znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 209/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka v konaní o sťažnosti J. D., T., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., M., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 336/2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 336/2004 p o r u š e n é b o l o.

2. J. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   IV p o v i n n ý   mu   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Bratislava   IV j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   D.   trovy   právneho zastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. M., M..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2013 doručená sťažnosť J. D., T. 150 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. M., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 336/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako žalobca v 1. rade spolu   so   svojou   sestrou   (ďalej   len   „navrhovateľka   v   2.   rade“)   v   napadnutom   konaní vedenom okresným súdom o určenie, že predmetom dedičstva po nebohej M. D. (sestry sťažovateľa) sú nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. 3142 katastrálneho územia K. ako byt č. 9 nachádzajúci sa na 2. poschodí bytového domu na N. ulici 1, súpisné č. 565, a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu a k pozemkom parc. č. 1326, č. 1327 a č. 1328 v podiele 5002/383409 (ďalej len „nehnuteľnosť“).

Žaloba   bola   podaná   na   okresnom   súde   30.   decembra   2004   a   od   toho   času   je napadnuté   konanie   podľa   sťažovateľa „poznačené   závažnými   a   zbytočnými   prieťahmi v konaní“. Právna vec sťažovateľa nie je dosiaľ právoplatne skončená, a preto sťažovateľ v zmysle § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)   podal   sťažnosť   predsedovi okresného súdu, ktorý vo svojej odpovedi skonštatoval existenciu zbytočných prieťahov od podania   žaloby   do   októbra   2007,   a   od   tohto   okamihu   okresný   súd   v   právnej   veci sťažovateľa riadne koná.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že napriek nariadeniu viacerých procesných úkonov v napadnutom konaní okresný súd postupoval neefektívne a mnohé procesné úkony boli zbytočné a oddialili rozhodnutie vo   veci   samej (napr.   pojednávanie konané 3.   februára 2009, keď bol vypočúvaný ošetrujúci lekár nebohej bez zbavenia povinnosti mlčanlivosti, alebo pojednávanie uskutočnené 19. januára 2010, keď bola vypočúvaná znalkyňa).

Sťažovateľ   ďalej   argumentoval,   že   rozsudok   okresným   súdom   vyhlásený   až 15. marca   2011   bol   následne   Krajským   súdom   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ sa teda stále nachádza v stave právnej neistoty, pretože nemôže disponovať dedičstvom, ktoré mu patrí.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazujúc na ustálenú judikatúru ústavného súdu aplikovanú pri posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní tiež uviedol, že podľa jeho názoru ide v danom prípade „o štandardnú vec patriacu do agendy občianskeho práva, nemožno ju teda hodnotiť ako zložitú, či už z pohľadu právne, skutkovej náročnosti alebo väčšieho počtu účastníkov“. Ani správanie sťažovateľa neprispelo k predĺženiu napadnutého konania a jediným   dôvodom   zbytočných   prieťahov   v   napadnutom   konaní   je   postup   konajúceho súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„Právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava IV vo veci sp. zn. 6C 336/2004 porušené.

Prikazuje Okresnému súdu Bratislava IV vo veci sp. zn. 6C 336/2004 konať bez prieťahov.

Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 EUR, ktoré je mu povinný zaplatiť porušovateľ v lehote 30 dní od doručenia nálezu.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konanie za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. (prevzatie a príprava zastúpenia, napísanie sťažnosti) a 2 x režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhl., t. j. 2 x 130,16 EUR a 2 x 7,81 EUR, spolu 175,94 Eur.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   209/2013-9 zo 17. apríla   2013   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 3245/2013 z 23. mája 2013, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 5. júna 2013, chronologicky opísala priebeh napadnutého konania a zaujala stanovisko k podanej sťažnosti takto:

«Dňa 30. 12. 2004 bol podaný návrh na začatie konania o určenie právneho vzťahu. Dňa 19. 1. 2005 boli navrhovatelia vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 11. 11. 2005 boli účastníci vyzvaní na doplatenie súdneho poplatku. Dňa   10.   1.   2007   uznesením   č.   k.   6C   336/2004-27   bolo   konanie   zastavené   pre nezaplatenie celého súdneho poplatku.

Dňa 12. 4. 2007 tunajší súd predložil spis s opravným prostriedkom Krajskému súdu v Bratislave.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co 187/2007-36 zo dňa 31. 7. 2007 bolo zrušené napadnuté uznesenie, pretože súdny poplatok bol zaplatený v správnej výške. Dňa 28.   8.   2007 bola odporkyňa vyzvaná na vyjadrenie vo veci,   ku ktorému sa písomne vyjadrila dňa 16. 10. 2007.

Dňa 15. 10. 2007 bol určený termín pojednávania na deň 29. 11. 2007. Dňa   29.   11.   2007   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom   výsluchu navrhovateľa v 1. rade na základe dožiadania.

Dňa 8. 4. 2008 bol vypočutý navrhovateľ v 1. rade na základe dožiadania. Dňa 16. 4. 2008 bol určený termín pojednávania na deň 5. 6. 2008. Dňa   5.   6.   2008   bolo   pojednávanie   odročené   na   termín   16.   9.   2008   s   tým,   že navrhovatelia   v   2.   rade   mala   byť   opätovne   predvolaná   a   svedkyne   mali   byť   vypočuté dožiadaným súdom v Trebišove.

Dňa 29. 7. 2008 bola dožiadaným súdom vypočutá svedkyňa M. D. Dňa 16. 9. 2008 bolo pojednávanie odročené z dôvodu neúčasti účastníkov na termín 4. 11. 2008.

Dňa   4.   11.   2008   bolo   pojednávanie   odročené   na   termín   9.   12.   2008   za   účelom výsluchu svedkyne V. B. a dopytu na Notársky úrad JUDr. M. Š.

Dňa 9. 12. 2008 bolo pojednávanie odročené na termín 3. 2. 2009 s tým, že opätovne budú volaní svedkovia MUDr. V. P. a MUDr. O., ktorej celé meno mal navrhovateľ oznámiť do 3 dní.

Dňa   3.   2.   2009   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom   znaleckého dokazovania, ktoré navrhol právny zástupca navrhovateľa v 2. rade.

Dňa 3. 6. 2009 bol uznesením ustanovený znalec MUDr. Ľ. I., PhD. Dňa 2. 9. 2009 bol vypracovaný znalecký posudok a následne doručený účastníkom na vyjadrenie.

Dňa 6. 11. 2009 bol určený termín pojednávania na deň 19. 1. 2010, pojednávanie zo dňa 19. 1. 2010 bolo odročené na termín 11. 3. 2010 s tým, že zástupca odporkyne mal oznámiť, či odporkyňa podala vzájomný návrh.

Dňa 11. 3. 2010 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom kontrolného znaleckého dokazovania, ktoré navrhol zástupca odporkyne.

Dňa 10. 5. 2010 bol uznesením č. k. 6C 336/2004-175 ustanovený kontrolný znalec MUDr. Š. G., ktorý vypracoval znalecký posudok dňa 22. 9. 2010, znalecký posudok bol doručený účastníkom na vyjadrenie.

Dňa 13. 12. 2010 bol určený termín pojednávania na deň 22. 2. 2011. Dňa 22. 2. 2011 bolo pojednávanie odročené na vyhlásenie rozsudku dňa 15. 3. 2011. Zástupkyňa odporkyne prevzala rozsudok pri vyhlásení rozsudku dňa 15. 3. 2011, navrhovateľom bol rozsudok doručovaný poštou.

Dňa   31.   3.   2011   bolo   odporkyňou   podané   odvolanie   proti   rozsudku   č.   k.   6C 336/2004 -214.

Dňa   20.   5.   2011   bol   spis   spolu   s   podaným   opravným   prostriedkom   predložený Krajskému súdu v Bratislave.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave 2Co 240/2011-303 zo dňa 5. 12. 2012 bol zrušený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   vec   bola   vrátená   tunajšiemu   súdu   na   ďalšie konanie.

Dňa 4. 1. 2013 bol predmetný spis vrátený súdu prvého stupňa. Dňa 8. 1. 2013 súd uznesením č. k. 6C 336/2004-312 pripustil zmenu petitu. Dňa 20. 2. 2013 bol určený termín pojednávania na deň 28. 3. 2013. Dňa   28.   3.   2013   bol   vyhlásený   rozsudok   č.   k.   6C/336/2004-321,   ktorý   nie   je právoplatný.

Dňa 23. 5. 2013 súd uznesením opravil rozsudok č. k. 6C/336/2004-321 zo dňa 28. 3. 2013 vo výrokovej časti.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   došlo   postupom   tunajšieho   súdu,   keď   nariadil   viaceré procesné úkony, ktoré boli „často neefektívne a zbytočné, čím oddialil rozhodnutie vo veci samej“. Ako príklad uviedol sťažovateľ pojednávanie konané dňa 3. 2. 2009, na ktorom bol vypočúvaný   ošetrujúci   lekár   nebohej   (sestry   sťažovateľa)   bez   zbavenia   povinnosti mlčanlivosti alebo pojednávanie zo dňa 19. 1. 2010, na ktorom bola vypočúvaná znalkyňa a nariadené kontrolné znalecké dokazovanie.

Dňa 4. 1. 2013 bola tunajšiemu súdu doručená sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 6C 336/2004. Uvedená sťažnosť bola riadne prešetrená a dňa 29. 1. 2013 bola odpoveď zaslaná sťažovateľovi pod Spr. 2001/13, v ktorej sa konštatovalo, že konanie bolo poznačené prieťahmi v období od podania žaloby do nariadenia prvého pojednávania,   t.   j.   do   októbra   2007.   Od   tejto   doby   súd   vo   veci   riadne   koná   a   spis sp. zn. 6C 336/2004 bol zaradený do režimu pravidelného sledovania plynulosti konania. Z   prehľadu   postupu   a   úkonov   súdu   v   konaní   vyplýva,   že   od   nariadenia   prvého pojednávania sa vo veci vykonávali potrebné procesné úkony a pojednávalo sa. V priebehu konania bolo vykonaných celkom 10 pojednávaní.

Jedným   z   dôvodov   ovplyvňujúcim   dĺžku   konania   bola   nutnosť   vypočutia navrhovateľa ako aj navrhnutých svedkov prostredníctvom dožiadaných súdov.

Vytýkaný polročný prieťah v období od 9. 12. 2008 do 3. 6. 2009 pre neefektívny a zbytočný procesný úkon nevznikol, pretože na pojednávaní dňa 3. 2. 2009, na ktorom mimochodom navrhovateľ v 1. rade (sťažovateľ) spolu s jeho právnym zástupcom neboli prítomní,   sa   musel   súd   vysporiadať   aj   s návrhom   navrhovateľa   v 2.   rade   na   znalecké dokazovanie,   ktoré   po   zvážení   nariadil   a   ustanovil   znalca   ako   úkon   potrebný   v   rámci dokazovania,   takéto   konanie   preto   nemožno   označiť   za   oddialenie   rozhodnutia   vo   veci samej. Keďže podľa okolností danej veci bolo pre rozhodnutie potrebné nariadiť znalecké dokazovanie a navyše aj kontrolné znalecké dokazovanie, je nutné konštatovať určitú mieru faktickej zložitosti napadnutého konania.

Z hľadiska posudzovania zodpovednosti Okresného súdu Bratislava IV za prieťahy v napadnutom konaní mám za to, že je potrebné z celkovej doby jeho trvania odpočítať časový   úsek,   v   ktorom   sa   predmetný   spis   nachádzal   na   Krajskom   súde   v   Bratislave za účelom konania a rozhodovania o podanom opravnom prostriedku v období od 20. 5. 2011 do 4. 1. 2013.

V   závere   dávam   do   pozornosti,   že   súd   v   predmetnej   veci   meritórne   rozhodol rozsudkom   č.   k.   6C/336/2004-321   dňa   28.   3.   2013,   ktorý   doposiaľ   nenadobudol právoplatnosť.

S poukazom na vyššie uvedené, navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.»

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   zo   17.   júna   2013   doručenom ústavnému   súdu   18.   júna   2013   opravil   petit   sťažnosti   v   časti   priznania   trov   právneho zastúpenia, keď požiadal o priznanie trov v celkovej sume 275,94 € za dva úkony právnej služby.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Predmetom namietaného konania je určenie, či nehnuteľnosť patrila do vlastníctva M. D. – sestry sťažovateľa a navrhovateľky v 2. rade, a teda má byť zahrnutá do dedičstva po   nebohej.   Konanie   o   určenie   vlastníctva   k   nehnuteľnosti   patrí   k   štandardnej   agende všeobecných súdov, ku ktorej existuje stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. Aj keď je možné pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti veci najmä s poukazom na nutnosť vykonania   znaleckého   dokazovania,   ústavný   súd   nezistil,   že   by   táto   skutočnosť   mala výraznejší vplyv na predĺženie preskúmavaného konania. Právna ani faktická zložitosť veci preto nemohla byť dôvodom na vznik prieťahov v konaní.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd   pri   preskúmaní   spisu   zistil,   že   sťažovateľ   svojím   správaním   zásadným   spôsobom neprispel k doterajšej dĺžke konania.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Za obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v dôsledku neefektívnej, resp. nesprávnej činnosti okresného súdu, ústavný súd vyhodnotil obdobie od 15. marca 2005, keď bol právny zástupca navrhovateľov vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh do 15. októbra 2007, keď bol vo veci určený prvý termín pojednávania, a to z dôvodu chybného postupu a rozhodnutia okresného súdu o zastavení napadnutého konania z dôvodu nedoplatenia súdneho poplatku za podaný návrh. Toto pochybenie okresného súdu napravil krajský   súd,   ktorý   uznesením   sp.   zn.   9   Co   187/2007   z   31.   júla   2007   zrušil   uznesenie okresného súdu o zastavení konania z 10. januára 2007, keďže ďalšia poplatková povinnosť navrhovateľov nevznikla a správne bola určená pôvodná výška súdneho poplatku, ktorá bola navrhovateľmi uhradená už 8. apríla 2005. V dôsledku uvedeného pochybenia okresný súd začal vo veci konať až po uplynutí 31 mesiacov od podania návrhu. Uvedené obdobie označila   za   poznačené   prieťahmi   aj   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi na sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   sp.   zn.   Spr.   2001/13   z 28.   januára   2013.   Z   dôvodu rozhodovania   o   riadnom   opravnom   prostriedku   sa   spis   nachádzal   na   krajskom   súde   v období od 16. apríla 2007 do 22. augusta 2007 (4 mesiace).

Okresný   súd   v   napadnutom   konaní   rozsudkom   z   15.   marca   2011   určil,   že nehnuteľnosť patrila v čase smrti poručiteľky do jej vlastníctva. Odporkyňa podala proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnutý rozsudok zrušil uznesením sp. zn. 2 Co 240/2011 z 5. decembra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Obdobie, počas ktorého bol spis na krajskom súde (od 20. mája 2011 do 4. januára 2013), v trvaní   35   mesiacov   ústavný   súd   nepričíta   na   vrub   okresnému   súdu.   Dôvody   zrušenia rozsudku okresného súdu krajským súdom však opätovne svedčia o neefektívnom postupe okresného súdu, pretože ako z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, dôvodom na zrušenie prvostupňového rozhodnutia bol nesprávny postup okresného súdu, pokiaľ tento žiadnym spôsobom nerozhodol o návrhu na zmenu petitu z 10. septembra 2008. Uvedeným postupom okresný súd odňal navrhovateľom možnosť konať pred súdom. Po vrátení spisu z krajského súdu okresný súd rozhodol uznesením z 8. januára 2013 tak, že pripustil zmenu petitu   v   zmysle   podania   navrhovateľov   z   10.   septembra   2008,   a   následne   v rozsudku z 28. marca 2013, ktorým druhýkrát meritórne rozhodol, opätovne nesprávne (rovnako ako v predchádzajúcom rozhodnutí) a v rozpore so zápisnicou o pojednávaní z 28. marca 2013 vo výroku nezohľadnil uvedenú zmenu. Uvedené pochybenie okresný súd napravil vydaním opravného uznesenia z 23. mája 2013.

Ústavný   súd   pre   úplnosť   považuje   za   potrebné   poukázať   aj   na   nesústredenosť okresného   súdu,   keď   12.   februára   2007   vyzval   sťažovateľa   na   oznámenie   mena   jeho právneho zástupcu v napadnutom konaní aj napriek tomu, že tento už 18. septembra 2006 oznámil, že ho v konaní bude zastupovať JUDr. M. L.

Ústavný   súd   po   posúdení   všetkých   skutočností   dospel   k   názoru,   že okresný   súd svojím postupom v namietanom konaní s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania (takmer 8,5 roka), najmä svojou neefektívnou a nesústredenou činnosťou spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, čím došlo u sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to, že v čase konania a rozhodovania ústavného súdu bolo napadnuté konanie na   okresnom   súde   dosiaľ   neprávoplatne   skončené   vyhlásením   rozsudku   vo   veci, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať okresnému súdu konať vo veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € argumentujúc ušlým ziskom z prenájmu nehnuteľnosti, ktorý by dosiahol v prípade nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti dedením.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   dobu   posudzovaného   súdneho   konania   a   jeho   priebeh,   na   mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil najmä skutočnosť, že v právnej veci sťažovateľa bolo meritórne rozhodnuté.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 je 1/6 z výpočtového základu zo sumy 781 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 130,16 € a 7,81 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013