znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 21/02

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2002 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť I. B., bytom B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., PhD.,   B.,   vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 1175/2000 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   III   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   40   Er   1175/2000 p o r u š i l   právo I. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 13. marca 2002   sp.   zn.   I.   ÚS   21/02   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť I. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 1175/2000.

Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   podľa   sťažovateľa   zbytočné   prieťahy v uvedenom konaní   okresného   súdu   nastali   najmä   v období   od   13.   novembra   2000   do 21. januára 2002, teda v období vyše jedného roka a dvoch mesiacov, kedy okresný súd „neuskutočnil vo veci ani jeden procesný či meritórny úkon“, teda za uvedené obdobie podľa sťažovateľa okresný súd neurobil nič, aby skončil stav právnej neistoty sprevádzajúci toto konanie.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„I.   Okresný   súd   Bratislava   III   svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 40 Er 1175/2000, porušil základné právo I. B. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

II. Okresnému súdu Bratislava III sa zakazuje pokračovať v porušovaní práva I. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 40 Er 1175/2000 a prikazuje sa mu, aby v tejto veci konal.III.   I.   B.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100.000,-   Sk (slovom stotisíc slovenských korún).“

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Bratislava III, zastúpený predsedom súdu JUDr. B. T., vyjadrením č. Spr. 3226/2002 z   24. apríla 2002 a sťažovateľ, zastúpený svojou právnou zástupkyňou, stanoviskom z 24. mája 2002.

Predseda Okresného súdu Bratislava III vo svojom vyjadrení vykonal chronológiu úkonov   vo veci a potvrdil, že sudkyňa tamojšieho súdu vo veci nekonala v období od 13. novembra   2000   do   21.   januára   2002,   kedy   ale   už   vykonala   úkon   smerujúci k rozhodnutiu. Stalo sa tak aj na základe sťažnosti povinného, pretože ten 2. januára 2002 podal vo veci sťažnosť, ktorá bola zo strany štátnej správy súdov vyhodnotená ako dôvodná.Predseda okresného súdu uviedol vysoký počet vecí v agende „Er“, ktoré na súde vybavujú dvaja sudcovia, ktorí sú tak enormne zaťažení, pričom on sám na pracovných poradách s vedením Krajského súdu v Bratislave vzniesol požiadavku na zvýšenie počtu sudcov, avšak bezvýsledne. Ďalej uviedol, že zo strany správy súdu bola síce sťažnosť na zbytočné   prieťahy   v   konaní   vyhodnotená   ako   dôvodná   vychádzajúc   z kritérií,   ktoré prejudikoval ústavný súd, okresný súd však zastáva názor, že stanovené kritériá sú nereálne a na tieto možno hľadieť len za predpokladu, že sa nezohľadňuje ďalšia agenda sudcu, resp. počet   vecí,   ktorý   tento   sudca   vybavuje.   Predseda   okresného   súdu   je   toho   názoru,   že „nečinnosť súdu v konkrétnej veci je len zdanlivá vo vzťahu k počtu vecí“ vybavovaných zákonnou   sudkyňou   a   „pokiaľ   sudkyňa   pristúpila   k vybavovaniu   konkrétnej   veci   a po podaní sťažnosti o námietkach rozhodla, jedná sa o úzus prijatý sudcami, kedy sudcovia vybavujú prednostne veci, v ktorých boli vznesené sťažnosti“. Predseda okresného súdu na ústnom prejednaní sťažnosti netrval.

K vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   zaslala   24.   mája   2002   svoje   stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľa, ktorá je toho názoru, že zaťaženosť sudkyne nemôže byť dôvodom   na   porušovanie   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Sťažovateľ   súhlasil,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania v predmetnej veci.

Dňa 5. apríla 2002 doručila právna zástupkyňa sťažovateľa ústavnému súdu „Žiadosť podľa § 79a ods. 1 zákona NR SR č. 124/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov“, v ktorej sa domáhala toho, aby ústavný súd podanie sťažovateľa posudzoval   podľa citovanej novely zákona o ústavnom súde. Právna zástupkyňa svoju uvedenú sťažnosť podaním z 8. apríla 2002 ešte spresnila a vysvetlila, prečo žiada o posúdenie predmetných vzťahov podľa aktuálne účinného zákona o ústavnom súde. Ústavný súd konštatoval, že sú splnené zákonné podmienky pre postup podľa ustanovenia § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže fyzická osoba alebo   právnická   osoba,   o ktorej   ústavnej   sťažnosti   alebo   podnete   sa   do   nadobudnutia účinnosti tohto zákona nerozhodlo vo veci samej, do 30 dní od nadobudnutia účinnosti tohto zákona požiadať, aby sa jej podanie posudzovalo ako podanie podľa tohto zákona.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutých súdnych spisov.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej exekučnej veci sťažovateľa:

18.   augusta   2000   doručil   oprávnený   -   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky súdnej   exekútorke   JUDr.   M.   Z.   návrh   na   vykonanie   exekúcie   o vymoženie   peňažného plnenia 17 121 Sk proti povinnej osobe – sťažovateľovi.

28. augusta 2000 doručila exekútorka okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

31.   augusta   2000   okresný   súd   vydal   na   základe   vykonateľného   rozhodnutia Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   k.   SPC-31.940-3/6-99   z 11.   februára   1999, poverenie   pre   súdnu   exekútorku   na   vymoženie   zvyšnej   časti   pohľadávky,   pre   peňažné plnenie vo výške 17 121,- Sk istiny a trov exekúcie.

7. septembra 2000 bolo poverenie okresného súdu doručené súdnej exekútorke.

18. októbra 2000 sťažovateľ doručil Exekútorskému úradu námietku, ktorú vzniesol proti exekúcii.

20. októbra 2000 námietky proti exekúcii exekútorka doručila okresnému súdu.

6. novembra 2000 okresný súd požiadal exekútorku o zaslanie exekučného spisu.

13. novembra 2000 exekútorka exekučný spis doručila okresnému súdu.

2. januára 2002 bola predsedovi okresného súdu doručená sťažnosť povinného na prieťahy v konaní.

21. januára 2002 vykonala sudkyňa okresného súdu prvý úkon vo veci, vydala pokyn na zaslanie námietok na vyjadrenie oprávnenému.

5. februára 2002 v zmysle uvedeného pokynu boli námietky doručené oprávnenému na vyjadrenie.

6. februára 2002 sťažnosť povinného na zbytočné prieťahy v konaní bola okresným súdom vyhodnotená ako dôvodná.

11.   februára   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   oprávneného k námietkam proti exekúcii.

28. februára 2002 pod sp. zn. 40 Er 1175/00-27, Ex 44/00 okresný súd rozhodol o námietkach povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie tak, že námietkam v časti istiny 4 364 Sk vyhovel, keďže povinný dodatočne predložil potvrdenie o zaplatení tejto sumy,   a námietky   v časti   istiny   12   757   Sk   zamietol,   „keďže   neobsahujú   ani   jeden   zo zákonných dôvodov uvedených v § 50 ods. 1 Ex. por.“.

21.   marca   2002   bolo   rozhodnutie   o námietkach   doručené   povinnému,   teda sťažovateľovi.

III.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli   porušené   práva   alebo   slobody,   a ak   porušenie   týchto   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci   konal.   Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd už rozhodol, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa vzťahuje nielen na konanie prvostupňového súdu, ale aj na konanie odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej na konanie v správnom súdnictve, ako aj na konanie o výkon rozhodnutia. Ústava a ani procesné predpisy   upravujúci činnosť súdov v občianskych   veciach   totiž   nevynímajú   súdy   z ich   povinnosti   konať   bez   zbytočných prieťahov v žiadnej veci, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

Pokiaľ ide o prvé dve   kritériá (zložitosť veci a správanie účastníka), ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla odôvodniť namietanú dĺžku konania.

Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd zameral svoju pozornosť na obdobie od 13. novembra 2000, kedy bol exekučný spis doručený súdu, do 21. januára 2002, kedy konajúca sudkyňa dala pokyn na zaslanie námietok povinného na vyjadrenie oprávnenému, kedy vlastne urobila prvý úkon súdu smerujúci k rozhodnutiu vo veci. Túto skutočnosť potvrdili účastníci konania pred ústavným súdom a vyplynulo to aj zo zisťovaní ústavného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   práve   toto   obdobie   nečinnosti   Okresného   súdu Bratislava III v dĺžke vyše jedného roka a dvoch mesiacov, bez akýchkoľvek zákonných dôvodov, malo rozhodujúci vplyv na zdĺhavosť namietaného konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   je   porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

Uvedený   postup   okresného   súdu   nemôže   odôvodniť   ani   skutočnosť,   že   sudcovia vybavujúci   agendu   „Er“   na   tomto   súde   sú   enormne   zaťažení,   ako   to   uviedol   predseda okresného súdu. Je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočných prieťahom v konaní. Ústavný súd už vyslovil, že uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. Er 40   1175/2000   konštatoval   porušenie   práva   navrhovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov tak, ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   a podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   a   písm.   c)   zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov (napríklad   podľa   §   100   ods.   1   OSP),   alebo   môže   zakázať   pokračovanie   v porušovaní základného práva alebo slobody.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal aj toho, aby ústavný súd Okresnému súdu Bratislava   III   zakázal   pokračovať   v porušovaní   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a aby   tomuto   súdu   prikázal,   aby v predmetnej veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   namietané   konanie   týkajúce   sa   rozhodnutia   o námietkach povinného   proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie   bolo   ukončené,   ústavný   súd   nezistil dôvody na uloženie povinnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) a písm. c) zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 124 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk bez toho, aby uviedol, z akých dôvodov sa ho domáha (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   tento   nárok   nepriznal   z dôvodu,   že   zo   skutočností   uvedených sťažovateľom nezistil, v čom by mala spočívať jeho nemajetková ujma za zistené zbytočné prieťahy   v exekučnom   konaní,   v ktorom   má   postavenie   povinného.   Inými   slovami sťažovateľ nepreukázal existenciu požadovanej nemajetkovej ujmy ani príčinnú súvislosť s porušením   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   napriek   tomu,   že sťažovateľ   popri   existencii   tvrdenej   ujmy   musí   preukázať   aj   to,   že   nemajetková   ujma vyplýva   zo   zisteného   porušenia   základného   práva   a že   nemajetková   ujma   je   priamym následkom   porušenia   základného   práva,   teda   že   existuje   požadovaná   príčinná   súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a zisteným porušením práva.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2002