znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 209/2014-33

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne prorokoval sťažnosť J. M., A. S., P. K., J. K., a J. O., zastúpených advokátom JUDr. Ladislavom Ščurym, Advokátska kancelária, Mierová 1725, Čadca, ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 7/2013 a jeho uznesením   zo 17. júla   2013,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 43 CoKR 30/2013 a jeho uznesením z 19. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M., A. S., P. K., J. K. a J. O.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. decembra   2013   doručená   sťažnosť   J.   M.,   A.   S.,   P.   K.,   J.   K.   a J.   O.   (ďalej   len „sťažovatelia“   v citáciách   aj   „navrhovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len “ústava“),   ako aj práva   podľa   čl.   6   ods. 1   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 7/2013 a jeho uznesením zo 17. júla 2013,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 CoKR 30/2013 a jeho uznesením z 19. septembra 2013.

2.   Zo   sťažností   a z k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli „navrhovateľmi – veriteľmi“ v konaní o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka: Poľnohospodárske družstvo Čierne, so sídlom Čierne (ďalej len „dlžník“). Okresný súd uznesením č. k. 3 K 7/2013-111 zo 17. júla 2013 „konkurzné konanie dlžníka“ zastavil, lebo dlžník „potvrdeniami   o vložení   hotovosti   na   účet   navrhovateľa   preukázal,   že   uhradil pohľadávky   vyplývajúce   z uznania   dlhu   dlžníka   zo   dňa   28.   februára   2013,   ktorým navrhovatelia preukázali existenciu svojich pohľadávok“. V poučení okresný súd uviedol, že   proti   jeho   uzneseniu   nie   je   odvolanie   prípustné.   Okresný   súd   ďalším   uznesením č. k. 3 K 7/2013-125 zo 7. augusta 2013 opravil poučenie svojho uznesenia zo 17. júla 2013 tak,   že   proti   tomuto   uzneseniu   je   účastník   konkurzného   konania   oprávnený   podať odvolanie. Zmenu svojho právneho názoru (záveru) okresný súd nezdôvodnil. Krajský súd uznesením sp. zn. 43 CoKR 30/2013 z 19. septembra 2013 odvolanie sťažovateľov (1 až 5) odmietol, „keďže odvolanie navrhovateľov smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné“.

3. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:„Dôkazné bremeno o zaplatení pohľadávok zaťažuje dlžníka. Súd nemôže rozhodnúť o   zastavení   konania   bez   toho,   aby   sa   navrhovatelia   nevyjadrili   k   tvrdeniu   dlžníka o zaplatení všetkých splatných pohľadávok...

Okresný súd v Žiline nás vyzval výzvou zo dňa 19. 6. 2013 k tomu, aby sme sa vyjadrili k podaniu dlžníka, ktorý vraj preukázal uhradenie všetkých pohľadávok voči nám ako veriteľom. Na predmetnú výzvu sme reagovali podaním zo dňa 17. 7. 2013, kde sme uviedli, že do dnešného dňa nám neboli uhradené pohľadávky zo strany dlžníka, i keď nám prišli viaceré platby, ktoré však nevieme identifikovať. S poukazom na vyššie uvedené je povinnosťou   súdu   rozhodnúť   o   zastavení   konkurzného   konania   až   po   vyjadrení navrhovateľov   k   tvrdeniu   dlžníka   o   uhradení   pohľadávok,   pričom   toto   vyjadrenie   sme urobili   dňa   17.   7.   2013   a   v   ten   istý   deň   Okresný   súd   v   Žiline   rozhodol   o   zastavení konkurzného   konania.   Okresný   súd   tak   konal   bez   nášho   vyjadrenia,   resp.   potvrdenia o úhrade pohľadávok, nakoľko naše vyjadrenie bol len 17. 7. 2013 podané na odoslanie okresnému súdu na pošte, t. j. nie je možné, aby toto bolo prvostupňovému súdu doručené v ten istý deň, ako bolo podané na poštu.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu sme podali odvolanie, nakoľko dlžník nám neuhradil všetky splatné pohľadávky, pričom sme dlžníkovi preukázali zaúčtovanie platieb zo dňa 22. 7. 2013. Krajský súd v Banskej Bystrici však naše odvolanie odmietol z dôvodu, že v predmetnej veci bolo podané odvolanie proti uzneseniu konkurzného súdu o zastavení konania, ktoré je upravené v § 17 zák. č. 7/2005 Z. z., ktorý však pri úprave tohto uznesenia odvolanie nepripúšťa...

Týmto   konaním   okresného   súdu   ako   i   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   nášho ústavného   práva   deklarovaného   v   článku   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   tým spôsobom, že nám bola odňatá možnosť konať pred súdom...

Porušenie našich ústavných práv vidíme i v tom, že dlžník nám neuhradil všetky splatné pohľadávky tak, ako to vyplýva i zo zaúčtovania platieb zo dňa 22. 7. 2013, čím nám do dnešného dňa nevyplatil ďalšie mzdy, a teda porušil naše ústavné právo na odmenu za vykonanú   prácu   v   zmysle   čl.   36   písm.   a)   Ústavy   SR.   Z   uvedeného   máme   za   to,   že prvostupňový   súd   nezákonne   rozhodol   o   zastavení   konkurzného   práva,   nakoľko   neboli splnené kumulatívne podmienky v zmysle § 17 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z.“

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich základného práva „na odmenu za vykonanú prácu zaručenú v čl. 36 písm. a) Ústavy SR, súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru... postupom okresného súdu... v konaní vedenom pod č. k. 3 K 7/2013 a postupom   krajského   súdu...   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   43   CoKR   30/2013“. Ďalej navrhli   zrušenie   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   3   K   7/2013-111   zo   17.   júla   2013 a uznesenia krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 30/2013 z 19. septembra 2013 a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súčasne žiadali zaplatiť im náhradu trov konania „vo výške 331,13 Eur“.

II.

5. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 v spojení s § 31 ods.   1   a 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd vyzval okresný súd a krajský   súd   na   zaujatie   písomného   stanoviska   k opodstatnenosti   sťažnosti.   Súčasne požiadal okresný súd o predloženie konkurzného spisu sp. zn. 3 K 7/2013.

6.1 Predsedníčka okresného súdu v písomnom stanovisku sp. zn. 1 SprS 63/2014 z 27. februára 2014 v podstatnom uviedla:

„Vo veci sťažovatelia namietajú najmä, že:

1. Okresný súd vo veci rozhodol bez ich vyjadrenia a odňal im tak možnosť konať pred súdom a porušil tak právo navrhovateľov na spravodlivý súdny proces a tiež právo na odmenu za vykonanú prácu,

2. Okresný súd podľa názoru navrhovateľov nemal rozhodnúť o zastavení konania, nakoľko navrhovateľom boli uhradené dlžníkom iba ich pohľadávky, ktoré kvalifikovane preukázali navrhovatelia uznaním dlhu dlžníkom - na zastavenie konania podľa názoru navrhovateľov bolo potrebné, aby dlžník zaplatil všetky pohľadávky navrhovateľov, t. j. aj tie, ktoré neboli predmetom návrhu

Ad námietka 1: Nie je zrejmé, prečo by práve súd mal byť porušovateľom práva navrhovateľov na odmenu   za   vykonanú   prácu.   Súd   nie   je   zamestnávateľom   navrhovateľov,   navrhovatelia nemajú nárok na vyplatenie mzdy voči súdu a súd tak nemohol porušiť ich ústavné právo na odmenu za vykonanú prácu (to môže iba zamestnávateľ navrhovateľov).

Z obsahu spisu je zrejmé, že potom čo súd obdržal oznámenie dlžníka o úhrade všetkých pohľadávok navrhovateľa dňa 12. 6. 2013, ktoré dlžník doložil potvrdeniami bánk o úhrade   súm   jednotlivým   navrhovateľom   (pričom   doložené   sumy   presne   zodpovedali sumám kvalifikovaným spôsobom preukázaným v návrhu navrhovateľov), vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na vyjadrenie k tomuto podaniu dlžníka výzvou zo dňa 19. 6. 2013 (č. 1. 102 spisu), ktorá bola právnemu zástupcovi navrhovateľa doručená dňa 25. 6. 2013 (viď   doručenka   na   č.   1.   101).   V   súdom   stanovenej   lehote   5   dní   sa   právny   zástupca navrhovateľa   nevyjadril,   podaním   datovaným   dňa   27.   6.   2013,   doručeným   súdu   dňa 2. 7. 2013 (č. 1. 106), požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie do 17. 7. 2013. Treba upozorniť, že lehota na vyjadrenie vo veci stanovená súdom je lehotou sudcovskou, ktorú môže súd predĺžiť, v danom prípade sa tak však nestalo a bolo preto povinnosťou právneho zástupcu sa v danej lehote vyjadriť.

Zaslanie vyjadrenia vo veci bolo u právneho zástupcu navrhovateľa urgované ešte aj dňa 16.7.2013 mailom aj telefonicky.

Podstatou   sťažnosti   je   v   zásade   tvrdenie   právneho   zástupcu   navrhovateľov,   že navrhovatelia nemali možnosť sa vyjadriť k podaniu dlžníka, v ktorom preukázal zaplatenie pohľadávok   navrhovateľov.   Nie   je   pravdivé   tvrdenie   právneho   zástupcu   sťažovateľov uvedené   na   str.3   sťažnosti,   keď   uvádza,   že   Okresný   súd   Žilina   konal   bez   vyjadrenia navrhovateľov, nakoľko podľa jeho tvrdenia ich vyjadrenie bolo iba dňa 17. 7. 2013 dané na poštu, t. j. údajne nie je možné, aby toto vyjadrenie bolo doručené v ten istý deň, ako bolo podané na poštu. Na č. l. 109 a 110 sa však nachádza email právneho zástupcu navrhovateľov a   vyjadrenie,   ktoré   bolo jeho   prílohou,   z ktorých   vyplýva,   že vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľov bolo súdu doručené mailom dňa 17. 7. 2013 o 15:19 hod. Na oboznámenie sa súdu s vyjadrením navrhovateľov, tak nebolo potrebné čakať na jeho doručenie   poštou(podľa   §   42   ods.   1   OSP   možno   podanie   urobiť   aj   elektronickými prostriedkami, ako to bolo aj v tomto prípade) a predlžovať tak konkurzné konanie voči dlžníkovi,   z   ktorého   vyplývali   dlžníkovi   závažné   zásahy   a   obmedzenia   jeho   právneho postavenia...

Navyše z obsahového hľadiska žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie ani samotné vyjadrenie   z   17.   7.   2013   neobsahujú   v   zásade   žiadne   relevantné   tvrdenia,   ktoré   by spochybnili dôkazy predložené dlžníkom o zaplatení pohľadávok navrhovateľov. Napriek tvrdeniu právneho zástupcu navrhovateľov, že dôvodom žiadosti o predĺženie lehoty na vyjadrenie, má byť skutočnosť, že výpisy z účtov navrhovateľom prichádzajú až začiatkom mesiaca,   žiaden   výpis   z   účtu   nedoložil   do   spisu   do   dnešného   dňa.   Vo   vyjadrení navrhovatelia potom uviedli, že nevedia platby na ich účty identifikovať. Platby boli na účty navrhovateľov   (presne   na   tie   účty,   ktoré   vyplývajú   z   príloh   návrhu   navrhovateľov a z fotokópií výpisov ktorých je identifikovateľné, že ide o ich účty - viď č. l. 10-12, č.1. 16- 18, č. l. 24-27, č. 1. 33-40 spisu) vložené dňa 12. 6. 2013, za viac ako mesiac navrhovatelia údajne nedokázali identifikovať platby, ktoré im došli na účet, hoci išlo o platby presne do centu zhodné zo sumami, pre ktoré podali návrh na konkurz dlžníka a ktoré im vkladal na   účet   štatutárny   orgán   dlžníka.   Súd   nemal   a   nemá   žiadne   pochybnosti,   že   vložením príslušných   súm   presne   zodpovedajúcim   výške   pohľadávok   kvalifikovaným   spôsobom doložených   navrhovateľmi   v   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu,   uhrádzal   dlžník   konajúc svojim štatutárnym orgánom tieto pohľadávky(č. l. 94-100). Na č. 1. 122 a 123 (z času po rozhodnutí   Okresného   súdu)   sa   nachádza   zmätočný   list   navrhovateľov,   ktorí   v   ňom tvrdia,   že hoci im boli vložené na účty prostriedky od fyzickej osoby,   tieto   prostriedky zaúčtovavajú (zrejme myslené ako započítanie) na svoje neuhradené mzdy od dlžníka(teda právnickej osoby), avšak nelogicky nie na mzdy svojou splatnosťou najstaršie. Tento postup navrhovateľov   možno   považovať   za   špekulatívny,   keď   sa   snažili   dosiahnuť   v   začatom konkurznom konaní uspokojiť aj pohľadávky, ktoré nedoložili kvalifikovaným spôsobom... Ad námietka 2: Touto námietkou navrhovatelia v podstate polemizujú s názorom súdu, že zastavenie konania podľa § 17 ZKR je dôsledkom úhrady pohľadávok vyplývajúcich z uznania dlhu dlžníka   z   28.   2.   2013,   teda   len   tých   pohľadávok,   ktoré   navrhovatelia   kvalifikovane preukázali a ktoré im zakladali oprávnenie na podanie návrhu...

Úplným   záverom   je   potrebné   sa   vyjadriť   k   navrhovanému   petitu   sťažnosti navrhovateľov, keď títo sa domáhajú zrušenia napadnutých rozhodnutí Okresného súdu Žilina aj Krajského súdu Banská Bystrica a vrátenia veci daným súdom na ďalšie konanie. Vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie   nemá   v   danej   veci   žiaden   význam,   nakoľko   o   návrhu navrhovateľov na vyhlásenie konkurzu by už nemohlo byť rozhodnuté, nakoľko uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 4 K 29/2013 zo dňa 24. 2. 2014 bol už konkurz na majetok dlžníka na návrh SR Finančného riaditeľstva SR vyhlásený a z povahy veci nie je možné vyhlásiť konkurz na toho istého dlžníka znova. Navrhovateľmi požadovaná právna ochrana tak nemá žiaden praktický zmysel...“

6.2   Predseda   krajského   súdu   v písomnom   stanovisku   sp.   zn.   Spr.   394/2014 z 25. februára 2014 v podstatnom uviedol:

«Obsahom sťažnosti sťažovateľov je predovšetkým nesúhlas s postupom Okresného súdu Žilina, ktorý podľa § 17 ZKR zastavil konkurzné konanie dlžníka začaté na návrh navrhovateľov   z   dôvodu,   že   dlžník   preukázal   zánik   pohľadávok,   ktoré   oprávnenie navrhovateľov na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu odôvodňovali napriek tomu, že im dlžník nezaplatil všetky splatné pohľadávky.

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení ku dňu 08. 04. 2013, ak dlžník do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu preukáže, že zanikli všetky   splatné   pohľadávky   veriteľov,   ktorí   sú   účastníkmi   konkurzného   konania,   súd konkurzné   konanie   bezodkladne   uznesením   zastaví.   Uznesenie   súd   doručí   všetkým účastníkom konkurzného konania.

Podľa   §   17   ods.2   ZKR,   konkurzné   konanie   podľa   odseku   1   možno   zastaviť   len do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu.

Podľa   §   196   ZKR,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   na   začatie   konkurzného konania,   na   konkurzné   konanie,   na   začatie   reštrukturalizačného   konania, na reštrukturalizačné   konanie   a   konanie   o   oddlžení   (ďalej   len   „konanie   podľa   tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku...

Z ust. § 198 ods. 1 ZKR vyplýva, že súd rozhoduje v konkurznom konaní podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie vtedy,   ak   tak   ustanovuje   Zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii.   Primerané   použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení je podľa § 196 ZKR možné len, ak to Zákon o konkurze a reštrukturalizácii neustanovuje inak. Ak v ust. § 17 ZKR nie je upravené právo podať proti rozhodnutiu o zastavení konania z dôvodu, že dlžník preukázal zánik všetkých splatných pohľadávok veriteľov,   ktorí   sú   účastníkmi   konkurzného   konania   odvolanie,   nemohol   okresný   súd opravným   uznesením,   ktoré   v   prejednávanej   veci   vydal   a   ktorým   pripustil   podanie odvolania   účastníkmi   konkurzného   konania,   takéto   právo   pre   navrhovateľov   založiť. Poučenie súdu prvého stupňa v uznesení o zastavení konkurzného konania zo dňa 17. 07. 2013 o tom, že proti nemu nie je odvolanie prípustné bolo preto správne a nebol daný žiaden dôvod na to, aby ho okresný súd v tejto časti opravoval tak, že proti nemu pripustil odvolanie, pretože sa tak rozhodnutie súdu prvého stupňa v znení jeho opravného uznesenia dostalo do rozporu s § 17, ale aj s § 196 ZKR, v nadväznosti na § 204 ods. 2 O. s. p., ktoré upravuje dĺžku odvolacej lehoty v prípade nesprávneho poučenia súdu o odvolaní. Je tiež treba uviesť,   že s poukazom   na   §   198   ods.   1 ZoKR   sa možnosť podať   odvolanie proti rozhodnutiu konkurzného súdu podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku spravuje len v konaní do začatia konkurzného konania.

Krajský súd sa s dôvodmi uvádzanými sťažovateľmi v odvolaní meritórne nezaoberal z   dôvodu,   že   pri   skúmaní   zákonných   podmienok   pre   podanie   odvolania,   a   to   jeho opodstatnenosti, včasnosti a oprávnenosti osôb na jeho podanie dospel k záveru, že pre jeho podanie nebola splnená základná zákonná podmienka jeho prípustnosti, a to že sám Zákon o konkurze a reštrukturalizácii podanie odvolania v prejednávanej veci vylúčil.

Krajský   súd   je   preto   toho   právneho   názoru,   že   navrhovateľom   nebola   postupom odvolacieho   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a   ani   im   nebolo   znemožnené realizovať   ich   procesné   práva,   a   to   robiť   prednesy,   navrhovať   dôkazy,   vyjadrovať   sa k vykonaným dôkazom aj k právnej stránke veci a nebol im odňatý ani prístup k súdu a právo   na   určitú   kvalitu   súdneho   konania   pred   nezávislým   a   nestranným   súdom. K porušeniu   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   by   došlo   len   vtedy,   ak   by   bola sťažovateľom   akýmkoľvek   spôsobom   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o nimi podanom odvolaní a nemal na to zákonné dôvody.

Krajský súd je ďalej toho názoru, že nedošlo ani k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru a trvá na tom, že v prejednávanej veci rozhodol rovnako ako aj okresný súd nezávisle a nestranne   na   základe   riadne   zisteného   skutkového   stavu,   pričom   vychádzal   výlučne z listín, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu a svoje skutkové zistenia právne zdôvodnil s poukazom   na   konkrétne   ustanovenia   Zákona   o   konkurze   a reštrukturalizácii,   ako   aj Občianskeho súdneho poriadku...

Vzhľadom k tomu, že podľa § 17 ZKR odvolanie proti uzneseniu konkurzného súdu o zastavení konania nie je prípustné, a to ani s poukazom na ust. § 204 ods. 2 O. s. p., v súvislosti s § 196 ZKR, odvolací súd odvolanie sťažovateľov odmietol...

K samotnej   ústavnej   sťažnosti   konštatujem,   že   uznesenie   o zastavení   konania   je procesným rozhodnutím, nepredstavuje prekážku res iudicata...»

7. Po nahliadnutí do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 3 K 7/2013 ústavný súd konštatuje zhodu tvrdení okresného súdu [argumentácie v stanovisku – bod 6 a)] s obsahom predmetného   konkurzného   spisu,   najmä   existenciu   podstatných   skutočností   z hľadiska predmetu   sťažnosti,   t.   j.   uhradenie   pohľadávok   sťažovateľov   dlžníkom   a doručenie vyjadrenia sťažovateľov okresnému súdu k tvrdeniu dlžníka o zaplatení dlhov (pozri bod 3).

-   Na   č.   l.   65   súdneho   spisu   je   uznanie   dlhu   dlžníkom   z 28.   februára   2013 s konkretizovaním sumy dlžnej mzdy podľa jednotlivých sťažovateľov za december 2012 až február 2013 (u sťažovateľa J. O. za november 2012 až február 2013).

- Na č. l. 93 je oznámenie dlžníka z 12. júna 2013, že „sme dnešným dňom uhradili všetky pohľadávky navrhovateľov na začatie konkurzného konania“, a to

1. J. M. mzdu v sume 1 514,31 €,

2. A. S. mzdu v sume 910,73 €,

3. P. K. mzdu v sume 1 682,36 €,

4. J. K. mzdu v sume 1 027,73 €,

5. J. O. mzdu v sume 1 256,48 €.K oznámeniu boli pripojené na č. l. 94 až č. l. 100 doklady o platbe dlžníka z 12. júna 2013 v hotovosti na čísla účtov v jednotlivých peňažných ústavoch sťažovateľov.

- Na č. l. 104 je doklad potvrdzujúci platbu (doplatok 53,02 €) 18. júna 2013 J. O. za december 2012.

-   Na   č.   l.   102   je   výzva   okresného   súdu   z 19.   júna   2013   adresovaná   právnemu zástupcovi sťažovateľov, aby sa vyjadril k oznámeniu dlžníka z 12. júna 2013 (č. l. 93).

- Na č. l. 110 je mailové oznámenie Advokátskej kancelárie JUDr. Ladislav Ščury zo 17. júla 2013 o 15.19 h s textom: „V prílohe zasielam vyjadrenie vo veci PD Čierne. Vyjadrenie Vám zasielam dnešného dňa i poštou.“.

-   V predmetnom   súdnom   spise   na   č.   l.   205   je   uznesenie   okresného   súdu zo 4. septembra 2013 (č. k. 3 K/7/2013-205) o pristúpení ako účastníka konania veriteľa – Slovenskej   republiky,   Finančného   riaditeľstva,   Daňový   úrad   Žilina,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 13. septembra 2013.

Keďže ústavný súd nezistil rozpor vyjadrení vo veci konajúcich všeobecných súdov s obsahom konkurzného súdneho spisu, nepovažoval za nevyhnutné požiadať sťažovateľov o zaujatie stanoviska k týmto vyjadreniam.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

10. Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 7/2013 a jeho uznesením   zo   17.   júla   2013,   ako   aj   krajského   súdu   v odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 43 CoKR 30/2013 a jeho uznesením z 19. septembra 2013 (body 1 a 4).

11.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

12. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

13.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietali   porušenie   svojich   ústavou a dohovorom garantovaných práv napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či medzi odôvodnením   napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu   a   krajského   súdu   týkajúcich   sa najmä   námietok   uvedených   v   bode   3   a   sťažovateľmi   označenými   základnými   právami podľa   ústavy,   resp.   právom   podľa   dohovoru   existuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by po eventuálnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zakladala   opodstatnené   dôvody na vyslovenie ich porušenia.

14.   Podľa   čl.   36   písm.   a)   ústavy   zamestnanci   majú   právo   na   spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň... Podľa čl. 46   ods.   2 ústavy kto   tvrdí,   že bol na svojich   právach ukrátený rozhodnutím   orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon   neustanoví   inak.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania (koncentrovanom v jeho petite, pozn.).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   označenými   rozhodnutiami   menovaných   súdov,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného   súdu   zostalo   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   menovaných všeobecných súdov v súvislosti s ich rozhodnutiami o zastavení konkurzného konania, resp. o odmietnutí   odvolania   (body   1   a 3)   sú   zlučiteľné   s   označeným   článkom   ústavy   (resp. dohovoru).

16. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu č. k. 3 K 7/2013-111 zo 17. júla 2013 ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým zastavil konkurzné konanie dlžníka, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca   z   v   konaní   zisteného   skutkového   stavu   a   na   tomto   základe   vyvodených právnych záverov:

„... Uznesením č. k. 3 K 7/2013-76 zo dňa 29. 05. 2013, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 106/2013 zo dňa 04. 06. 2013 súd rozhodol o začatí konkurzného konania. Uznesením č. k. 3 K 7/2013-81 zo dňa 10. 06. 2013 vyzval súd dlžníka na osvedčenie platobnej schopnosti a na vyjadrenie k návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Podaním zo dňa 12. 06. 2013, doplneným dňa 27. 06. 2013 a dňa 02. 07. 2013 dlžník oznámil,   že   pohľadávky   navrhovateľov   uhradil.   Úhradu   pohľadávok   dlžník   preukázal potvrdeniami o vklade, z ktorých vyplýva, že pohľadávky navrhovateľov uhradil.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení...

Dlžník, potvrdeniami o vložení hotovosti na účet navrhovateľov preukázal, že uhradil pohľadávky vyplývajúce z Uznania dlhu dlžníka zo dňa 28. 02. 2013, ktorým navrhovatelia preukázali   existenciu   svojich   pohľadávok.   Vzhľadom   na   to,   že   dlžník   preukázal   zánik pohľadávok   zakladajúcich   oprávnenie   navrhovateľov   na   podanie   návrhu,   súd   rozhodol o zastavení konania.“

V poučení   okresný   súd   uviedol,   že   proti   tomuto   uzneseniu „nie   je   odvolanie prípustné“ (pozri tiež body 2 a 7).

17. Ústavný súd konštatuje, že dôvody predmetného uznesenia okresného súdu sú zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu a aplikácie   relevantnej   právnej   normy.   Vychádzajúc   z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím súdu a namietaným porušením   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie (a tiež aj základného práva na súdnu ochranu) nie je právo na rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18.   K uvedenému   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   aj   podľa   jeho   názoru „... predpokladom   na   zastavenie   konania   je   zaplatenie   splatných   pohľadávok,   ktorými veriteľ   preukazuje   oprávnenie   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu.   Uvedený   záver vychádza z toho, že veriteľovi zakladá postavenie účastníka konania len tá pohľadávka, na základe ktorej je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu a ktorá vyvolá povinnosť súdu   po   splnení   ostatných   podmienok,   začať   konkurzné   konanie.   Ak   táto   pohľadávka zanikne   splnením,   logicky   by   mal   dlžník   stratiť   postavenie   účastníka   konania.   Prijatie výkladu,   ktorý   by   vyžadoval   pre   zastavenie   konania   zaplatenie   všetkých   splatných pohľadávok veriteľov (účastníkov konania), by vyvolalo potrebu širšieho dokazovania pri zisťovaní oprávnenosti tých pohľadávok, ktoré veriteľ nedokladoval spôsobom, ktorý zákon vyžaduje   na   preukázanie   oprávnenosti   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu.“   (pozri M. Ďurica. In: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: CH. Beck 2012. s.102).

19. Sťažovatelia súčasne namietali porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru aj uznesením sp. zn. 43 CoKR 30/2013 z 19. septembra 2013,   ktorým   krajský   súd   odvolanie   sťažovateľov   proti   uzneseniu   okresného   súdu „... zo dňa   17.   júla   2013   v znení   opravného   uznesenia...   zo   dňa   7.   augusta   2013...“ odmietol.

20. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ako   aj   zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

21. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie všeobecných súdov, ktoré je v súlade s platnou právnou úpravou, nezakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho   poriadku   v danom   prípade   aplikuje   a ako   ju   interpretuje.   Všeobecné   súdy vychádzajú pri rozhodovaní o veci samej zo zákonnej, a nie ústavnej úpravy. Ústavný súd je však oprávnený posúdiť len neústavnosť konania (rozhodovania) všeobecných súdov (napr. I. ÚS 75/97, III. ÚS 64/00, II. ÚS 811/00).

22.   Po   oboznámení   sa   s namietaným   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 43 CoKR 30/2013 z 19. septembra 2013 ústavný súd konštatuje, že predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

23.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   uznesenia   po   oboznámení   skutkových a právnych   záverov   prvostupňového   rozhodnutia   a odvolacej   argumentácie   sťažovateľov svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Napadnutým uznesením Okresný súd Žilina ako konkurzný súd konkurzné konanie dlžníka začaté na návrh navrhovateľov uznesením č. k. 3 K 7/2013-76 zo dňa 29. 05. 2013 (zverejnené v Obchodnom vestníku č. 106/2013 zo dňa 04. 06. 2013) zastavil podľa § 17 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii z dôvodu, že dlžník preukázal zánik pohľadávok zakladajúcich oprávnenie navrhovateľov na podanie návrhu.

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR), ak dlžník do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu preukáže, že zanikli všetky splatné pohľadávky veriteľov, ktorí sú účastníkmi konkurzného konania, súd konkurzné konanie bezodkladne   uznesením   zastaví.   Uznesenie   súd   doručí   všetkým   účastníkom   konkurzného konania.

Podľa   § 17   ods.   2 ZKR,   konkurzné konanie podľa   odseku 1   možno   zastaviť   len do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu.

Podľa   §   196   ZKR,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   na   začatie   konkurzného konania,   na   konkurzné   konanie,   na   začatie   reštrukturalizačného   konania, na reštrukturalizačné   konanie   a   konanie   o   oddlžení   (ďalej   len   „konanie   podľa   tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 198 ods. 1 ZKR, súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti   uzneseniu   vydanom   v   konkurznom   konaní,   v   reštrukturalizačnom   konaní   alebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon. Dovolanie ani mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   vydanému   v   konaní   podľa   tohto   zákona   nie   je prípustné.

Konkurzné   konanie   je   osobitným   druhom   občianskeho   súdneho   konania,   a   zák. č. 7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   obsahuje   procesné   ustanovenia,   ktoré v konkurznom konaní majú prednosť pred procesnými ustanoveniami občianskeho súdneho konania. Pokiaľ teda úprava určitých procesných inštitútov, týkajúcich sa tak konania súdu, ako aj účastníkov konania je obsiahnutá aj v ZKR, aj v O. s. p., pričom je táto úprava odlišná,   majú   prednosť   procesné   ustanovenia   v   ZKR.   Iba   v   prípade,   ak   ZKR   vôbec neupravuje určité procesné inštitúty alebo ich upravuje len čiastočne, a tieto sú upravené v O. s. p.. aplikujú sa príslušné ustanovenia O. s. p. aj na konkurzné konanie (rovnako na reštrukturalizačné konanie a na konanie o oddlžení) primerane.

Rozhodovanie súdu v konaní podľa ZKR (teda druhy rozhodnutí vydávaných súdom), ako aj riadny opravný prostriedok (odvolanie) v ZKR je upravené v cit. § 198 ods. 1 O. s. p. Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiam podľa ZKR vychádza z opačného princípu, ako prípustnosť   odvolania   ako   riadneho   opravného   prostriedku   podľa   O.   s.   p.   Odvolanie v konaní   podľa   ZKR   je   prípustné   len   vtedy,   ak   to   ZKR   pri   jednotlivých   uzneseniach upravených v ZKR výslovne pripúšťa. Samozrejme, pokiaľ by ZKR určité rozhodnutie vôbec neupravoval, prípustnosť odvolania je potrebné riešiť podľa ust. O. s. p.

V   predmetnej   veci   bolo   podané   odvolanie   proti   uzneseniu   konkurzného   súdu o zastavení   konania,   ktoré   je   upravené   v   cit.   §   17   ZKR,   zákon   však   pri   úprave   tohto uznesenia   odvolanie   nepripúšťa.   Ide   o   rozhodnutie,   ktoré   bolo   vydané   po   začatí konkurzného   konania   vyššie   uvedeným   uznesením   okresného   súdu,   teda   o   rozhodnutie vydané   v konkurznom   konaní.   V   zmysle cit.   § 198 ods.   1 ZKR   odvolanie proti tomuto uzneseniu prípustné nie je. S poukazom na cit. § 198 ods. 1 ZKR, možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu konkurzného súdu sa podľa ust. O. s. p. spravuje iba v konaní do začatia konkurzného konania.

Poučenie súdu prvého stupňa v uznesení č. k. 3 K 7/2013-111 zo dňa 17. 07. 2013 o tom, že proti uzneseniu o zastavení konania odvolanie nie je prípustné bolo preto správne a nebol dôvod na vydávanie opravného uznesenia.

Odvolanie proti uzneseniu konkurzného súdu o zastavení konania podľa § 17 ZKR nie je v tomto prípade prípustné ani s poukazom na ust. § 204 ods. 2 O. s. p. (v súvislosti s § 196 ZKR), ktoré upravuje dĺžku odvolacej lehoty v prípade nesprávneho poučenia súdu o odvolaní. V ust. § 204 ods. 2 O. s. p. je upravená odvolacia lehota do 3 mesiacov od doručenia rozhodnutia v prípade, ak rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v tomto prípade,   ktoré   je   potrebné   posudzovať   v   znení   jeho   opravného   uznesenia,   obsahovalo nesprávne poučenie o odvolaní v opačnom znení, teda že pripúšťalo odvolanie v takom prípade, kde zákon odvolanie nepripúšťa. Poučenie súdu prvého stupňa v tomto prípade je preto v rozpore so zákonom.

Keďže   odvolanie   navrhovateľov   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je odvolanie prípustné, odvolací súd odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.»

24. Vychádzajúc z uvedeného, s prihliadnutím na obsah súdneho spisu   okresného súdu sp. zn. 3 K 7/2013 (bod 7) ústavný súd konštatuje, že nie je žiadna spojitosť medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.). Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

25. Z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol   sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie základného práva na odmenu za vykonanú prácu zaručeného čl. 36 písm. a) ústavy a základného práva na súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy (pozri tiež body 14 a 4) pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenými uzneseniami menovaných všeobecných súdov (body 1 a 4) a týmito základnými právami.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite sťažnosti nezaoberal.

27.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   napadnuté   rozhodnutia všeobecných   súdov   majú   povahu   procesných   rozhodnutí,   ktoré   nezakladajú   prekážku rozhodnutej veci (res iudicata).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014