znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 21/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2001 predbežne   prerokoval   podnet   E.   K.,   bytom   M.,   Austrália,   zastúpeného   advokátom JUDr. A. L.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorým   namietal   porušenie   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, postupom súdov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11 C 59/92, na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 18 Co 263/99 a na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 150/2000, a takto

r o z h o d o l :

Podnet E. K. na začatie konania   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 23. marca 2001 doručený návrh na začatie konania E. K., bytom M., Austrália (ďalej len „navrhovateľ“), ktorým namieta porušenie čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 36 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), postupom súdov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod   sp.   zn.   11 C   59/92,   na   Krajskom   súde   v Bratislave   pod   sp.   zn.   18   Co   263/99   a na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 150/2000. Uvedené súdy mali porušiť jeho práva zaručené čl. 46 ústavy a čl. 36 listiny nekonaním v jeho veci „o určenie, že   vlastnícke   právo   navrhovateľa   nezaniklo,   a určenie,   že   zrieknutie   sa   vlastníctva   je neplatné“.

Navrhovateľ uviedol, že sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.   zn.   11   C   59/92   domáhal   vydania   nehnuteľnosti   v katastrálnom   území   Bratislava zapísanej vo vl. č. 1206, parc. č. 3348, dom č. p. II 541 z dôvodu, že bol vlastníctva tejto nehnuteľnosti zbavený 26. októbra 1948 tak, že príslušníci Štátnej bezpečnosti v Bratislave ho po nočnom výsluchu zaviezli do väznice Pankrác do Prahy, kde musel pod nátlakom podpísať   nimi   vopred   napísané   prehlásenie,   že   sa   zrieka   vlastníctva   svojho   majetku v prospech   československého   štátu.   Podľa   tvrdenia   navrhovateľa   týmto   spôsobom   bolo vložené   v pozemnoknižnej   vložke   v evidencii   nehnuteľností   vlastníctvo   k označenej nehnuteľnosti   v prospech   československého   štátu.   Neskôr   svoj   žalobný   návrh   upravil na určenie,   že   vlastnícke   právo   navrhovateľa   nezaniklo,   a   určenie,   že   zrieknutie   sa vlastníctva je neplatné.

  Okresný súd Bratislava I, ktorý navrhnutú zmenu petitu pripustil, rozsudkom zo dňa 10.   marca   1999   č.   k.   11 C   59/92-96   jeho návrh   po   vykonanom dokazovaní zamietol. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že právnou normou, na základe ktorej by bol navrhovateľ osobou oprávnenou domáhať sa predmetného nároku, je zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o mimosúdnych   rehabilitáciách“), o ktorý   navrhovateľ pôvodne aj opieral svoj   žalobný návrh. Nespĺňal však podmienku trvalého pobytu na území republiky, zrejme preto navrhol zmenu petitu svojej žaloby, teda namiesto vydania nehnuteľnosti v zmysle reštitučného „lex speciális“ sa domáhal určenia neplatnosti aktu zrieknutia sa majetku z 26. októbra 1948 na základe Občianskeho zákonníka ako všeobecne záväzného právneho predpisu.

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 1   OSP   a dospel   k záveru,   že   odvolanie   nie   je   dôvodné,   preto   rozsudkom   zo   dňa 11. novembra 1999 č. k. 18 Co 263/99-119 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.   Navrhovateľ podal vo veci dovolanie, v ktorom namietal aj to, že postupom súdov mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania a keďže zistil, že dovolanie navrhovateľa nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 1 a 3 OSP a jeho prípustnosť nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 237 písm. f) OSP, uznesením zo dňa 17. januára 2001 sp. zn. 4 Cdo 150/2000 toto dovolanie odmietol.

Navrhovateľ k svojmu podaniu pripojil aj napadnuté rozhodnutia súdov a navrhol vyniesť toto uznesenie:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   nekonaním   vo   veci   Okr.   súdu Bratislava   I vo   veci   č.   k.   11   C   59/92,   Krajského   súdu   v Bratislave   vo   veci   č.   k. 18 Co 263/99, ako aj Najvyššieho súdu SR vo veci č. k. 4 Cdo 150/2000 v zmysle čl. 46 Ústavy   SR   a čl. 36/   ústav.   zák.   č.   23/91   Zb.,   prišlo   k porušeniu   ústavného   práva navrhovateľa zaručeného čl. 46 Ústavy SR, ako aj čl. 36 ústavného zákona č. 23/91 Zb.“

II.

  Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 ústavy oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť ani postup všeobecných súdov   Slovenskej   republiky pri   rozhodovaní, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby ako účastníka súdneho konania (čl. 46 až 50 ústavy) a pokiaľ tomuto základnému   právu   alebo   slobode   neposkytuje   právnu   ochranu   iný   orgán   Slovenskej republiky formou opravného prostriedku.

Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   podnetu   ústavný   súd   skúma,   či   obsahuje zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), rovnako skúma, či neexistujú dôvody, ktoré bránia prijatiu podnetu na konanie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Navrhovateľ namietal, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ústavy   a podľa   čl.   36   listiny.   K jeho   porušeniu   malo   dôjsť   nekonaním Okresného súdu   Bratislava I vo veci   sp. zn.11 C 59/92, Krajského súdu v Bratislave vo veci   sp.   zn.   18   Co   263/99   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   sp.   zn. 4 Cdo 150/2000.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   podnetu   navrhovateľa   na základe citovaných rozhodnutí uvedených súdov, ktoré navrhovateľ predložil, však zistil, že súdy navrhovateľom upravený návrh meritórne prejednali a o ňom rozhodli. Navrhovateľ sa v konaní pred všeobecnými súdmi domáhal určenia, že jeho vlastnícke právo nezaniklo, a určenia,   že   zrieknutie   sa   vlastníckeho   práva   je   neplatné.   Všeobecné   súdy   jeho   návrh zamietli   s odôvodnením,   že   ak   bola   navrhovateľovi   odňatá   predmetná   nehnuteľnosť   na základe renunciačného prehlásenia, nie je namieste určovací návrh o tom, že zrieknutie sa vlastníctva   je   neplatné   a že   vlastnícke   právo   navrhovateľa   nezaniklo.   Na   nápravu   tejto situácie totiž dopadá ustanovenie § 6 ods. 1 písm. b) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Bolo   preto   potrebné   uplatniť   vydanie   veci   podľa   uvedeného   zákona,   a nie   nároky vyplývajúce   z Občianskeho   zákonníka,   použitie   ktorého   je   v tomto   prípade   vylúčené. Reštitučné   zákony,   medzi   ktoré   patrí   i zákon   o mimosúdnych   rehabilitáciách,   sú   voči všeobecnej   občianskoprávnej   úprave,   predovšetkým   voči   Občianskemu   zákonníku, špeciálnymi predpismi (pozri rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 Co 263/99-119).  

Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny zaručuje každému právo, aby sa zákonom ustanoveným postupom mohol domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Obsahom   tohto   základného   práva   je   preto   povinnosť   súdu   takémuto   právu   ochranu poskytnúť (neodňať),   ak sú   splnené všetky   procesné podmienky súdneho konania. Ako uviedol ústavný súd už v minulosti: „K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky preto dochádza v prípade, keď sa „každý“ a zákonom ustanoveným postupom domáhal svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ale súdna ochrana tomuto právu napriek tomu poskytnutá nebola“ (I. ÚS 24/97). Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu   o veci   konať.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   však   navrhovateľovi   súdna ochrana   odňatá   (odopretá)   nebola,   keďže   mu   bolo   umožnené   domáhať   sa   zákonom stanoveným postupom svojho práva ako na prvostupňovom, tak aj na odvolacom a napokon na dovolacom súde. Žiadny zo súdnych orgánov, na ktorý sa navrhovateľ postupne obrátil, totiž   navrhovateľovi   neuprel   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   zákonom   stanoveným postupom, naopak, každý o jeho veci konal a aj rozhodol.

Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená však právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 4/94).

S poukazom na uvedené dôvody bol podnet navrhovateľa odmietnutý podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.