupu   sudkyne   je „čakanie“   na   vybavenie   návrhu   na   vklad   vlastníckeho   práva   k bytu   do   katastra nehnuteľností, ktorý doručil Správe katastra Bratislava IV dňa 14. marca 2002 povinný - bývalý manžel sťažovateľky.

Dňa 19. júna 2002 došiel Okresnému súdu Bratislava IV list sťažovateľky z 18. júna 2002 adresovaný povinnému, ktorým ho žiada o vydanie kľúčov od bytu.

Dňa   15.   augusta   2002   sťažovateľka   osobne   doručeným   podaním   informovala Okresný   súd   Bratislava   IV,   že   povinný   (jej   bývalý   manžel)   nerešpektuje   rozsudok Krajského súdu v Bratislave a neumožňuje jej bývať v predmetnom byte do zabezpečenia náhradného bytu, a to ani na písomné ani na telefonické dožiadania. Sťažovateľka ďalej uviedla, že správanie odporcu je agresívne a vulgárne, že dňa 13. augusta 2002 musela volať policajnú hliadku, pretože bývalý manžel ju fyzicky i slovne napadol. Informuje, že záznam o zásahu   policajnej   hliadky   je   na   policajnej   stanici,   Janotova   ul.,   Bratislava   IV. Sťažovateľka ďalej v tomto podaní zdôraznila, že ani za asistencie policajnej hliadky sa do bytu nedostala, že má obavy o svoj život, pretože nemá kde bývať. Preto súčasne požiadala o výkon rozhodnutia, tak ako to povinnému ukladá krajský súd a žiadala byt...

Podanie sťažovateľky z 15. augusta 2002, ale aj z 18. júna 2002 bolo založené do spisu, ale v spise sa nenachádza žiadny pokyn či záznam sudkyne a vo veci nebol urobený žiadny procesný či meritórny úkon.

V ten istý deň, teda 15. augusta 2002 sa sťažovateľka dostavila aj na Krajský súd v Bratislave a opätovne namietala nečinnosť Okresného súdu Bratislava IV, na čo reagovala predsedníčka   Krajského   súdu   v Bratislave   listom   z 20.   augusta   2002.   V ňom   žiada predsedníčku Okresného súdu Bratislava IV o správu o stave konania od 17. júna 2002 a navrhuje, v prípade pretrvávania prieťahov, vyvodiť voči JUDr. L. disciplinárny postih.V súvislosti s vyššie uvedeným sťažovateľka vyčíta Okresnému súdu Bratislava IV to, že

a) dňa 17. júna 2002 dal spis na lehotu štyroch mesiacov, hoci konajúcej sudkyni musí byť známe (iura novit curia) ustanovenie § 32 ods. 1 zákona NR SR č. 162/1995 Z. z. o katastri   nehnuteľností   a o zápise   vlastníckych   a iných   práv   k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. Podľa § 32 ods. 1 „Správa katastra rozhodne o návrhu na vklad do 30 dní odo dňa doručenia návrhu na vklad“. Sťažovateľke preto nie je zrejmé,   prečo   sudkyňa   nedala   spis   na   lehotu   30   dní.   Navyše   návrh   na   vklad vlastníckeho práva k bytu do katastra nehnuteľností bol doručený Správe katastra Bratislava IV 14. marca 2002, teda v čase keď sudkyňa dávala spis na lehotu štyroch mesiacov   vedela,   že   kataster   už   výrazne   prekročil   zákonom   stanovenú   lehotu uvedenú   v   §   32   ods.   1.   Nedodržanie   lehoty   nakoniec   potvrdzuje   aj   odpoveď prednostky Katastrálneho úradu v Bratislave z 26. augusta 2002, ktorá bola reakciou na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v uvedenom katastrálnom konaní. V odpovedi prednostka uvádza: „Je nám ľúto, že Vaše námietky uvedené v sťažnosti smerujúce proti nedodržaniu zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutie o návrhu na vklad... sú opodstatnené.   Zabezpečenie   nápravy   uvádzaného stavu   v súčasných   podmienkach nie   je   v silách   Správy   katastra   ani   Katastrálneho   úradu.   Neprimeraný   nárast požiadaviek – podaných návrhov na vklad v posledných obdobiach – je neadekvátny nezmeneným kapacitným a technickým možnostiam Správy katastra...“.

b) po   založení   podaní   sťažovateľky   z 15.   augusta   2002   a 18.   júna   2002,   v ktorých poukazuje   na   závažné   skutočnosti   sudkyňa   opäť   nekonala   a nepostupovala   bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd v Bratislave v rozsudku z 11. decembra 1997 (sp. zn. 28 Co 172/1997-134) uviedol – rozhodol, že „odporkyňa je povinná sa z bytu vysťahovať do 15 dní po tom, čo jej bude zabezpečený náhradný byt“, pričom v odôvodnení upresnil, že „odporkyni nič nebráni, aby sa do bytu nasťahovala, pretože naďalej jej pretrváva právo bývania až do doby, kým navrhovateľ nezabezpečí primeranú bytovú náhradu vo forme náhradného bytu o ktorej odvolací súd rozhodol podľa § 712 ods. 6 Obč. zák.“.

Vzhľadom na vyššie uvedené mala/mohla sudkyňa predvolať povinného na výsluch a opätovne ho poučiť o povinnosti určenej rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, t. j. o povinnosti umožniť sťažovateľke nasťahovať sa do bytu a realizovať tak právo bývania.

2) nevyplatil sťažovateľke v zákonom i nálezom stanovenej dvojmesačnej lehote od právoplatnosti   nálezu   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   18.000,-   Sk.   V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci BURDOV V. RUSKO zo 7. mája 2002, v ktorom sa uvádza: „... Štátne orgány nesmú odôvodňovať nesplnenie si záväzkov vyplývajúcich z rozsudku nedostatkom peňazí“.Podľa sťažovateľky jej nesmie byť zabránené v tom, aby mala pôžitok z úspechu konania pred Ústavným súdom SR, pretože v tomto konaní išlo o zodpovednosť Okresného súdu   Bratislava   IV   za   prieťahy   v konaní   a primerané   finančné   zadosťučinenie   za nemajetkovú   ujmu,   ktorú   utrpela   v dôsledku   zbytočných   prieťahov   v konaní   Okresného súdu Bratislava IV.

Nevyplatením   primeraného   finančného   zadosťučinenia   stratili   záruky   práva   na spravodlivý proces, ktoré sťažovateľka požívala v konaní na Ústavnom súde SR, svoj raison ď etre. V prípade sťažovateľky to platí dvojnásobne, pretože slovenské právne predpisy jej najprv „veľkoryso“ umožnili podať sťažnosť na Ústavný súd SR, aby jej následne po tom čo jej   sťažnosť   bola   úspešná   oznámili,   že momentálne peniaze   na   vyplatenie   primeraného finančného zadosťučinenia nemajú. Na kúpu obrazu pre odchádzajúceho ministra sa však podľa sťažovateľky peniaze našli.

Sťažovateľka súčasne uvádza, že podľa Ústavného súdu SR „za zbytočné prieťahy v konaní   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   považuje   aj   stav,   ak rozhodujúci orgán prekročí zákonom ustanovenú lehotu na rozhodnutie“.

Zároveň   platí,   že ak   je   čas   splnenia   ustanovený   kogentne   právnym   predpisom, účastníci záväzkovoprávneho vzťahu sú ním viazaní“ (R 29/2000).

Krajský súd v Bratislave, Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo financií SR porušili článok 46 ods. 1, článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru tým, že neposkytli Okresnému súdu Bratislava IV súčinnosť pri výkone bodu 3 výroku   nálezu   Ústavného   súdu   SR   a tým,   že   sa   správali   obštrukčne.   Z korešpondencie medzi sťažovateľkou a uvedenými orgánmi vyplýva, že tieto nemali skutočný záujem na tom, aby suma 18.000,- Sk bola sťažovateľke vyplatená v zákonom i nálezom stanovenej dvojmesačnej lehote.

Jediný, kto sa   skutočne snažil o výkon nálezu Ústavného súdu   SR bola samotná sťažovateľka.

Vzhľadom   na vyššie   uvedené   došlo   nevykonaním   príkazu   konať bez zbytočných prieťahov a nevyplatením primeraného finančného zadosťučinenia v lehote dvoch mesiacov k porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR a k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.>

Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd porušil aj čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 protokolu k dohovoru tým, že v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu sťažovateľke nevyplatil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 18 000,-- Sk. Krajský súd, ministerstvo spravodlivosti a ministerstvo financií porušili podľa presvedčenia sťažovateľky čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 protokolu č. 1 k dohovoru tým, že neposkytli okresnému súdu včasnú súčinnosť pri vyplácaní primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 18 000,-- Sk.

<V tejto súvislosti sťažovateľka opätovne poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci BURDOV v. RUSKO zo 7. mája 2002. Európsky súd pre ľudské práva   v ňom   totiž   znovu   zopakoval,   že   „právny   nárok   môže   zakladať   držbu   v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, ak je dostatočne preukázateľné, že je vymožiteľný. Z toho potom vyplýva, že nemožnosť... zabezpečiť si výkon rozsudkov je zásahom do práva na pokojné užívanie majetku, ako je uvedené v prvej vete prvého odseku   článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.>

Podľa sťažovateľky <niet teda pochýb, že článok 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru chráni aj také majetkové hodnoty ako sú pohľadávky, čo je zrejmé aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Antonakopoulos, Vortselová a Antonakopoulou v. Grécko.... Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva už judikoval aj Ústavný súd SR, pre ktorý   majú   právne   názory   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   „podporný   význam   pri podávaní výkladu ústavy“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2000 zo 4. januára 2001). Vo veci sp. zn. II. ÚS 19/1997 Ústavný súd SR rozhodol, že „majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa čl. 20 ústavy, zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty“.

Vychádzajúc   z vyššie   uvedených   právnych   názorov   niet   sporu   o tom,   že   nález Ústavného   súdu   SR   priznal   sťažovateľke   právo   na   vyplatenie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 18.000,- Sk. Inými slovami povedané, sťažovateľka mala (má) voči Okresnému súdu Bratislava IV právo na inkasovanie tejto pohľadávky, ktorú teda treba jednoznačne   považovať   za   majetok   v zmysle   článku   20   ods.   1   Ústavy   SR   a článku   1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Podľa sťažovateľky však práve v jej prípade už nie je potrebné skúmať   či   bola   zachovaná   spravodlivá   rovnováha   medzi   všeobecným   záujmom spoločenstva a imperatívmi ochrany práv sťažovateľky, pretože namietaný zásah je v rovine slovenského   práva   zjavne   nezákonný   a teda   nezlučiteľný   s právom   sťažovateľky   podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

Zákon NR SR č. 38/1993 Z. z. totiž v § 56 ods. 5 výslovne uvádza:„Ak   Ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

Tento normatívny text Ústavný súd SR pretransformoval aj do bodu 3 výroku nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25 z 10. júla 2002.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   došlo   nevyplatením   priznaného   primeraného finančného   zadosťučinenia   v zákonom   a nálezom   stanovenej   lehote   k nezákonnému a svojvoľnému zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľky podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a do práva sťažovateľky na pokojné užívanie majetku (zásah spadá pod   prvú   vetu   prvého   odstavca   článku   1   Protokolu   č.   1   k Dohovoru)   podľa   článku   1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a teda k porušeniu článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.>

Sťažovateľka je toho názoru, že v danom prípade nemá k dispozícii žiadne opravné alebo iné prostriedky nápravy, preto sa obrátila s touto sťažnosťou na ústavný súd. Ďalej dodala, že <keby nimi však aj disponovala, ich nevyčerpanie by nebolo možné pričítať na ujmu sťažovateľke, a to vzhľadom na predmet konania pred Ústavným súdom SR.Podľa § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. „Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z dôvodov   hodných osobitného zreteľa.“

Práve okolnosti, za ktorých už raz došlo k porušeniu práv sťažovateľky zo strany štátu (t. j. porušenie článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru zo strany Okresného súdu Bratislava IV), ako aj okolnosti po vynesení nálezu Ústavného súdu SR (právny   „ping   –   pong“   slovenských   štátnych   orgánov,   ktoré   buď tvrdili,   že   im   nepatrí realizácia   nálezov   Ústavného   súdu   SR alebo,   že   na vyplatenie   primeraného   finančného zadosťučinenia   nemajú   finančné   (rozpočtové)   prostriedky;   kúpa   obrazu   za   niekoľko desiatok   tisíc   slovenských   korún   ministrom   spravodlivosti   SR;   pretrvávajúce   prieťahy v exekučnom konaní a postavenie sťažovateľky ako „prosebníčky“ o zaplatenie 18.000,- Sk, teda okolnosti z ktorých jednoznačne vyplýva, že sa opäť chráni štátna moc pred občanom a že „poškodený“ je opäť na pokraji spoločenského záujmu) treba v prípade sťažovateľky považovať za „dôvody hodné osobitného zreteľa“ v zmysle § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.Inými   slovami   povedané,   vyžadovať   od   sťažovateľky   vyčerpanie   akýchkoľvek právnych prostriedkov by predstavovalo neprimerané právne terorizovanie, ku ktorému by došlo len preto, že povinný štátny orgán si neplní svoje povinnosti a záväzky vyplývajúce z nálezu odvolávajúc sa pritom aj na nedostatok finančných prostriedkov.

V súvislosti s vyššie uvedeným - ako to vyplýva zo sťažnosti - je súčasne nutné poukázať aj na aktívne správanie sťažovateľky ihneď po vynesení nálezu Ústavného súdu SR (ale aj krátko pred ním) a zdôrazniť, že

1) dňa   15.   augusta   2002   sa   sťažovateľka   dostavila   na   Krajský   súd   v Bratislave a poukázala na opätovné prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava IV;

2) dňa   15.   augusta   2002   napísala   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   (podanie   osobne odovzdala   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV)   a v liste   poukázala   na   problémy s výkonom   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   z 11.   decembra   1997;   tieto problémy vyplývajú aj z jej listu z 18. júna 2002;

3) dňa 20. augusta 2002 a 4. septembra 2002 sa obrátila na Okresný súd Bratislava IV, Krajský súd v Bratislave, Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo financií SR so žiadosťou o vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia;

4) dňa   7.   júla   2002   podala   Katastrálnemu   úradu   Bratislava   IV   sťažnosť   proti nedodržaniu zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutie o návrhu na vklad, ktorá bola po prešetrení vyhodnotená ako opodstatnená...

Berúc do úvahy všetky fakty uvádzané v tejto sťažnosti, sťažovateľka navrhuje, aby sa Ústavný súd SR pri prerokúvaní tejto sťažnosti neriadil poradím, v akom mu došla a aby ju postupujúc podľa § 26 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov, považoval za naliehavú (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2002 z 23. apríla 2002).

Sťažovateľka súčasne žiada Ústavný súd SR, aby ak vyhovie tejto sťažnosti, podľa § 36   ods.   2   uložil   Okresnému   súdu   Bratislava   IV,   Krajskému   súdu   v Bratislave, Ministerstvu   spravodlivosti   SR   a Ministerstvu   financií   SR   zaplatiť   trovy   jej   právneho zastúpenia   v sume   16.300,-   Sk   (slovom:   šesťtisíctristo pozn.   správne   malo   byť šestnásťtisíctristo slovenských korún) advokátke Mgr. Z. K., PhD.

Uplatnené trovy právneho zastúpenia predstavujú tarifnú odmenu podľa § 13 ods. 1 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.>

Sťažovateľka napokon uviedla, že nejednotné rozhodovanie ústavného súdu v otázke odmietnutia sťažnosti z dôvodu obnovy práv ju vedie k tomu, že navrhuje ústavnému súdu, aby o tejto sťažnosti rozhodol aj v prípade, že v priebehu konania pred ústavným súdom bude nález ústavného súdu č. k. II ÚS 59/02-25 z 10. júla 2002 vykonaný, čo by mohol ústavný súd vykladať aj ako obnovu práv, a teda zánik predmetu konania pred ústavným súdom.

V podaní sa ďalej uvádza:„Dôvodom návrhu sťažovateľky na pokračovanie v konaní pred Ústavným súdom SR aj v prípade obnovy práv sú nasledovné skutočnosti:

1) legitímny záujem sťažovateľky na vydaní nálezu Ústavného súdu SR konštatujúceho porušenie jej základných práv a priznávajúceho primerané finančné zadosťučinenie. Pre sťažovateľku, ale aj verejnosť má význam aj samotná deklarácia porušenia práv aj existencia možnosti Ústavného súdu SR priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

2) existujúce   riziko   opakovania namietaného porušenia   základných   práv, a to   nielen voči   sťažovateľke,   ale   aj   voči   iným   osobám,   ktoré   boli   rovnako   v konaní   pred Ústavným   súdom   SR   úspešné  ...   Riziko   opakovania   namietaného   porušenia základných   práv   sa   samozrejme   týka   aj   tých   istých   orgánov   verejnej   moci (Okresného   súdu   Bratislava   IV,   Krajského   súdu   v Bratislave,   Ministerstva spravodlivosti   SR   a Ministerstva   financií   SR)   alebo   iných   orgánov   s rovnakou právomocou (iný všeobecný súd, iný ústredný orgán štátnej správy).

3) záujem   Ústavného   súdu   SR   na   výkone   vlastných   nálezov,   ako   aj   vytvorenie precedensu   v danej   oblasti.   To,   že   výkon   nálezov   Ústavného   súdu   SR   a ich záväznosť pre všeobecné súdy či iné orgány verejnej moci ešte nie je v podmienkach Slovenskej republiky samozrejmosťou dokazuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. februára 2001 sp. zn. 3 To 4/2001.

4) preventívny   charakter   nálezu   Ústavného   súdu   SR   vyneseného   v tejto   veci   aj   po prípadnej obnove práv.

5) povaha tejto sťažnosti, ktorá presahuje osobný záujem sťažovateľky, pretože sa týka všetkých potencionálne úspešných sťažovateľov i porušovateľov základných práv...

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   po predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a po   prerokovaní prijatej sťažnosti, zohľadniac aj utrpenú nemajetkovú ujmu, najmä stav neistoty a značnej poníženosti vyplývajúci z nevykonania nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25 z 10. júla 2002 (...) a uvedomujúc si, že túto nemajetkovú ujmu nie je možné dostatočne vykompenzovať opätovným konštatovaním porušenia článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   porušenia   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   6   ods.   1 Dohovoru, ako aj konštatovaním porušenia článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vydal tenton á l e z

1)   Okresný   súd   Bratislava   IV   nekonaním   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   E 195/2000 v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25 z 10. júla 2002 a nevyplatením primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 18.000,- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25 z 10. júla 2002, porušil základné právo M. H. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

2)   Okresný   súd   Bratislava   IV   nekonaním   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 E 195/2000 v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25   z 10.   júla   2002   a nevyplatením   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 18.000,- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25 z 10. júla 2002, porušil základného právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   rozhodnutie   veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

3) Okresný súd Bratislava IV nevyplatením primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 18.000,- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25 z 10. júla 2002 porušil základného právo M. H. vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

4) Krajský súd v Bratislave, Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo financií SR   neposkytnutím   efektívnej   súčinnosti   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   pri   vyplácaní primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25 z 10. júla 2002 porušili základné právo M. H. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

5) Krajský súd v Bratislave, Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo financií SR   neposkytnutím   efektívnej   súčinnosti   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   pri   vyplácaní primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25   z 10.   júla   2002   porušili   základné   právo   M.   H.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na rozhodnutie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

6) Krajský súd v Bratislave, Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo financií SR   neposkytnutím   efektívnej   súčinnosti   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   pri   vyplácaní primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25 z 10. júla 2002 porušili základné právo M. H. vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

7) Okresnému súdu Bratislava IV prikazuje, aby pri výkone nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25 z 10. júla 2002 neporušoval právo na súdnu ochranu a konal bez zbytočných prieťahov.

8)   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   prikazuje   vyplatiť   M.   H.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 18.000,- Sk (slovom: osemnásťtisíc slovenských korún) priznané nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25 z 10. júla 2002 so 17,6 %-ným úrokom z omeškania od 21. októbra do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

9)   Krajskému   súdu   v Bratislave,   Ministerstvu   spravodlivosti   SR   a Ministerstvu financií   SR   sa   zakazuje   pokračovať   v porušovaní   práva   M.   H.   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru; ako aj práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na rozhodnutie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

10)   Krajskému   súdu   v Bratislave,   Ministerstvu   spravodlivosti   SR   a Ministerstvu financií SR prikazuje, aby Okresnému súdu Bratislava IV poskytli súčinnosť pri vyplácaní primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   18.000,-   Sk   priznaného   nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2002-25 z 10. júla 2002 so 17,6 %-ným úrokom z omeškania od 21. októbra do zaplatenia.

11)   M.   H.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   150.000,-   Sk (slovom: stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

12)   M.   H.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50.000,-   Sk (slovom: päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

13)   M.   H.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100.000,-   Sk (slovom: stotisíc slovenských korún), ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

  14)   M.   H.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50.000,-   Sk (slovom: päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Ministerstvo financií SR povinné jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

15)   Okresnému   súdu   Bratislava   IV,   Krajskému   súdu   v Bratislave,   Ministerstvu spravodlivosti   SR a Ministerstvu   financií   SR ukladá   zaplatiť trovy   právneho   zastúpenia M. H. v sume 16.300,- Sk (slovom: šestnásťtisíctristo slovenských korún) advokátke Mgr. Z. K., PhD., do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet č. 2626555541/1100 vedený v Tatra Banka, a. s., Bratislava.“

V sťažnosti z 24. októbra 2002, ktorá bola ústavnému súdu doručená 28. októbra 2002,   sťažovateľka   vychádzala   z   toho,   že   nález   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   59/02-25 z 10. júla 2002 nadobudol právoplatnosť 21. augusta 2002 a výrok tohto nálezu o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia   sa   stal   vykonateľným   21.   októbra   2002.   Dňa 18. novembra 2002 však právna zástupkyňa sťažovateľky listom oznámila ústavnému súdu, že   11.   novembra   2002   jej   bol   doručený   uvedený   nález   s nasledovným   potvrdením o právoplatnosti a vykonateľnosti: „Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť 12. 8. 2002. Výrok o priznaní finančného zadosťučinenia sa stal vykonateľným 14. 10. 2002.“ Právna zástupkyňa   sťažovateľky   zároveň   požiadala   ústavný   súd,   aby   uvedené   údaje   o právoplatnosti a vykonateľnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 59/02-25 z 10. júla 2002 v podanej sťažnosti aktualizoval, čo ústavný súd aj uskutočnil.

V nadväznosti na sťažnosť sťažovateľky doručenú ústavnému súdu 28. októbra 2002 právna   zástupkyňa   sťažovateľky   oznámila   listom   z   9.   decembra   2002   ústavnému   súdu ďalšie fakty, ktoré považuje za doplnenie podanej sťažnosti:

„Dňa   22.   októbra   2002   –   pokyn   sudkyne   adresovaný   kancelárii   na   vyzvanie povinného,   aby   v lehote   10   dní   oznámil   súdu,   či   bola   zapísaná   do   katastra   zmluva o odkúpení bytu na Kuklovskej ul. č. 5...

Dňa   8.   novembra   2002   –   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   došlo   od   povinného (bývalého manžela sťažovateľky) oznámenie o tom, že zmluva o odkúpení bytu č. 28 na Kuklovskej ul. č. 5 v Bratislave bola zapísaná do katastra...

Dňa   19.   novembra   2002   –   sťažovateľka   podala   návrh   na   vykonanie   exekúcie o zaplatenie finančnej sumy vo výške 18.000,- Sk...

Dňa 26. novembra 2002 – Okresný súd Bratislava IV vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré bolo z Okresného súdu Bratislava IV expedované 29. novembra 2002   (exekučné   konanie   je   vedené   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV   pod   sp.   zn.   Er 1914/2002) a exekútorovi bolo doručené 5. decembra 2002...

Dňa   26.   novembra   2002   –   pokyn   sudkyne   pre   kanceláriu   na   vytýčenie   termínu pojednávania na 9. decembra 2002 o 8.30 hod.

Dňa 9. decembra 2002 – Okresný súd Bratislava IV uskutočnil pojednávanie. Na pojednávanie   sa   nedostavil   povinný   (doručenka   sa   súdu   nevrátila).   Po   meritórnom prejednaní veci len so sťažovateľkou sudkyňa pojednávanie odročila na 16. januára 2003, s tým, že povinného dá predviesť políciou...“

Telefaxovým oznámením 20. decembra 2002 (po ktorom nasledovalo do troch dní identické podanie doručené poštou) informovala právna zástupkyňa sťažovateľky ústavný súd, že „sťažovateľka pani M. H. dňa 17. decembra 2002, t. j. po vyše dvoch mesiacoch od vykonateľnosti   výroku   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   obdržala   od Okresného súdu Bratislava IV sumu 18 000,- Sk.

V tejto súvislosti však poukazujem na fakt, že sťažovateľke neboli vyplatené trovy oprávneného, a to poplatok za vydanie poverenia súdnemu exekútorovi vo výške 500,- Sk a poplatok za overenie exekučného titulu vo výške 360,- Sk, na ktoré má nárok podľa § 200 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov a ktoré si uplatnila v návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 19. novembra 2002. Je chybou, že sudca Okresného súdu   Bratislava   IV   trovy   oprávneného,   napriek   ich   uplatneniu   si   v návrhu,   neuviedol v poverení vydanom 26. novembra 2002“.

Sťažovateľka listom zo 17. januára 2003 oznámila ústavnému súdu, že pojednávanie na okresnom súde vo veci sp. zn. 15 E 195/00 vytýčené na 16. január 2002 bolo odročené bez meritórneho prejednania veci na 31. január 2003. Dôvodom odročenia pojednávania bola   neúčasť   odporcu,   ktorého   polícia   nepredviedla,   a to   aj   napriek   tomu,   že   sudkyňa príslušný policajný orgán o predvedenie požiadala.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami,   ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   štátu   a   základným   právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch (...).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (...).

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva (...).

K   námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a   čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka namietala predovšetkým   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 15 E 195/00, pretože podľa sťažovateľky okresný súd nezačal ihneď konať v zmysle bodu 2 nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 59/02-25 z 10. júla 2002 (ďalej aj „nález“) a nevyplatil sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v zmysle bodu 3 nálezu vo výške 18 000,-- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Pokiaľ   ide   o   „nekonanie“   okresného   súdu   v zmysle   bodu   2   nálezu,   zo   samotnej sťažnosti vyplýva, že i keď okresný súd nezačal ihneď konať vo veci sp. zn. 15 E 195/00, pretože v čase nadobudnutia právoplatnosti uvedenej časti nálezu, t. j. 12. augusta 2002, bol spis na lehote, kým sa uskutoční vklad vlastníckeho práva k bytu, v ktorom má sťažovateľka právo užívania, okresný súd však ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľke neodmietol. Okresný súd vo veci sp. zn. 15 E 195/00, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, ale dňa 22. októbra 2002, 26. novembra 2002, 9. decembra 2002 a taktiež 16. januára 2003 uskutočnil úkony, ktoré smerovali k odstráneniu jej právnej neistoty.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   už   konštatoval,   že   postup   v súdnom   konaní, zisťovanie   a hodnotenie   skutkového   stavu   a aplikácia   všeobecne   záväzných   právnych predpisov pri riešení konkrétnych prípadov sú záležitosťou všeobecných súdov. Ústavný súd   preto   dospel   k záveru,   že   v tejto   časti   je   sťažnosť   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená.

Čo   sa   týka   nevykonania   bodu   3   nálezu   okresným   súdom,   z   doplnenia   sťažnosti z 9. decembra   2002   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   19.   novembra   2002   „návrh   na vykonanie exekúcie o zaplatenie finančnej sumy vo výške 18.000,- Sk“, teda využila právny prostriedok   nápravy,   ktorý   jej   okresným   súdom   nebol   odmietnutý,   a teda   jej   nebola znemožnená realizácia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Aj   v tejto   časti   je   jej   sťažnosť   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená.

K   námietke porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a   čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   nekonaním   bez   zbytočných   prieťahov v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   E   195/00   v zmysle   nálezu   ústavného   súdu   a nevyplatením primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   18   000,--   Sk   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti   nálezu,   porušil   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 3/00). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01).

Nález   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   59/02-25   z 10.   júla   2002   v bode   2   výroku, v ktorom ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, sa stal právoplatným 12. augusta 2002. V uvedenom čase konajúca sudkyňa vo veci vedenej pod sp. zn. 15 E 195/00 čakala na vklad vlastníckeho práva k bytu, v ktorom má sťažovateľka právo užívania. Dňa 22. októbra 2002 dala konajúca sudkyňa pokyn kancelárii na vyzvanie povinného, aby v lehote 10 dní oznámil súdu, či do katastra nehnuteľností bola zapísaná zmluva o odkúpení bytu na Kuklovskej ul. č. 5. Okresnému súdu Bratislava IV došlo od povinného (bývalého manžela sťažovateľky) oznámenie o tom, že zmluva o odkúpení bytu č.   28   na   Kuklovskej   ul.   č.   5   v Bratislave   bola   zapísaná   do   katastra   nehnuteľností 8. novembra 2002. Dňa 26. novembra 2002 dala konajúca sudkyňa pokyn pre kanceláriu na vytýčenie termínu pojednávania na 9. december 2002. Dňa 9. decembra 2002 sa vo veci sp. zn. 15 E 195/00 uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 16. január 2003 s tým, že povinný   bude   predvedený   políciou.   Keďže   polícia   nepredviedla   odporcu   na   ostatné pojednávanie, pojednávanie bolo odročené na 31. január 2003. Je teda evidentné, že od 22. októbra 2002 doposiaľ boli na okresnom súde v posudzovanej veci uskutočnené úkony, ktoré smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Napriek tomu, že v danej veci nebol postup okresného súdu bez prieťahov, najmä od 12. augusta 2002 do 22. októbra 2002, t. j. dva mesiace a 10 dní, podľa názoru ústavného súdu ho nemožno s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu považovať za porušenie tohto práva   sťažovateľky.   Nebola   to   totiž   uvedená   nečinnosť   okresného   súdu,   ktorá   sa v rozhodujúcej miere podieľala na tom, že došlo k vytvoreniu procesnej prekážky brániacej odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   v konaní   pred   okresným   súdom nachádzala. Je nesporné, že k prieťahom v tomto období prispel katastrálny úrad, na ktorom došlo   ku   vkladu   vlastníckeho   práva   k predmetnému   bytu   až   po   siedmich   mesiacoch. V tomto kontexte sa v danej veci lehota cca dvoch mesiacov nečinnosti okresného súdu, ktorá je síce neprípustná, nejaví ústavnému súdu   ako zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vo   veci   zaplatenia   18   000,--   Sk   sa   stal   nález   ústavného   súdu   vykonateľným 14. októbra   2002.   Sťažovateľka   v tejto   veci   podala   návrh   na výkon   rozhodnutia 19. novembra 2002, pričom okresný súd vydal poverenie na vykonanie nálezu ústavného súdu 26. novembra 2002. Dňa 17. decembra 2002 bola sťažovateľke od okresného súdu doručená suma 18 000,-- Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

K   námietke porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy a   čl. 1 protokolu č. 1 dohovoru okresným súdom

Sťažovateľka   tiež namietala, že okresný   súd   porušil   jej   základné právo   vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 protokolu č. 1 k dohovoru tým, že v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu sťažovateľke nevyplatil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 18 000,-- Sk.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   alebo   slobôd   vtedy,   ak   o ochrane týchto   práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľka namietala porušenie uvedených základných práv, pričom tieto práva si dňa 19. novembra 2002 uplatnila aj   cestou súdneho exekútora, preto ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde nemá právomoc konať a rozhodovať v tejto záležitosti.

Z rovnakých   dôvodov   nevyhovel   ústavný   súd   ani   návrhu   sťažovateľky,   ktorým žiadala prikázať okresnému súdu vyplatiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 18 000,-- Sk priznané nálezom ústavného súdu so 17,6 % úrokom z omeškania od 14. októbra 2002 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

K   námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy,   čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods.   1 ústavy a   čl. 1 protokolu č. 1 k   dohovoru krajským súdom, ministerstvom spravodlivosti a   ministerstvom financií

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd, ministerstvo spravodlivosti a ministerstvo financií porušili čl. 46 ods. 1 ústavy,   čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 48 ods. 2, čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 protokolu č. 1 k dohovoru tým, že neposkytli efektívnu súčinnosť okresnému súdu pri   vyplácaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia v zmysle   nálezu   ústavného súdu.

Je   nepochybné,   že   označené   subjekty   neboli,   resp.   nie   sú   účastníkmi   právneho vzťahu založeného na základe nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 59/02-25 z 10. júla 2002, teda nie sú nositeľmi konkrétneho práva či povinnosti vyplývajúcej z tohto nálezu. Keďže ústavný   súd   v danom   prípade   nezistil   priamu   súvislosť   medzi   namietaným   postupom orgánov štátu a základnými právami alebo slobodami, porušovanie ktorých sťažovateľka namietala, jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z rovnakých   dôvodov   nevyhovel   ústavný   súd   ani   návrhu   sťažovateľky,   ktorým žiadala prikázať   krajskému súdu, ministerstvu spravodlivosti a ministerstvu financií, aby okresnému súdu poskytli súčinnosť pri vyplácaní primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 18 000,-- Sk priznaného nálezom ústavného súdu so 17,6 % úrokom z omeškania od 14. októbra 2002 do zaplatenia.

K   návrhu sťažovateľky podľa čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   popri   vyslovení   porušenia   označených základných práv aj rozhodnutie o tom, aby ústavný súd

-prikázal okresnému súdu, aby pri výkone nálezu ústavného súdu neporušoval právo sťažovateľky na súdnu ochranu a konal bez zbytočných prieťahov;

-zakázal krajskému   súdu,   ministerstvu   spravodlivosti   a ministerstvu   financií pokračovať   v porušovaní   práva   sťažovateľky   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na rozhodnutie veci   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru, práva vlastniť majetok podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 protokolu č. 1 k dohovoru;

- priznal z titulu primeraného finančného zadosťučinenia vo vzťahu k okresnému súdu sumu 150 000,-- Sk;

-priznal z titulu primeraného finančného zadosťučinenia vo vzťahu ku krajskému súdu sumu 50 000,-- Sk;

-priznal z titulu primeraného finančného zadosťučinenia vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti sumu 100 000,-- Sk;

-priznal z titulu primeraného finančného zadosťučinenia vo vzťahu k ministerstvu financií sumu 50 000,-- Sk.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch. Z uvedeného vyplýva, že oba výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v predmetnom prípade ústavný súd vyslovil, že základné práva, ktorých porušenie sťažovateľka   namietala,   porušené   neboli,   uvedené   návrhy   sťažovateľky   odmietol   ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 29. januára 2003