znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 209/2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na   spravodlivé   prejednanie   veci   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 165/2010 a jeho uznesením z 29. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 165/2010 a jeho uznesením z 29. novembra 2010.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Súd prvého stupňa vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 7.966,50 EUR... Sťažovateľ... požiadal súd o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Uznesením Okresného súdu... zo dňa 28. 9. 2010, bolo sťažovateľovi nepriznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ... odvolanie. Krajský súd... uznesením zo dňa 29. 11. 2010... potvrdil uznesenie prvostupňového súdu...“.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa „Napadnutým   uznesením   a   postupom   všeobecných súdov,   rozporným   s   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   2   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd, boli porušené základné práva sťažovateľa, zakotvené v čl. 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Porušenie označených práv   malo   byť   spôsobené   najmä   tým,   že   aj   keď   sťažovateľ „...   v   súlade   so   zákonom preukázal v danom období, t. j. v roku 2009 a 2010, netto príjem vo výške 320,- EUR mesačne, odôvodňujúci priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, podľa porušovateľa (t. j. krajského súdu, pozn.) neodôvodňuje priznanie od oslobodenia, keďže sťažovateľ bol v roku 2007 ochotný a schopný vyplatiť budúcemu predávajúcemu sumu 59.939,32 EUR, a v roku   2009   zase   uzatvoril   dve   zmluvy   o   poskytnutí   úveru   a   jednu   zmluvu   o   pôžičke   na celkovú   sumu   vo   výške   89.670   EUR,   mal   porušovateľ   za   preukázané,   že   sa   sťažovateľ nenachádza v hmotnej núdzi...

Skutočnosť, že sťažovateľ chcel odkúpiť v roku 2007 nehnuteľnosti v zmysle zmluvy a v roku 2009 si na základe úverov a pôžičky poriešil svoju bytovú otázku, nemôže byť predsa priťažujúcou okolnosťou na nepriznanie oslobodenia, keďže práve opak je pravdou a sťažovateľove pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov a neide o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.

Z napadnutého odôvodnenia vyplýva, že porušovateľ vôbec neprihliadal na časové obdobie, a to, že sťažovateľ chcel predmetné nehnuteľnosti v zmysle zmluvy odkúpiť ešte v roku 2007, v čase pred finančnou krízou...

Porušovateľ sa v sťažnosťou napadnutom uznesení nezaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľa, nepreskúmal dôkazy, na ktoré poukazoval sťažovateľ, iba prevzal odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „Postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy..., čl. 2 ods. 2 Listiny... bolo základné právo sťažovateľa, podľa čl. 46 ods. 1, Ústavy..., čl. 36 ods. 1, Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... porušené Krajským súdom... uznesením   zo   dňa   29.   11.   2010,   č.   k.:   7 Co 165/2010.“. Sťažovateľ   žiadal   uznesenie krajského súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov konania.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou   judikatúrou   ústavného súdu   možno o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 55/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

8. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažovateľovu sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods.   2   listiny   uznesením   krajského   súdu   z 29.   novembra   2010,   ktorým   bolo   potvrdené uznesenie okresného súdu   z 28. septembra 2010, ktorým sťažovateľovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.

10. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom posudzovaného súdneho konania   je   sťažovateľom   uplatnený   nárok   doručený   okresnému   súdu   17.   júna   2010   na zaplatenie   sumy   132   775,68   €   s príslušenstvom   z titulu   úhrady   zmluvnej   pokuty   za neuzatvorenie kúpnej zmluvy v lehote stanovenej v zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy.

11. Podľa sťažovateľa krajský súd vo svojom uznesení z 29. novembra 2010 ústavne nekonformným   spôsobom   aplikoval   ustanovenie   §   138   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pri posudzovaní existencie dôvodov na priznanie oslobodenia od   súdnych   poplatkov   sťažovateľovi.   Sťažovateľ   vytýkal   okresnému   súdu   a   krajskému súdu, že v danom prípade neboli objektívne posudzované jeho skutočné osobné a majetkové pomery (pozri tiež bod 3) a tvrdil, že odôvodnenie krajského súdu je „arbitrárne“, s ktorým „nie je možné súhlasiť, pretože mu chýba akákoľvek logika“.

12. Ústavný súd konštatuje, že uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) ani s právom na prístup k súdu chráneným v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Legálnym prostriedkom na zabezpečenie rovnováhy uvedených záujmov (štát – poplatková povinnosť) je zákonná možnosť priznať účastníkovi súdneho konania na návrh celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 OSP), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

13. Podstata sťažovateľovej argumentácie o namietanom porušení jeho základných práv   smeruje   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorými   nepriznali sťažovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku v konaní v jeho veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 126/2010.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

15.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   preskúmavania   vtedy,   ak   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a súčasne by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

16.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu z 29. novembra   2010   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v zásade   vysporiadal   so   všetkými námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   odvolaní.   Rozhodnutie   krajského   súdu z 29. novembra   2010   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   arbitrárne.   Krajský   súd   po oboznámení podstaty odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia „Vykonaným dokazovaním mal (okresný súd, pozn.) za preukázané, že žalobca pracuje ako vodič v spoločnosti G. s. r. o. S., kde jeho priemerný čistý mesačný príjem dosahuje sumu 320,- Eur mesačne. Je rozvedený a má vyživovaciu povinnosť voči mal. synovi A. v sume 70 Eur mesačne. Dňa 2. 2. 2009 mu bol poskytnutý V., a. s. spotrebný úver vo výške 9.670 Eur s mesačnou splátkou v čiastke 165,07 Eur. Ďalšiu čiastku vo výške 10.000,- Eur poskytla žalobcovi Č., a. s. na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 25. 5. 2009. Dňa 19. 11. 2009 žalobca uzatvoril zmluvu o pôžičke s E. L. Na jej základe mu E. L. poskytla sumu 70.000,- Eur. V zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 23. 5. 2007 sa žalobca zaviazal ako budúci kupujúci vyplatiť budúcemu predávajúcemu kúpnu cenu vo výške   1.805.732,-   Sk   (59.939,32   Eur).   Vychádzajúc   z uvedeného   nepriaznivá   situácia žalobcu je vyvolaná neprimeraným zadlžovaním sa samotného žalobcu vzhľadom na výšku jeho príjmu. S prihliadnutím na spôsob zadlžovania sa žalobcu a jeho ochotu zaplatiť v zmysle zmluvy o budúcej zmluve čiastku 59.939,32 Eur súd prvého stupňa mal za to, že zaplatením   súdneho   poplatku   nedôjde   k   ohrozeniu   uspokojovania   základných   potrieb žalobcu.“, svoje skutkové a právne závery odôvodnil takto: „Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže   ani   v   priebehu   odvolacieho   konania   sa   na   týchto   skutkových   zisteniach   nič nezmenilo,   odvolací   súd   si   osvojil   náležité   a presvedčivé   odôvodnenie   rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

V danom prípade ako to vyplýva z obsahu spisu žalobca ešte v roku 2007 bol na základe zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy ochotný a schopný vyplatiť budúcemu predávajúcemu sumu 59.939,32 Eur. V roku 2009 zase uzatvoril dve zmluvy o poskytnutí úveru a jednu zmluvu o poskytnutí pôžičky na celkovú sumu 89.670 Eur. Tieto skutočnosti napriek žalobcom deklarovanému príjmu vo výške 320 Eur netto mesačne nie sú dôkazom poukazujúcim   na   nepriaznivú   sociálnu   situáciu   žalobcu.   Celkové   správanie   sa   žalobcu vôbec nenasvedčuje tomu, aby sa tento účastník nachádzal v hmotnej núdzi a aby jeho pomery odôvodňovali priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p.

Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 O. s. p napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.“

17.   Nevyhovenie   odvolacím   dôvodom   a   ani   vyslovenie   iného   právneho   názoru, s ktorým   sa   sťažovateľ   nestotožňuje,   nemožno   považovať za   odmietnutie   spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu podľa označených článkov ústavy a listiny (m. m. IV. ÚS 189/07). Keďže neboli porušené označené práva, nemohlo postupom krajského súdu dôjsť ani k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy, resp. čl. 2 ods. 2 listiny.

18.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   povinnosť   zaplatiť   súdne   poplatky   nemožno v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy.

19. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

20.   Vzhľadom   na   zjavne   bezúspešné   uplatňovanie   ochrany   základného   práva prostredníctvom   tejto   sťažnosti   sa   ústavný súd   nezaoberal ďalšími   návrhmi sťažovateľa (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011